Black Sabbath

Takto. Stvoriť nové odvetvie hudobného spektra žánrov, pokiaľ možno dekádu pred tým, než sa táto nová vetva presadí, to sa nepodarí každému. Hardrocková kapela Black Sabbath (nerobte sa, že ju nepoznáte!) prijala natoľko temný imidž, až sa premietol i do jej muziky a metal mohol začať sláviť narodeniny. Opomeniem teraz niekoľko vyhynutých haluzí evolučného stromu, ktoré sa tiež snažili splodiť rovnakého potomka (Blue Cheer alebo Sir Lord Baltimore, všakže), nakoľko porovnávať kohokoľvek s Black Sabbath asi nebude to pravé orechové. Okultný imidž uvádzajúci nejedného cirkevného predstaviteľa do blaženého stavu inkvizičného rozhorčenia skvelo dopĺňal hudbu, ktorá je dodnes svieža a podmanivá.

Pri zrode tohto hviezdneho telesa stáli štyria hráči, a to Tony Iommi (gitara), Ozzy Osbourne (spev), Geezer Butler (basa) a Bill Ward (bicie). Opomeňme roky 1968-1969, kedy sa rôznorodo pomenované formácie dopracovali k názvu Earth. Povedzme, že skupina Black Sabbath vznikla v lete 1969 a okamžite začala lákať na temnú stranu sily rozvášnené skupiny fanúšikov, ktorí z rôznych dôvodov prestali podliehať ilúzii mierumilovného hnutia Hippies. Vo februári 1970 vyšiel eponymný debut Black Sabbath na progresívnej značke Vertigo a potvrdil to, čo bolo jasné každému návštevníkovi koncertov, je tu niečo nové, vzrušujúce, lákajúce a pokúšajúce. Temná tvrdá muzika! Že to bolo v piatok trinásteho asi nebola náhoda. „Ou Kej“, všetko to bolo pekné, ale chcelo by to dobyť svet, všakže. Nesmrteľnosť si kapela zaistila albumom Paranoid. Aj ten sa zrodil v roku 1970 a producíroval sa pred publikom štýlom čo skladba, to perla. War Pigs, Paranoid, Iron Man… Nečudo, že sa vydali okupovať aj USA, či Austráliu.

Rok 1971 priniesol album Master of Reality, ďalší úspech, ďalšia pevná skala v diskografii skupiny. Avšak, hektický spôsob života a obľúbené povzbudzujúce prostriedky urobili svoje. Ward bol takmer vyhodený, pretože sa mu nepáčilo smerovanie muziky, ktorá sa zjavila v roku 1972 na albume Vol. 4. Našťastie, ďalší triumf sa volal Sabbath Bloody Sabbath (1973). Ide o takmer progresívne produkovanú nahrávku, na klávesy zahosťoval „yesácky“ Rick Wakeman. Nasledovali ďalšie turné, v roku 1975 doplnené o album Sabotage (1975).

Rok 1976 kapele pripravil ťažké časy, Ozzy začal byť nezvládnuteľný a znudený, album Technical Ecstasy sa rodil ťažšie ako koaličné zlepence. Prvý raz neuspel aj u kritiky. O rok neskôr to omamne posilnený spevák zabalil nadobro. Iommi povolal Davea Walkera, speváka známeho z Fleetwood MacSavoy Brown, čo zachytáva jediná skladba v programe Look! Hear! Televízie BBC. V roku 1978 sa Ozzy vrátil a odmietol spievať veci po niekom inom, takže ťažké pôrodné stavy vykazoval aj album Never say die!. Ten predznamenal koniec klasickej éry kapely. Po turné boli všetci totálne odrovnaní a v roku 1979 sa Ozzy porúčal nadobro. Všetci vieme, že sa vydal na sólovú dráhu vedúcu až ku televíznym kamerám umiestneným v jeho dome.

Novým spevákom sa stál fenomenálny Ronnie James Dio, známy z kapely Rainbow. Nakrátko odišiel aj Butler, ale počiatkom roku 1980 sa vrátil, nuž vtedajší basák Geoff Nicholls presedlal na klávesy. Album Heaven and Hell z toho roku zahájil ďalšiu úspešnú etapu kapely. Počas následného amerického turné musel z kapely odísť Ward. Nazvať ho alkoholikom by bolo nevkusné zľahčovanie situácie, nuž sa ku kapele pridal bubeník Vinny Appice. Spolu vydali album Mob Rules (1981) a najmä koncertný dvojalbum Live Evil (1982). Je pravda, že ešte pred ním sa zjavil iný koncertný kúsok Live at Last (1980), síce legálne, ale bez súhlasu kapely. Tá ho udelila až o takmer tridsať rokov neskôr, a teda „oficiálne“ vyšiel až v roku 2010. Kapela sa vtedy rozkmotrila, Dio odišiel na sólovú dráhu a dvojica Iommi-Butler stála pred problémom vyskladať novú zostavu.

Prekvapivo sa vrátil rekonvalescent Ward a na spoluprácu prikývol aj legendárny ex-frontman Deep Purple Ian Gillan. Pôvodne nemalo ísť o Black Sabbath, ale vydavateľ na tom trval, nuž vznikol album Born Again (1983), jeden z najzvláštnejších albumov kapely vôbec. Zvukovo je tak industriálny, až z toho hrdzavejú uši. Ward sa síce vrátil, ale na turné si netrúfal, nuž ubzikol ešte pred vydaním albumu, nuž ho nahradil Bev Bevan. Turné „Deep Sabbath“ skončilo vcelku neslávne, v roku 1984 kapelu opustil ako Gillan (kauza reunion Deep Purple), tak Bevan. Kapela chvíľku skúšala nového speváka Davida Donatoa, ale márnosť tohto činu došla i Butlerovi, nuž to vzdal.

