AC/DC sa koncom februára 1980 nachádzali v nezávideniahodnej situácii. Ich prelomový album Highway To Hell nezadržateľne stúpal k miliónu predaných kusov v USA, keď ich legendárny frontman Bon Scott tragicky skonal. Osud kapely bol na vážkach, a azda nik nemohol predpokladať ako sa veci nakoniec vyvinú. Ale ako raz povedal Winston Churchill:
“Ak si prechádzaš peklom, kráčaj ďalej.”
A toto si bratia Youngovci museli zobrať k srdcu, pretože namiesto vyplakávania sa ponorili do roboty a výsledok sa dostavil. A o tomto legendárnom príbehu, doplnenom o najnovšie zistenia, si dnes porozprávame.
Pekelná situácia
Keď AC/DC 27. januára 1980 zišli z pódia v southamptonskom divadle Gaumont, len málokto tušil, že to bol ich posledný koncert s Bonom Scottom za mikrofónom. Skupina síce ešte vystúpila 7. februára v britskej televíznej šou Top Of The Pops, a o dva dni na to aj v Madride v relácii s názvom Aplauso, ale tie už boli z playbacku.
Kapela bola konečne na prahu úspechu a jej členovia začínali okusovať plody ich vyše šesťročného úsilia. Bodaj by aj nie, veď ich album mal Atlanticom toľko žiadané rádiové hity, na turné povýšili z klubov a divadiel na koncertné haly a arény, ktorých kapacita sa počítala v tisíckach, a v Európe aj USA odohrali viacero festivalových podujatí s desiatkami tisíc divákov.
Život však vie znenazdajky uštedriť tvrdú ranu. A na tú osudovú, z noci z 18. na 19. februára 1980, členovia AC/DC nikdy nezabudnú. Bon Scott mal chuť vyraziť si, a tak kontaktoval svoju ex Silver Smith, ktorá ponuku odmietla, ale dala ho dokopy s Alistairom Kinnearom. Ten s Bonom skončil v londýnskom klube The Music Machine, v spoločnosti ľudí, ktorí brali heroín – napokon, aj samotný Kinnear si privyrábal ako díler. Podľa výpovede Liz Elliotovej, ktorá sa s Kinnearom kamarátila, Alistair s Bonom v tú noc pili, Bon užil heroín, ktorý si kúpil od Alistaira, a zaspal v Alistairovej bielej dodávke [žiaden Renault 5 ako sa doteraz tvrdilo]. Keďže ho Alistair nedokázal prebudiť, prikryl ho dekou a šiel spať. Na druhý deň ho našiel mŕtveho a tak vyplašený navštívil Liz a jej partnera. Koroner ako oficiálnu príčinu smrti uviedol akútnu otravu alkoholom…
Pete Way a Bon Scott v zákulisí londýnskeho koncertu UFO – február 1980 (fotografia Rossa Halfina bola publikovaná v týždenníku Sounds 16.2.1980).Horevyššie uvedené skutočnosti konečne ponúkajú logické vysvetlenie Scottovej tragickej smrti. Bon Scott síce bol alkoholik, ale v čase smrti mal v krvi iba polovičné množstvo alkoholu, ktoré mala Amy Winehouse. Ak však zmixoval alkohol s heroínom, to už je iná pesnička.
Tu treba spomenúť jednu vec. S heroínom sa spája stigma injekčnej striekačky, ale treba si uvedomiť, že heroín sa užíval aj vo forme cigarety. Mnoho ľudí nevie prežuť skutočnosť, že ich idol užíval drogy, napriek tomu, že v tej dobe bolo užívanie drog v umeleckých a sociálnych kruhoch normálna záležitosť. Navyše, Bon nedostal prezývku (ešte v Austrálii) “Ronnie Roadtest” [niečo ako “Tester Ronnie” alebo “Skúšobný jazdec Ronnie”] pre nič za nič. Ak sa niekto dostal ku neznámemu matrošu, Bon bol ten, kto ho vyskúšal, aj za cenu toho, že sa potom zvieral v bolestivých kŕčoch.
Logiku dáva aj fakt, že Bon zaspal v bielej dodávke, a nie na sedadle Renaultu 5. To by vysvetľovalo, prečo ho žiaden okoloidúci nevidel spať v aute. A nie, v tú noc nemrzlo, to je len ďaľší z mýtov, rozšírený vďaka Ozzymu Osbourneovi.
Bona zabila jeho ľahkomyseľnosť. Ešte v Austrálii sa pár rokov predtým dvakrát predávkoval heroínom, a od kapely dostal ultimátum. Do tretice už nemal toľko šťastia. Svet tak prišiel o jedného z najlepších rockových spevákov, textárov a frontmenov.
[Kto sa chce detailnejšie ponoriť do posledných rokov a hodín života Bona Scotta, toho odkážem na dve skvelé knihy od austrálskeho spisovateľa Jesseho Finka – Bon: The Last Highway a Bon: Notes from the Highway.]
AC/DC vo Vanilla Studios, kde kapela skúšala potenciálnych spevákov (marec 1980).Niet čas smútiť
Pohreb sa konal v západoaustrálskom Perthe, kde Bona aj spopolnili. Pochovaný je na cintoríne vo Fremantli, a jeho miesto posledného odpočinku je najnavštevovanejším v Austrálii. Je zapísané aj na zozname Austrálskeho národného dedičstva.
