AC/DC po vydaní eposu menom Back in Black čelili neodvrátiteľnému – po dosiahnutí hudobného Olympu existuje už iba jediná cesta, a to nadol. I keď, ten rebríčkový vrchol ich ešte len čakal. Najväčší rockový album histórie totižto v americkom Billboard rebríčku dosiahol iba na štvrtú priečku. Čo však nasledovalo by jeden nevymyslel: sabotáž od vlastného vydavateľstva, rozbitie produkčného tímu kvôli administratívnej chybe, nezhody s producentom-perfekcionistom kvôli nekonečnému nahrávaniu nového albumu, a aj nie úplne vydarené vystúpenie ako hlavné číslo druhého ročníka Monsters of Rock festivalu v Doningtone. Poďme teda na to!

Svetové turné a návrat domov

Koncertná šnúra na podporu albumu Back in Black bola vskutku masívna. Po zahrievacom kole pre Briana v Belgicku a Holandsku, na prelome júna a júla 1980, sa AC/DC presunuli na severoamerický kontinent. Tam strávili takmer celý júl koncertovaním v Kanade, aby sa na jeho konci presunuli do USA, kde zotrvali až do októbra. Nasledoval mesiac strávený na Britských ostrovoch (kde pre nich otvárali koncerty Starfighters) a potom až do konca januára 1981 (s malou prestávkou medzi Vianocami a Novým rokom) križovali starý kontinent.

Na začiatku februára kapela, po prvýkrát v jej kariére, navštívila Japonsko a odohrala tam štyri koncerty (pôvodne tam mala vystúpiť už rok predtým, ešte s Bonom). Zvyšok mesiaca strávila v domovskej Austrálii, kde odohrala turné po dlhých štyroch rokoch!

Predskokanmi AC/DC boli starí známi – Swanee (ktorého Malcolm požiadal, aby si zobral Briana pod svoje ochranné krídla a pomohol mu aklimatizovať sa v Bonovom kraji) a The Angels, ktorí na čele s enigmatickým frontmanom Docom Neesonom, po odchode AC/DC do zámoria, ovládli tamojšiu hudobnú scénu. V Sydney údajne hrali až tri prídavky a Malcolm sa následne vyjadril, že ich v ten večer zatienili.

Posledné dve vystúpenia austrálskeho turné sa odohrali v melbournskom amfiteátri Sidney Myer Music Bowl. Personál z neďalekej nemocnice sa sťažoval na hluk, ktorý rušil pacientov. Rôzne šarvátky a škoda spôsobená návštevníkmi (i tými, ktorí sa nedostali na koncert, ale pozorovali ho napríklad z korún stromov, či zavesení na pouličné lampy) dopomohli k tomu, že to boli na najbližších takmer 10 rokov posledné koncerty, ktoré sa tam konali.

Sabotáž od Atlanticu

AC/DC boli na víťaznej vlne, keď im biele goliere z Atlanticu opäť podrazili nohy. Doug Morris, ktorý sa stal po Jerrym Greenbergovi novým prezidentom vydavateľstva, sa rozhodol vydať Atlanticom dovtedy nechcený album Dirty Deeds Done Dirt Cheap (1976) na americkom trhu. Bol to práve Morris, ktorý sa spolu s Jimom Delehantom (riaditeľom A&R oddelenia Atlantic Records) chcel kapely päť rokov predtým zbaviť. [Kto videl dokument z roku 2015 s názvom Blood+Thunder: The Sound of Alberts, v ktorom Jim Delehant ospevuje kapelu, tak vedzte, že klame až sa práši.]

Phil Carson, ktorý šéfoval britskej pobočke Atlanticu a s AC/DC podpísal v roku 1976 zmluvu, bol vehementne proti tomuto rozhodnutiu. Podľa jeho slov to bolo:

“Jedno z najtupších rozhodnutí vôbec, učinené vedúcim pracovníkom nahrávacej spoločnosti.”

Dôvodom bola čistá chamtivosť Morrisa, ktorý Carsonovi povedal, že finančné ciele Atlanticu boli pre fiškálny rok už splnené a bude tak na bonusy. Phil Carson oponoval, že toto rozhodnutie zneguje všetko, čo sa im s novým spevákom podarilo dosiahnuť, zmätie to nových fanúšikov a vytvorí plató pre predaje nového albumu.

A tak v marci 1981 staronový album so zosnulým Bonom Scottom v Amerike vydali (kapela si aspoň presadila jeho nižšiu cenu) a už v lete bol certifikovaný ako platinový. V albumovom Billboard rebríčku predčil Back in Black o jednu priečku a dosiahol na tretie miesto. O tom, či mal Phil Carson pravdu, si povieme ešte neskôr.

