Haystacks Balboa – hard rocková skupina z New Yorku, USA.
Nechám bokom skutočnosť, že chalani sa pohybovali v hudobných kruhoch na miestnej úrovni už od roku 1965 – niekedy v trojici, inokedy vo dvojici i samostatne, takže sa poznali veľmi dobre. Svoju pozornosť upriamim na obdobie, ktoré je podstatné – Haystacks Balboa.  

V roku 1969 sa Mark Mayo (gitara), Lloyd Landesman (klávesy) a Mark Babani (bicie) rozhodli skúsiť štastie s novým projektom. V začiatkoch sa okolo nich motal basgitarista Larry West z The Vagrants, brat známejšieho hudobníka Leslieho, ktorý založil skupinu Mountain. Publicisti, zaoberajúci sa hudbou profesionálne, uvádzajú, že bol rovnako právoplatným členom skupiny. Samotní hráči však tvrdia, že nie. Je pravdou, že Larry bol ich kamarát a veľa razy s ním hrali v skúšobni, ale členom Haystacks Balboa sa vraj nikdy nestal. Štvrtým do partie bol nakoniec Mark Polott (basová gitara).

Za priateľstvom s bratmi Westovcami možno hľadať vznik mena skupiny. Mark Mayo mal rovnako zavalitú postavu ako Leslie West, čo viedlo k porovnávaniu ich vzhľadu s populárnym wrestlingovým zápasníkom Haystacksom Calhounom, a tak nejako sa nakoniec udomácnil názov Haystacks Balboa.

Muzikanti netajili obdiv k interpretom, akými boli Cream, Jeff Beck Group, The Blues Project, Led Zeppelin, Vanilla Fudge, milovali The Doors, majstrovstvo Keitha Emersona i mnohých ďalších. Na ich tvorbe si brúsili ostrohy, popritom skúšali písať vlastné pesničky a splodili demo. Snaha priniesla svoje ovocie. Opäť treba spomenúť Leslieho Westa a hlavne jeho manažéra, Shellyho Finkela (tiež Vanilla Fudge). Tomu sa nahrávka zapáčila a skupine ponúkol spoluprácu. Prvou zmenou bolo prijatie speváka, ktorým sa stal Larry Cannon, uvádzaný aj ako Goodman. Roztočil sa kolotoč vystúpení v kluboch po New Yorku i blízkom okolí – najvýznamnejšie a najpamätnejšie bolo predskakovanie Paul Butterfield Blues Band (12. a 13. septembra 1969) vo Flushing Meadow Park Pavilion spolu s kapelami Tribe a Homejob.

V roku 1970 došlo k zmene na poste speváka. Novým frontmanom sa stal Bruce Scott, ktorého dotiahol Finkel. Larry bol dobrý a podľa vyjadrení kolegov – veľký fešák, ktorého dievčatá milovali. Žiaľ, nedokázal držať krok s požiadavkami na vystúpenia, a tak sa s ním museli rozlúčiť. Finkelove kontakty dopomohli skupine k podpisu nahrávacej zmluvy s Polydorom. Dobové materiály uvádzajú, že na albume sa pracovalo v Soundviews Studios, Kings Park, New York, pod dohľadom uznávaného producenta Shadowa Mortona (napr. Vanilla Fudge), pričom zvuk mal na starosti George Stermer. Práce započali 25. mája a pokračovali štyrmi júnovými termínmi – 3., 4., 5. a 14.

3. augusta 1970, v rámci The Schaeffer Music Festival, Haystacks Balboa žhavili publikum v Central Parku pre Iana Andersona a jeho družinu Jethro Tull. Z tohto vystúpenia je aj fotografia. Lloyd Landesman k nej vtipne poznamenal, že vtedy nosil „masku“ Kena Hensleyho. Bubeník, ktorého nevidieť, je Ken Janick. Neviem, či išlo o záskok alebo stále členstvo. Viem iba toľko, že Janick sa mihol v jednej skladbe na rovnomennom a jedinom albume skupiny Hammer (1970).

10. a 11. augusta si skupina zahrala v Capitol Theater, Port Chester, New York, s Ten Years After a Cactus.

