Heaven

Píše sa rok 1980. AC/DC práve prišli o svojho frontmana Bona Scotta a tak hľadajú jeho nástupcu. Konkurzy prebiehajú paralelne v Londýne a Sydney. V britskej metropole skúša potenciálnych spevákov samotná kapela. Na južnej pologuli absolvuje konkurz, pod drobnohľadom dua Vanda & Young v štúdiách Alberts, istý Allan Fryer z Adelaide. Keď sa vráti z konkurzu naspäť do Južnej Austrálie, v miestnom periodiku sa objaví informácia, že sa stal novým spevákom AC/DC. Realita je však napokon iná, keďže v Londýne medzitým absolvoval konkurz Geordie [slangové pomenovanie ľudí z okolia severoanglického mesta Newcastle] menom Brian Johnson, ktorý sa oficiálne stal novým členom kapely. Príbeh Heaven práve započal…

Austrálsky magazín Juke informuje o novom spevákovi AC/DC a spomína aj Allana Fryera (1980)
Nezasľúbený Glasgow

Edward Allan Fryer pochádzal z nechválne známej glasgowskej štvrte Gorbals a do Austrálie sa aj s rodinou dostal vďaka desaťlibrovej migračnej schéme. Glasgow bolo rodisko veľkého množstva budúcich hviezd austrálskej (aj svetovej) hudobnej scény. K Fryerovim súkmeňovcom tak patrí klan Youngovcov (viac informácií tu), ale napríklad aj speváci John Paul Young, John Swan (známejší pod prezývkou Swanee), či Jimmy Barnes.

Podobne ako nevlastní bratia Swanee a Barnes, aj Allan Fryer zakotvil v južnoaustrálskom Adelaide, ktoré napriek svojmu vidieckejšiemu charakteru (oproti Melbourne či Sydney) malo veľmi živú hudobnú scénu. Jednými z najznámejších hudobných exportov z tohto mesta sú legendárni The Angels (mimo Austráliu uvádzaní aj ako Angel City), a samozrejme aj Cold Chisel s Jimmym Barnesom na čele.

Allan Fryer (prvý zľava) s kapelou Soldier (70. roky)
Dlhá cesta z Adelaide do Sydney

V sedemdesiatych rokoch Fryer zbieral skúsenosti v lokálnych adelaidských kapelách ako SoldierHeroes či Chummalucy. Koncom dekády sa stal členom kapely s názvom Fat Lip, keď nahradil pôvodného speváka menom Stuart Cave (Tough Luxury). V nej pôsobili aj bubeník Aldo Civitico a gitarista John Haese.

Medzitým sa v Sydney, kde bola silná lokálna scéna konkurujúca Melbourne, ktoré v predošlej dekáde tvrdilo muziku na austrálskej scéne, formoval ďaľší dôležitý dielik tejto skladačky.

Gitarista Bradford Kelly v tom čase pôsobil v Swaneeho kapele, ktorá vydala singel s názvom Crazy Dreams (1979) a vystúpila aj v hudobnej šou s názvom Countdown. Popritom však džemoval s bubeníkom menom Theo Kats s úmyslom dať dokopy vlastnú kapelu.

A práve tu začína byť príbeh neprehľadný, keďže verzie jednotlivých aktérov sa rôznia, ale pokúsim sa to klbko nití rozpliesť a podať čo najpresnejší opis udalostí.

Od opuchnutej pery k nebesám

Niekedy v roku 1980 basák Laurie Marlow a spevák Craig Csongrady naložili do auta Laurieho basový aparát Ampeg aj s “chladničkou” [slangový výraz pre basový reprobox s ôsmimi desaťpalcovými reproduktormi] a vydali sa na cestu z Adelaide do Sydney.

Marlow predtým pôsobil s Allanom Fryerom v kapele Heroes. Perličkou je, že v roku 1975 ho v Adelaide videl hrať v jednom podniku chlapík menom Bon Scott a nechal preňho u barmana odkaz s telefónnym číslom, aby sa ozval (AC/DC v tej dobe dočasne vystupovali ako kvartet s Malcolmom Youngom na base). Laurie bol stále stredoškolák a jeho otec mu povedal nech si najprv dokončí školu. A že ak je dobrý, tak ďaľšia šanca určite príde. Číslo tak nikdy nevytočil. [Aspoň takto si pamätám tento príbeh, mne podaný priamo Lauriem Marlowom.] O pár týždňov neskôr sa novým basákom AC/DC stal Melbournčan Mark Evans.

Malá odbočka k bossovi

Csongrady o pár rokov neskôr založil kapelu Boss, ktorá vydala album Step On It (1984). Koncom dekády sa pretransformovala na melodickejší počin s názvom BB Steal (skratka pre Beg, Borrow & Steal). S kapelou spolupracoval Phil Collen z Def Leppard a produkoval aj ich prvý album On The Edge (1991) – podobnosť s albumom Hysteria “čiste náhodná”.

Podľa Csongradyho slov hudba Boss ovplyvnila také kapely ako Mötley Crüe či Bon Jovi. [Okolo roku 1985-86 bol chvíľu členom Boss aj Laurie Marlow a spolu s Csongradym boli v New Yorku kde u producenta Tonyho Bongioviho, ktorý vlastnil nahrávacie štúdio The Power Station a zároveň bol bratrancom istého Jona Bona Joviho, nechali ich demopásku. Csongrady tvrdí, že intro k You Give Love a Bad Name je okopírované z ich dema s názvom Straight Through The Heart, ale zároveň dodáva, že oni tú melódiu prevzali z piesne Telstar.]

Od opuchnutej pery k nebesám II

V Sydney sa následne udiali dve veci. Laurie Marlow sa dal dokopy s Theom Katsom a Kellym, ktorý medzitým opustil Swaneeho kapelu; a Allan Fryer absolvoval skúšku v Alberts štúdiu, ale post speváka v AC/DC nezískal.

Práve počas džemovania trojice Kelly-Kats-Marlow vznikal prvý materiál novej kapely. Bol to údajne bubeník Theo Kats, kto prišiel s myšlienkou, ktorej výsledkom bol song s názvom The Ballad. Avšak jeho autorstvo mu nikdy nebolo pripísané.

Fryer sa následne vrátil z Adelaide do Sydney aj s bubeníkom Aldom Civiticom a spolu s Kellym a Lauriem Marlowom vytvorili sydneyskú formáciu Fat Lip. Áno, podľa hodnoverných zdrojov istý čas paralelne fungovali dve rôzne verzie Fat Lip. Jedna v Sydney a druhá v Adelaide. V tej južnoaustrálskej bol bubeníkom mladík Joe Turtur. A keď sme už pri tých bubeníkoch, Theo Kats dostal ponuku od zabehnutej kapely s názvom Europe, takže ho jeho nahradenie Civiticom nemuselo mrzieť.

Sydneyskú odnož Fat Lip následne doplnil ako rytmický gitarista ďaľší Adelaiďan – Don Klaproth (s Fryerom hral v kapele Heroes). Niekedy koncom roka 1980 si kapelu všimol manažér Michael Browning, ktorý predošlých päť rokov manažoval AC/DC, pokým ho nevykopli v roku 1979.

Browning bol mazaný biznismen a posilnený o skúsenosť s AC/DC založil vlastné vydavateľstvo s názvom Deluxe Records. S kapelou INXS podpísal kontrakt na 5 albumov, tá sa však po dvoch vydaných albumoch dokázala spod jeho spárov vyslobodiť a vystrelila ku hviezdam.