Inak, Carson si s AC/DC zahral aj na pódiu. Počas posledného vystúpenia európskeho Back in Black turné, 25. januára 1981 v Bruseli, vystriedal na base Cliffa Williamsa pre song Lucille. Pokiaľ viem, nikomu inému sa rovnakého privilégia počas doterajšej kariéry kapely nedostalo.

Parížska odysea

Voľba kde nahrať nový album napokon padla na Paríž, kde skupina aj nacvičovala posledné dva júnové týždne. Majster zvuku Tony Platt mal byť opäť pri tom a dokonca aj odobril kapele EMI štúdio, ale kvôli chybe manažéra AC/DC pri plánovaní, kedy nedal dostatočne jasne vedieť termíny nahrávania, ten už medzitým začal pracovať na inom albume (v lete 1981 v Štokholme nahral a koprodukoval album Marche ou crève francúzskej kapely Trust, ktorá podobne ako Austrálčania musela nadviazať na parnas jej kariéry – Répression).

Rozbitie produkčného tímu Lange & Platt akoby predznamenalo ďaľší vývoj udalostí. Z Londýna bol napokon povolaný zvukár Mark Dearnley, ktorý s Muttom Langem nahral album Highway To Hell. Podľa Dearnleyho mal pre nový album Lange v hlave obraz živého, ambientného zvuku. Väčšina štúdií v tej dobe však bola navrhnutá tak, aby tento zvuk tlmili.

V pondelok 6. júla 1981 začalo nahrávanie nového albumu v štúdiu Pathé Marconi patriacemu vydavateľstvu EMI. Prvé tri dni strávili hľadaním zvuku malého bubna. Na konci druhého dňa to dospelo až k tomu, že sa Mutt Lange spýtal Dearnleyho na jeho názor na zvuk rytmičáku, načo mu on odpovedal, že nemá ani potuchy! Po dvoch týždňoch strávených premiestňovaním bicích po celom štúdiu číslo 3, a dokonca aj v jeho starej kontrolnej miestnosti (produkčný tím používal réžiu štúdia 4), sa začali obhliadať po alternatívach. Tretí týždeň strávili skúšaním v konkurenčnom (a podobne veľkom) štúdiu Davout, takisto bez úspechu. Keďže rezerváciu v Pathé Marconi nezrušili, vrátili sa tam na posledný júlový týždeň, ale zvuk, ktorý hľadali sa im ani na opätovný pokus nepodarilo nájsť. Po štyroch týždňoch, a nemalých peniazoch minutých za prenájom štúdií, tak nemali nahraté absolútne nič.

Situácia bola taká zúfalá, že sa dokonca začalo uvažovať nad presunom do Štokholmu, kde mala skupina ABBA svoje vlastné štúdiá Polar (a Tony Platt tam práve nahrával album s už zmieňovanými Trust, čo dokazuje, že s ním producent a kapela konzultovali veci na diaľku). Napokon Mutt Lange usúdil, že zvuk v skúšobni bol celkom dobrý a tak sa vrátili späť na začiatok.

Štúdio Hibou International Show (H.I.S.) bolo súčasťou komplexu, v ktorom bol aj sklad zvukovej a osvetľovacej techniky, opravárenská dielňa, či kancelárie. Ten koncom 70. rokov prerobili z bývalých vínnych pivníc. Situovaný bol na parížskej periférii, na nábreží Seiny v štvrti Bercy. Vďaka jeho anonymite mohli kapely v H.I.S. štúdiu nerušene nacvičovať. Medzi jeho známych klientov patrili napríklad aj Rolling Stones.

Mutt Lange tak prenajal mobilné štúdio Mobile One, ktoré prišlo z Londýna. Jednalo sa o náves, v ktorom sa nachádzalo v tej dobe najväčšie mobilné štúdio v Európe. Podobne ako aj štúdio na Bahamách, kde AC/DC nahrali rok predtým album Back in Black, aj toto štúdio bolo vybavené nahrávacou konzolou MCI, a aj dvoma magnetofónmi od rovnakej značky. Napokon, Mobile One kapela využila už v roku 1979 pri nahrávaní živého záznamu z Paríža, ktorý vyšiel v kinách pod názvom AC/DC: Let There Be Rock. Podľa dobových periodík vyšiel jeden deň nahrávania s Mobile One mimo Londýna na 750 vtedajších libier a jeden kotúč magnetofónovej pásky stál 75 libier.