V septembri vyšiel v USA singel Spoiler/Bruce’s Twist, na ktorý začiatkom októbra na oboch brehoch Atlantiku nadviazal album Haystacks Balboa. Polydor kapelu prezentoval týmito slovami: „Hudba HB akoby vychádzala z trochu zvláštneho a divokého suterénu, ale tie priestory obývajú šikovní a zaujímaví nájomníci. O tom niet pochýb!“

LP obsahuje 7 pôvodných piesní, pričom z dema, ktoré skupine dopomohlo k zmluve, sa na ňu nedostala ani jediná. Dielo možno charakterizovať ako hard rock s progresívnymi prvkami. Veľkú zásluhu na tom má M. Mayo a jeho hutná gitara, ktorý je zároveň podpísaný pod každou skladbou. Vyzdvihnúť treba aj skladateľský vklad L. Landesmana a jeho klávesové majstrovstvo. Netreba zabudnúť na poctivú rytmiku M. Polotta a M. Babaniho. Uznanie si zaslúži spevák B. Scott, ktorý dokázal riadne pritvrdiť a ak to situácia vyžadovala, aj pohladiť. Svojou troškou do mlyna prispela i Mayova sestra Deborah, autorka 2 textov – Spoiler a Sticky Finger, pričom  kámošovi Larrymu Westovi bol priznaný podiel na vzniku druhej spomínanej skladby. Obal zdobí dielo Jima Viscontiho, ktorý chalani zazreli v ateliéri fotografa Davida Hoffa, keď absolvovali fotenie pre potreby firmy a samotného albumu. Motív ich upútal akýmsi odkazom na tvorbu Hieronymusa Boscha a zdal sa im vhodným na prezentáciu ich hudby.

30. október 1970 – Glassboro State College, New Jersey – Haystacks Balboa sú pri prvom koncerte nastupujúcej hviezdy z Britských ostrovov v USA – skupiny Black Sabbath. Aj keď v tomto prípade je to ťažko definovať a mnohí majú iné poznatky. Tvrdí sa, aspoň tak si to pamätajú Tony Iommi a Ozzy Osbourne, že prvým bolo vystúpenie 27. októbra v klube Ungano, New York. Niektorí publicisti však uvádzajú, že skupina tento termín zmeškala, nakoľko do New Yorku priletela až 29-ho a v Ungano hrala neskôr. Tak sa v tom vyznajte! Ale Ozzymu sa zrejme dá veriť – určite si všetko pamätá…

Od 1. októbra do 13. novembra 1970 je Haystacks Balboa súčasťou 2. amerického turné The Faces s Rodom Stewartom.

15. januára 1971 sa singel Spoiler/Bruce’s Twist dočkal svojho vydania vo Veľkej Británii.

Dá sa usúdiť, že skupina to mala dobre rozbehnuté. Koncertovala a sprevádzala vtedajšie veľké hviezdy. Okrem vyššie spomenutých to boli aj Savoy Brown, Eric Burdon & War… Ako to už chodí, život, aj ten hudobný, nie je prechádzka ružovým sadom – veľkým mínusom bola skutočnosť, že výrazným spôsobom viazla distribúcia platne. Pamätníci uvádzajú, že sa dala kúpiť prakticky iba na miestach, kde kapela vystupovala. K tomu treba prirátať aj fakt, že manažment sa časom priklonil na stranu kapely Hammer a kariéra Haystacks Balboa sa postupne uzavrela niekedy na prelome rokov 1973/1974. Aby nezostalo iba pri jednostrannom pohľade, tá druhá tvrdí, že s formáciou stratila trpezlivosť, nakoľko 4 členovia stále študovali a boli voľní prakticky iba na víkendy. Pravda bude niekde uprostred.

Ešte upozorním na jednu personálnu zmenu – v kapele si zahral aj bubeník Joe Franco, ktorý neskôr získal úspech s Good Rats, ale väčšina hudobných fanúšikov si ho určite pamätá z účinkovania v Twisted Sister.

Je na zamyslenie, že prakticky do dnešných dní sa album nedočkal oficiálneho vydania v CD formáte. Pravda, boli a sú tu mnohé pokusy nezávislých značiek, dokonca aj pod iným názvom (Detoxified) a s iným obalom (plynová maska). Vďaka aspoň za to!

Ďalšie osudy hudobníkov? Len v krátkosti.
Obaja Markovia, Polott i Mayo, to tiahnu spolu do dnešných dní. Čo spomenúť? „Neúspech“ skupiny Mercury, ktorá vznikla v roku 1974 a mala rovnako uzavretú zmluvu s Polydorom, dokonca nahratý album, ale ten zostáva doteraz, až na 2 skladby, utajený v archíve. Tu však išlo o inú hudbu – zmes funku a rocku. Nasledovali ďalšie projekty, napr. Blue Lagoon a v súčasnosti je to Urban Blue, ktorý má na svojom konte 2 albumy – It’s Different Today (2004) a A Thousand Stories Never Told (2015). Podľa samotných hudobníkov – ide o ťažký blues s jazzovými prvkami.