Kapela sa po návrate do Londýna, podporená pokračovať ďalej aj Bonovým otcom Chickom, pustila v marci 1980 do hľadania nového speváka. Napokon si vybrali Briana Johnsona, rodáka zo severoanglického Dunstonu, ktorý predtým pôsobil v kapele Geordie. Skúšku v Londýne spojil s fuškou – v ten istý deň nahral aj znelku do reklamy na vysávače Hoover. Keď sa dostavil na miesto skúšky do Vanilla Studios, dal sa do reči s bedňákmi a dlhú chvíľu s nimi hral biliard. Napokon ho zavolali do štúdia, kde urobil na kapelu dobrý dojem hneď výberom úvodného songu – Nutbush City Limits od Tiny Turner. Následne si zaspieval aj Whole Lotta Rosie a v miestnosti vraj panovali úsmevy. Už 1. apríla ho oficiálne oznámili ako nového speváka AC/DC.
Kandidáti🎤🎤🎤 Kapela vyskúšala množstvo spevákov, kým si vybrala Briana Johnsona. Niektorým post speváka AC/DC ušiel iba o vlas, kým iní neboli ani len oslovení. Začnime v Austrálii. Medzi potenciálnych kandidátov patrili Stevie Wright (The Easybeats), John Swan (Swanee), jeho nevlastný brat Jimmy Barnes (Cold Chisel), či Angry Anderson (Rose Tattoo). Ani jeden z nich nebol oslovený. Kým prví dvaja mali problémy s drogami, zvyšní dvaja boli členmi už zabehnutých skupín. Iba Allan Fryer, vtedy ešte spevák Fat Lip (neskôr premenovaných na Heaven), bol údajne na skúške v štúdiu Alberts, kde pod dozorom dua Vanda & Young naspieval pár AC/DC čísiel. Tour manažér kapely Ian Jeffery sa však neskôr vyjadril, že nik z Austrálčanov nebol v hre a skupina neuvažovala o hľadaní nového frontmana v tamojších vodách. Napriek tomu si dovolím povedať, aj na základe osobnej skúsenosti, že Allan Fryer bol asi až príliš blízko charakteru Bona Scotta. A Youngovci po predošlej skúsenosti nechceli dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. V Londýne si kapela nahrávala kandidátov na magnetofón, a pásku vždy nasledujúce ráno počúvali producent Mutt Lange so zvukárom Tonym Plattom v aute, po ceste do Battery Studios, kde nahrávali debutový album kapely Broken Home. Youngovci potom od nich dostali spätnú väzbu. Noddy Holder (Slade) bol údajne zvažovaný, ale zo zjavných príčin nebol oslovený. Steve Marriott (Humble Pie), Dan McCafferty (Nazareth) ani Marc Storace (Krokus) neboli nikdy kontaktovaní. Gary Holton (Heavy Metal Kids) vraj dorazil na konkurz s bedničkou whisky a nálada v miestnosti klesla na bod mrazu. V roku 1985 ho ako 33-ročného postihol rovnaký osud ako Bona (dokonca v tom istom veku). Podľa Iana Jefferyho sa do užšieho výberu dostal Gary Pickford-Hopkins (Rick Wakeman). Favoritom Tonyho Platta bol Steve Parsons (Sharks) a ja v jeho hlase počujem podobnosť s tým Johnsonovým. Steve Burton bol odporučený bedňákmi kapely a musel zanechať dojem, pretože keď synovec Youngovcov Stevie hľadal speváka pre Starfighters, Malcolm mu odporučil práve jeho. Buzz Shearman (Moxy) bol údajne oslovený, ale ponuku skúsiť to odmietol.  Terry Slesser (1976)Najbližšie uspieť mal bývalý spevák kapely Back Street Crawler (po smrti Paula Kossoffa premenovanej na Crawler) Terry Slesser, ktorý sa ale vyautoval sám. Na skúške navrhol na prelomenie ľadov flák Rocky Mountain Way od Joea Walsha. Po ňom sa atmosféra trocha uvoľnila a Slesser si dal zo dva poháre rosé, zatiaľ čo Angus popíjal čaj. Následne sa vrhli na Whole Lotta Rosie, Highway To Hell a The Jack. Všetko vyzeralo dobre, až pokým Malcolm nezistil, že sa na magnetofón nič nenahralo. Keď sa spýtal Slessera, či to chce skúsiť znova, ten to odmietol, pretože skúška bola preňho vyčerpávajúca a emočne náročná. Týmto si ale takpovediac strelil do nohy. Ian Jeffery sa vyjadril, že to bola škoda, pretože kapele sa páčil. Hľadanie tak pokračovalo ďalej. Meno Briana Johnsona údajne navrhol samotný Mutt Lange, ktorý mal aj vplyv na výber. Ako producent vedel posúdiť, či sa daný hlas bude svojou farbou a rozsahom hodiť k hudbe kapely. AC/DC Johnsona následne vyskúšali a zvyšok je história. A nie, Bon Scott neodporučil kapele Briana Johnsona ako svojho nástupcu, keby sa mu niečo stalo. To je iba ďaľšia z rozprávok. Je ale pravdepodobné, že ho videl, keď jeho austrálska kapela Fraternity (v tom čase premenovaná na Fang), strávila rok v Londýne a otvárala aj pre Geordie. Výkon Briana na Bona údajne spravil dojem, to ale netušil, že Brian má zápal slepého čreva a z koncertu išiel rovno do nemocnice… |
Kapela nacvičuje s novým spevákom a pracuje aj na novom materiáli (táto práca už započala týždne predtým s Bonom, ktorý si aj sadol za bicie a s Youngovcami nahral demá). Času nie je nazvyš, pretože pôvodne plánované tri týždne skúšania boli skrátené na jeden. Dôvodom je možnosť nahrať album v štúdiu na Bahamách. Kapela ho chcela pôvodne nahrávať v Spojenom kráľovstve, ale žiadne tamojšie štúdio nebolo voľné. Nie nezanedbateľným faktorom sú aj daňové výhody, ktoré toto karibské súostrovie ponúka.
