Jethro Tull

Pojem „progresívny rock“ možno vykladať rôzne, v čom sa názory nerôznia, je fakt, že jedna z najoriginálnejších kapiel všetkých čias nesie meno Jethro Tull. Siahodlho ju predstavovať asi netreba, takže stručne – z bluesovej kapely sa cez hardrockové náznaky vylúpla priam artrockovo folkrocková muzika a nevyhla sa jej ani vlna syntetizátorovej nákazy. Na jej čele stál spevák, flautista, gitarista, a vôbec, multiinštrumentalista Ian Anderson, škótsky rodák s veľkolepým osudom vpísaným v dlaniach. Ale poporiadku.

Pôvod skupiny možno vysledovať kdesi v Blackpoole, kde chodili na základnú školu Anderson, Jeffrey Hammond a John Evans (neskôr si skrátil meno na Evan). Paradoxne, oslovení Beatlemániou, založili skupinu John Evan Band, v ktorej hral Anderson na španielku, Hammond na basu a Evans, hoci ovládal hru na klavíri, sadol za bicie. Ako sa do éteru vrhla kapela Animals, tak sa vrátil k Hammondu a kapelu posilnil bubeník Barriemore Barlow. Tak to šlo ďalej, kapela menila zostavy, názvy a napokon sa v roku 1967 ocitla v Londýne. Aby mohla často hrávať, menila názov pre každý nový koncert a obiehala kluby. Až raz prišiel rad na Jethro Tull a bolo. Anderson vtedy prišiel s revolučným nápadom, hrať na flaute. Zostavu doplnil bluesový gitarista Mick Abrahams, bubeník Clive Bunker a na basu hral Glenn Cornick. Prvý singel Sunshine Day/Aeroplane z roku 1968 vyšiel pod domrveným názvom Jethro Toe. Svoj debutový album This Was z toho istého roku ozvláštnili bluesovou flautou, čím sa zaradili medzi popredné britské kapely tohto žánru. Zároveň sa ukázalo, že kapela s dvomi kohútmi na jednom smetisku nemôže pomýšľať na bezbolestnú koexistenciu. Preto jej dal na konci roku zbohom Abrahams, aby sa mohol slobodne realizovať (založil Blodwyn Pig).

Nahradiť gitarovú hviezdu nebolo ľahké. A to ani v prípade, že ste boli v Británii v roku 1968 a gitarových velikánov bolo navôkol nadostač. David O’List (The Nice), Mick Taylor (John Mayall’s Bluesbreakers) alebo Tony Iommi (Black Sabbath), nikto sa dlho neohrial, nuž voľba padla na Martina Barreho, gitaristu s ideálnou mierou servilnosti a dokonalou absenciou vodcovských túžob.

Album Stand Up z roku 1969 naznačil, že kapela je pri sile a blues nebude jediná forma jej sebarealizácie. Do zostavy sa vrátil Evan a výsledkom je prvé experimentálne dielo Benefit. Iste, je to hardrock, ale so sklonmi k zložitejším rytmickým štruktúram a s chuťou využiť nové zvukové možnosti plynúce z klávesových efektov. Na americkom turné sa ukázalo, že Cornick je družný a smädný chasník, nuž mal rád bary. Anderson ho preto vyhodil, čím umožnil vznik vynikajúcej kapely Wild Turkey. Cornick umrel v roku 2014.

