Až v poradí šiesty štúdiový album kapely pomohol AC/DC konečne preraziť tam, kde sa úspech najviac počítal – v Amerike. Nezaobišlo sa to však bez obetí, a v prípade frontmana skupiny Bona Scotta bohužiaľ s tragickým koncom…

Dobývanie Ameriky

Začnime ale pekne poporiadku. Album Powerage sa síce v americkom rebríčku Billboard 200 do prvej stovky nedostal, ale aj tak si pozíciou #133 polepšil oproti svojmu predchodcovi Let There Be Rock o 21 miest. Rok 1978 znamenal pre AC/DC progres hlavne v Spojených štátoch, kde strávili koncertovaním celé štyri mesiace a počas leta tam odohrali aj zopár veľkých štadiónových vystúpení – medzi nimi aj dve v kalifornskom Oaklande na Day on the Green festivale.

V Atlantic Records nezaháľali – na jar 1978 vyšiel promo album Live from the Atlantic Studios, určený iba pre rádiá, s nahrávkou zo 7. decembra 1977 z rovnomenných newyorských štúdií vydavateľstva. Majstrom zvuku bol Jimmy Douglass, ktorého meno ešte o chvíľu zaznie.

Následne v októbri sa živáku dočkala aj široká verejnosť, keď Atlantic vydalo If You Want Blood You’ve Got It, nahraný v legendárnom glasgowskom Apolle na konci apríla. Ten to v americkom rebríčku dotiahol až na priečku #113. Bol to však nadlho posledný album produkovaný duom Vanda & Young.

Nikoho snáď neprekvapí fakt, že živý záznam z Glasgowa bol pri mixovaní v štúdiu Alberts upravený, a nie je tak úplne živý. Ale to je štandardná praktika, pretože žiadne živé vystúpenie nie je nikdy stopercentné.

Hľadá sa producent

Keďže pod taktovkou austrálskeho dua Harry Vanda & George Young sa kapele nepodarilo vyprodukovať komerčný hit, ktorý by ovládol americké rádiá, muselo sa niečo zmeniť. Viceprezident Atlanticu Michael Klenfner, ktorý zodpovedal za propagáciu a marketing, priletel do Sydney aby producentom osobne oznámil, že majú padáka. To bola horká pilulka pre Youngovcov, ktorí na tento moment nikdy nezabudli.

Čo bolo horšie, Klenfner si presadil na producentskú stoličku juhoafrického rodáka Eddieho Kramera, ktorého preslávila spolupráca s veličinami ako Jimi Hendrix, Led Zeppelin či KISS. A tak krátko na to, v januári 1979 v sydneyskom Alberts štúdiu, Kramer nahrával s AC/DC demá pre nadchádzajúci album. Alebo sa o to aspoň pokúšal, ale podľa Marka Opitza, ktorý asistoval duu Vanda & Young pri nahrávaní Powerage a teraz Kramerovi, bol odsúdený na neúspech. Kapela si s producentom, ktorý jej bol nanútený, nesadla. Navyše, Eddie Kramer bol síce dobrý majster zvuku, ale narozdiel od takého Georgea Younga nebol rešpektovaný hudobník a skladateľ.

Nahrávanie v Miami

Pretože nahrávanie v Sydney k ničomu neviedlo, Kramer po pár dňoch zbalil kufre a odletel späť do USA. Tam mal celý proces pokračovať na slnečnej Floride v miamských Criteria Studios. Tie boli prezývané aj Atlantic South, keďže veľa hudobníkov tohto vydavateľstva nahrávalo svoje albumy práve tam.

AC/DC strávili v Miami päť týždňov. Kapela si bola vedomá, že musí prejsť na komerčnejší štýl, ak chce v Amerike preraziť. Kúsok od štúdia mali prenajatú skúšobňu, kde skladali a skúšali nové piesne. Chlapci z lokálnej skupiny Critical Mass, ktorí sa s AC/DC počas ich pobytu v Miami spriatelili, boli toho svedkom a dokonca si s členmi kapely aj zadžemovali.

