Savoy Brown

Britská bluesová vlna čeriaca hladinu populárnej hudby v 60. rokoch priniesla niekoľko naozaj famóznych zoskupení a keby jej nebolo, kde by bol dnes hard rock? Každopádne jednou z tých zaujímavejších formácií bola kapela Savoy Brown. Nemožno o nej povedať, že by patrila k stabilným spolkom niekoľkých nerozlučných priateľov, za tých cca päťdesiat rokov existencie sa v nej vystriedalo toľko hudobníkov, že by ich mali problém integrovať hoci aj v Nemecku, ale jedno meno ostáva stabilné – Kim Simmonds.

Všetko začalo v roku 1965, kedy sa sformovala kapela The Savoy Brown Blues Band v zostave Kim Simmonds (gitara, spev), John O’Leary (harmonika), Leo Manning (bicie), Ray Chappell (basa), Brice Portius (spev) a Trevor Jeavons (klávesy). Posledného menovaného zakrátko vyduril Bob Hall a O’Learyho zasa nahradil gitarista Mark Stone. Zaujímavosťou je, že Portius patril k jedným z prvých amerických černošských hudobníkov, ktorí hrali v britskej kapele. Debutový album Shake Down z roku 1967 priniesol za priehrštie bluesových štandardov, nuž nasledujúci album Getting To The Point (1968) ukázal schopnosti členov kapely čoby skladateľov. V zostave medzitým došlo k niekoľkým zmenám (Bob Brunning – basa, Rivers Jobe – basa, Chris Youlden – spev, Hughie Flint – bicie, Bill Bruford – bicie, Roger Earl – bicie, Dave Peverett – gitara, spev), aby sa ustálila v zložení Simmonds, Hall, Youlden, Peverett, Earl a Tony Stevens (basa). V roku 1969 vyšli kapele hneď dva albumy, Blue MatterA Step Further, ktoré ukázali, že blues možno nechať chutne stvrdnúť. Obidva sa skladali zo štúdiových i koncertných nahrávok, z prvého zaujala predovšetkým živá verzia skladby Louisiana Blues, z druhého viac ako dvadsaťminútová pódiová smršť Savoy Boogie. Umelecký vrchol si kapela odbila v roku 1970, kedy vyšiel najprv monumentálny album Raw Sienna a následne nemenej geniálny počin Looking In. Na druhom už kapela pôsobila ako kvarteto, nakoľko Youlden i Hall si zbalili saky-paky a šli inam. Aby to nebolo ľahké, trio Peverett, Earl a Stevens zdúchlo do USA, aby zarobilo ťažké peniaze ľahkým boogie rockom vo vlastnej formácii Foghat.

Simmonds neváhal a zlanáril takmer celú zostavu inej britskej bluesovej veličiny, a síce Chicken Shack. Zostava Simmonds, Dave Walker (spev), Paul Raymond (klávesy, gitara), Andy Silvester (basa) a Dave Bidwell (bicie) nahrala dva solídne albumy, Street Corner Talking (1971) a Hellbound Train (1972), pričom ten druhý uspel v rebríčkoch i v USA a titulná skladba je dodnes najlepšou vecou, akú kedy kapela nahrala. Geniálna vec, ktorú jednoducho priaznivec bluesrocku musí povinne vypočuť aspoň raz za život. Nasledovali skôr priemerné albumy Lion’s Share (1972) a Jack The Toad (1973), pričom v zostave sa vystriedali Andy Pyle (basa), Ron Berg (bicie) a Jackie Lynton (spev).

V roku 1974 nastalo zemetrasenie. Simmonds sa dohodol s gitaristom a spevákom Stanom Webbom, ktorý bol frontmanom Chicken Shack, a prelietavým workoholikom Millerom Andersonom (gitara, spev), že zložia trojgitarovú armádu á la Lynyrd Skynyrd. Rytmiku obstaralo duo Jimmy Leverton (basa) a Eric Dillon (bicie), výsledkom bol album Boogie Brothers (1974) núkajúci vynikajúcu porciu južanského rocku. Projekt skončil skôr, než mal šancu na celoplanetárny úspech.