Búrlivé leto

Jeden francúzsky fanúšik, ktorému sa to leto pošťastilo navštíviť depo s H.I.S. štúdiom, ho opísal ako malý hangár pre zhruba pätnásť áut. Vonku za jeho garážovou bránou bol odparkovaný kamión s mobilným štúdiom. A všimol si aj paletu s pivami, ktorá údajne mala výšku aspoň jeden meter.

Murované steny miestností isto napomáhali producentovi k realizácii jeho vízie živého zvuku albumu. Prvé dva augustové týždne strávili zvukári s producentom Langem hľadaním ideálneho umiestnenia bicích, gitarových aparátov a mikrofónov. Kým gitaristi boli situovaní v polkruhu v jednej miestnosti, bicie Phila Rudda boli napokon umiestnené v samostatnej miestnosti vedľa. K ich majestátnemu zvuku prispel trik – do rohov miestnosti položili štyri stĺpové PA reproduktory, každý s výkonom 2000 wattov. Tie pridali extra rezonanciu do mikrofónov snímajúcich biciu súpravu. Nieslo to so sebou riziko vzniku spätnej väzby, ale výsledok stojí za to. Za obeť mu však padlo veľa rozbitých kapsúl mikrofónu Neumann KM84, ktorým zaznamenávali zvuk rytmičáku. Náhradné kapsule preto museli pravidelne posielať z Anglicka.

Nebola to však jediná obeť. Nálož decibelov v miestnosti bola taká vysoká, že klasické štúdiové slúchadlá neboli schopné prehlušiť zvuk bicích. Napokon museli Ruddovi pripevniť na hlavu dva Auratone reproduktory (aj Mutt Lange používal rovnaké “kocky” v réžii na monitoring nahrávok). Tie zväčša vydržali dostatočne dlho na to, aby kapela stihla nahrať základy jedného songu. Za celé nahrávanie tak prišli o 10 párov takýchto reproduktorov. A Phil Rudd isto o časť jeho sluchu…

Trampoty s bubeníkom

Keď už sme pri bubeníkovi AC/DC… Ten nebol v dobrom rozpoložení. Ako jediný bol bez partnerky a cnelo sa mu po domove. V Paríži sa napokon zoznámil s budúcou matkou svojho prvého dieťaťa, ale vzťah o pár rokov na to krachol kvôli jeho užívaniu drog.

O nervovom zrútení Phila Rudda ešte v roku 1978 písal Bon Scott v jednom zo svojich listov, a bubeník dokonca aj absolvoval sedenia s psychiatrom. Následná smrť speváka AC/DC ho takisto hlboko zasiahla. Jeho užívanie drog postupne naberalo na intenzite a tým aj jeho paranoidné správanie.

V Paríži sa dokonca rozhodol opustiť kapelu. Vydržalo mu to však len chvíľu, pretože keď sa napokon po pár dňoch opätovne ukázal v štúdiu a uvidel svoje bicie, rozmyslel si to. Jeho nestálosť však trápila kapelu už dlhodobejšie. Napriek všetkému, v štúdiu šliapal ako hodinky.

A šliapal aj na plynový pedál jeho červeného BMW M1, v ktorom sa po parížskom mestskom okruhu premával, často berúc so sebou na prevezenie sa kohokoľvek z okolia kapely, kto na jeho ponuku naivne prikývol. Zatiaľ čo sa ostatní členovia AC/DC a produkčného tímu snažili poza jeho chrbát nič netušiacu obeť od toho odhovoriť…