Iommi počal pripravovať sólový album, keď tu zrazu v kalendári uzrel svetlo sveta deň s kódovým označením 13. júl 1985. Vo Filadelfii sa realizoval koncert Live Aid a hádajte čo. Pôvodná „ozzyovská“ zostava odohrala prvý koncert od roku 1978. Iommi sa potom vrátil do štúdia a v roku 1986 vydal album pod hlavičkou Black Sabbath featuring Tony IommiSeventh Star. V zostave boli hráči ako Glenn Hughes (spev), Dave Spitz (basa), Eric Singer (bicie) a Geoff Nicholls (klávesy). V októbri toho roku začal Iommi chystať ďalší album. Na basu zaskočil Bob Daisley, ale počas nahrávania zdúchol ku Garymu Mooreovi a stiahol so sebou aj Singera. Spevu sa ujal Tony Martin. Album napokon vyšiel až na konci roku 1987 a pokrstili ho ako The Eternal Idol. Na albume Headless Cross z roku 1989 bubnoval Cozy Powell a kapela využila hosťujúceho basgitaristu Laurenca Cottlea. Neúspešné turné nasledoval pomerne neúspešný album Tyr z roku 1990, na ktorom hral na base Neil Murray.

Rok 1990 však priniesol aj revolučné javy. Butler a Dio sa rozhodli, že sa vrátia do Black Sabbath, nuž nahovorili Iommiho, aby vyrazil Martina s Murrayom. A vieto čo? Stalo sa. Žiaľ, Cozy Powell spadol pod koňa a nemohol chvíľu hrať, nuž ho zaskočil starý známy Vinny Appice. Album Dehumanizer z roku 1982 bol za dlhý čas prvý komerčne relatívne úspešný počin kapely. Čo čert nechcel, Ozzy si zaželal vystúpiť s kapelou na koncerte v Costa Mesa v Kalifornii, všetci súhlasili, až na Dia, ktorý sa právom naštval a porúčal sa. Appice šiel s ním. Zostava preto čoskoro vyzerala takto: Iommi, Butler, Martin, Nicholls a Bobby Rondinelli (bicie). Ich prvý album bol Cross Purposes z roku 1994 a nasledoval ho Cross Purposes Live z roku 1995. To už odišiel Rondinelli, takže na albume Forbidden bubnoval Cozy Powell a tiež basák Neil Murray nahradil Butlera. Powell počas turné ohlásil zdravotné komplikácie, nuž sa za bicie posadil (opäť) Rondinelli. Dňa 14. septembra 1995 sa v rámci turné kapela zjavila aj v Bratislave, na dnes už zbúranom Amfiteátri pri Horskom parku. Bolo daždivo, akýsi arcibiskup Sokol zosielal hromy-blesky na túto „satanistickú“ kapelu v miestnych médiách. Dokonca aj na strednej škole nám jedna pani učiteľka kládla na srdce, že sem prichádza stelesnené Zlo a treba ostať doma a modliť sa. Neposlúchol som a hoci pršalo, koncert radím k tým nezabudnuteľným. Predsa len to bola udalosť.

V roku 1997 Iommi rozpustil aktuálnu zostavu, pretože došlo na reunion pôvodnej štvorice. Z turné vyšiel album Reunion (1998). Ward dostal infarkt, nuž ho počas rekonvalescencie nahradil tradičný náhradník Vinny Appice. V roku 2002 vyšli archívne koncertné nahrávky zo 70. rokov Past Lives.

Aby sa nenarušili krehké legálne stavy, založili Iommi, Dio, Appice a Butler v roku 2006 formáciu Heaven & Hell. Napriek tomu sa Iommi a Ozzy stretli na súde. Dňa 16. mája 2010 zomrel Ronnie James Dio. Súd sa skončil a začalo sa šuškať o reunione pôvodnej zostavy. Iommi mal zdravotné problémy, nuž prvý koncert Black Sabbath prišiel až v máji 2012. Ward sa však rozhodol nepodieľať sa na tejto udalosti, nuž kapela využíva nájomných bubeníkov. V roku 2013 vyšiel štúdiový album 13. Zároveň ho doplnil koncertný album Live… Gathered in Their Masses.

Tento rok sa koná rozlúčkové turné a na ňom sa predáva polokompilačný album The End.

DISKOGRAFIA:

  1. Black Sabbath (1970)
  2. Paranoid (1970)
  3. Master of Reality (1971)
  4. Vol. 4 (1972)
  5. Sabbath Bloody Sabbath (1973)
  6. Sabotage (1975)
  7. Technical Ecstasy (1976)
  8. Never Say Die! (1978)
  9. Heaven and Hell (1980)
  10. Mob Rules (1981)
  11. Live Evil (1982)
  12. Born Again (1983)
  13. Seventh Star (1986)
  14. The Eternal Idol (1987)
  15. Headless Cross (1989)
  16. Tyr (1990)
  17. Dehumanizer (1992)
  18. Cross Purposes (1994)
  19. Cross Purposes Live (1995)
  20. Forbidden (1995)
  21. Reunion (1998)
  22. Past Lives (2002)
  23. Live at Hammersmith Odeon (2007)
  24. Live at Last (2010)
  25. 13 (2013)
  26. Live… Gathered in Their Masses (2013)
  27. The End (2016)

Názor na “Black Sabbath”

Pridaj komentár