Ani zmena prostredia však situáciu v štúdiu nezlepšila. Kramer nevedel s kapelou nájsť spoločnú reč, navyše bojoval s Bonom Scottom, ktorý mal čoraz väčší problém s pitím. Kapela nakoniec dala Atlanticu ultimátum – buď končí producent, alebo oni.

Horevyššie zmieňovaný Jimmy Douglass bol jedným z tých, s ktorými si AC/DC vedeli predstaviť spoluprácu, ale napokon bol Atlanticom oslovený Robert John “Mutt” Lange, ktorého práca so skupinami ako City Boy či The Boomtown Rats zarezonovala u bielych golierov v NYC už predtým.

Kapela Kramerovi oznámila, že si berie na víkend voľno, a následne potajomky v štúdiu nahrala demo pásku s novými kompozíciami (titulný song nadchádzajúceho albumu bol na nej). Páska bola poslaná do Londýna Langeovi, ktorý po jej vypočutí na spoluprácu prikývol. Padáka však nedostal len Eddie Kramer, ale aj Michael Klenfner, inak veľký podporovateľ kapely v zákulisí Atlanticu, pretože s výmenou producenta prudko nesúhlasil.

[Koho zaujíma detailnejšie dianie v zákulisí, tomu odporúčam si prečitať tri skvelé knihy o AC/DC od austrálskeho spisovateľa Jesseho Finka – The Youngs: The Brothers Who Built AC/DC, Bon: The Last Highway a Bon: Notes from the Highway. V českom preklade vyšla prvá kniha pod názvom Bratři Youngové: Bratři, kteří stvořili AC/DC.]

Späť v Londýne

Začiatkom marca tak bola kapela späť v starom dobrom Londýne, kde pôsobil aj Mutt Lange – rodák zo Severnej Rhodézie (dnešná Zambia), ktorý ale vyrastal v Južnej Afrike, podobne ako Eddie Kramer. Narozdiel od neho však bol výborný muzikant a spevák. Takže s kapelou vedel komunikovať na rovnakej vlnovej dĺžke.

Času nebolo nazvyš, pretože AC/DC čakalo ďaľšie americké turné (napokon aj tak museli odrieknuť účasť na CaliFFornia World Music festivale v losangeleskom koloseu na začiatku apríla, a na šnúru s UFO sa pridali až v máji). Našťastie ich nový producent bol workoholik, ktorý do štúdia prichádzal ako prvý a opúšťal ho ako posledný. Ak v ňom teda nezostal pracovať celú noc a neprespal na gauči.

Samotné nahrávanie prebiehalo tri týždne, od konca marca do polovice apríla, v štúdiách Roundhouse v severolondýnskej štvrti Chalk Farm. Album pomenovaný Highway To Hell (1979) drží niekoľko prvenstiev v kariére kapely. Prvý album produkovaný niekým iným než duom Vanda & Young, prvý nahraný mimo legendárneho štúdia Alberts (kapela sa doň už nikdy nevrátila; v roku 1984 sa Albert Studios presťahovali z centra Sydney na severnú stranu zálivu, do Neutral Bay, kde operovali až do ich zavretia v roku 2016) a nakoniec aj prvý nahraný na inú konzolu než Neve.

Pod Langeho taktovkou

Štúdio Roundhouse malo nahrávaciu konzolu Cadac, ktorá je zvukovo čistejšia než Neve. Album na nej nahrával domáci zvukár štúdia Mark Dearnley, ktorý s kapelou neskôr spolupracoval aj na albumoch For Those About To Rock (1981) a Fly On The Wall (1985). Proces samotný sa nezmenil – základy piesní hudobníci nahrávali v štúdiu spoločne, naživo. Gitarové sóla a vokály boli na pásku nahrávané následne.

Mutt Lange kapele umne, nenásilnou formou, navrhoval zlepšenia aranžmánov piesní, ako perfekcionista dbal na vysoký štandard hráčskych výkonov, či nahrávaných zvukov, aby všetko ladilo, a najmä dokázal dostať z kapely to najlepšie.