Brian nacvičuje s Youngovcami (E-Zee Hire Studios, Londýn, 3.4.1980; foto Robert Ellis).Útočisko v Karibiku
Samotné nahrávanie albumu v Compass Point Studios trvalo štyri týždne. Majster zvuku Tony Platt pri pohľade naspäť tvrdil, že štúdio malo dosť utlmený zvuk a nízky strop – takže nebolo by jeho prvou voľbou. Na druhú stranu dodal, že z jeho skúsenosti nie ideálne podmienky často viedli ku prekvapivým výsledkom. Už pri mixovaní Highway To Hell kapele povedal, že pri nahrávaní ďaľšieho albumu treba nahrať aj ambient miestnosti, ktorý Platt nazýva aj “akustickým lepidlom.” Takže pri natáčaní nového albumu sa uistil, že v miestnosti mal pár mikrofónov, ktoré nahrávali jej akustické pozadie.
Ako prvé musel Platt vyriešiť rozostavenie jednotlivých muzikantov. A keďže alfou a omegou zvuku kapely sú bicie, prechádzal sa po štúdiu A s malým bubnom, udierajúc doň, a počúval. Bicie postavil na mieste, kde zvuk bubna bol o dosť hlasnejší a plnší – ako neskôr zistil, vďaka priestoru nad stropom. Gitaristov potom umiestnil okolo nich.
AC/DC v štúdiu A pri nahrávaní Back in Black albumu (Compass Point, Bahamy, apríl 1980).Compass Point štúdio A malo nahrávaciu konzolu MCI série JH-500 a 24-stopový magnetofón od rovnakej značky. Napriek tomu, že dnes táto už neexistujúca značka nemá rovnaký cveng ako Neve, API, či SSL, v tej dobe priniesla viaceré inovácie a vďaka svojej agresívnej cenovej politike bola aj lídrom na trhu.
Tony Platt pri nahrávaní využil svoju expertízu, a tak pre každý song bol výber zosiľňovačov a reproboxov Marshall, vrátane výberu a umiestnenia mikrofónov, šitý na mieru, potrebám piesne. Producent Mutt Lange zas kládol dôraz na to, aby tom tomy (prechody) a floor tomy (kotly) bicích Phila Rudda vždy ladili s akordom tóniny piesne. Toto všetko dodalo nahrávkam zvukovú čistotu a väčšiu údernosť.
Svetové štúdio na Bahamách a jeho smutný koniec🏝️ 🏝️ 🏝️ Štúdio Compass Point založil v roku 1977 Chris Blackwell, ktorý vlastnil vydavateľstvo Island Records, a v tom čase aj Basing Street Studios (pôvodne nazývané Island Studios) v Londýne.  Compass Point Studios, Nassau, Bahamy.Situované na ostrove New Providence, 16 kilometrov západne od Nassau, štúdio počas svojej existencie prilákalo bezpočet kapiel, abecedne od velikánov ako ABBA až po Ziggyho Marleyho.  Pohľad na celý komplex – štúdio A bolo v prízemnej budove naľavo.Medzi prvých zákazníkov patrili Talking Heads a záujem o nahrávanie v Compass Point štúdiu bol čoskoro tak veľký, že v roku 1979 musel Blackwell pristaviť štúdio B, aby sa mal kde venovať svojim projektom. V 80. rokoch tu napríklad nahrali Iron Maiden až tri svoje albumy.  Súčasťou komplexu bol aj bazén, ktorý sa nachádzal za budovou štúdia.Potom čo v roku 1987 producent a manažér štúdia Alex Sadkin tragicky zahynul začalo štúdio postupne upadať. Nepomohlo ani to, že Chris Blackwell trávil v štúdiu čoraz menej času a začal sa venovať iným biznisovým aktivitám (v roku 1989 predal Island Records). Začiatkom 90. rokov bolo štúdio v úpadku.  Zadný pohľad na komplex.V roku 1992 Blackwell najal úspešného producenta Terryho Manninga a jeho ženu Sherry, aby štúdio menežovali. Manningovci obe štúdiá kompletne zrenovovali a začali písať jeho druhú úspešnú éru. Tá však skončila v septembri 2010, kedy štúdio definitívne zavreli. Dôvodom bola séria incidentov a socio-politické udalosti, pre ktoré nebolo podnikanie na Bahamách naďalej udržateľné. Keď som pred časom pátral po podrobnostiach, našiel som rozhovor s Terrym Manningom, kde sa vyjdaril, že pokiaľ budú isté osoby žiť, nechá si detaily pre seba. Bohužiaľ, Manning zomrel nedávno v marci vo veku 77 rokov a tak nám ich už nepovie. Z rozhovorov a dobových článkov v tamojších periodikách som však vyrozumel, že dôvodom boli vysoká korupcia (aj Tony Platt spomínal ako im na colnici zadržali vybavenie a žiadali zálohu – keď sa ich spýtali, či im zálohu potom vrátia, tak bolo zjavné, že “zálohou” myslia peniaze do vlastného vrecka) a zhoršujúca sa bezpečnostná situácia. A táto korupcia musela siahať až k najvyšším miestam, pretože jedným z incidentov bola úkladná vražda bankára, ktorému Manning v roku 2009 prenajímal kanceláriu v štúdiovom komplexe. Vrah si počkal, kým finančník nezaparkoval svoje auto pred budovou štúdia, preskočil múrik a utekal na parkovisko, kde obeť strelil do hlavy a následne ušiel. Terry Manning na to vybehol zo štúdia a našiel bankára v kaluži krvi. Súd sa konal v roku 2012 a podozrivý bol prepustený pre nedostatok dôkazov.  Pohľad z réžie na zrenovované štúdio A v dobe, keď ho viedli Manningovci.Kto chce vidieť ako legendárne štúdio A a jeho kontrolná miestnosť vyzerali šesť rokov po opustení komplexu, tomu odporúčam pozrieť si toto video. Podľa fotografie zo začiatku roku 2025, kedy miesto navštívil basák Iron Maiden Steve Harris, dnes už bývalé štúdio pripomína iba drevený rám a okno, cez ktoré sa z bývalej kontrolnej miestnosti producenti pozerali na hudobníkov. Dnes sa tam nachádza holičstvo… |
Kapela nahrávala songy tradične, spolu v štúdiu, zatiaľ čo Brian všetko pozoroval z réžie. Pre Angusove sóla Tony Platt umiestnil jeho Marshall do rezonančnej komory a zvuk doň bol posielaný prostredníctvom rádiového vysielača jeho SVDS bezdrôtového gitarového systému (ten zároveň slúžil ako boost efekt). Tento trik pridal jeho sólam trochu viac atmosféry.
