Uriah Heep

Britská enkláva hardrockových velikánov sa, so všetkou mierou objektivity, ktorá sa dá vysúkať z neobjektívnych výkladov hudobnej histórie, dá vtesnať do štyroch kapiel. Led Zeppelin, Deep Purple, Black SabbathUriah Heep. Hoci ja osobne by som tam prifaril aj piatu veličinu Budgie, nič to nemení na tom, že v análoch (s hrôzou som sa minule na webe dočítal reakciu jedného mladíka, ktorý toto slovo poznal iba vo veľmi „vylučovacom“ a pornografickom význame, školstvo je na tom fakt zle) sa budú skloňovať všetky vymenované formácie, a preto si dnes posvietime na Uriah Heep. Kto by nepoznal mená ako David Byron, Ken Hensley, Gary Thain, Lee Kerslake (a dalo by sa pokračovať), ten aspoň určite spozná melódiu asi najznámejšej odrhovačky všetkých čias – Lady in Black.

Korene skupiny možno vystopovať kdesi do druhej polovice 60. rokov v Brentwoode, kedy sa hráči ako Mike Box (gitara), David Garrick alias Byron (spev), Alex Napier (bicie) a Paul Newton (basa) stretli vo formácii Spice. Posledný menovaný prišiel z kapely The Gods a o tej ešte budeme počuť. Ambiciózni mladíci sa vykašľali na covery a rovno sa vrhli na vlastnú tvorbu. Presun do Londýna priniesol ako koncerty, tak zmluvu s progresívnou značkou Vertigo a mohlo sa ísť nahrávať. Kapela sa rozhodla pre zmenu názvu, nuž sa zrodila legenda menom Uriah Heep (čo je, ako všetci gramotní ľudia vedia, postava z románu Charlesa Dickensa – David Copperfield). S tým súvisela aj zmena soundu, päť skladieb z budúceho albumu nahral štúdiový hráč Colin Wood (klávesy), kým si skupina neuvedomila, že by sa hodil trvalý klávesák a na scénu prišiel Ken Hensley, známy z The Gods, v tom čase hrajúci gitaru v Toe Fat. Album …Very ‘Eavy …Very ‘Umble vyšiel počiatkom leta 1970 a kritika ho okato prehliadla. Z kapely odišiel Napier, nakrátko ho nahradil Nigel Olsson od Eltona Johna a napokon sa bicích chopil Keith Baker (z Bakerloo). Druhý album Salisbury (1971) predstavoval výrazný posun v tvorbe. Jednak sa začal presadzovať Hensley, a tiež sa kapela v titulnej skladbe rozhodla využiť služby orchestru. Výsledok stál za to. Keď už pre nič iné, album obsahoval Lady in Black, skladbu, ktorá je zaslúžene nesmrteľná a priniesla kapele úspech najmä v Nemecku. Keďže týmto aktom vypršala zmluva s Vertigo, manažér Gerry Bron dohodol novú zmluvu s Bronze Records. Bakera nahradil Ian Clarke (alebo Clark, v závislosti od zdroja, z kapely Cressida), ktorý hral ako na americkom turné, tak na albume Look at Yourself. Vyšiel v októbri 1971 a dá sa povedať, že ide o čistokrvný hardrockový počin, na ktorom skupina definitívne našla svoj štýl. Okrem iného obsahoval dlhú rockovú baladu July Morning, lebo v tých časoch mala každá hardrocková veličina podobnú na konte a „Uriáši“ neostali pozadu.

Vzťahy v kapele však podľa všetkého neboli práve idylické, nuž sa zbalil Newton a nakrátko ho nahradil Mark Clarke známy z Colosseum. Odišiel aj Ian Clarke a bubeníkom sa stal Lee Kerslake, ktorý kedysi hral v, chvíľka napätia, The Gods! Kapela začala nahrávať materiál na ďalší album a vyrazila na americké turné, v jeho polovici nahradil Clarkea basgitarista Gary Thain z Keef Hartley Bandu. Zrodila sa klasická a na pomery kapely stabilná zostava, ktorá sa uviedla pravdepodobne najlepším albumom v celej jej histórii – Demons and Wizards. Vyšiel na jar roku 1972 a sprevádzal ho ďalší nesmrteľný hit Easy Livin’. Obal albumu má na svedomí slávny Roger Dean a dielo si viedlo dobre i v rebríčkoch. Dean navrhol aj obal albumu The Magician’s Birthday, ktorý vyšiel takisto v roku 1972 a viedol si podobne.