Bon mal problém pri nahrávaní vokálu k piesni If You Want Blood. Keď mu Lange navrhol, aby zlepšil dýchanie, tak mu spevák odvetil, nech mu to teda predvedie, keď je v tom tak dobrý. Producent ani nevstal zo stoličky, a bez námahy mu demonštroval, čo po ňom chce. To bol jeden z momentov, kedy si získal rešpekt kapely a tá ho následne počúvala.

Ďaľším príkladom bolo nahrávanie sóla titulného songu albumu, kedy si Mutt Lange posadil Angusa vedľa seba do réžie a prstom ukazoval na krk jeho SG gitary v ktorých polohách má hrať, kde má držať tón… V podstate ho usmerňoval ako dirigent orchester. Výsledok hovorí za všetko.

Najvýraznejším rozdielom oproti predošlým albumom však boli podporné vokály. Malcolm Young ani Cliff Williams nie sú bohvieakí vokalisti, a tak počas refrénov môžeme počut harmonizovať nielen Bona, ale aj Mutta Langea. Ten mal tak výrazný hlas, že pri ich nahrávaní musel stáť na opačnej strane miestnosti.

Britský sound

Rozpočet na nahrávanie albumu bol obmedzený, a tak si Mutt Lange musel vybrať, či si najme externého zvukára buď na nahrávanie alebo mixovanie. Prezieravo, voľba padla na mix.

Tony Platt, ktorý začal svoju karéru v londýnskych Trident Studios, a následne Basing Street Studios, ktoré vlastnilo vydavateľstvo Island Records, v tom čase viedol štúdio Pebble Beach Sound Recorders na južnom pobreží Anglicka, v meste Worthing. Platta odporučil Langeovi majiteľ štúdia Adam Sieff, ktorý sa s Muttom Langem priatelil. Tony Platt po rokoch spomínal na telefonát od Sieffa:

“Môj kamarát nahráva album s jednou austrálskou punkovou kapelou a chce, aby ho zmixoval niekto, kto sa vyzná v takom tom Island rock sounde, a napadol si mi ty.”

Platt asistoval v štúdiu pri nahrávaní kapiel ako The Traffic, The Who, Rolling Stones a Led Zeppelin. Nahrával Free, či zmixoval album Catch a Fire (1973) vtedy ešte neznámeho Jamajčana menom Bob Marley, čo následne viedlo k nahrávaniu a mixovaniu albumu Burnin’ (1973), ktorý katapultoval reggae hudbu do mainstreamu. Ak niekto mal skúsenosti s rockom nahraným v štúdiách Island, bol to práve on.

Navyše, zvuk Island Studios (premenovaných v roku 1975 na Basing Street Studios) bol úzko spätý s nahrávacími konzolami Helios. Helios Electronics bol spoločný podnik Dicka Swettenhama, bývalého technického riaditeľa legendárnych Olympic Studios, a Chrisa Blackwella, ktorý vlastnil Island Records a pre svoje štúdiá potreboval nahrávacie konzoly. Za dekádu svojej existencie (1969-1979) bolo vyrobených niečo cez sto nahrávacích konzol Helios a v 70. rokoch ste o ne, najmä v Londýne, doslova zakopávali. Ku klientom patrili napríklad štúdiá vlastnené skupinami The Beatles, The Who, či mobilné nahrávacie štúdio Rolling Stones.

Tony Platt na margo zvuku albumu Highway To Hell:

“Čo Mutt chcel urobiť bolo zachytiť niečo z tej britskej rockovej esencie, plnotučnosti, radšej ako mať tú nablýskanosť z amerického rocku.”

Zvuk mal poslucháčovi poskytnúť vizuálny aspekt, aby v ňom vyvolal pocit, že sa nachádza v rovnakej miestnosti s kapelou. A práve tento element nahrávky zo štúdia Roundhouse postrádali, pretože to bolo veľmi utlmené a potlačovalo dozvuk.

Čarovanie na Basing Street

Mutt Lange s Tonym Plattom preto zobrali pásky do Basing Street Studios, kde bol album dokončený. Okrem mixingu bolo ešte potrebné donahrávať pár vecí. Medzi nimi vokál k songu Night Prowler, podporné vokály k Highway To Hell a zopár gitarových sól.