Od tejto chvíle menil Simmond zostavy prakticky na ročnej báze, prčom aspoň do začiatku 80. rokov zvládal aj pravidelné vydávanie albumov, ako napríklad Wire Fire (1975),  Skin’N’Bone (1976), Savage Return (1978) a Rock’N’Roll Warriors (1981), ktorý kapele priniesol väčší úspech, než sa čakalo. Vydávanie albumov spestrilo niekoľko archívnych koncertných nahrávok, ale od 90. rokov minulého storočia sa kapela štúdiovo odmlčala, aby sa začala pripomínať priaznivcom domáceho počúvania po roku 2000. Albumy Strange Dreams (2003), You Should Have Been There (2005), Steel (2007) a Too Much Of A Good Thing (2009) sú toho dôkazom.

V roku 2009 sa zostava ustálila v zložení Simmonds, Pat DeSalvo (basa), Garnett Grimm (bicie) a Joe Whiting (spev, saxofón), pričom v roku 2011 sa jej podaril husársky kúsok. Album Voodoo Moon predstavuje jednu z najlepších bluesrockových nahrávok nového tisícročia, je zahraný s ľahkosťou, ktorú Simmondsovi môže aj Bonamassa závidieť a obsahuje niekoľko úžasných skladieb. Treba počuť. V roku 2012 sa z kapely stalo trio, odišiel Whiting. Nasledujúce albumy Goin’ To The Delta (2014) a The Devil To Pay (2015) vyšli pod hlavičkou Kim Simmonds & Savoy Brown.

Savoy Brown je dieťaťom Kima Simmondsa, ktorého nezdolný entuziazmus v dlhoročnej hre bluesovej muziky z neho robí jedného z najpresvedčivejších bluesových gitaristov z Britských ostrovov. Azda mu to ešte dlho vydrží.

DISKOGRAFIA:
01. Shake Down (1967)
02. Getting To The Point (1968)
03. Blue Matter (1969)
04. A Step Futher (1969)
05. Raw Sienna (1970)
06. Looking In (1970)
07. Street Corner Talking (1971)
08. Hellbound Train (1972)
09. Lion’s Share (1972)
10. Jack The Toad (1973)
11. Boogie Brothers (1974)
12. Wire Fire (1975)
13. Skin’N’Bone (1976)
14. Savage Return (1978)
15. Rock’N’Roll Warriors (1981)
16. Greatest Hits – Live In Concert (1981)
17. Just Live (1980)
18. Live In Central Park (1985)
19. Slow Train (1986)
20. Make Me Sweat (1988)
21. Kings Of Boogie (1989)
22. Live And Kickin’ (1990)
23. Let It Ride (1992)
24. Bring It Home (1994)
25. Archive Alive! Live At The Record Plant (1998)
26. The Bottom Line Encore Collection (1991)
27. The Blues Keep Me Holding On (1999)
28. Looking From The Outside – Live ’69 & ’70 (2000)
29. Jack The Toad – Live 70/72 (2000)
30. Strange Dreams (2003)
31. You Should Have Been There (2005)
32. Steel (2007)
33. Too Much Of A Good Thing (2009)
34. Voodoo Moon (2011)
35. Songs From The Road (2013)
36. Goin’ To The Delta (2014)
37. Still Live After 50 Years Volume 1 (2015)
38. The Devil To Pay (2015)
39. Witchy Feelin’ (2017)

6 názorov na “Savoy Brown”

  1. Dovolím si doporučit CD You should have been there! Koncert z Vancouveru 2003. Kytarové orgie v 6 skladbách s fantastickým zvukem.
    A rozhodně by nemělo uniknout pozornosti CD, DVD Songs from the road se zvukem “jenom” výborným, zato s live provedením podstatné části alba Voodoo Moon aj.

    1. Je to jedna z tých neobyčajných “obyčajných” kapiel. Osobne ju mám veľmi rád a neprekážajú mi ani niektoré slabšie kúsky z jej tvorby. A nepatrí do starého železa! Voodoo Moon budem ospevovať, pokiaľ budem dýchať!

Pridaj komentár