Nahrávacia konzola MCI JH-536 v réžii Compass Point štúdia A (foto Tony Platt, apríl 1980).Mutt Lange bol perfekcionista a Tony Platt s ním mal občas ohnivú diskusiu o tom, či daný pokus bol dostatočne perfektný pre Langea, a či mal dostatočne dobrý feel pre Platta. Keď boli všetky sprievodné nahrávky hotové, a Tony Platt zostrihal tie najlepšie časti a spravil základný mix, prišiel rad na Brianov vokálny debut.
Skúška ohňom
Johnson údajne každý večer dostal od Youngovcov kazetu s demonahrávkou songu, ktorý si vybrali na nahrávanie nasledujúci deň, aby mohol začať pracovať na texte. Na druhý deň na poludnie, kedy Brian príde do štúdia, potom producentovi ukáže čo napísal, a ten spraví fotokópie pre seba a Tonyho Platta. Práca na texte potom prebieha počas nahrávania v štúdiu kolektívne. Každý sa snaží pomôcť s hladaním vhodných rýmov, čo je obľúbené cvičenie Mutta Langea.
Keď príde čas na nahrávanie hlavného vokálu, zvyšok skupiny je vykázaný zo štúdia, aby zbytočne neznervózňoval nového speváka. Producent s majstrom zvuku robia všetko pre to, aby sa Brian cítil čo najkomfortnejšie. V zadnej časti štúdia, okolo jeho mikrofónu, postavia zásteny, aby mal trochu súkromia, keďže nemá rád pohľady upriamené naňho. Štúdio je klimatizované, a keď Brian doň vstúpil aby nahral vokál, už v ňom musel zostať. Presun späť do réžie (navyše vonkajším koridorom) by znamenal zmenu teploty a vlhkosti, čo by malo negatívny dopad na jeho hlas. Preto potom počúval nahrávky jeho vokálu v slúchadlách.
Cieľom bolo dostať z Briana tri až štyri pokusy, ktoré boli same o sebe absolútne prijateľné ako finálny vokál, a potom z nich skompilovať tie najlepšie časti, čím sa posunula kvalita ešte vyššie. O sprievodné vokály sa potom opäť postarali Mutt Lange, Malcolm Young a Cliff Williams.
Pracovné tempo je tak vysoké, že pre Briana Johnsona končí nahrávanie už 4. mája, teda menej než mesiac po tom, ako pristál na ostrove. Phil Rudd a Cliff Williams, ktorí skončili s nahrávaním ich partov o čosi skôr, sú nejaký čas už tiež preč. Všetko sa udialo tak rýchlo, že Brian, už doma v Newcastli, premýšľa, či sa mu to nesnívalo.