Anderson povolal kamaráta z detstva Jeffreyho Hammonda. Ale ten basu nevidel roky a zabudol aj to málo, čo kedysi vedel. Nahrávanie albumu Aqualung tak prinieslo kurióznu situáciu, že basákovi prehrával party Anderson a on sa ich potom učil počas nahrávania. Aspoň si doplnil meno o ešte jedného Hammonda. Album vyšiel v roku 1971 a preslávil Jethro Tull celosvetovo. Z pôvodného bluesrocku tu nepočuť nič, ide o originálne rockové dielo. Niektorí kritici v ňom začuli priam koncepčný album, čo kapela poprela. Anderson, ovplyvnený Monthy Pythonmi, si povedal, že keď chcú všetci koncepčný album, tak im taký naservíruje. A vzniklo vrcholné dielo kapely – Thick As a Brick. Texty vytvorené fiktívnym osemročným chlapcom Geraldom Bostockom, obal v tvare novín, jedna skladba rozdelená akurát stranami platne, k tomu naozaj parádna muzika, čo dodať. Azda iba pikošku, že obal v tvare novín dostal na starosť Roy Eldridge, ktorý predtým odišiel od novín, aby zmenil náplň práce a zamestnal sa vo vydavateľstve Chrysalis. Ono napokon tiež bolo proti tomu, aby sa platňa zabalila do novín, lebo to malo byť zbytočne drahé. Anderson kontroval, že ak každý deň vychádzajú noviny za babku, tak to nemôže byť problém. Dielo sa stalo oslavované ako fanúšikmi, tak kritikou.

Množstvo nealbumových singlov a iného materiálu vyšiel v roku 1972 na albume Living In the Past. Kapela sa vysťahovala z Anglicka, lebo sa jej nechcelo platiť vysoké dane a na dvakrát nahrala album A Passion Play. Šlo o ďalší koncepčný album, ale tentoraz ho kritika strhala. Na dlhé roky Anderson zanevrel na novinárov. Jednoduchší album War Child (1974) si viedol lepšie, ale prerod na vrcholné artrockové teleso sa definitívne udial na nasledujúcom kúsku Minstrel In the Gallery z roku 1975. Kapela sa postupne začala preorientovávať na akustickú folkovú muziku, pričom neustále zachovávala náročné muzicírovanie. Plus mala dvoch klávesákov, lebo sa k nej pridal David Palmer, ktorý jej už roky pomáhal s orchestrálnymi aranžmánmi. Hammond si počas turné zbalil saky-paky a šiel sa venovať maľovaniu. Novým basgitaristom sa stal talentovaný hráč John Glascock z výnimočnej skupiny Carmen.

Nasledoval priamočiary (na pomery kapely) album Too Old To Rockn’roll Too Young To Die z roku 1976 a najmä „folkrocková“ éra mimoriadnych albumov Songs From the Woods (1977) a Heavy Horses (1978). Náročná muzika nikdy neznela prístupnejšie. Že bola kapela excelentná aj naživo, dokumentuje brutálny koncertný dvojalbum Live Bursting Out z roku 1978. Kapelu však postretla tragédia. John Glascock mal choré srdce a zomrel 17. novembra 1978 ako dvadsaťosemročný. To poznačilo celkové vyznenie jedného z najťaživejších albumov kapely, a síce Stormwatch. Anderson musel dohrať väčšinu basových partov a smútočný chlad, ktorý z tej muziky vyžaruje, je podmanivý. Novým basgitaristom sa stal Dave Pegg z Fairport Convention.

Anderson sa začal pohrávať s myšlienkou na sólový album, takže kapela Jethro Tull v roku 1980 v podstate prestala existovať. Najal Barreho, Marka Craneyho (bicie) a klávesáka a huslistu Eddieho Jobsona, aby mu s ním pomohli. Výsledkom je elektronický sound albumu A (1980). Vydavateľ si chcel zaistiť predaje, a tak ho vydal pod hlavičkou Jethro Tull. Po nasledujúcom turné vyšiel album Broadsword and the Beast (1982), kde hral klávesák Peter Vattesse a začal sa dlhoročný lov na bubeníkov. Existuje video s Philom Collinsom, ale definitívnym „bicmanom“ sa stal Doane Perry. Kým k tomu došlo, vydal Anderson sólový album a najmä dielo Under Wraps z roku 1984. Automatický bubeník, elektronika, dodnes je to najkontroverznejší album tohto „rockového“ zoskupenia.