Monsters of Rock 1981 V sobotu 22. augusta 1981 sa konal druhý ročník festivalu Monsters of Rock v anglickom Donington Parku a AC/DC boli hlavným číslom programu. Okolo tohto festivalu koluje veľa mýtov ohľadom daždivého počasia, zlého zvuku, aj nepresvedčivého výkonu jeho headlinerov. Sám som kedysi čítal, že nejaký technik z BBC odpálil PA a zvuk ostal bez basov. Tak som pátral po odpovediach a realita bola, ako to už býva, trochu odlišná. Je pravda, že kapela nebola v najlepšom rozpoložení, k čomu dopomohlo vlečúce sa nahrávanie nového albumu, a aj fakt, že od jej posledného živého vystúpenia uplynulo takmer pol roka. A tak je pochopiteľné, že s blížiacim sa dátumom dovtedy najväčšieho koncertu AC/DC v Británii ako headlinera, stúpala aj nervozita jej členov. Oproti premiérovému ročníku sa predal takmer dvojnásobný počet lístkov – uvádza sa účasť 65 000 divákov. Podľa článku z dobového profi audio magazínu prebehli zvukové skúšky bez problémov už v piatok, deň pred festivalom, a kapely si zvuk PA systému od firmy Malcolm Hill Associates, s výkonom 80 000 wattov, pochvaľovali (a obyvatelia neďalekej obce Castle Donington sa zas sťažovali na prílišný hluk). Problémy spôsobilo až daždivé počasie. Tesne pred začiatkom festivalu začalo liať a dážď kompletne premočil zvukovú aparatúru na pódiu a aj v kontrolnej veži. Celtovina, ktorou bol zvrchu prikrytý PA systém, nezabránila premočeniu membrán reproduktorov, a navyše sa z kaluží na nej tvoriacich opakovane rinula voda. Nehľadiac na ťažkosti, britská kapela More začala svoj otvárací set načas, okolo jednej poobede. A všetko šlo celkom dobre až kým pred jeho koncom nevypadla ľavá polovica PA systému. Výpadok spôsobil nákladiak s mobilným štúdiom, ktorý práve zaparkoval a pripojil sa do napájacieho zdroja [toto bude asi to zmieňované BBC; i keď tour manažér AC/DC Ian Jeffery tvrdil, že BBC odpálilo všetky basy PA systému tesne pred vystúpením headlinerov]. Len čo sa podarilo dať veci do poriadku, vypadla pre zmenu pravá strana PA, kvôli vode v rozvádzači. Napriek problémom More dokončili svoj set a následne bol celý ozvučovací systém na 10 minút vypnutý, zatiaľ čo sa rýchlo vykonávali opravy a zotierala sa dažďová voda. Dážď sprevádzal aj set južanskej kapely Blackfoot. Až s príchodom Slade trocha poľavil a mohli začať vysušovacie práce. Veteráni hudobnej scény boli zároveň prví, ktorí využili obe polovice PA systému s vyššou hlasitosťou. Na kontrolnej veži, kde bol mixpult, im namerali priemer 96 decibelov, s občasnými špičkami 100 dB. Keďže boli membrány reproduktorov premočené, držali zvukári úroveň hlasitosti v rozumných medziach, aby mali šancu uschnúť pred večernými vystúpeniami špeciálnych hostí Whitesnake a headlinerov AC/DC. Bohužiaľ, americká kapela Blue Öyster Cult a jej zvukár odmietli spolupracovať a nedržali sa v limitoch, ktoré si situácia vyžadovala. Nehľadiac na trhajúce sa membrány, ktoré bolo zreteľne počuť, tlačil na pílu až napokon odpálil zhruba polovicu stredopásmových a tretinu basových reproduktorov (t.j. skoro polovicu aparatúry). Takže po zvyšok dňa už hlasitosť o moc neprekročila úroveň, ktorú dosiahla skupina Slade. Čo sa výkonov týka, podľa vyjadrení fanúšikov si kapelu More ľudia buď nepamätali, alebo vôbec nestihli jej set. Blackfoot zahriali obecenstvo a Slade ho rozpálili. Noddy Holder na konci ich setu primäl publikum, ktoré si žiadalo song Merry Xmas Everybody, aby si ho zaspievalo samo – v a cappella verzii. Blue Öyster Cult boli bez výnimky považovaní za prepadák s otrasným zvukom [kapela aj zvukár sa vyhovárali na sabotáž, údajne od AC/DC; bubeník Albert Bouchard bol vyhodený zo skupiny deň pred koncertom a nahradil ho jej osvetľovač, ktorý za meškajúceho Boucharda už predtým dvakrát zaskakoval]. Whitesnake sa snažili predčiť AC/DC, ktorí zas predviedli štandardne dobrú šou [obe kapely s dobrým zvukom], ale zlatým klincom večera rozhodne neboli a výkon Slade neprekonali. Takže áno, festival sa konal za daždivého počasia, čo spôsobilo problémy so zvukom, ale vyslovene zlý ho mali iba BÖC. Čo sa týka výkonu AC/DC, ten rozhodne nebol sklamaním (viď audio záznam horevyššie), ale mal ďaleko od triumfálneho, čo je vzhľadom na okolnosti pochopiteľné. ⚡

Niekto si to odskáče!