Lloyd Landesman sa venoval zväčša populárnej hudbe, hral, skladal, produkoval. Písal hudbu pre reklamy, televíziu i film. Vypomáhal mnohým hudobníkom, napr. Clarence Clemons, Edgar Winter… So svojimi starými spoluhráčmi spolupracoval na debutovom albume Urban Blue, na ktorom boli prvýkrát zverejnené aj dve skladby z roku 1974, pôvodne zaznamenané skupinou Mercury. Fanúšikovia Deep Purple ho mohli zaregistrovať na albume Accidentally On Purpose (1987) dvojice Gillan/Glover. Jeho súčasný projekt je jazz/fusion skupina Meridian Voice.

Mark Babani sa presťahoval na západné pobrežie, kde pracoval v oblasti gastronómie. Jeden čas sa objavil v skupine l’Ile Willie, spolu so svojimi synmi, ale táto epizóda mala krátke trvanie.

Spomeniem ešte manažéra Shellyho Finkela, ktorý koncom 70. rokov presedlal z hudby na box. A že sa v tom vedel pohybovať a darilo sa mu, uvediem iba dva „kone“ z jeho stajne – Mike Tyson a Evander Holyfield.

Na záver dám priestor tým najpovolanejším, ktorí sa mi ozvali. Bez nejakých otázok, vyzvedania a skúmania detailov som ich požiadal o pár slov…

Lloyd Landesman (4. október 2016): „Tu sú niektoré z mojich spomienok… V lete roku 1969, keď sme práve absolvovali strednú školu, sme s Markom Mayom, Polottom a Babanim dali dohromady jadro kapely. Urobili sme skúšobnú pásku z niekoľkých originálnych piesní. Ich zvuk by som prirovnal k Allman Brothers Band s jazzovými vplyvmi. Páska sa dostala k Shellymu Finkelovi a ten o nás prejavil záujem. Získali sme speváka, ktorým bol Larry Cannon a začali hrať v New Yorku a okolí. Jedno z takých vystúpení bolo predskakovanie Paul Butterfield Blues Band. V priebehu niekoľkých nasledujúcich mesiacov sme išli dvakrát do štúdia – raz s povestným hudobným producentom S. Mortonom a druhýkrát do novovybudovaného štúdiového komplexu RCA Records na 44. ulici. Shelly zaistil nahrávaciu zmluvu s Polydor Records, pod dozorom Shadowa Mortona. Prišiel k nám nový spevák Bruce Scott, ktorý skladal hudbu viac v progresívnejšom duchu a tvrdšom štyle. Album bol zaznamenaný v zime/na jar roku 1970 a vydaný v lete. Mali sme šťastie, že sme otvárali koncerty pre umelcov ako Ten Years After, Jethro Tull. Najpozoruhodnejšia bola niekoľko týždňov trvajúca cesta s The Faces – s Rodom Stewartom a Ronom Woodom. Bolo to nesmierne krásne obdobie v našich životoch a malo nezmazateľný vplyv na nás všetkých.“

Joe Franco (5. október 2016): „K Haystacks Balboa som sa pripojil až po vydaní ich jediného albumu. O chlapcoch som vedel, bola to kapela zo susedstva a stretli sme sa pri viacerých príležitostiach, keď som ešte hral v iných skupinách. Haystacks Balboa bola jednou z 1. miestnych kapiel, ktorá získala nahrávaciu zmluvu a keď ma v roku 1972 požiadali, aby som sa k nim pridal, veľa to pre mňa znamenalo! Rád spomínam na koncerty, ktoré sme spolu odohrali i zábavu na skúškach. Bolo to v pohode, všetci sme vyrastali s rovnakými idolmi a veľmi dobre sme si rozumeli po ľudskej i hudobnej stránke. Bolo mi ľúto, že som od nich odišiel v roku 1973, ale vtedy ma zlanárila skupina Good Rats, ktorá podpísala nahrávaciu zmluvu a pre mňa to bola šanca získať štúdiové skúsenosti. S Markom Polottom, Markom Mayom i Lloydom Landesmanom sme stále dobrými priateľmi. Jedna perlička; všetci štyria sme v roku 2005 vyrazili na reunion Cream do Madison Square Garden!“

Long live Haystacks Balboa!!!

DISKOGRAFIA:
1970 – Haystacks Balboa (Polydor)

Zdroje: Bilboard, stránka Urban Blue, stránka L. Landesmana…

P. S.: Poďakovanie L. Landesmanovi a J. Francovi za ich ústretovosť!