Cream

Cream. Radi maškrtíte? Máte radi originálnu kuchyňu, pôvodnú, pravú, neriedenú a tak ďalej? V roku 1966 sa zrodila rocková delikatesa, ktorá je právom kladená na vrchol potravinového reťazca. Vyplávať z bluesových končín v ústrety hardrocku, definovať takzvané rockové trio (gitara-basa-bicie), stanoviť pódiové prvky, ktoré na dlhé roky nesmeli chýbať žiadnej poriadnej kapele (improvizované energické gitarové sóla, sólo na bicie…), to všetko má na svedomí britská superskupina Cream. Neverím, že existuje poslucháč, ktorý by od nej nikdy nič nepočul. A to sa na hudobnej scéne dlho neohriala, vytrvala cca dva roky. A čo dokázala!

Málokedy sú reklamné slogany pravdivé, avšak existujú výnimky. Skupina Cream spojila tri naozaj geniálne muzikantské osobnosti, lídrov spomedzi zástupov hráčov svojej (a nielen tej) doby. Kto by nepoznal Erica Claptona? Možno mená ako Ginger Baker a Jack Bruce dnešnej omladine nič nepovedia, ale v momente, kedy sa vyberie ku koreňom, zistí, že všetky tri mená sú základnými výhonkami zodpovednými za celú dnešnú tvrdú rockovú muziku.

Uznávaný gitarista Eric Clapton mal v roku 1966 za sebou už nevídanú kariéru. Zažiaril s Johnom Mayallom a zoskupenie Yardbirds tiež valcovalo britské rebríčky. Lenže Clapton bol v tých časoch bluesový purista, a preto mu kariéra popovej hviezdy nesedela. Dal preto prednosť bubeníkovi Gingerovi Bakerovi a multiinštrumentalistovi Jackovi Bruceovi. Tí dvaja sa síce nemali veľmi radi, kolujú historky o tom, ako sa už v Graham Bond Organisation mlátili, naháňali s nožom a pod. Lenže, všetci traja vycítili, že vo vzduchu je, okrem londýnskej hmly, niečo veľké. Jack Bruce, majiteľ vynikajúceho hlasu, hráč na klavír, basu, harmoniku a všeličo iné, bol aj vynikajúci skladateľ a Clapton cítil, že blues-neblues, z toho dačo bude. Dokazujú to oba single z roku 1966, a síce Wrapping Paper/Cat’s SquirrelI Feel Free/N.S.U. Rovnako debutový album Fresh Cream z toho istého roku ukazoval, že okrem hutného blues kapela zvláda hrať aj zaujímavé vlastné skladby prekračujúce hranice. Stačí si vypočuť hoci už spomenutý kúsok N.S.U., I’m So Glad alebo hoci Toad, skladbu s jedným z prvých rockových bubeníckych albumových sól.

Kapela vyrazila dobyť Ameriku a na jar 1967 v New Yorku nahrala materiál na jej najslávnejší album Disraeli Gears. Medzi producentmi sa zjavil Felix Pappalardi, neskôr známy z americkej vlajkovej hardrockovej kapely Mountain. Netreba zabudnúť ani na textára Pete Browna, ktorý dal svetu slová k svetoznámej pecke Sunshine of Your Love. Album patrí k zakladajúcim hardrockovým počinom, miesi psychedéliu, blues a tvrdosť dovtedy nepočutú.

Na koncertoch sa trio púšťalo do čoraz dlhších sólových súbojov. Bruce bol ten typ basgitaristu, ktorý sóluje počas celej skladby, Clapton sa v tej dobe ešte nevenoval minimalizmu a Baker zakladal celé jedno odvetvie hrania na bicie, nuž hral jedinečne, ťažkopádne, ale predovšetkým veľa. Ako to znelo, dokumentuje ďalší slávny album Wheels of Fire z roku 1968. Tentoraz šlo rovno o dvojalbum a ukazoval ďalšie borenie hraníc. Skladby ako White Room, Passing the Time, As You Said, či Those were the days sa nepodobali na nič, čo dovtedy predstavovala rocková muzika. Ba čo viac, druhá platňa ponúkla koncertné nahrávky, z ktorých vyčnieva harmoniková smršť Traintime, ktorá len potvrdila, že hnacím motorom kapely bol Bruce. No a potom je tu Toad, šestnásťminútová lekcia vedenia rockového bubeníckeho sóla. Technicky ho prekonali mnohí, jedinečnosťou málokto a prvenstvom nikto.