Žiaden raj

Browning ponúkol sydneyskej Fat Lip kontrakt. A nie jeden, ale dokonca tri naraz – manažérsky, nahrávací a vydavateľský (tantiémy z licencovania hudby). Bubeník Aldo Civitico bol asi jediný, kto si ho dobre prečítal, pretože iba on ho odmietol podpísať a následne kapelu opustil.

Novému manažérovi sa nepozdával názov skupiny a tak si ho zmenila na ním navrhnutý Heaven. Dielo bolo dokonané. Podľa životopisu, priloženého k promo verziám albumov určených pre rádiá, odohrala kapela svoj prvý koncert 5. novembra 1980.

Heaven (zľava Kelly, Allan Fryer, Rob Hannah, Laurie Marlow) v Bathurste niekedy na rozhraní rokov 1980 a 1981

Na bubeníckej stoličke Civitica vystriedal Rob Hannah (bývalý člen kapiel SoldierHeroes). Ten mal pred prvým vystúpením s Heaven (v hoteli Astra) 12 hodín na to, aby sa naučil repertoár. Kapela v tejto zostave (Fryer-Kelly-Klaproth-Marlow-Hannah) hrala okolo Sydney, jeho širšom okolí, a dokonca aj po východnom pobreží Nového Južného Walesu zhruba do začiatku roka 1981.

Heaven (zľava Allan Fryer, Laurie Marlow, Rob Hannah, Don Klaproth) v Bathurste na pomedzí rokov 1980 a 1981

Gitarista Don Klaproth sa musel vrátiť do Adelaide kvôli rodinným záležitostiam a tak ho dočasne mal zastúpiť starý známy John Haese, ktorý však napokon v kapele ostal natrvalo. Onedlho na to Klaprotha do Južnej Austrálie nasledoval aj bubeník Rob Hannah. Údajne po ňom manažment chcel, aby nosil bizarné oblečenie. Na bubenícku stoličku tak zasadol sotva osemnásťročný Joe Turtur (áno, z adelaidskej verzie Fat Lip a tiež debutoval v hoteli Astra).

Rošády frontmanov

A nebola to zďaleka posledná zmena. Turtur v jednom rozhovore spomenul, že keď sa stal členom kapely, spevákom Heaven nebol Allan Fryer, ale Craig Csongrady (áno, ten).

Jeho pôsobenie v kapele však netrvalo dlho. Napriek tomu s ňou odohral niekoľko koncertov a zložil aj zopár songov [môj známy z Austrálie, ktorý videl Heaven naživo v Sydney a jeho okolí zhruba 80-krát (!) má z jedného z týchto koncertov s Csongradym aj setlist, ktorý to potvrdzuje]. Fat City bol jedným z nich. Po návrate Allana Fryera bol však prepísaný a na debutovom albume sa objavil pod názvom Suck City.

Podľa Turturových slov nahrala jemu predchádzajúca zostava Heaven s Csongradym aj chystaný singel s názvom Fantasy. Ten ale podľa jeho slov moc nevyšiel, čo podľa všetkého prispelo k návratu Fryera.

Prvý singel

A tak nováčik Turtur spolu s kvartetom Fryer-Kelly-Haese-Marlow nahral debutový singel Fantasy (1981). Začiatkom nasledujúcho roka s ním vystúpili aj v televíznej šou Countdown. Táto zostava sa dá považovať za (prvú) klasickú zostavu kapely.

Kelly a Allan Fryer pri komponovaní Fantasy s Donom Klaprothom (fotil), ktorý narážajúc na text piesne foto okomentoval: “Všetci sme mysleli na nejaké dievča, len Allan si prial aby bola mŕtva.”

Heaven bola jedna z najtvrdšie pracujúcich kapiel na okruhu. Za prvý rok svojej existencie odohrala 312 koncertov, čo predstavuje priemer 6 vystúpení týždenne – často hrali tzv. doubles [dve vystúpenia za večer v dvoch rôznych podnikoch] a dokonca aj pár triples [tri rôzne vystúpenia v rámci dňa; roadies mali ťažký život s touto kapelou]. A tak nečudo, že šliapali ako dobre namazaný stroj.

A to koncom roka 1981 stihli v októbri nahrať aj debutový album a pomedzi to otvárali koncerty pre kapelu Gillan na jej austrálskom turné. V novembri po prvýkrát zavítali do Melbourne.

(Nikdy nekončiaci) Súmrak darebáctva

Debutový album s názvom Twilight of Mischief (1982) vyšiel začiatkom nasledujúceho roka, vo februári. Album nahral a produkoval John Bee v sydneyských Studios 301, ktoré patrili pod vydavateľstvo EMI.

Twilight of Mischief (1982)

Ako to už bývalo u austrálskych kapiel tej doby zvykom, mimoaustrálske vydania sa líšili ako obalmi, tak aj názvom a dokonca aj obsahom. Dôvodov bolo viacero.

Austrálske a novozélandské vydanie bolo totožné, až na jeden rozdiel – v Austrálii album vyšiel v luxusnejšom gatefolde s fotom kapely pokrývajúcim obe strany. Novozélanďania si museli vystačiť so štandardným formátom a obe strany vnútorného papierového obalu platne boli potlačené polovicami fotografie.

Vnútro austrálskeho vydania debutového albumu
Na počiatku bol rock ‘n’ roll

V máji 1982 Heaven nahrali v Paradise Studios, Sydney nový singel s názvom In the Beginning, ktorý nahral zvukár Richard Lush (kariéru začínal v dnešných Abbey Road Studios) a produkoval Kevin Stanton (Mi-Sex).

In the Beginning (1982)

Pieseň popri svojom hlavnom motíve umne zahŕňa aj riffy populárnych skladieb, ktoré idú ruka v ruke so spievaným textom. Jedná sa o asi najznámejší počin kapely.

V Austrálii a na Novom Zélande bola pieseň vydaná ako nealbumový singel. V ostatných vydaniach už figurovala priamo na albume. Počas  nadchádzajúcej austrálskej zimy bol sfilmovaný aj videoklip, ktorý sa nahrával v hangári a všetci zúčastnení si spomínajú na poriadnu kosu.

Vo videoklipe už figuruje ako rytmický gitarista Mick Cocks (Rose Tattoo), ktorý nahradil Johna Haesea. Ten ale hrá na štúdiovej nahrávke. Mal však nezhody s Allanom Fryerom a keď Cocksa vyhodili z Rose Tattoo, Fryer neváhal a nahradil Haesea známejším gitaristom, ktorý bol navyše aj jedným z hlavných skladateľov v Tatts. Cocks vystupoval s kapelou už koncom mája a pomohol zložiť dve nové skladby – Don’t Mean Nothin’Black Magic Woman (prvá z nich sa objavila na druhom albume a obsahuje charakteristický Cocksov guľometný riff).

Zámorské vydania

Britské a švédske (de facto severské) vydania albumu už obsahovali pieseň In the Beginning a líšili sa aj obalom. Na ňom figurovala nová zostava kapely s imidžom prevzatým z kultového austrálskeho snímku Mad Max s Melom Gibsonom v hlavnej role. Obe vydania distribuovalo RCA Records, resp. jeho lokálni partneri.

Britské a európske vydanie debutového albumu (1982)

Zmenilo sa aj logo. To pôvodné sa až nápadne podobalo na logo nechvalne známeho motorkárskeho gangu Hells Angels. Členom jeho sydneyskej pobočky sa to nepáčilo a kapele dali jasne najavo, že pokiaľ si ho nezmenia, budú potrebovať päť invalidných vozíkov. Navyše Heaven museli zadarmo odohrať koncert v ich klube. Údajne sa nejednalo o nič príjemné a kapela odfrčala po koncerte z miesta činu hneď ako mohla.