V januári 1973 odohrala kapela koncert v Birminghame a zakrátko bol z toho na svete dvojalbum Live. V tom istom roku nasledoval album Sweet Freedom a o rok neskôr Wonderworld. Ten bol prijatý s rozpakmi, v tom čase sa kapela nachádzala v zložitom období. Byron mal problémy s alkoholom, Hensley mal depky, navyše začal fungovať aj ako sólový interpret. Thain bol až po uši naládovaný drogami. Navyše ho na pódiu zasiahol elektrický prúd a tragédia vyvrcholila 8. decembra 1975, kedy ho našli doma predávkovaného heroínom bez známok života.

Kapela sa pozviechala a s novým basgitaristom Johnom Wettonom (Family, King Crimson) vydala v roku 1975 album Return to Fantasy. Na turné sa dolámal Box, nuž si kapela dala pohov a Hensley s Byronom vydali sólové albumy. Ďalší album vyšiel až v júni 1976 a niesol názov High and Mighty. Byron mal obrovské problémy s alkoholom, čo viedlo k problémom na pódiu a napokon to došlo do štádia, že nebolo inej cesty, len ho z kapely vyraziť. Wetton sa tiež zbalil a odišiel.

Box, Hensley a Kerlsake pokračovali ďalej. Basu dostal na starosť Trevor Bolder a po vyskúšaní viacerých známych spevákov (napr. David Coverdale alebo Ian Hunter) sa mikrofónu chopil John Lawton (Lucifer’s Friend). Nasledovala trojica albumov Firefly (1977), Innocent Victim (1977) a Fallen Angel (1978), na ktorých sa kapela postupne približovala komerčnému soundu. Nezhody medzi Hesleym a Lawtonom vyústili k odchodu druhého menovaného, nuž do kapely prišiel John Sloman (spev, klávesy). Počas nahrávania ďalšieho albumu kapelu opustil aj Kerslake, a preto skladby „nabúchal“ nanovo Chris Slade z Manfred Mann’s Earth Band. Dielo vyšlo počiatkom roku 1980 pod názvom Conquest a hoci ho kritika prijala celkom dobre, v kapele to vrelo. Hensley bol so Slomanom krajne nespokojný, a tak netrvalo dlho a opustil Uriah Heep nadobro. Klávesy nakrátko obsluhoval Kanaďan Gregg Dechert, ďalším odpadlíkom sa stal Bolder, ktorý sa pridal k Wishbone Ash. Kapelu tak „vlastnil“ už iba Box.

Chvíľková frustrácia odznela a gitarista zavolal Kerslakeovi, či by neopustil Ozzyho Osbournea a nevrátil sa. Ten nadšene kývol a vzal so sebou aj basgitaristu Boba Daisleyho, ktorého azda predstavovať netreba. Klávesák z Heavy Metal Kids John Sinclair sa tiež dal zvábiť a zostavu doplnil spevák Peter Goalby z Trapeze. Album Abominog z roku 1982 ukázal, čoho je nová zostava schopná v ére heavy metalu. Zostava sa prejavila ako stabilná, a preto v nezmenenej podobe dokončila aj album Head First z roku 1983. Krátko po jeho vydaní sa Daisley vrátil k Osbourneovi a Uriah Heep privítala starého známeho Trevora Boldera. Kapela koncertovala, čo to šlo a len tak mimochodom sa rozišla s producentom Bronom.