Aby Platt vdýchol nahrávkam priestorovosť, uplatnil svoj osvedčený trik. V štúdiu 2 postavil pár reproduktorov Altec, a použil ho ako rezonančnú komoru. Do reproduktorov pustil všetko možné, čo potrebovalo opraviť zvukové pozadie, a to slúžilo ako spojivo, ktoré dodalo celku ešte väčší dojem, že sa všetko odohráva v rovnakom priestore.

Čarom mixovania podľa Platta v tej dobe bolo, že neexistovalo veľa efektov. A AC/DC ich aj tak neradi používali. Takže echo a ozvena boli použité len veľmi striedmo, aby ste ich efekt v mixe skôr cítili než počuli.

V prvý májový týždeň kapela ešte stihla v Londýne natočiť promo videá k piatim songom z čerstvo dokončeného albumu, aby 8. mája už otvárala koncert pred UFO v Madisone, hlavnom meste amerického štátu Wisconsin.

Hitový album

Atlantic tak konečne dostalo album s komerčným potenciálom, a ten snáď najväčší, podmaniť si americké rádiá, mal titulný song Highway To Hell. Táto pieseň, svojou ekonomickosťou a aranžmánom nie nepodobná All Right Now, má všetko čo hit potrebuje – výrazný riff, chytľavý rytmus, a silný refrén, ktorý si dokážu spievať masy. Sólo miestami znie, ako by ho Angus Young hral na husle. Text samozrejme naráža na neúprosnosť života na turné.

Pristavme sa na chvíľu pri produkcii – už úvodný riff vo vás vyvolá pocit, že Angus stojí opodiaľ v miestnosti. Zvuk má hĺbku, dostal tretí rozmer. A keď Phil Rudd udrie do bicích, ten kopák a malý bubon ucítite v žalúdku. Prosto svetová extratrieda. Zatiaľ čo Vanda & Young uprednostňovali feel pred dokonalosťou, Mutt Lange je perfekcionista.

Girls Got Rhythm má rezký rytmus a opäť veľmi chytľavý refrén. Kým na predošlom albume boli Bonove texty ovplyvnené rozchodom s jeho múzou Silver Smith, tuná sú inšpirované jeho dobrodružstvami s Američankami, a o poznanie povznášajúcejšie.

A Walk All Over You s perfektným introm, po ktorom song začne fukotať naplno ako parná lokomotíva, má jedny z najlepších Bonových dvojverší:

“Oh baby, I ain’t got much
Resistance to your touch
Take off the high heels, let down your hair
Paradise ain’t far from there”

Pri ich písaní isto myslel na niektorú z miamských blondín, takisto ako ja pri počúvaní tohto šlágra. A to patrí k neoddeliteľnému čaru počúvania obľúbených piesní.

Do tematickej tretice tu máme Touch Too Much s veľmi atypickým riffom a ďaľším skvelým textom o styku pohlavného typu. Veľmi chytľavý refrén a podľa Tonyho Platta jasný singel albumu. AC/DC s ním v nakoniec vystúpili aj v Top of the Pops vo februári 1980. A keď ho kapela hrala prvýkrát naživo v máji 2016 v Prahe, bol som pri tom.

Stranu A uzatvára Beating Around The Bush, očividne inšpirovaná skvelým riffom z Oh Well, Pt. 1, ktorý zložil Peter Green (keď ešte Fleetwood Mac hrali blues rock a nie pop). Text pojednáva o nevernej ženskej, ktorej je Bon ochotný dať ešte jednu šancu, aby zachránili ich ľúbostný pomer.