Americké vydanie debutu nieslo názov Bent (1982)

Americké vydanie albumu sa líšilo na viacerých frontoch. Obal vychádzal z európskeho vydania, s tým rozdielom, že fotografia bola viac ladená do čiernobiela a mierne upravené bolo aj logo. Navyše, značku Heaven mala zaregistrovaná rovnomenná kapela z mesta Yonkers, NY. A tak na obale rafinovane figuruje pod názvom kapely slovo Bent, keďže dopredu nebolo jasné, či sa manažmentu podarí odkúpiť práva na ňu. Ak by sa tak nestalo, v USA by kapela figurovala pod názvom Heaven Bent. Práva sa však podarilo získať a tak debutový album kapely Heaven vyšiel v USA a Kanade pod názvom Bent v októbri 1982. Vydalo ho Brighton Records, ktoré distribuovala Columbia.

Odlišný bol aj zoznam skladieb. Na albume síce figuroval singel In the Beginning, ale na strane A figuruje namiesto Tuesday Morning pieseň s názvom One Nighter, ktorá pôvodne vyšla ako B-strana singla Fantasy. Navyše si vymenila poradie s piesňou Storm.

Osobne považujem debut za najlepší album kapely. Produkcia by mohla byť lepšia, ale pod Browningovým manažmentom bolo všetko robené s obmedzeným rozpočtom. Kapela aj tak vždy excelovala naživo a zachytiť jej charakter na magnetickú pásku tak, ako sa to podarilo AC/DC na albume Let There Be Rock (1977) sa nepodarí vždy.

Invázia do Británie sa nekoná

V Británii o kapelu záujem bol – napokon, magazín Sounds vyslal do Sydney reportéra, aby spravil s Heaven rozhovor a konkurenčný Kerrang! tiež uverejnil dvojstranovú fotoreportáž. Kapela sa na Ostrovoch mala pôvodne vylodiť v lete 1982 a vystúpiť na známom festivale v Readingu na konci augusta. Následne by odohrala britské turné s kapelou Saxon v septembri a októbri. Tá v tom roku vydala živák The Eagle Has Landed nahraný počas turné k albumu Denim and Leather (1981). Problémom boli samozrejme financie, keďže Saxoni pýtali za toto “privilégium” 60 000 dolárov.

Nakoniec toto turné odohrala iná austrálska kapela – Cheetah. Na jej čele stáli talentované a atraktívne vokalistky, sestry Chrissie a Lindsay Hammondové. Ich jediný album s názvom Rock & Roll Women (1982) produkovalo duo Vanda & Young.

Plán sa tak zmenil a Heaven mali najskôr zavítať do USA, kde podľa ich amerického vydavateľstva mali väčšie šance na úspech, a odohrať turné s Judas Priest, ktorí tiež patrili pod Columbia Records na ktorom práve vyšiel ich prelomový album Screaming for Vengeance (1982). Do Londýna mala kapela doraziť v januári 1983, aby tam nahrala nasledovný album s producentom Chrisom Tsangaridesom. Povrávalo sa aj o Tonym Plattovi, ten bol ale v kurze a podľa všetkého mimo rozpočet. Do Európy, a ani na Britské ostrovy, sa však kapela nikdy nedostala.

Rozlúčka s Austráliou

Heaven tak započali rozlúčkové turné s názvom Last Days on Earth ’82. Od 9. do 19. septembra ťahali šnúru po Melbourne. Nasledoval presun do Sydney, kde hrali od 20. septembra až do 3. októbra. Plánovaných sedem vystúpení v štáte Queensland bolo zrušených. Dosť pravdepodobne to súviselo s tým, že počas predchádzajúceho turné po slnečnom štáte bol basák kapely načapaný v kompromitujúcej pozícii s priateľkou promotéra. Ten odmietol s kapelou ďalej spolupracovať. Navyše tam kapelu vyhodili aj z reštaurácie, lebo Allan Fryer sa po nej špacíroval s homárom trčiacim z jeho gatí…

Turné Last Days on Earth v Sydney (1982)

V novembri ich ako predkapelu zobrali Iron Maiden na ich dvojtýždňové premiérové austrálske turné The Beast on the Road. [V máji 1985 na austrálskom World Slavery Tour dostala túto príležitosť kapela Boss, po marcovom turné s Twisted Sister.] Maideni odohrali v septembri a októbri koncertnú šnúru v USA ako špeciálni hostia Judas Priest. A práve s britskými metalovými kňazmi mali Heaven odohrať poslednú etapu amerického turné World Vengeance Tour začiatkom roka 1983.

Heaven v Hollywoode

A tak krátko po Vianociach 1982 pristála kapela v meste anjelov. Vyše dva roky tvrdej práce dostali Heaven do rockovej mekky dekadentnej dekády – Sunset Strip v Los Angeles. Manažér Michael Browning vlastnil v štvrti North Hollywood dom a kapelu ubytoval v ňom.

V USA bol Browningovým spojencom Michael Klenfner, ktorý vlastnil Brighton Records. Poznali sa ešte z čias keď Klenfner pracoval v exekutíve Atlantic Records a bol jedným z mála vplyvných podporovateľov AC/DC, ktorých vtedy Browning manažoval.

Heaven (zľava Mick Cocks, Laurie Marlow, Joe Turtur, Allan Fryer, Kelly) v Hollywoode (1982)

Hneď 30. decembra 1982 stihli v Perkins Palace v Pasadene odohrať s Plasmatics svoju prvú šou na americkom kontinente, nahrávanú pre televíznu reláciu s názvom Rock ‘N’ Roll Tonite. Na druhý deň otvárali silvestrovskú šou Billa Grahama v Cow Palace, južne od San Francisca, pred Y&T, The Greg Kihn Band a headlinerom Eddie Money [bývalý bedňák kapely dokonca tvrdí, že po Heaven hrala aj kapela Ratt, pretože v tú noc pracovali pre obe skupiny]. Kapela tak dosiahla prevádzkovú teplotu a bola pripravená vyraziť na dvojmesačné turné s Judas Priest. A to bola vstupenka do prvej ligy, keďže sa jednalo o jedno z najúspešnejších turné toho roku. Väčšina turné sa odohrávala pred vypredanými hľadiskami arén a obe kapely sa veľmi rýchlo skamarátili. Navyše si Austrálčania po prvýkrát “užili” do sýtosti aj zimy a snehu, pretože veľká porcia koncertov sa odohrávala na americkom Stredozápade.

Heaven v zákulisí počas turné s Judas Priest (USA, 1983)

Po úspešnom turné s britskými metalistami ešte Heaven odohrali klubové koncerty v priebehu marca. A recenzie boli vskutku pozitívne. Terry Atkinson z Los Angeles Times (najväčší americký denník na západnom pobreží) napísal:

“Pôsobivé živé vystúpenie tohto kvinteta by malo z Heaven spraviť v krátkom čase šampiónov štadiónového rocku.”

Kapela práve dosiahla zenit. A nečudo, veď druhá klasická formácia pozostávala z frontmena [Allan Fryer], ktorý vedel nielen spievať, ale aj skvele narábať s publikom; ďalej austrálskeho gitarového hrdinu [Bradford Kelly], ktorého meno je vo svete gitaristov pojem, i keď z iného dôvodu (o tom trocha neskôr); jedného z najlepších rytmických gitaristov rockovej histórie [Mick Cocks] a solídnej strojovne [Laurie Malrow & Joe Turtur], ktorá šlapala ako parná lokomotíva. Pridajte k tomu Mad Max vizuál austrálskych psancov a prirodzené pódiové vystupovanie, a dostanete produkt, ktorý sa mal v 80. rokoch predávať ako teplé rožky.