Deň po vystúpení v Anglicku na festivale Monsters of Rock bola kapela naspäť v Paríži, ale nálada sa rozhodne nezlepšila. Producent-perfekcionista, ktorý chcel zvukovo prekonať fenomén s názvom Back in Black, si dával načas a kapela už nevedela ako má zabíjať nekonečné čakanie. Boli dni, kedy nebola nahratá ani nota. Navyše, letné horúčavy nemali najlepší vplyv na trvácnosť blán bubnov, či ladenia gitár. Na pohode Youngovcom rozhodne nepridalo ani zistenie koľko platinovému producentovi platia, a tak si to niekto musel odskákať. Päť dní po festivale dostal padáka manažér Peter Mensch, ktorý dva roky predtým nahradil Michaela Browninga.

Bol koniec augusta a 30. septembra malo začať severoamerické turné k novému albumu, ktorého dokončenie bolo stále v nedohľadne. Napokon AC/DC museli zrušiť celý začiatok turné po Kanade a západnom pobreží USA až po Texas, a prvý koncert odohrali až v polke novembra v Detroite; nehovoriac o presúvaní zvyšných termínov.

Štúdiová rutina

Napriek všetkému si Mark Dearnley spomínal na atmosféru v štúdiu ako veľmi priateľskú. Producent so zvukármi sa potili v stiesnených priestoroch réžie mobilného štúdia v návese, sledujúc na televíznych obrazovkách muzikantov, ktorých snímala kamera v oboch miestnostiach. Aby kapela videla, čo sa deje v návese, snímala jedna kamera aj réžiu. Obe strany komunikovali cez interkom.

Dni v štúdiu mali rutinný harmonogram. Každý deň začínal počúvaním nahrávok z predošlého dňa, klábosením, následne sa všetci zúčastnili stolnotenisového turnaja (v ktorom dominoval Mutt Lange), a až potom si zobrali do ruky nástroje a na zahriatie si zadžemovali staré bluesové čísla. Z týchto džemov  často vzišli pozmenené verzie známych songov, len-tak pre zábavu a kapela údajne za celý ten čas vlastne nahrala dva albumy – AC/DC, a ten s vtipnými coververziami (jeden z asistentov tvrdil, že v živote nepočul tak obscénnu verziu Lady Madonna od The Beatles). Až po tomto všetkom konečne došlo na nahrávanie a na pásku boli zaznamenané dva pokusy (čo väčšinou postačovalo na nahratie základných rytmických partov, keďže kapela mala všetky songy nacvičené). Ďaľšie klábosenie, opäť nejaké dodatočné nahrávky a následne výmena blán na bubnoch, ladenie gitár, či diskusia Youngovcov s Johnsonom ohľadom textov piesní. Pauzy medzi týmto všetkým boli vyplnené pitím čaju.

Výmena zvukárov (a štúdia)

Na konci septembra bolo nahrávanie v H.I.S. štúdiu dokončené, vrátane Angusových sól a podporných vokálov. Markovi Dearnleymu vypršal čas a musel sa vrátiť späť do londýnskeho štúdia Roundhouse, kde ho čakal ďaľší projekt. Namiesto neho z New Yorku priletel David Thoener, ktorý práve dokončil prácu na albume Freeze-Frame kapely The J. Geils Band. Toho údajne odporučil Langemu sám Tony Platt. Thoener sa učil od najlepších zvukárov a producentov v legendárnom newyorskom štúdiu Record Plant. Podľa jeho vlastných slov, keď dorazil do Paríža boli už bicie nahraté, a tak pomohol dokončiť nahrávanie gitár a vokálov [z čoho usudzujem, že Thoener pravdepodobne ešte stihol nahrať posledné Angusove sóla].

Vokály Briana Johnsona sa už nahrávali v parížskom štúdiu Family Sound, ktoré malo nahrávaciu konzolu Neve 8068. Inak, v rovnakom štúdiu zmixoval Tony Platt v decembri 1979 živák z Paríža. Zatiaľ čo všetky piesne boli pred začatím nahrávania albumu po hudobnej stránke hotové, texty boli dokončované až v štúdiu.

Titulný song albumu bol údajne inšpirovaný knihou Those About To Die [Idúci na smrť] o rímskych hrách od Daniela P. Mannixa, ktorú Angusovi pár rokov predtým daroval Bon Scott. A keď už sme pri tých inšpiráciách, salvy z kanónov videla kapela dňa 29. júla 1981 v televízii. Boli na počesť kráľovskej svadby princeznej Diany a princa Charlesa.

Kapela strávila vo Family Sound štúdiu 10 dní. V prvý deň si Mutt Lange aj s Thoenerom prešli nahrávky z H.I.S., nastavili stereo kompresor, a od toho momentu sa už jeho nastavenia nezmenili. Narozdiel od predošlých albumov sa vokály nahrávali metodicky, po jednotlivých veršoch. Brian Johnson tak naspieval denne jednu pieseň.