Voltáž ↯  ↯  ↯ V roku 1997 vyšla kompilácia s názvom Bonfire, venovaná pamiatke Bona Scotta, a jej súčasťou bolo aj CD s názvom Volts. To okrem iného obsahuje aj demoverzie viacerých songov, ktoré skončili na albume Highway To Hell. Prináša tak jedinečný pohľad na genézu od prvotného jamu až po finálnu verziu. Okrem songu Dirty Eyes, ktorý je ranou verziou Whole Lotta Rosie sa tam nachádzajú: Touch Too Much – je vyše šesťapolminútový štúdiový jam, ktorý má s albumovou verziou spoločný len názov. Napriek tomu Youngovci pumpujú rytmy, ktoré môžem počúvať donekonečna. Bon znie akoby text improvizoval. If You Want Blood You Got It – táto demoverzia bola nahraná v štúdiu Alberts tesne pred výmenou producentov. Aranžmán piesne je viac-menej totožný s albumovou verziou a tak ponúka jedinečnú možnosť porovnať rozdielne prístupy dua Vanda & Young a Mutta Langea k produkcii. Back Seat Confidential – prvotná verzia Beating Around The Bush s predĺženým introm a odlišným textom. Riff samotný je ale totožný. Get It Hot – s albumovou verziou zdieľa iba názov a rezkejšie tempo. Inak má odlišný riff aj text.

Zvolanie Mutta Langeho v úvode Shot Down In Flames odštartuje druhú stranu platne, a nečudo, že tento šláger patrí medzi koncertné stálice kapely. Výborné sólo a humorný text, v ktorom Bon opisuje svoje nezdary pri balení kočiek.

Get It Hot s typickým rockovým riffom a hutnou basou je najkratším číslom na albume. Počas svojej dva a pol minúty vo zvýšenom tempe nabáda k užitiu si večera s dievčaťom v meste.

Skvelý Malcolmov riff poháňa If You Want Blood (You’ve Got It) a Bon podáva jeden zo svojich najlepších vokálnych výkonov. V texte prirovnáva vystúpenie kapely na pódiu ku koristi hodenej levom pre pobavenie divákov. Ak chcú krv, majú ju mať! Rovnako ako v prípade High Voltage, aj táto pieseň vznikla až po nahratí albumu, ktorý niesol jej meno.

Basa Cliffa Williamsa je zas hnacím motorom piesne Love Hungry Man, ktorá trochu zvolní tempo. Tu sa Mutt Lange dosť vyhral s aranžmánom a hlavne harmonizovaním v refrénoch. Možno aj preto ju Youngovci nemajú moc v obľube. V jednom rozhovore sa Malcolm na margo tohto songu vyjadril, že demo znelo lepšie než albumová verzia. Čitateľa možno šokuje informácia, že Bon Scott pôvodne k tejto piesni skúšal text You Shook Me All Night Long, ale moc nepasoval, tak si ho odložil na ďaľší album. Ale o tom si povieme nabudúce…

Album uzatvára temná Night Prowler s Bonovým zlovestným nádychom na jej začiatku. Po nahratí piesne bolo jej tempo ešte zámerne spomalené na magnetofóne, aby pridalo na atmosfére. Kapela tvrdila, že text je o chlapíkovi, ktorý špehuje svoje dievča. V texte je ale narážka na nôž zabodnutý do chrbta, takže ich tvrdenie neobstojí. Ja ju považujem za hororový song, ktorý pracuje so strachom z tmy. Jeden z najatmosférickejších songov, aké kedy kapela nahrala. Skvelé gitary, zborový spev v refrénoch, jedno z najlepších Angusových sól… a ako kontrast úsmevný záver, kedy Bon pozdraví (hláškou z amerického seriálu Mork & Mindy) partiu, ktorú stretol vo februári 1979 v Miami.