Heaven pripravení podmaniť si Ameriku (1983)
Kam sa manažér bojí vkročiť

Po troch mesiacoch koncertovania po USA prišiel čas na nový album. K rozhodnutiu nahrať ho lokálne v Los Angeles isto prispeli ušetrené náklady za cestovanie a výhodná tarifa za štúdio. Browning nezostal nič dlžný svojej povesti.

Za producenta bol vybraný George Tutko, ktorý bol predovšetkým známy ako majster zvuku (Rod Stewart). Ako producent iba začínal a tak bola jeho tarifa isto výhodná.

Kelly a Allan na americkom turné s Judas Priest (1983)

Keďže štúdiový čas je drahocenný, kapela najprv skladala a nacvičovala nový materiál v skúšobniach S.I.R. (Studio Instrument Rentals). Samotné nahrávanie albumu pôvodne začalo v Sound City Studios, ale kapela nebola spokojná so zvukom a tak sa presunuli južne cez kopec do Cherokee Studios, ktoré boli podľa Sira Georgea Martina najlepšími nahrávacími štúdiami v USA. Isto pomohlo aj to, že George Tutko ich dôverne poznal, keďže v nich začínal svoju kariéru.

Počas nahrávania albumu sa udiala jedna zásadná vec – Heaven dostali ponuku otvárať heavymetalový deň na dnes už legendárnom US Festivale ’83, ktorý po druhýkrát (a naposledy) poriadal spoluzakladateľ firmy Apple Steve Wozniak. Manažér Browning túto ponuku odmietol a tak na poslednú chvíľu túto príležitosť dostala (a naplno ju využila) kapela Quiet Riot. Presne o pol roka na to sa ich album s názvom Metal Health (1983) vyšplhal na prvé miesto albumového rebríčka Billboard 200 ako prvý metalový album vôbec. Začala sa nová éra…

Rytmická sekcia Heaven – Laurie Marlow a Mick Cocks (USA, 1983)

Tragikomické na tom celom je, že celá Heaven kapela strávila tú nedeľu 29. mája 1983 v San Bernardine na festivale. V zákulisí. Pozvali ich totižto ich noví kamoši z Judas Priest, ktorí v ten deň hrali. A tak mali možnosť postupne vidieť vystúpenia kapiel Quiet Riot, Mötley Crüe, Ozzy Osbourne, Judas Priest, Triumph, Scorpions a Van Halen. Netušiac, že to celé mohli otvárať práve oni. Ich manažér sa im o tom zmienil až neskôr. Odmietol vraj preto, že práve nahrávali nový album. Bola však nedeľa a tak dostali od producenta voľno.

Zemetrasenie v Kalifornii

Album bol dokončený v lete a v októbri vyšiel pod názvom Where Angels Fear To Tread (1983). Tutkova produkcia je typicky americky sonicky čistejšia a oproti debutu má kapela viac komerčný metalový zvuk. Nie nepodobný práve Judas Priest. Zvukovo majú gitary metalový gain, nie hardrockový crunch. Album prekvapivo obsahuje cover verziu #1 hitu z roku 1968 s názvom Love Child od Diana Ross & the Supremes. V rebríčku Billboard Rock Albums sa udržal 10 týždňov a jeho maximom bolo 33. miesto.

Where Angels Fear to Tread (1983)

Na albume hosťovali ako sprievodní vokalisti aj hviezdy ako Ronnie James Dio, Glenn Hughes či Lita Ford. Tých vytiahli členovia kapely z legendárneho podniku Rainbow Bar & Grill na Sunset Stripe, kam sa často chodili socializovať. Lita Ford dokonca mala románik s Mickom Cocksom, i keď oficiálne v tom čase chodila s basákom Mötley Crüe Nikkim Sixxom (pravdou však je, že Lita Ford bola s kadekým).

A práve časté flámovanie, drogy a silné egá spôsobili zlom v kariére Heaven. Krátko po nahratí albumu dostali padáka bubeník Joe Turtur a gitarista Mick Cocks. Turtur mal 21 a spätne priznáva, že bol ako odtrhnutý z reťaze a kvôli jeho drogovej závislosti sa následne pripravil aj o šance v kapelách ako AC/DC či Krokus.

Nová zostava Heaven (zľava Laurie Marlow, Kelly, Allan Fryer, Mark Evans, John Lalor)

Novými členmi kapely sa stali bubeník John Lalor a basák Mark Evans. Obaja predtým pôsobili ako rytmická sekcia Rockin’ Roba Rileyho (Rose Tattoo) v jeho kapele s názvom The Beast. Mark Evans bol samozrejme známy predovšetkým ako basák prvej klasickej zostavy AC/DC (1975-1977). Napriek tomu skončil v Heaven ako rytmický gitarista. Pôvodne mal totiž nahradiť basáka Laurieho Marlowa. Ten si spomína, že spevák Allan Fryer sa ho pokúsil nahradiť viackrát, keďže sa mu s tým pri popíjaní viacerí oslovení basáci neskôr zdôverili.

Fryer bol živel a Browning mu nedovolil vymeniť aj Marlowa, ktorý vedel frontmana ako-tak držať na uzde (aj za cenu použitia pästí). Rubikon však bol prekročený a Marlow dnes spätne hodnotí, že chybou bolo už vyhodenie gitaristu Johna Haesea, ktorého aj vtedajšie PR materiály opisujú ako stabilizujúci prvok kapely. Takisto sa domnieva, že Fryerovi by bola dnes pre jeho nestálosť diagnostikovaná porucha ADHD.

Rocková škola na turné

Ako singel bol vydaný song s názvom Rock School, ku ktorého komerčnosti isto prispelo aj saxofónové sólo. To nahral Jimmy Z z kapely Roda Stewarta. Singel sa dočkal aj videoklipu, ktorý bol v rotácii na MTV. Ten nakrútili na Long Islande na strednej škole Great Neck South High School a vystupuje v ňom nová formácia kapely.

Americké vydanie singla Rock School (1983)

Heaven odohrali počas novembra a decembra turné Shout at the Devil, kde spolu s floridskou kapelou Axe otvárali koncerty pre Mötley Crüe. To sa odohrávalo prevažne v Kalifornii a Texase. A pozérov z Mötley Crüe aj čo-to naučili. Keď náklaďáky s aparatúrou pri prechode cez Rockies ostali visieť v snehovej búrke, kapely si krátili čakanie na ne v denverskom hoteli rôznymi zhýralosťami. Dospelo to až tak ďaleko, že ich museli izolovať na najvyššom poschodí, aby nerušili ostatných hostí.

Austrálske vydanie singla Rock School (1983)
Jackson Kelly

Bradford Kelly sa nezmazateľne zapísal do gitarovej histórie z trochu iného dôvodu, než by jeden čakal. Ako dizajnér gitary. Nápad v jeho hlave skrsol keď basákovi Lauriemu Marlowovi prišla jeho na zákazku robená basa značky Hamer. Tá mala telo typu Explorer a to sa páčilo Kellymu. On chcel podobný tvar, ale s ostrými uhlami, akoby vyrezanými laserom. Inšpiroval ho sci-fi film Tron, ktorý práve pozerali. Potvrdzujú to aj bielou farbou akcentované hrany. Kto videl film, pochopí.

Kelly tak prišiel s návrhom do dielne Grovera Jacksona, o ktorom mu básnili Warren DeMartini a Robbin Crosby z kapely Ratt. V rozhovore z roku 2001 sa vyjadril, že gitara nebola vyrobená úplne podla jeho predstáv. Jeho dizajn počítal s lepším vyvážením tela. O pár rokov na to ju vymenil za gitarový zosiľňovač, pretože po návrate do Austrálie sa ohol krk a nešiel zrovnať.