Pekelný zvon🔥 🔔 🔥 Pred samotnou mixážou albumu bol Tony Platt vyslaný späť do Anglicka, aby nahral zvon, ktorý si kapela objednala v apríli. Zlievareň zvonov John Taylor v meste Loughborough mala na jeho výrobu sedem týždňov. Majster zvonár Mike Milsom bol ten, kto zodpovedal za odliatie a naladenie Pekelného zvona [Hell’s Bell].  Pekelný zvon po vybratí z formy. Zvony Taylor mali štandardne takúto grafitovú farbu.Milsom spomína, že pôvodne navrhnutý zvon, ladený do C, bolo nemožné vyrobiť za sedem týždňov, a kapele sa nepozdávala ani jeho váha 2 tony, ktorá bola príliš ťažká pre pomocnú konštrukciu na jeho zavesenie nad pódiom. Nakoniec bol zvolený štandardný bronzový Taylor zvon, ladený do E, s priemerom 48 palcov (cca 1,22 m) a polovičnou váhou – 1 tona. Celková váha zvona však bola 1051 kg, k čomu prispelo veľké logo na ňom. To so sebou prinieslo aj ďaľší nečakaný efekt o ktorom si povieme o chvíľu.  Po naladení bol zvon natretý nazlato, logo leštením odkrylo bronz. Červené bodky značia ideálne miesta úderu.Výroba zvona je časovo náročný proces. Najprv je treba vyrobiť jednorazové formy pre jeho vnútorný a vonkajší profil. Tá vonkajšia zaberie najviac času, pretože sa do nej vtláčajú požadované nápisy. Po doručení AC/DC loga si ho museli zvonári zväčšiť na požadovanú veľkosť a následne vyrobiť špeciálne pečiatky, ktoré potom zrkadlovo obrátené vtlačili do formy. Žiaden zvon Taylor dovtedy nemal tak veľké nápisy, takže do formy museli vyrezať veľké otvory, ktoré vyplnili vlhkou ílovitou hlinou a do nej potom odtlačili drevené šablóny. Kto má bystré oči, ten si povšimne blesk, ktorý je mierne posunutý doprava. Keď sú obe formy hotové, zovrú sa dokopy zverákmi a vleje sa do nich rozžeravená zvonovina (77% meď a 23% cín) pri teplote 1150°C. Následne sa musí čakať, kým bronz dostatočne vychladne, aby sa zvon mohol vybrať z formy. Pri veľkých zvonoch tento proces trvá aj 1 až 2 týždne.  Memoriál padlým v prvej svetovej vojne so zvonkohrou v Lougborough.Producent Mutt Lange sa obával, či Pekelný zvon stihnú dokončiť načas a tak vyslal Platta, aby skúsil nahrať nejaký podobne veľký zvon. Platt zavolal do zvonárne Taylor a Milsomov kolega mu odporučil zvon Denison, ktorý zvonáreň darovala do zvonkohry, ktorá bola vo veži memoriálu padlým v prvej svetovej vojne v Loughborough. Denison bol najväčší z jej 47 zvonov, s priemerom cca 1,93 m a váhou vyše 4 tony. Ladený bol do G# (gis). Zvonica bola vo výške 36 metrov. Platt dorazil s nákladiakom v ktorom bolo mobilné štúdio Rolling Stones a dal sa do práce. S čím však nepočítal boli holuby žijúce vo zvonici a tak bolo nemožné nahrať zvuk zvona bez zbesilého trepotania krídel vtáctva.  Mike Milsom a Tony Platt, ktorý rozostavuje mikrofóny pred nahratím Pekelného zvona (máj 1980).Pekelný zvon bol napokon dokončený načas. Majster zvonár Mike Milsom ale pri ladení zvona objavil neočakávanú anomáliu. Veľké AC/DC logo spôsobilo jeho nerovnovážnosť, ktorá sa pri údere prejavovala kolísavým zvukom najnižie naladeného tónu. Našťastie sa mu podarilo identifikovať štyri miesta po obvode zvona, kde sa daný efekt neprejavoval. Tieto zaznačil červenými kruhmi. Keďže všetky zvony Taylor mali vďaka grafitovému prášku tmavošedú farbu, kvôli lepšej viditeľnosti Pekelný zvon natreli nazlato. Logo kapely vyleštením odkrylo strieborno-zlatú farbu bronzu. Keďže mobilné štúdio Rolling Stones nebolo k dispozícii, Platt použil mobilné štúdio Ronnieho Lanea, ktoré viedol jeho kamarát. Airstream karavan so štúdiom zaparkovali priamo vo vnútri zvonárne. Kvôli časovému presu Tony Platt strategicky rozmiestnil asi 16 rôznych mikrofónov okolo zvona a nahral jeho zvuk na 24-stopový magnetofón. Milsom je ten, koho úder je zvečnený na nahrávke. Pred samotným nahratím vyskúšali viacero mlatov, aby napokon vybrali ten, ktorého úder znel najlepšie. V New Yorku potom Mutt Lange s Plattom zvolili kombináciu blízkych a vzdialených mikrofónov, ktorá produkovala najlepší zvuk, a spravili mix na polpalcovú pásku pri rýchlosti 30 ips. Rýchlosť potom spomalili na polovicu (15 ips) a tento krok spôsobil to, že tón zvona E klesol o ďaľšiu oktávu. Zvon tak znel majestátnejšie. Takýto zvon by v reále mal oproti tomu Pekelnému dvojnásobný priemer (2,5 m) a váhu vyše 8 ton! Keďže samplery v tej dobe neexistovali, museli potom Platt s Langem ručne, za pomoci dvoch magnetofónov, nimi zvolený najlepší úder zvona 13-krát nahrať na pásku s finálnym mixom piesne Hells Bells.  Brian Johnson udiera do Pekelného zvona (Back in Black turné, 1980).Pekelný zvon slúžil vyše dekádu – od začiatku turné Back in Black v júni 1980 až do konca turné The Razors Edge v novembri 1991. Brian Johnson tak roky každý jeden začiatok piesne Hells Bells uvádzal údermi doň. S výnimkou turné Flick of the Switch, pre ktoré bol zvon modifikovaný, aby sa mohol kývať. Vo zvonárni Taylor dostal jarmo, ozubené koleso, motor, hnaciu reťaz a rám. To všetko zvýšilo jeho váhu na dvojnásobok. Aby naň Brian mohol zazvoniť, namontovali doň aj masívne srdce poháňané solenoidom. To sa dalo aktivovať buď tlačidlom na konci povrazu, ktorý visel z rámu zvona, alebo alternatívne aj priamo z riadiacej jednotky. Táto modifikácia však vydržala iba rok, a Brian už v 1984 doň opäť udieral mlatom. Nakoniec bola vyrobená aj imitácia zvona z laminátu a počas turné The Razors Edge visela nad hľadiskom. Takže si diváci užívali zvony dva. Odkedy je Pekelný zvon v penzii, je tento laminátový používaný dodnes. Až do konca turné k albumu Black Ice sa Brian naň aj vešal.  Syn Pekelného zvona zavesený v bývalom anglickom sídle Malcolma Younga v Buckinghamshire.Perlička na záver. Zvonáreň John Taylor neskôr vyrobila pre Malcolma Younga zmenšenú verziu zvona s názvom Syn Pekelného zvona [Son of Hell’s Bell]. Ten mal polovičný priemer 24 palcov (cca 0,61 m) a váhu 136 kíl. Zavesený ho mal v predsieni jeho sídla v anglickom grófstve Buckinghamshire. A koho zaujíma cena Pekelného zvona, tak ten údajne stál 6000 vtedajších libier. V dnešnej mene je to zhruba 4 až 5-násobok tejto sumy. |
Mixáž v Hendrixovom štúdiu
Po skončení nahrávania na Bahamách (a vo zvonárni v Anglicku) sa v máji 1980 produkčný tím Lange & Platt spolu s Youngovcami presunul do New Yorku. Mixáž albumu prebiehala v legendárnych Electric Lady Studios a trvala 12 dní. Štúdio A bolo vybavené konzolou Neve 8078 a monitoringom od firmy Westlake. Platt po rokoch spomínal, že to bolo jedinýkrát, kedy Mutt Lange pochválil zvuk monitorov.
