Myslím, že len máločo vystihuje 80. roky tak dobre, ako toto video. Tiswas bola britská detská relácia vysielaná v sobotu ráno. Krokus rozhodne nebola kapela, ktorá by cielila na detského poslucháča… Čistý bizár a spomienka na unikátnu dekádu, ktorá sa už nikdy nezopakuje.

Priznám sa, že Band of Light som nikdy cielene nepočúval, aj keď som povedomie o kapele mal. Dnes som si to vynahradil a kto má rád sedemdesiatkový bluesrock plný džemovania, ten si príde na svoje. Bodaj by nie, keď rodokmeň kapely obsahuje mená ako Phil Key (The La De Da’s), Ian Rilen (Rose Tattoo, X) či Norman Roue (Buffalo). Kapela za svoje krátke dvojročné pôsobenie nahrala jedno EP a dva albumy. Ten prvý s názvom Total Union (1973) rozhodne stojí za vypočutie a je k mání aj vďaka vydavateľstvu Aztec Music.

Keď už sme pri tom južanskom rocku, spomenul som si na tento album, ktorý tu predpokladám pozná maximálne iba zopár jedincov (ak vôbec). The Four Horsemen rozhodne neboli známi ako predstavitelia tohto žánru, a skôr sú povedomí fanúšikom Bon Scott éry AC/DC.

VIAC The Four Horsemen – Daylight Again (1994) →

Niečo pre fanúšikov Johna Baxtera (Buffalo). Kapela s názvom Boy Racer z druhej polovice 70. rokov s Baxterom (gitara), John Gamidge (spev) a duom, ktoré sa (z historického hľadiska) na chvíľku objavilo aj v počiatočných zostavách AC/DC – Neil Smith (basa) a Noel Taylor (bicie).

VIAC Boy Racer – Want Love (1978) +1 →

Basák The Masters Apprentices Glenn Wheatley, ktorý sa neskôr presadil ako manažér Little River Band a následne Johna Farnhama, zomrel vo veku 74 rokov. Čas niečo osoliť od Majstrových učňov.

Ak by sa ma niekto spýtal na definíciu austrálskeho rocku, odvetím nech si pustí album Let There Be Rock (1977) alebo Powerage (1978) od AC/DC. A tu je ďaľšia ukážka čistej esencie austrálskeho pub rocku v podaní Rose Tattoo, súkmeňovcov z Alberts stajne.

Niežeby som UFO nemal rád, to vonkoncom nie, ale Waysted je predsa len môjmu hudobnému vkusu ešte o niečo bližšie. A v tejto zostave z roku 1984 hrali traja ex-UFÓni (Pete Way, Andy Parker a Paul ‘Tonka’ Chapman)… Kto má dobré uši, odhalí UFO odkaz aj počas breakdownu (apropo, má tento výraz vôbec slovenský ekvivalent?).

Pamätám si, keď som na hudbu týchto holobriadkov naďabil. Škoda, že vydržali spolu iba jeden album, keďže gitaristu Floyda Radforda k sebe privábili bratia Winterovci.

Tin House – Be Good and Be Kind

Ďaľšia smutná správa z južnej hemisféry. Dnes ráno zomrel Lindsay Tebbutt, bubeník kapely Choirboys. Prvé tri albumy kapely patria k tomu najlepšiemu, čo austrálsky pub rock ponúkal vo svojej zlatej ére. A Never Gonna Die z ich debutového albumu pre Alberts navždy zostane šlágrom. Rock nikdy nezomrie…

Pred pár dňami sa (nielen) austrálskymi hudobnými stránkami a fórami prehnala správa, že zomrel Ian “Bobsy” Millar – posledný žijúci člen Coloured Balls. Gitarový parťák Lobbyho Loydea, ktorý vystriedal v zostave pôvodného druhého gitaristu Andrewa Fordhama – ten hral na prvom albume First Supper Last (1976) z roku 1972, ktorý ale vyšiel ako posledný. Bobsy Millar nahral s “farebnými guľami” Ball Power (1973) a Heavy Metal Kid (1974). Zvyšok kapely tvorili basák Janis Miglans a bubeník Trevor Young. Kapela bola v 70. rokoch populárna hlavne medzi členmi austrálskej subkultúry zvanej Sharpies. Coloured Balls ovplyvnili mnohých, napríklad aj takého Kurta Cobaina.

Čírou náhodou som dnes naďabil na tento track austrálskeho gitaristu Karla Taylora, ktorý sa na chvíľku mihol aj v kapele Buffalo. Tomu v roku 1976 vyšiel na Polydore sólový album s názvom Taylor Maid. Na YouTube sú z neho dostupné iba dve piesne, vlastne na celom internete. Tak som si pod stromček z Nemecka objednal z druhej ruky jeden z mála posledných kusov v dobrom stave. Zjavne ide o album, po ktorom od jeho vydania asi neštekol ani pes. Ale ja sa už teším, keď ho osolím a celý si ho vypočujem.

P.S. YouTube video bolo medzitým vymazané, tak som sem dal aspoň obrázok LP. Album je OK, ale nič o čom by som písal domov. Skôr pre skalných fanúšikov Karla Taylora, inak je to rarita kvôli svojej nedostupnosti.