Kelly za svoj dizajn nikdy nevidel ani cent a tak jediným komplimentom zostáva to, že model nesie jeho meno. Treba poznamenať, že Jacksonom vyrábaný model Kelly má zjednodušený dizajn, bez vystupujúcich hrán. Kópia originálneho dizajnu bola v minulosti vyrobená v limitovanej edícii pod názvom King Kelly.

Bradford Kelly so svojou gitarou (1984)

Bradford Kelly dal vyrobiť gitaru aj pre Marka Evansa. Inšpiráciou mu bol Fender Telecaster, pričom chcel aby model vyzeral viac futuristicky. Toho času sa obe gitary nachádzajú v súkromnej zbierke jedného európskeho zberateľa. Viac detailov v priloženom videu.

Koniec amerického sna

V polovici januára 1984 mali Heaven odštartovať v Kanade koncertnú šnúru s Black Sabbath. Turné Born Again sa zmietalo v problémoch a prvých 6 vystúpení bolo zrušených. Prvý koncert sa tak odohral až 25. januára v kalifornskom Daly City. Kapela strávila na turné dva týždne, a následne sa z Texasu presunula do štátu Nebraska. Tam v Omahe otvárala 9. februára prvý koncert jej dvojtýždňovej šnúry po Stredozápade s kapelami VandenbergKISS na Lick It Up World Tour. Toto turné kapely KISS sa odohrávalo pred zväčša poloprázdnymi arénami. Len rok predtým Heaven koncertovali na Stredozápade pred plnými hľadiskami…

Allan Fryer a Kelly na turné s KISS (1984)

Mimochodom, Geneovi Simmonsovi (KISS) sa kapela páčila a dokonca jej aj nechal ručne napísaný odkaz, ktorý znel nasledovne:

“Kapela sa mi veľmi páči. Myslím si, že môžete dosiahnuť úspech a ponúkam vám svoju pomoc. Ak to znie dobre, porozprávajme sa… ak nie, vedzte že vám želám všetko dobré.”

Počas turné bol natočený aj videoklip k titulnej piesni albumu Where Angels Fear To Tread. Mimochodom, s jej hlavnou melódiou a názvom prišiel basák Laurie Marlow. Keď ju počas turné s Judas Priest predviedol Robovi Halfordovi, tomu sa tak zapáčila, že ju chcel od neho odkúpiť. Vo videu už hrajú Kelly aj Mark Evans na nových gitarách od Jacksona.

Okrem toho bolo nahrané jedno vystúpenie pre televíznu šou The Rock Palace a dve ako promo materiál pre rádiá. Pre King Biscuit Flower Hour to bola šou zo San Antonia v Texase a pre BBC Rock Hour tá z Reseda Country Club v kalifornskej Resede.

Návrat domov a posledné turné

A tak sa Heaven po 14-mesačnej americkej anabáze vrátili do Austrálie, pretože im vypšali víza. Allan Fryer sa v rozhovoroch pre noviny a aj na kameru (v hudobných reláciách ako Nightmoves) vyjadroval o domácej scéne kriticky. Neskrýval sklamanie z pomerov v Austrálii, kde Heaven opäť hrali iba v kluboch a rádiá ignorovali ich typ hudby. Podľa jeho vyjadrení mala kapela zotrvať doma približne dva mesiace – odohrať turné a zložiť materiál pre nový album. Nezabudol dodať, že v momente, keď jeho prítomnosť v Austrálii nebude nutná, sadne na prvé lietadlo do Štátov.

V priebehu marca a apríla 1984 tak kapela odohrala klubové turné a dokonca aj vystúpila so singlom Rock School v hudobnej šou Countdown. Netušiac, že sa jedná o ich posledné vystúpenia.

Z neba do pekla

Onedlho na to Michael Browning prehlásil, že s kapelou končí, lebo sa mu jeho investície do nej nevracajú. Členovia Heaven si po tejto studenej sprche uvedomili, že podpísaním manažérskeho, nahrávacieho aj vydavateľského kontraktu mu boli vydaní na milosť. A tak sa ocitli bez manažéra, nahrávacej spoločnosti a práv k ich hudbe. Navyše, Browning vlastnil aj značku Heaven pre americký trh. Boli vybavení…

Spätne je lahké identifikovať chyby. Zbytočné vyhodenie Johna Haesea a na to nadväzujúce pokusy Allana Fryera meniť členov kapely za zvučnejšie mená. Žiadne turné po Veľkej Británii a Európe, kde sú vzdialenosti menšie a fanúšikovia lojálnejší – hlavne v Anglicku a Nemecku by kapela isto dokázala získať veľa priaznivcov. Či faux pas s odmietnutím možnosti otvárať US Festival ’83.

Niečo ide na vrub kapely a jej vnútorných rozporov – ak si Fryer myslel, že môže meniť zostavu okolo seba len tak, tak sa hlboko prerátal. Ale veľká časť z nich bola zlyhaním manažéra Browninga. Ten pravdupovediac nikdy nepatril do prvej manažérskej ligy. Áno, v minulosti získal pre AC/DC kontrakt s Atlantic Records (najmä vďaka šarmu jeho sestry Coral) a dostal ich do Európy a USA, ale na panteón im dopomohli až šerpovia z prvej ligy Leber-Krebs z Contemporary Communications Corporation (CCC). Aj INXS dosiahli medzinárodný úspech až po opustení Browningovho vydavateľstva Deluxe Records. S Browningovými limitovanými možnosťami sa úspech dal dosiahnuť iba tvrdou prácou – koncertovaním. A to bolo v USA náročné finančne aj logisticky. Európa by bola bývala isto vhodnejším odrazovým mostíkom.

Príbeh Heaven sa však neskončil…

Klopanie na nebeskú bránu

Že to Fryer so svojím návratom do USA myslel skutočne vážne sa potvrdilo onedlho na to. Gitarovému esu menom Mitch Perry (Steeler, Talas) v L.A. zazvonil telefón a na druhej strane sa ozval Allan Fryer s otázkou, či by sa nechcel stať členom Heaven. Perrymu prišla ponuka vhod, pretože práve hľadal cestu von zo skupiny Talas.

Frontman následne priletel do Los Angeles spolu s dvojicou Bruno ‘Boz’ Renzella (gitara) a Tommy Dimitroff (bicie), ktorá predtým pôsobila v adelaidskej kapele The Dukes. V podniku Rainbow narazili na manažéra Paula O’Neilla (o dekádu neskôr založil kapelu Trans-Siberian Orchestra), ktorý v tej dobe pracoval pre duo Leber-Krebs a to malo o Fryera záujem. Renzella sa napokon z osobných dôvodov musel vrátiť späť do Austrálie a tak trojica Fryer, Perry a Dimitroff vyrazila do New Yorku, kde podpísali zmluvu s CCC (do ktorej portfólia v minulosti patrili kapely ako Aerosmith, AC/DC, Def Leppard, Scorpions či Ted Nugent) a Paul O’Neill sa stal ich manažérom.

Nový manažment odkúpil od Browninga značku Heaven a v USA bola kapela stále pod nahrávacím kontraktom Michaela Klenfnera a jeho vydavateľstva Brighton Records, ktoré sídlilo taktiež v New Yorku. Z toho dôvodu sa skupina do metropoly východného pobrežia Spojených štátov aj presťahovala. Začala sa prestavba (alebo amerikanizácia?) Heaven.

Manažér O’Neill predstavil kapele basáka Dennisa Feldmana (Speedway Blvd., Balance, Michael Bolton), ktorý práve odohral turné s Michael Schenker Group a aj svojho starého známeho, gitaristu Marka Cunninghama (Rick Derringer, Cathedral). Táto nová zostava Heaven následne začala nacvičovať repertoár a skladať nový materiál.