Okrem samotného mixovania bolo treba ešte dokončiť zopár drobností – nejaké tie podporné vokály, či opravné gitarové sólo. Bohužiaľ Angusov bezdrôtový gitarový systém SVDS bol už na ceste do Anglicka, kvôli prípravám na turné, ktoré sa nezadržateľne blížilo (prvé vystúpenie mali už 29. júna), a tak aj napriek všetkej snahe Tony Platt dodnes počuje rozdiel v Angusovom gitarovom tóne počas sóla, ktoré nahrali v New Yorku.
Počas mixáže opäť využili nejaké tie triky (ako napr. podladenie malého bubna pre jeho hutnejší zvuk), ale iba v takej miere, aby prispeli k mixu ako celku. Jedným z tajomstiev skvelého výsledku bolo aj to, že finálny balans dosiahli mixovaním potichu v mono cez malý Auratone reproduktor. Mutt Lange s Tony Plattom nenechali nič na náhodu, a boli angažovaní aj počas masteringu. Ten bol zverený legende menom Bob Ludwig a prebiehal v masteringových štúdiách Masterdisk v New Yorku. Následne ešte skontrolovali aj testovacie výlisky albumu, ktorý bol vydaný 25. júla 1980.
Konzola Neve 8078 na ktorej bol album zmixovaný (Electric Lady, Štúdio A, NYC, 1983).Pomník Bona Scotta
To, že album je poctou zosnulému Bonovi Scottovi navráva už jeho obal. Celý v čiernej farbe, iba reliéfne logo a titul (ktoré si údajne presadil Atlantic) odhaľujú jeho identitu. Ťažko si predstaviť v akom očakávaní boli fanúšikovia kapely v lete 1980, keď si tento album išli prvýkrát pustiť na gramofóne…
Pekelný zvon odbije celkovo trinásťkrát v úvodnej Hells Bells a tým sa kapela akoby lúčila s Bonom Scottom. V momente keď otvorí ústa jeho nasledovník Brian Johnson, jeho hlas zaburáca ako ten hrom, o ktorom spieva hneď v prvej slohe textu piesne. Toto rozhodne nie je žiaden trúchlivý song, ale úderná výpoveď o nekompromisnosti smrti, ktorá si nevyberá a dočká sa jej každý z nás.
Fantastickú Shoot To Thrill poháňa Malcolmova gitara a nečudo, že toto vysokooktánové číslo je koncertnou stálicou. Najlepším momentom je skvelý bridge. Brian znie ako ľudská siréna. Fenomenálny vokálny výkon v tomto pištoľníckom čísle, ktoré je samozrejme sexuálnou narážkou.
Nasledujú tri songy, ktoré považujem za najslabšie na albume. Textovo určite. What Do You Do For Money Honey pojednáva, ako už samotný titul napovedá, o prostitútke. Nemožno mu však odoprieť jeho chytľavý refrén. Givin’ The Dog A Bone výborne vystihuje rozdiel medzi Bonom a Brianom ako textármi. Kým Bonova óda na orálny sex (Go Down) je písaná z pohľadu muža ktorý ženy miluje, Brianov pokus je tuctový, bez fantázie a o dve triedy slabší. Stranu A uzatvára Let Me Put My Love Into You a ja môžem zopakovať to isté. Brianov text má v sebe istú chlapskú zlomyselnosť, ktorú Bonove texty postrádali…
AC/DC pózujú pred skúšobňou v Londýne (jún 1980; foto Robert Ellis).Malcolm a jeho metronomické odpočítanie odštartuje titulný song albumu a toto je už iná káva. Prvotriedna! Zostáva až rozum stáť nad predstavou, že jeden z najznámejších gitarových riffov histórie bol skoro vymazaný z demopásky ako nepotrebný. Nebyť Angusa, ktorý údajne neistému Malcolmovi povedal, že ak ho on nechce, tak si ho rád ponechá… Back In Black je o chlapíkovi, ktorý sa konečne dostal z dlhov a prišiel jeho čas inkasovať. Škoda, že Bon sa toho nedožil.
Nasledovná You Shook Me All Night Long je rádiový evergreen (AC/DC si pri nej pravdepodobne zobrali inšpiráciu od Head East). Textovo sa jedná o najlepší kúsok na albume a môžete si byť istí, že jeho pôvodnú verziu napísal Bon Scott.
Have A Drink On Me je oslava bezstarostného stavu opilosti s parádnym riffom, ktorého rytmika vo mne evokuje tackavú chôdzu človeka, ktorý sa, ako spieva Brian v piesni, snaží naliaty whisky a lacným vínom kráčať rovno. Ďaľší chytľavý refrén.