V štúdiu, ktoré mala kapela celé pre seba, bol aj Malcolm. Ten si krátil čas, medzi počúvaniami nahratých vokálov, pozeraním videa v rozloženom mobilnom AC/DC bare, ktorý kapela používala počas turné v zákulisí. Medzi kazetami, ktoré pozeral, bola aj vtedajšia horúca filmová novinka – Dobyvatelia stratenej archy, ktorá mala premiéru v kinách to leto.

Po skončení nahrávania albumu v Paríži, v jednú neskorú noc v polke októbra, zabalili Lange & Thoener pásky s mastermi do alobalu a ráno už sedeli v lietadle smer Londýn. Pásky po celý čas objímali v rukách a vybavili si u parížskej letiskovej polície, aby nemuseli prejsť cez skener. Dôvod bol prozaický – nemali spravené záložné kópie, pretože na to už nebol čas. A tak po pristátí na letisku Heathrow si to hneď namierili do Battery Studios, aby sa presvedčili, že nahrávky sú v poriadku. Našťastie aj boli, na čo si obaja s úľavou vydýchli.

Frenetická mixáž v Battery

Spomínané Battery Studios boli vlastne bývalé štúdiá 3 a 4, ktoré vydavateľstvo Zomba kúpilo od Morgan Studios. Pre Zombu pracovali Mutt Lange a Tony Platt, pre ktorých tak bolo Battery domovským štúdiom. Štúdio 1, predtým známe ako Morgan 4, bolo v tej dobe čerstvo zrenovované – v júli 1981 ho kompletne prerobili a starú konzolu Cadac nahradil jeden z prvých vyrobených kusov konzoly SSL 4000E s Total Recall automatizáciou.

David Thoener, ktorý album mixoval, však zistil, že ekvalizér SSL konzoly je príliš agresívny, a tak si požičali zhruba 20 kusov (!) legendárneho pasívneho ekvalizéra Pultec. Pri mixovaní využil aj digitálny reverb AMS RMX16, ktorého prototyp mal k dispozícii.

Deň po prílete do Londýna s mixom začali, a pracovali na ňom 14 hodín denne, 6 dní v týždni, niečo málo cez mesiac. Thoener v jednom rozhovore prezradil:

“Päť dní sme strávili mixážou piesne ‘For Those About To Rock’ napriek tomu, že som si myslel, že máme hotovo po prvom dni.”

Perfekcionista Mutt Lange neprestal, pokým neboli adresované všetky jeho idey. A tak nečudo, že na konci celého procesu bol americký zvukár totálne vyšťavený.

Nie je kanón ako kanón aneb Väčší kaliber vyhráva 🇦🇺  ⚔️  🇨🇭 V Battery Studios prišlo k zaujímavému stretu: AC/DC vs Krokus. Austrálčania boli v časovom sklze a ich švajčiarski náprotivkovia mali začať nahrávať svoj šiesty album s koprodukujúcim Tonym Plattom. Mimochodom, ich predošlý album Hardware (1981) nahrali v štúdiu Roundhouse so zvukárom Markom Dearnleym. Až neskôr zistili, že na výsledný zvuk albumu Highway to Hell (1979) mal veľký vplyv mix Tonyho Platta. Švajčiari napokon vyšli AC/DC v ústrety, aby tí mohli dokončiť mixáž albumu For Those About To Rock (1981). Ústretovosť by ste však ťažko hľadali u austrálskej kapely. Podľa basáka a lídra kapely Krokus Chrisa von Rohra mali rockeri z krajiny čokolády, bankovníctva a hodinárstva toho roku vystúpiť na už zmieňovanom festivale Monsters of Rock. Manažment AC/DC tomu ale údajne zabránil. Niet sa čo čudovať, pretože kapela sa hudbou protinožcov inšpirovala a zmena štýlu sa hneď prejavila na úspechu albumu Metal Rendez-vous (1980), ktorý jej pomohol preraziť v Británii aj USA. A to nebolo všetko. Nový album Švajčiarov mal niesť názov podľa titulného songu Long Stick Goes Boom a odpáliť ho mal výstrel z kanóna. Kapela už dokonca aj absolvovala fotenie pre obal albumu obklopená delami v ich domovskom Solothurne, kde sú vystavené v starej zbrojnici. Napokon aj tu musela ustúpiť Austrálčanom, ktorí mali väčší výtlak (alebo kaliber?). Album tak zmenil názov na One Vice at a Time (1982) a na jeho obale bola iná dominanta Solothurnu – starobylá mestská brána. 🏰