Americká zostava Heaven (zľava Dennis Feldman, Tommy Dimitroff, Mark Cunningham, Mitch Perry, Allan Fryer) v New Yorku (1985)

V januári 1985 vstúpili do newyorských štúdií Record Plant, aby nové kompozície nahrali. Produkcie sa ujal John Jansen, pričom päť z deviatich čísiel na albume koprodukoval Paul O’Neill, ktorý navyše prispel aj skladateľsky ako spoluautor dvoch piesní. Album bol zmixovaný v štúdiu House of Music vo West Orange, štát New Jersey, čo bolo de facto z Manhattanu kúsok na západ cez rieku Hudson.

Knockin’ on Heaven’s Door (1985)

Tretí album kapely Knockin’ on Heaven’s Door (1985) vyšiel v septembri toho roku. Prevaha Američanov v zostave sa musela podpísať na zvuku kapely a ten je rozhodne viac nablýskaný, vrátane podporných vokálov, s 80-kovými bicími, pribudli aj nejaké tie klávesy a pár balád. Stále to bol tvrdý rock, ale už postrádal trestaneckú krv protinožcov v žilách.

Obal austrálskeho vydania albumu sa (ne)prekvapivo odlišoval od ostatných vydaní… Dôvod prečo vedia asi len ľudia z austrálskej pobočky RCA.

Austrálska verzia tretieho albumu (1985)

Apropo, čo sa dialo medzitým v Austrálii s bývalými členmi kapely?

Hellcats

Na južnej pologuli bola situácia úplne odlišná od tej v New Yorku. Bez (front)mena, manažmentu a nahrávacieho kontraktu nemali bývali členovia kapely moc na výber. A tak založili trucpodnik s názvom Hellcats. Zostavu Kelly (gitara), Laurie Marlow (basa) a Joe Turtur (bicie) doplnil spevák Rob Hartley, bývalý frontman perthskej kapely Black Alice, s ktorou v roku 1983 nahral album s názvom Endangered Species.

“Bosorky” hrali v podstate repertoár z prvých dvoch Heaven albumov ako aj dokumentuje bootleg, ku ktorému som sa dostal. Nepomohla ani absencia druhého gitaristu. Ich metliam tak zakrátko došlo palivo a dolietali.

Späť na americký kontinent…

Pod nebeskou oblohou

Ako singel bol (neprekvapivo) vybraný titulný song albumu, ktorý je samozrejme coverom klasiky od Boba Dylana. Videoklip k nemu nahrali v októbri v Moabskej púšti, štát Utah, na plató monolitu s názvom Castle Rock. Filmový štáb aj s kapelou musel stráviť na ňom noc, pretože helikoptéry mali zákaz lietať kaňonmi za tmy. Videoklip údajne stál 75 000 dolárov. Viac o jeho natáčaní v tomto krátkom videu.

Dobrú hodinu som čítal vyše 600 komentárov pod videoklipom a drvivá väčšina z nich považuje túto verziu Knockin’ on Heaven’s Door za lepšiu než tú, ktorú o 6 rokov neskôr nahrali Guns N’ Roses (s čím osobne súhlasím). Dokonca som sa dočítal, že v Južnej Kórei bol tento singel od Heaven dlho na prvom mieste v rebríčku ich hitparády. Niečo na tom pravdy asi bude, keďže viacero komentujúcich bolo z Kórei a existuje aj kórejské vydanie albumu (spolu s ďaľšími exotickými vydaniami ako japonské, brazílske, ekvádorské či mexické).

Videoklip obsahuje aj údajne prvý sfilmovaný úspešný prehod gitary okolo ramena, ktorý predviedol Mark Cunningham tesne pred jeho výborným sólom. Ten mal s hádzaním gitár bohatú prax už z čias, keď hral v kapele Derringer.

Obal singla Knockin’ on Heaven’s Door (1985)

Malá perlička – singel bol v niektorých krajinách vydaný s farebnou fotografiou skupiny na obale. Akurát, že na nej bola predchádzajúca zostava kapely, pravdepodobne cvaknutá počas natáčania videoklipu Rock School.

Obohraná pesnička

Počas rokov 1985 a 1986 kapela odohrala vlastné klubové turné a otvárala koncerty naprieč USA pre kapely ako Motörhead, Saxon, Dio, Rough Cutt či Stryper.

Allan Fryer a jeho mladá gitarová puška Mitch Perry (1985-1986)

V rozhovore pre magazín Metal Mania z mája ’86 sa Mitch Perry vyjadril ohľadom plánovaného druhého albumu tejto zostavy, že už vedia čoho sú schopní a ich nasledujúci album zatieni ten súčasný. Údajne skladali nový materiál už dlhšiu dobu a tak namiesto tvorby z núdze budú môcť vybrať to najlepšie z množstva skladieb.

Kapela však ani do tretice nedokázala nahrať druhý album s rovnakou zostavou. Dôvod bol prozaický, na nahrávanie albumu nikdy nedošlo. Údajne kvôli rozporom medzi Davidom Krebsom (manažment) a Michaelom Klenfnerom (vydavateľstvo Brighton Records/Columbia). Skupina im posielala demá s novými skladbami, ale stále po nej žiadali ďaľšie a ďaľšie, až nakoniec si povedali, že stačilo a v roku 1987 šiel každý svojou cestou.

Americké trio (zľava Mitch Perry, Dennis Feldman, Mark Cunningham) v Heaven (1985-86)
Heaven na tisíc spôsobov

Počas nasledujúcej dekády udržiaval Allan Fryer kapelu Heaven pri živote so stále meniacou sa zostavou tvorenou vždy lokálnymi muzikantmi. Najprv v South Jersey, na hranici so štátom Delaware, kam sa presťahoval a žil koncom 80. rokov. Následne v roku 1990 zamieril do Texasu, kde sa usadil v dvojmestí Dallas-Fort Worth a narodila sa mu tam aj dcéra.

Chris Caffery a Allan Fryer v klube L’Amour East v Queense, NY (okolo roku 1987)

Gitarista Chris Caffery (Savatage, Trans-Siberian Orchestra) po rokoch spomínal na jeho čas strávený s Allanom Fryerom v Heaven:

“Allan mi dal príležitosť odohrať môj prvý profesionálny koncert. Prvú výplatu, prvý let lietadlom, moje prvé skutočné turné… všetko vďaka Allanovi.

Zoznámil ma s Paulom O’Neillom. Svojím spôsobom by som bez neho nebol dnes tam, kde som. Allan bol veľmi zábavný chlapík a úžasný spevák. Mal takú bláznivú povahu. Mám na neho iba príjemné spomienky. Bol strašne nedocenený a je škoda, že svet nepočul viac toho jeho neskutočného hlasu.

Zobral ma na môj prvý výlet do Disneylandu. Bolo to úžasné, pretože som vyrastal v rodine, ktorá nemala veľa peňazí a naše rodinné výlety boli hlavne lokálne. Dovtedy som nič také nevidel.”

Demo kazeta z roku 1988

V roku 1988 sa objavila audiokazeta so šiestimi demo nahrávkami Heaven. Chris Caffery je autorom hudby k minimálne jednej kompozícii z nich. Pieseň má názov Boys Night Out a spolu s Rock On boli okolo roku 1991-1992 nanovo nahrané v štúdiách v Dallase a jeho okolí vtedajšou zostavou a následne vyšli ako bonusové nahrávky na neoficiálnych CD edíciách druhého a tretieho albumu o dekádu neskôr. V tom istom čase nahrali v Dallase aj videoklip k piesni Boys Night Out.