Predposledná Shake A Leg o mladom delikventovi je azda naslabší song strany B, ale ten Brianov stratosférický vokálny výkon! Záver patrí Rock And Roll Ain’t Noise Pollution, ktorá sa valí pomaly, ale s istotou parného valca. Istotou, že rock & roll nikdy nezomrie. Tento song vznikol až v štúdiu na Bahamách, úplne na konci natáčania, a Youngovci ho vraj dali dokopy za expresne rýchly čas. Brianov úvodný verš o prostredníkoch bola improvizácia, údajne inšpirovaná vtedajšími správami.
Kapela nacvičuje v londýnskom divadle New Victoria Theatre na konci júna (foto Robert Ellis).
Veľká textárska konšpirácia🖊️ 🖊️ 🖊️ Sú na Back In Black albume texty, ktoré napísal Bon Scott? To je otázka! Rozlúsknuť sa ju podujal austrálsky spisovateľ Jesse Fink a v jeho tretej knihe o AC/DC s názvom Bon: Notes from the Highway je jej venovaná celá kapitola. Nebudem sa tu rozpisovať o všetkých stopách, ktoré Jesse uvádza, ale v skratke spomeniem iba tie, ktoré sú pre mňa osobne najdôležitejšie:
 Holly, Bonova milenka z Miami a jej “americké stehná.” (foto z knihy Bon: Notes from the Highway).Naproti tomu Brian Johnson bol v tom čase spoluautorom iba šiestich piesní naprieč tromi albumami kapely Geordie. A ani o jednej z nich ste pravdepodobne nepočuli. V USA bol prvýkrát až počas turné Back in Black… Osobne si myslím, že kapela zobrala texty, na ktorých Bon pracoval, a tie potom dokončila/prepísala za pomoci dua Mutt Lange a Tony Platt. Bolo to teda vskutku skupinové úsilie v štúdiu. You Shook Me All Night Long je za mňa istotne Bonov song (kto si chce vypočuť ako by asi znel ak by ho spieval Bon, odporúčam toto video) a aj zopár ďaľších piesní z albumu vykazuje stopy Bonovho štýlu. Album ale obsahuje aj textovo dosť slabé kúsky a tieto podľa mňa nemajú s Bonom nič spoločné. Bon si držal vysoký štandard textov naprieč všetkými dovtedajšími albumami. Sú na Back in Black albume použité Bonove texty? Za mňa určite áno. Ale koľko ich je, a ktoré napísal Brian s kapelou a produkčným tímom, to sa asi nikdy nedozvieme… |
Triumfálny návrat kapely na americké pódiá (Landover, MD, USA, 1980; foto Robert Ellis).Legendárny triumf
Keď album vyšiel koncom júla, kapela už bola na turné skoro mesiac. Aby pomohli Brianovi aklimatizovať sa pred severoamerickým turné, prvých šesť zahrievacích koncertov sa odohralo v Belgicku a Holandsku. Brian Johnson tak odohral historický prvý koncert s AC/DC v belgickom Namure (pred pár rokmi mu pred tamojšou halou, kde debutoval ako spevák kapely, odhalili sochu). A údajne bol tak nervózny, že odspieval dva songy po sebe s rovnakým textom. Fanúšikovia ho ale prijali a vyjadrili mu podporu aj transparentami, čo mu podľa jeho vlastných slov dosť pomohlo.
Pohľad z pódia počas zahrievacích vystúpení v Belgicku a Holandsku (foto Robert Ellis).Album Back in Black debutoval v Británii na prvom mieste rebríčka a v USA to dotiahol až na štvrtú pozíciu (a v Top 10 sa udržal vyše päť mesiacov). Aj v domovskej Austrálii to napokon dotiahol na pozíciu #1. Darilo sa aj singlom, v auguste vydaný You Shook Me All Night Long to v americkom rebríčku Billboard Hot 100 dotiahol na 35. miesto. Na konci októbra vyšiel Hells Bells a žal úspech vo Francúzsku (#16), Austrálii (#7), či Nemecku (#25). V Británii vydali Rock And Roll Ain’t Noise Pollution na začiatku novembra a tam to dotiahol na 15. pozíciu. Titulný song albumu vydali v USA v decembri a jeho maximom bola pozícia #37.
O tom, aké monštrum tento album je, svedčí fakt, že v auguste 2024 bol v USA certifikovaný ako 27-násobne platinový (vyše 27 miliónov predaných kusov). Celosvetovo dosiahol predaje cez 50 miliónov.