Album bol konečne dokončený, ale táto pre kapelu trpká skúsenosť znamenala rozchod s hviezdnym producentom a AC/DC už nikdy s Muttom Langem opätovne nespolupracovali. Malcolm Young sa na margo albumu v rozhovore z roku 1992 vyjadril nasledovne:

“Prekristapána! Ten album sme točili celú večnosť a aj tak znie. Je na ňom zmes všetkého možného, ale ako celok neplynie poriadne, ako by AC/DC album mal. Kým sme ho dokončili… myslím, že nik nevedel povedať či znie dobre alebo nie.”

Kanonáda

Album otvára titulný song For Those About To Rock (We Salute You) a je to bez debaty najsilnejšie číslo na albume. Keď na koncerte kapely začne hrať Angus jeho intro, a zbadáte spoza steny reproduktorov dvíhajúce sa delostrelecké batérie, je to jednoznačný signál, že sa šou blíži ku koncu. A je tak tomu už od roku 1982, kedy sa táto pieseň definitívne zaradila na úplný koniec setu počas európskeho turné (dovtedy na turné po nej ešte hrávali T.N.T.).

Výborná súhra gitár v intre a azda jeden z najlepších vokálnych výkonov Briana Johnsona v kariére. O hromovom zvuku bicích som sa už zmieňoval vyššie. Pieseň má perfektné crescendo a výstrely z kanóna sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Prosto priliehavá rozlúčka s fanúšikmi na koniec vystúpenia. A jeden z mála ikonických songov v ére kapely po dosiahnutí jej zenitu v roku 1980…

Nasledovné Put The Finger On You a Let’s Get It Up sú si tematicky veľmi podobné, keďže obe pojednávajú o súložení. Kým zosnulý Bon Scott šikovne narábal s dvojzmyslami, tuná sú texty jednorozmerné. Napriek tomu majú stále aký-taký štandard, refrény sú chytľavé a hlavne ma piesne baví počúvať aj po hudobnej stránke.

Inject The Venom s jeho zlovestným úvodom má o dosť temnejší text, ktorého posolstvom podľa Angusa Younga je:

“Urob to raz. Urob to natvrdo a poriadne, inak si skončil.”

Snowballed, ktorý uzatvára stranu A, zas hovorí o tom, že ťa niekto opäť raz napálil. Jeho riff sa mi ale vždy páčil. A Brian v ňom opäť valí ako siréna.

Úvodný song strany B pokračuje v nastolenom lyrickom trende. Evil Walks rozpráva o čiernej vdove, ktorej padli za obeť príslušníci mužského pohlavia. Nasledovná C.O.D. sa pohráva s akronymami [C.O.D. znamená v angličtine “na dobierku”] a tým alternatívnym, ktorý vymyslel Angus, je Care Of the Devil [niečo ako “adresované diablovi”]. Úprimne, myslím si, že ani sám Brian nevie, o čom spieva…

Breaking The Rules je pre mňa vzdialený príbuzný Shake a Leg z predchádzajúceho albumu, o jedincovi, ktorý porušuje pravidlá a robí si veci po svojom. Páči sa mi jeho kyvadlový rytmus a Phil Rudd tu hrá prím. Už samotný titul Night Of The Long Knives naznačuje, že témou tohto songu je zrada. Song má tiahly refrén a opäť ma tu zaujali Ruddove bicie.

Záverečná Spellbound je jasne najlepším kúskom strany B. Ten Angusov úvodný riff neveští nič dobrého a song mi svojou temnotou pripomína poslednú pieseň z albumu Highway To Hell. Dalo by sa povedať, že je to taký Brianov Night Prowler. Brian spieva o autonehode v dôsledku oslepenia protiidúcim vozidlom, o tom ako sa mu nič nedarí a jeho svet sa rúca, akoby mu bol niekto počaroval… Song má síce pomalšie tempo, ale drtivý dopad, ako buldozér. A ten bridge! Angusov lick akoby napodobňoval zimomriavky behajúce po chrbte. Pre mňa jeden z nedocenených songov v diskografii kapely.