Ďalší album vyšiel až v roku 1987, volal sa Crest of a Knave a priniesol kapele nielen Grammy, ale i návrat k hardrockovej polohe. Miestami znel ako niečo od Marka Knopflera. Trio Anderson, Barre, Pegg využilo viacerých bubeníkov, konečne však uzrel čas na spomínaného Perryho. Nasledovali albumy Rock Island (1989), Catfish Rising (1991) a Roots to Branches (1995). Zostavy sa tiež priebežne menili, kapelu stabilne zastrešovalo duo Anderson-Barre. Začali tiež vychádzať rôzne archívne nahrávky a koncerty. Album J-Tull Dot Com z roku 1999 priniesol jemný odklon od stabilnej prezentácie skupiny a zavŕšil to Christmas Album z roku 2003.

Odvtedy kapela fungovala iba koncertne a po roku 2011 sa cesty Andersona a Barreho rozišli natoľko, že v roku 2014 prvý menovaný definitívne ukončil históriu jednej z najvýznamnejších rockových skupín nadobro.

P.S. Koho by zaujímalo, či sa niekedy zišla aj pôvodná zostava s Abrahamsom, Cornickom a Bunkerom, tak odpoveď je áno. Pomerili sa a zahrali si spolu niekoľko koncertov v roku 2001.

DISKOGRAFIA:

  1. This Was (1968)
  2. Stand Up (1969)
  3. Benefit (1970)
  4. Aqualung (1971)
  5. Thick As a Brick (1972)
  6. Living In the Past (1972)
  7. A Passion Play (1973)
  8. War Child (1974)
  9. Minstrell In the Gallery (1975)
  10. Too Old To Rockn’roll Too Young To Die (1976)
  11. Songs From the Wood (1977)
  12. Heavy Horses (1978)
  13. Live Bursting Out (1978)
  14. Stormwatch (1979)
  15. A (1980)
  16. The Broadsword And the Beast (1982)
  17. Under Wraps (1984)
  18. Crest Of a Knave (1987)
  19. Rock Island (1989)
  20. Live at Hammersmith 1984 (1990)
  21. Catfish Rising (1991)
  22. A Little Light Music (1992)
  23. Nightcap (1993)
  24. In Concert (1995)
  25. Roots to Branches (1995)
  26. J-Tull Dot Com (1999)
  27. Living With the Past (2002)
  28. Christmas Album (2003)
  29. Nothing Is Easy – Live at the Isle of Wight 1970 (2004)
  30. Aqualung Live (2005)
  31. Live at Montreux 2003 (2007)
  32. Live at Madison Square Garden 1978 (2009)
  33. Live at Carnegie Hall 1970 (2015)

5 názorov na “Jethro Tull”

    1. Anderson rád hral s tými, koho poznal, než s uznávanými, ale cudzími “menami”. Hammond sa rýchlo učil. 🙂 Pamätám si z knihy Malé dějiny Jethro Tull aj iný príbeh. Niekedy, tuším v 90. rokoch zaskočil na pár koncertoch na klávesy Don Airey. Vyfasoval kazetu so skladbami, Blackmore mu povedal, že sú dobrí, ale myslel si, že je to klasický rock, niečo, čo zvládne ľavou zadnou. Keď si to tesne pred vystúpením konečne pustil, skoro ošedivel, aká ťažká muzika to je a že je ju treba nacvičiť. Dlho nevydržal. 🙂

      1. Malé dějiny Jethro Tull – jedno z mojich veľkých zaváhaní. Doteraz som nepochopil svoje konanie – keď tá kniha vyšla a v obchode som ju držal v ruke, prečo som sa zachoval tak, ako som sa zachoval.

        1. Je to jedna z mojich najobľúbenejších o kapelách vôbec. Čítal som ju veľakrát, najviac spomedzi všetkých, čo som mal k dispozícii. Je tam veľa priamej reči členov, tie historky o posielaní limuzíny Emersonovi, Lakeovi a Palmerovi, o tom, čo bol zač Captain Beefheart… Zasa si ju vytiahnem a osviežim pamäť.

Pridaj komentár