Budiž Bon📼 📼 📼 Bon sa posmrtne dostal na plátna kín v septembri 1980 vďaka koncertnému filmu AC/DC: Let There Be Rock, ktorý následne vyšiel aj na VHS páskach. Tento záznam z dvoch parížskych koncertov z 9. decembra 1979 bol pre mnohých, vrátane mňa, prvým vizuálnym zoznámením sa s kapelou. V USA ho diváci mali možnosť vidieť počas polnočných projekcií v kinách. V roku 2011 vyšiel zremasterovaný na DVD a Blu-ray nosičoch. Úsmevné je, že zvuk preň, vo formáte 5.1 surround, zmixoval Eddie Kramer. Nenajala ho však kapela, ale vydavateľ filmu Warner Bros.  Bon Scott na pódiu s AC/DC počas turné Highway To Hell v roku 1979 (foto Robert Ellis).Koncertných videozáznamov s Bonom je ako šafranu, a okrem tohto ešte neoficiálne vyšli na DVD záznamy z koncertov vo Veľkej Británii:
Všetky sú už s Cliffom Williamsom na base, a tak pokiaľ viem, neexistuje (ak nerátam nikdy nevydaný záznam z austrálskeho turné v roku 1976) kompletný videozáznam AC/DC koncertu s basákom Markom Evansom. Keď už sme pri téme videa – 4. júla 1980 kapela v holandskej Brede, počas dňa voľna, nahrala šesť promo videí k piesňam z albumu Back in Black. Videá režírovali Eric Dionysius a Eric Mistler. Táto dvojica Francúzov nakrútila aj koncertný dokument AC/DC: Let There Be Rock. |
Verdikt
Čo dodať na záver? Back in Black je fenomén. Najväčší rockový album všetkých čias. Album, ktorého zvuk a produkcia sa doteraz používajú ako merítko kvality. Je nutné povedať, že kapela už nikdy podobne silný album nevydala, a realisticky, ani nemohla. Jednoducho sa tu všetko stretlo a zapadlo do seba. Bol by album rovnako úspešný aj s Bonom Scottom? Nemyslím si, i keď verím, že by to stále bol najúspešnejší album dovtedajšej kariéry AC/DC.
Skladby
- Hells Bells (5:12)
- Shoot To Thrill (5:18)
- What Do You Do For Money Honey (3:36)
- Givin’ The Dog A Bone (3:32)
- Let Me Put My Love Into You (4:14)
- Back In Black (4:14)
- You Shook Me All Night Long (3:30)
- Have A Drink On Me (3:59)
- Shake A Leg (4:05)
- Rock And Roll Ain’t Noise Pollution (4:15)
Všetky skladby zložila trojica Young/Young/Johnson*.
* takto je to uvedené na albume; napriek tomu viaceré songy nesú rukopis zosnulého speváka Bona Scotta.
Brian Johnson – spev
Angus Young – sólová gitara
Malcolm Young – rytmická gitara
Cliff Williams – basa
Phil Rudd – bicie
Back In Black
Hard rock
Albert Productions (AUS)/Atlantic (mimo AUS)
1980
10
Comrade, perfektní práce. Tradičně jsi doplnil recenzi mnoha zajímavými informacemi. K tvému seriálu o AC/DC se budu často vracet. Dík. Samozřejmě se těším i na další alba.
Dík.
Myslím, že ďaľšie albumy už budú o dosť kratšie záležitosti. Uvidíme.
Při pročítání řádků o podrobnostech z natáčení alba mi proběhlo hlavou, kolik je s takovou deskou s.aní. Aby si ji pak rockovej fanoušek odněkud z východního bloku nahrál z rozhlasové relace na krátkejch vlnách, na obstarožní monofonní kotoučák a sežmoulanej pásek značky Emgeton…
Jak jsem v práci zmerčil novou recku AC/DC, věděl jsem, že to bude na dlouho a tak jsem si ji nechal až na příhodnější chvíli. Doma jsem do uší vrazil sluchátka s Back In Black, otevřel noťas, dal se do práce a bylo to parádní čtení. Comrade, díky za zpříjemnění pátečního odpoledne. Desku i tvoje povídání jsem si fakt užil.
Díki.
Ja som album počúval vo FLAC formáte – druhé japonské vydanie na CD z roku 1988. To má pôvodný CD mastering, ktorý z originálnych Back in Black master pásiek previedol Barry Diament. Má to vysoký dynamický rozsah DR 12 (podľa Dynamic Range DB databázy), ktorý sa najviac blíži pôvodnému vinylovému masteru od Boba Ludwiga (DR 13).
Prvý CD remaster z roku 1994, ktorý pre Atlantic robil Ted Jensen zo štúdia Sterling Sound, už mal DR 9.
V novom miléniu AC/DC opustili Atlantic (kde boli naposledy pod East West Records) a prešli pod Sony. Celý katalóg kapely bol v roku 2003 remasterovaný pre Epic Records a Back in Black CD, na ktorom pracoval George Marino zo Sterling Soundu, malo už DR 8.
P.S. Posledný AC/DC album Power Up z roku 2020 (vydaný pod Columbia Records) má DR 7 (mastering robil Ryan Smith zo Sterling Soundu).
Jj, přesně na tohle jsem myslel. Ve studiu, při natáčení alba se s tím neuvěřitelně se.ou, šoupou bicími sem a tam, zpěvákovi se snaží zajistit absolutní klid a soukromí, za zvukem zvonu se s mobilním profi studiem táhnou někam do katedrály a následující generace to při “práci” na remasterech už jenom mrvěj, mrvěj a mrvěj (pomrkávající smajlík). Někdo za natáčení desky utratil majlant, jinej to zbouchal za dvě odpoledne. Ani se nedivím, že časům drahých studií odzvonilo a spousta kapel už si v těch privátních nahrává všechno sama.
Heh, a to som sa dnes dostal aj ku pôvodnému vinylovému masteru albumu od Boba Ludwiga. Ten má DR 13, takže ešte o kúsok vyšší dynamický rozsah. Ale musím povedať, že ten pôvodný CD master Barryho Diamenta je viac-menej totožný.
Pri porovnaní s remastermi Teda Jensena a Georgea Marina je ten rozdiel už počuť – v hlasitosti minimálne. Nemôžem povedať, že znejú zle, ale ja mám rád keď to viac dýcha a osoliť si to môžem, ale nepotrebujem. A je to aj príjemnejšie na posluch.
Iba imbecilní biznismeni, ktorí o hudbe vedia veľké guľové, mohli začat tento debilný trend: “Keď to je hlasnejšie, znie to lepšie!” 😠
Skvelá recka…
Ďakujem!
Dík.