Batéria počas rokov 💣  💣  💣 Pôvodne boli pre potreby titulného songu vyrobené dve “batérie” po 12 diel, zoradených v dvoch radoch po 6 [podľa manažéra kapely Iana Jefferyho]. Išlo o boxy s klapkami, imitujúcimi strielne na galeónach. V tomto videu je ich aj vidno v akcii, ale iba po 10 v každej batérii na oboch stranách pódia. Tento dizajn bol údajne notoricky nespoľahlivý, a keď aj delo vystrelilo, iskry z neho dopadali buď na kapelu, alebo divákov v prvých radoch. Vymenili ich dva kanóny typu Napoleon, z čias Americkej občianskej vojny, ktoré boli pre kapelu vyrobené v Alabame. Počas európskeho a britského turné v roku 1982 boli umiestnené za bicími Phila Rudda. Rokmi sa dizajn a počty kanónov menili, ale väčšinou išlo iba o kozmetické zmeny. Viem, že počas turné The Razors Edge v rokoch 1990-1991, ktoré sa väčšinou odohrávalo v arénach a halách, bola po oboch stranách pódia hlaveň kanóna ako z bitevnej lode. Na festivaloch a koncertoch pod šírym nebom však boli opäť staré dobré kanóny Napoleon.

Olymp dosiahnutý

Album bol nakoniec vydaný 20. novembra 1981, čo znamená, že Atlantic muselo expresne rýchlo dostať mastre albumu z Londýna, dať ich do rúk Boba Ludwiga, ktorý opäť robil mastering, a následne poslať do lisovne.

Kým vo Veľkej Británii a Austrálii dosiahol album “len” na 3. priečku albumového rebríčka, v Nemecku z toho bolo 2. miesto. Čo je ale najpodstatnejšie, v USA z toho bola pozícia #1 v rebríčku Billboard 200 a album For Those About To Rock na nej zotrval tri týždne.

Obal albumu si zachoval jednoduchý dizajn jeho predchodcu – dominuje mu reliéfny kanón a aj logo čiernej farby na zlatom podklade. V Španielsku sa rozhodli album vydať s vymenenými farbami, čo z neho spravilo zberateľský kúsok.

A ako to dopadlo s predajmi? Phil Carson sa nemýlil. Album síce dosiahol platinový status (za milión predaných kópií) v januári 1982, ale predaje jeho o päť rokov staršieho predchodcu neprekonal. Ba čo viac, od roku 2001 je For Those About To Rock stále certifikovaný ako 4× platinový, zatiaľ čo Dirty Deeds Done Dirt Cheap bol v lete 2024 certifikovaný ako 7× platinový, a je tak stále tretím najpredávanejším AC/DC albumom v USA (za Highway To Hell zaostáva iba o jeden milión!).

Verdikt

Album síce kapele priniesol vytúžené prvé miesto v americkom albumovom rebríčku, ale to, že dodnes z neho hrajú iba jedinú pieseň hovorí za všetko. Pri písaní tejto recenzie som si uvedomil, že je to vlastne najtemnejší album v katalógu kapely. Je znamením doby. Akoby ním AC/DC zaplatili daň za fenomenálny úspech jeho predchodcu.

Pri tomto albume zvíťazila forma (akokoľvek majestátna a grandiózna) nad obsahom, a myslím si, že s Tonym Plattom by bol výsledok iný. Nie nutne úspešnejší, ale tento zvukár by bol Langemu zdatnejším sparingpartnerom, čo sa nakoniec prejavilo už pri nahrávaní Back in Black, kedy sa nebál producenta krotiť v jeho prílišnom perfekcionizme, ak ten bol na úkor prirodzenosti.

Azda najlepšie to vtedy vystihol jeden francúzsky recenzent, ktorý konštatoval, že iba čas ukáže, či to bol pre kapelu iba krok vedľa, alebo začiatok úpadku…

Napriek všetkému je to nadštandardne dobrý AC/DC album s najnablýskanejšou produkciou Mutta Langea. Za mňa štyri hviezdy.

Skladby

1. For Those About To Rock (We Salute You) (5:44)
2. Put The Finger On You (3:25)
3. Let’s Get It Up (3:54)
4. Inject The Venom (3:31)
5. Snowballed (3:24)
6. Evil Walks (4:24)
7. C.O.D. (3:20)
8. Breaking The Rules (4:24)
9. Night Of The Long Knives (3:26)
10. Spellbound (4:29)

Všetky skladby zložila trojica Young/Young/Johnson.

Brian Johnson – spev
Angus Young – sólová gitara
Malcolm Young – rytmická gitara
Cliff Williams – basa
Phil Rudd – bicie

Album: For Those About To Rock We Salute You
Autor: AC/DC
Žáner: Hard rock
Vydavateľstvo: Albert Productions (AUS)/Atlantic (mimo AUS)
Rok: 1981
Počet skladieb: 10