Hejkal to (ro)zobral od základov, nuž aspoň môžem byť stručnejší.
Gitarovo-hammondný hardrock sa mi zrejme neopočúva nikdy. No… na druhej strane si mi podobných skupín predralo ušami kvantum, ale nie každá ma oslovila. VIAC Fuzzy Duck – Fuzzy Duck, 1971→
Keď sa spätne pozerám na svoje hudobné zanietenie spred mnohých rokov, uvedomujem si, že je táto etapa života zdarne za mnou. Myslím si, že intenzite, s akou som v minulej dekáde vstrebával kolotoč albumov tých angloamerických kapiel, ktoré na prelome 60. a 70. rokov vydali jednu, maximálne dve-tri platne, už odzvonilo. Jednak je éra cédečiek pomaly na umretie a zároveň opadla vydavateľská snaha zarábať na mnohorakých pochybných nahrávkach z éry, v ktorej slovo rock malo ešte gule. Radosť z vtedy spoznanej hudby mi však ostala. Medzi raritnými, zabudnutými, neslávnymi a nekompromisnými „jednoalbumovkami“ mám viacero srdcových záležitostí, ale Fuzzy Duck má medzi nimi predsa len špeciálne miesto. Prečo?