Hoci už dávno nebol členom kapely, správa, že 28. februára 1985 podľahol svojmu zdravotnému stavu David Byron, nemožno od jej histórie oddeliť. O mesiac neskôr kapela vydala album Equator, ktorý totálne prepadol. Turné po svete zmohlo Goalbyho, nuž skončil a aj Sinclair zutekal k Osbourneovi, a preto sa do zostavy votrel klávesák Phil Lanzon a spev bol zverený Steffovi Fontainemu, Američanovi, ktorý rolu nezvládol a rýchlo sa porúčal. Nastúpil Bernie Shaw a tým sa personálne obsadenie stabilizovalo na dlhých dvadsaťjeden rokov. Za ten čas kapela vydala štyri štúdiové albumy, menovite Raging Silence (1989),  Different World (1991), Sea of Light (1995) a Sonic Origami (1998). Deväťdesiate roky minulého storočia naštartovali aj éru vydávania koncertných albumov, archívnych i súčasných, čo Uriah Heep využila mierou vrchovatou.

V roku 2007 musel zo zdravotných dôvodov opustiť hudobnú brandžu Kerslake a za bicie si sadol Russell Gilbrook. Svoje schopnosti predviedol na albume Wake the Sleeper z toho istého roku. Pri príležitosti 40. výročia existencie skupiny vyšiel album Celebration (2009) a v roku 2011 kapela vydala ďalší úspešný titul Into the Wild.

Žiaľ, 21. mája 2013 zomrel na rakovinu Trevor Bolder. Nahradil ho Davey Rimmer, ktorý už za neho zaskakoval aj predtým. Kapela vydala v roku 2014 album Outsider a o rok neskôr vyšiel zvláštny album Totally Driven, ktorý obsahoval novo nahrané staré hity skupiny a tieto nahrávky sa na trh dostali viackrát v rámci výberoviek, prvý raz už v roku 2001.

Kapela neustále koncertuje, dňa 5. októbra 2015 sa v Moskve na pódiu dokonca zjavili aj špeciálni hostia Ken Hensley a Lee Kerslake. Na rok 2016 chystá kapela nový štúdiový album.

DISKOGRAFIA:
…Very ‘Eavy …Very ‘Umble (1970)
Salisbury (1971)
Look at Yourself (1971)
Demons and Wizards (1972)
The Magician’s Birthday (1972)
Live (1973)
Sweet Freedom (1973)
Wonderworld (1974)
Return to Fantasy (1975)
High and Mighty (1976)
Firefly (1977)
Innocent Victim (1977)
Fallen Angel (1978)
Conquest (1980)
Abominog (1982)
Head First (1983)
Equator (1985)
Live in Europe 1979 (1986)
Live at Shepperton ’74 (1986)
Live in Moscow (1988)
Raging Silence (1989)
Different World (1991)
Sea of Light (1995)
Spellbinder Live (1996)
King Biscuit Flower Hour Presents Uriah Heep in Concert (1997)
Sonic Origami (1998)
Future Echoes of the Past (2000)
Acoustically Driven (2001)
Electrically Driven (2001)
The Magician’s Birthday Party (2002)
You Can’t Keep A Good Band Down (2002)
Live in the USA (2003)
Magic Night (2004)
Wake the Sleeper (2008)
Celebration (2009)
Official Bootleg Series Vol. 1: Live at Sweden Rock Festival 2009 (2010)
Official Bootleg Series Vol. 2: Live in Budapest, Hungary 2010 (2010)
Official Bootleg Series Vol. 3: Live in Kawazaki, Japan 2010 (2010)
Official Bootleg Series Vol. 4: Live in Brisbane, Australia 2011 (2011)
Live in Armenia (2011)
Into the Wild (2011)
Official Bootleg Series Vol. 5: Live in Athens, Greece 2011 (2012)
Official Bootleg Series Vol. 6: Live at the Rock of Ages Festival 2008 (2013)
Outsider (2014)
Totally Driven (2015)
Living The Dream (2018)

3 názory na “Uriah Heep”

  1. Uriah Heep vystúpia 11. júla 2019 na festivale Masters Of Rock vo Vizoviciach. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale v úlohe hostí sa majú predstaviť Lee Kerslake, John Lawton a Paul Newton. Myslím, že tieto mená sú pre fanúšikov skupiny veľkou motiváciou.

  2. Legendárna kapela, ktorá zohrala dôležitú úlohu na poli hard rocku, ale nielen tam… okrem skvelých vokálov a balád, treba spomenúť ešte aj vplyv na rôzne power metalové formácie.

    Jedna z mojich top kapiel.

Pridaj komentár