Allan Fryer v jednom rozhovore spomenul, že existuje dodnes nevydaný album z tohto obdobia, ktorý údajne nevyšiel kvôli producentovi. Domnievam sa, že sa jedná práve o tieto nahrávky. Texaský gitarista Greg Belt, ktorý bol vtedy členom kapely tvrdí, že bolo nahraných 5 songov.

Staré známe tváre

V máji 1998 bol Fryer v Austrálii navštíviť príbuzných a pri tej príležitosti prelomil ľady s bývalými spoluhráčmi z Heaven. Vyústilo to do pár vystúpení viac-menej kompletnej klasickej zostavy: Fryer-Kelly-Haese-Marlow s Theom Katsom za bicími, ktorý si tak predsa len zahral v kapele. Nechýbal ani pôvodný bubeník Joe Turtur, ktorý ako špeciálny hosť odohral zopár čísiel. V Sydney odohrali dva koncerty (Bridge Hotel a Collector Tavern).

Klasická zostava Heaven (zľava John Haese, Kelly, Joe Turtur, Laurie Marlow, Allan Fryer) po 16 rokoch (Sydney, 1998)

Po návrate do Štátov sa Fryer nakontaktoval na malé vydavateľstvo Pulse Records z Chicaga, vďaka Mitchovi Perrymu. Následne zavolal Theovi Katsovi, aby dal dokopy ostatných a spolu zložili materiál pre zamýšľaný nový album. Kelly a John Haese údajne túto ponuku odmietli, ale spevák trval na tom, aby Kats našiel nových vhodných členov. Theo Kats s Lauriem Marlowom sa zhodli, že gitarista Kevin Pratt (Boss, BB Steal), ktorého obaja dobre poznali, je vhodným kandidátom. Takisto sa zhodli, že Heaven prišli o svoj originálny zvuk s vydaním tretieho albumu a chceli sa vrátiť ku koreňom. A tak duo Pratt-Kats zložilo zhruba desiatku nových songov.

Posledné nahrávky

V apríli 1999 priletel do Sydney Allan Fryer a v štúdiu Billyho Thorpea s názvom Electric Mountain Studio začala štvorica Fryer-Pratt-Marlow-Kats nahrávať nový materiál. O zvuk sa staral Greg Clarke, známy austrálsky koncertný zvukár. Projekt však zakrátko stroskotal kvôli financiám. Iba song s názvom Hot bol dokončený a v roku 2003 vyšiel na kompilácii s názvom Hollywood Hairspray Vol. 2, ktorú vydalo Perris Records z Texasu. Zvyšné tri nahrávky zostali vo fáze hrubý mix. V roku 2012 sa objavili na bootlegu s názvom Lost Gems, ktorý vydalo Hard Rock Diamonds z Las Vegas.

V roku 1999 ale Pulse Records vydalo kompiláciu s názvom Kickstart My Heart: A Tribute to Mötley Crüe, na ktorej sa objavila aj nahrávka od Heaven. Jednalo sa o cover verziu piesne Home Sweet Home, ktorú Fryer nahral pred odletom do Sydney s texaskými muzikantmi. Spevák Heaven v rozhovore tvrdil, že prvotnú verziu tohto hitu z roku 1985 si zahral s Tommym Leem, sediacim za piánom, na párty v sídle Hustler magnáta Larryho Flynta. Zaujímavosťou je aj to, že v booklete tohto kompilačného CD sa objavil obrázok s titulom Heaven a informáciou, že sa chystá nový album nahraný originálnou zostavou…

Doma s metalovými kňazmi

V závere roka 2001 sa Heaven podarilo dostať na austrálske turné Demolition kapely Judas Priest. Kelly aj John Haese boli opäť kontaktovaní, ale odmietli hrať nové piesne, čo však bola podmienka pre odohratie turné a tak trio Allan Fryer, Laurie Marlow a Theo Kats doplnili na gitarách už dôverne známy Kevin Pratt a Ross Flynn z Newcastle (toho austrálskeho). Turné začalo 30. novembra v Melbourne, pokračovalo dvoma vystúpeniami v Sydney a vyvrcholilo 4. decembra v queenslandskej metropole Brisbane. Kapela vo vlastnej réžii odohrala ešte dve ďaľšie vystúpenia v Sydney. Priesťákom sa vraj nové songy páčili a kapelu povzbudili, aby pokračovala ďalej. Fryer sa však vrátil do Texasu a všetko bolo po starom.

Heaven (zľava Theo Kats, Laurie Marlow, Kevin Pratt, Ross Flynn, Allan Fryer) ako predkapela Judas Priest na austrálskom turné Demolition (2001)
Posledné turné

Až prišiel začiatok roka 2012 a oznámenie, že koncom júna Heaven odohrajú v krajine kengúr Twenty Twelve Tour (20+12=32, teda presne 32 rokov od vzniku kapely v roku 1980) v takmer klasickej zostave.

Ja som kapelu objavil v lete 2011 a za pol roka som stihol nahonobilť celkom obsiahlu zbierku jej platní, singlov, CDčiek a nasať o nej veľa informácií. Keďže som sa k protinožcom vždy chcel ísť pozrieť, povedal som si, že kedy, ak nie teraz. Navyše, keď som mal možno poslednú možnosť vidieť obľúbenú kapelu naživo. A tak som zapal šetriaci mód a začal si zisťovať všetko potrebné (víza, letenka, ubytovanie, doprava atď.). Plánom bolo vidieť posledné tri koncerty turné – dva v Sydney a záverečný vo Wollongongu (južne od Sydney).

Kolekcia albumov Heaven nadobudnutá za 6 mesiacov

Keď som mal kúpenú letenku, lístky na koncerty a zarezervované ubytovanie, postol som fotku mojej kolekcie do fejsbúkovej skupiny Heaven s dodatkom, že letím zo Slovenska a teším sa na koncerty. Spôsobilo to vcelku povyk a urobilo dojem na ostatných fanúšikov a aj členov kapely, ktorí boli v skupine aktívni: Allana Fryera, Laurieho Marlowa a Joea Turtura (ktorý turné organizoval a financoval). Tí sa na oplátku tešili na mňa a dokonca ma priamo kontaktoval aj jeden dlhoročný austrálsky fanúšik z Melbourne, admin fejsbúkovej Heaven fanstránky, že mi rád kúpi drink či dva…

Bez Kellyho

Pôvodne mala turné odohrať klasická zostava Fryer-Haese-Marlow-Turtur s Mitchom Perrym ako sólovým gitaristom. Dôvodom bolo to, že Bradford Kelly vraj zomrel okolo roku 2004. Túto informáciu sa členovia kapely dozvedeli až o pár rokov neskôr od Thea Katsa, ktorému ju podal údajný príbuzný Kellyho. Po Kellym sa začiatkom nového milénia akoby zľahla zem a všetky pokusy členov kapely vypátrať a kontaktovať ho stroskotali. Napriek tomu sa objavili tvrdenia, že je Kelly stále nažive. Podľa jedného zdroja vraj mal v roku 2004 škaredý úraz na motorke s následkom čiastočného poškodenia mozgu a mal žiť v Perthe. Je dosť pravdepodobné, že chcel zostať inkognito.

Zostava Heaven pre Twenty Twelve Tour 2012 (zľava Joe Turtur, Rowan Robertson, Allan Fryer, John Haese, Laurie Marlow)

Nech bola pravda už akákoľvek, pozíciu sólového gitaristu mal na turné zastať Američan. Mitch Perry musel svoju účasť nakoniec odrieknuť kvôli turné s Litou Ford, v ktorej kapele vtedy hrával. Odporučil však svojho známeho – rodeného Angličana Rowana Robertsona. Ten ešte nemal ani osemnásť, keď nahradil Craiga Goldyho v kapele Ronnieho Jamesa Dia a nahral s ním album Lock Up the Wolves (1990). Kvôli zmene na poslednú chvíľu a nutnosti nacvičiť nový materiál sa turné zredukovalo z 11 vystúpení na 7, čím kapela získala týždeň k dobru.