Lenže blížil sa koniec. Clapton kdesi začul názor, že sa ich sóla opakujú a je to nuda. Okamžite ho to vzalo a rozhodol sa, že je koniec. Pravda, ľudská nevraživosť medzi Bakerom a Bruceom tomu tiež výrazne napomohla. Muzikantsky síce dosiahli najvyšší stupeň geniality, ale inak šlo o trápenie. Stihli ešte nahrať nejaké nové skladby, ktoré sa neskôr zjavili na posmrtnom albume Goodbye z roku 1969 (plus vyšiel singel Badge/What a Bringdown), ale v lete 1968 ohlásili rozlúčkové turné, to do konca roka aj zrealizovali a pobrali sa každý svojou cestou.

Ginger Baker a Eric Clapton chvíľku predsedali skupine Blind Faith a potom sa Baker vydal na sólovú dráhu (Airforce) a napokon odišiel do Afriky. Jack Bruce sa tiež osamostatnil, no a Claptona asi netreba osobitne spomínať. Každý vie, čo na poli populárnej hudby znamená. Dodám ešte, že v 90. rokoch minulého storočia sa Baker a Bruce dali dokopy s gitaristom Garym Mooreom vo vynikajúcej, i keď krátkodobej formácii BBM.

V rokoch 1970 a 1972 vyšli dva koncertné albumy Live CreamLive Cream Volume II, oba skvelé, ale vyvolávajú skôr smútok za tým, čo už nie je a nikdy nebude.

Aj keď, v roku 2003 bola kapela uvedená do rokenrolovej siene slávy a trojica hráčov sa nechala prehovoriť, aby na ceremoniáli zahrala tri skladby. Vyšiel aj album BBC Sessions so starými nahrávkami, ktorý bol vrelo prijatý. V roku 2006 odohrali spolu niekoľko koncertov v londýnskej Royal Albert Hall, z čoho vyšlo i DVD. Z času na čas sa rodili aj ďalšie plány na koncertovanie, zdravotný stav Brucea a Bakera, rovnako ako iné aktivity, ich vždy zhatili. V roku 2010 preto nádej na reunion zhasla. Najsmutnejšia správa prišla 25. októbra 2014, kedy zomrel Jack Bruce.

Cream bola hranica, ktorá vzbĺkla tak prudko, že zakrátko zhasla. Ale jej plameň bolo vidieť aj z Marsu a úrodnosť jej popola účinkuje dodnes. A ešte dlho bude.

DISKOGRAFIA:

  1. Fresh Cream (1966)
  2. Disraeli Gears (1967)
  3. Wheels of Fire (1968)
  4. Goodbye (1969)
  5. Live Cream (1970)
  6. Live Cream Volume II (1972)
  7. BBC Sessions (2003)
  8. Royal Albert Hall London May 2-3-5-6, 2005 (2005)

5 názorov na “Cream”

      1. Díky! Samozrejme, niečo som poznal predtým, ale od nejakého hĺbšieho bádania a počúvania ma odrádzalo meno Eric Clapton. Až po rokoch ma v súkromnej korešpondencii nakopol Martin…
        Inak, to vydanie ma trocha sklamalo. Za tie peniaze som čakal aj niečo naviac, nie iba holé digipaky zasunuté v papierovom púzdre – bez akýchkoľvek informácií, žiadny priložený text, nič. Časom to však človeka prejde a podstatná je hudba – takže fajn.

Pridaj komentár