Pekelná diaľnica na Staten Islande 📷  📷  📷 Obe fotografie použité pri tvorbe obalu albumu Highway To Hell spája jedno meno – Jim Houghton. Tento americký fotograf spolupracoval s Atlantic Records na viacerých projektoch. Ikonická predná fotografia vznikla už v decembri 1977 počas fotenia, ktorého výsledkom boli snímky použité na obale albumu Powerage. Originálnu fotografiu (v čiernobielej verzii) je možné vidieť v záhlaví tohto článku. Následne bola farebná snímka retušovaná (všimnite si výrazné bielka očí Malcolma, Phila a Angusa) a Angusovi pribudli rohy a chvost. Takisto sa zmenila farba pozadia. Fotografia na zadnej strane albumu vznikla koncom jari 1979. Earl Steinbicker, ktorý spolupracoval s Houghtonom na oboch fotografiách ako osvetľovač, na jej vznik spomínal nasledovne: “Fotenie malo prebiehať v noci na tmavej diaľnici, s dymom z pekelného ohňa za chrbátom kapely. Kde ale nájsť opustenú diaľnicu blízko Manhattanu? Na Staten Islande, samozrejme. Úrad starostu pre filmovú produkciu nám pomohol vybaviť povolenie na použitie uzavretého úseku cesty, ktorá bola vo výstavbe. V tú noc sme naskákali do požičanej dodávky a vyrazili smer Brooklyn, potom cez most Verrazzano-Narrows Bridge až k nedokončenej diaľnici West Shore Expressway. Členovia kapely boli nadšení z možnosti vidieť známe pamätihodnosti v priebehu cesty.” Na záver dodal: “Pri pohlade späť si myslím, že sme mali použiť viac svetiel za dymom.”  Najjednoduchšie je možné identifikovať časový rozdiel medzi fotografiami podľa dĺžky vlasov Malcolma Younga. Kým v decembri 1977 ich mal dlhé, na jar 1979 mal už krátky zostrih (rovnako ako v promo videách).

Úspech v tieni tragédie

Album vyšiel 27. júla 1979 a nielenže prerazil do prvej stovky amerického rebríčka Billboard 200, ale nakoniec to dotiahol až do prvej dvadsiatky, na pozíciu #17. Vo Veľkej Británii a Západnom Nemecku dokonca do Top 10 (pozície #8 a #7). V domovskej Austrálii bola stropom 13. priečka.

Keď už sme pri tej krajine protinožcov, treba spomenúť jednu pikošku – na tamojšom trhu album vydali s alternatívnym dizajnom obalu. Kapela je v pekelných plameňoch a diaľnicu k nej predstavuje gitarový krk. Aj logo je výraznejšie akcentované. Bolo to poslednýkrát, čo album AC/DC vyšiel s nejednotným dizajnom obalu.

Darilo sa aj singlom – titulný song Highway To Hell sa v USA dostal do Top 50 (#47), a v Európe začiatkom roku 1980 vydaný Touch Too Much dal za pravdu Tonymu Plattovi – v Británii pozícia v Top 30 (#29), a v Západnom Nemecku dokonca #13.

AC/DC ešte v decembri ’79 obdržali zlaté platne (status Gold, za pol milióna predaných kusov, album dosiahol v USA na Mikuláša – 6. decembra 1979). Onedlho na to 18. marca 1980 bol album certifikovaný ako platinový (milión predaných kópií). Bon Scott sa toho už, bohužiaľ, nedožil. Zomrel 19. februára 1980 v Londýne.

To všetko však bolo iba začiatkom príbehu epických rozmerov…

Verdikt

Hodnotenie snáď ani netreba komentovať. Highway To Hell je jedným z najlepších albumov (nielen) rockovej histórie, a to po stránke ako hudobnej, tak aj produkčnej. Nakopol úspešné kariéry kapely, jej producenta, majstra zvuku a ovplyvnil celú generáciu muzikantov. Minulý rok v lete bol album po 45 rokoch od svojho vydania v USA certifikovaný ako 8×Platinum, čo z neho robí druhý najpredávanejší album v histórii kapely. Čo viac k tomu dodať?

Skladby

1. Highway To Hell (3:28)
2. Girls Got Rhythm (3:24)
3. Walk All Over You (5:09)
4. Touch Too Much (4:26)
5. Beating Around The Bush (3:56)
6. Shot Down In Flames (3:22)
7. Get It Hot (2:34)
8. If You Want Blood (You’ve Got It) (4:37)
9. Love Hungry Man (4:17)
10. Night Prowler (6:17)

Všetky skladby zložila trojica Young/Young/Scott.

Bon Scott – spev
Angus Young – sólová gitara
Malcolm Young – rytmická gitara
Cliff Williams – basa
Phil Rudd – bicie

Album: Highway To Hell
Autor: AC/DC
Žáner: Hard rock
Vydavateľstvo: Albert Productions (AUS)/Atlantic (mimo AUS)
Rok: 1979
Počet skladieb: 10