Prekvapenie v Annandale

Prvá noc v Sydney bola piatym vystúpením na turné a tak sa dalo očakávať, že kapela bude šliapať na plné obrátky. Na miesto činu som dorazil skôr a keďže ma predkapely moc nezaujímali, dal som na radu môjho nového austrálskeho kamoša Eddyho, a čas som si krátil kecaním s Deanom, chlapíkom ktorý v stánku predával tričká a albumy kapely. Ten je znalec nielen austrálskej, ale hudby celkovo a pravidelne chodil do Štátov na rôzne festivaly a klubové koncerty. A tak sme mali o čom kecať.

Vnímal som, keď prišla kapela, ale držal som sa stranou, inkognito. Až v jednom momente za mnou prišiel basák Laurie Marlow a rovno sa ma spýtal, či som to ja, chlapík zo Slovenska. Prikývol som a hneď ma zobral predstaviť ostatným, Allan Fryer bol medzi prvými a pri podávaní rúk ma rovno aj objal, ako starého známeho. Neskôr dorazil aj Eddy a tak sme sa pri drinkoch dali do reči, pokiaľ sa nezačal koncert.

Rowan Robertson a Allan Fryer počas Twenty Twelve Tour (Adelaide, 2012)

Ten odsýpal, klub bol zaplnený mnohými dlhoročnými fanúšikmi a aj spriatelenými muzikantmi, o ktorých som dovtedy len čítal alebo ich poznal z videí. Čo sa isto nezmenilo od 80. rokov bola úroveň hlasitosti, keďže Heaven boli ako kapela známi tým, že ich koncerty boli HLUČNÉ. A tým myslím level Motörhead a im podobní. Rytmická sekcia fukotala ako dobre namazaný stroj, nováčik Robertson učinil Kellyho gitarovým partom zadosť a pritom bol stále sám sebou, a Allan Fryer aj pár dní pred šesťdesiatkou stále dokazoval, že je výborný spevák a jedinečný frontman.

Allan Fryer a John Haese v plnom nasadení (Twenty Twelve Tour, 2012)
“Jim Morrison”

Až došlo na In the Beginning a s blížiacou sa inštrumentálnou pasážou som začal mať nepríjemný pocit v žalúdku… a oprávnene! Kapela stíchla, šliapala iba strojovňa produkujúca chytľavý rytmus v štýle striptízových podmazov od Malcolma Younga, a Allan Fryer oznámil že v hľadisku sa nachádza špeciálny hosť zo Slovenska. Každý sa začal otáčať, o kom že to hovorí, až všetky pohľady skončili na mne a Allan ma zavolal na pódium.

Slovák na pódiu s Heaven (Annandale, Sydney, 2012)

Keďže bolo plno, musel som vyskočiť na barový pult, a dostať sa cezeň až na stage. Tam ma predstavil publiku a následne mi podal fľašu Jacka Danielsa, aby som si z nej chlipol. Keď som sa po prípitku otočil, že už pôjdem, tak ma schytil za ruku a dal jasne najavo, že ešte sme neskončili… Dal mi ruku okolo ramien, aby som náhodou neušiel, a spustil: “In the beginning!” Bol som v pasci. Mikrofón pred mojimi ústami a nebolo cesty späť. Tak som s maximálnym sústredením odvetil: “There was rock ‘n’ roll…” a dúfal, že to neznelo ako z “hviezdnej roty.” Toto celé sa samozrejme párkrát zopakovalo, pokým kapela nespustila šprint do finišu.

To som už stál v bezpečí pri bedňákoch a členoch predkapely a dopozeral s nimi zvyšok vystúpenia. Samozrejme ma hneď nezabudli uznanlivo potľapkať po chrbte a jeden roadie sa dokonca vyjadril: “V tvojom hlase som počul trocha Jima Morrisona.” Asi myslel nejakú mikroskopickú “trochu.”

Zákulisie austrálskeho rocku

Po koncerte prišlo na socializovanie sa v bare v zákulisí, kde ma Allan predstavil aj Markovi Evansovi, resp. Mark sa predstavil mne. Myslel som si, že sa mi sníva. A takto by som mohol pokračovať ďalej, ale toto je článok o kapele a nie mne. Takže to skrátim.

Allan Fryer, ja a Mark Evans (Annandale, Sydney, 2012)

Na druhý deň som v hoteli Sando videl vystúpenie dua Tice & Evans a Mark si v ten večer zahral s Heaven na base cover verziu Sin City od jeho bývalej kapely AC/DC. Na posledný koncert turné do Wollongongu som cestoval vlakom s kamošom Eddym a pred samotným vystúpením sme aj povečerali spoločne s kapelou a jej bedňákmi. Tí nás aj po vystúpení zobrali naspäť do Sydney. A aby toho nebolo málo, tak sme počas koncertu vtrhli na pódium keď začali hrať Fantasy a obaja sme spustili do mikrofónov Laurieho Marlowa a Johna Haesea: “Oi, oi, oi!” Bola to narážka na staré časy, keď to ako fór urobili fanúšikovia, pretože sa riff nápadne podobá na T.N.T. od všemohúcich AC/DC.

Dave Tice, ja a Mark Evans po ich vystúpení v bývalom Sando hoteli (Sydney, 2012)
Trpký koniec

Pravdou bolo, že turné bolo stratové a staré animozity medzi bubeníkom a spevákom sa opäť prejavili. Akoby to nestačilo, Allanovi Fryerovi v roku 2013 diagnostikovali rakovinu a tak podstúpil liečbu. Tá bola spočiatku úspešná a ochorenie bolo v remisii.

Dokonca sa podarila fantastická vec a Heaven dostali ponuku vystúpiť na festivale Sweden Rock 2015, čo by znamenalo, že si kapela konečne zahrá v Európe. Doteraz si pamätám, ako mi Allan o tom napísal medzi prvými a dušoval sa, že budem ich hosťom na festivale. Mitch Perry mal posilniť zostavu ako tretí gitarista a za bicími mal sedieť tiež Američan. Bohužiaľ, Európa nebola Heaven súdená.

Prišiel relaps a 4. júna 2015 (práve počas prebiehajúceho Sweden Rock festivalu) aj smutná správa z Texasu, že Edward Allan Fryer zomrel vo veku 62 rokov. Allana som síce stretol iba raz, ale na jeho pohostinnosť, kamarátstvo, bláznivý zmysel pre humor a hudobné majstrovstvo nezabudnem nikdy…

Allan Fryer – milovaný partner, brat, otec, strýko, spevák a kamarát
Coda

Dá sa povedať, že so smrťou Allana Fryera zanikla aj kapela Heaven. Zostávajúce trio John Haese, Laurie Marlow a Joe Turtur síce deklarovalo zámer kapelu obnoviť, ale minulý rok bubeník oznámil, že ho po tretíkrát z nej vyhodili. Zvyšná dvojica mala spolu s gitaristom Rossom Flynnom, bubeníkom Mickom O’Sheaom a novým spevákom, ktorého meno som si popravde nezapamätal, nahrať nový singel a v pláne bolo aj turné po Novom Zélande. Turtur si medzitým zaregistroval v Austrálii značku Heaven čím ich plány zahatal. Odvtedy je ticho a dalo by sa konštatovať, že Heaven skončili v rockovom pekle. A moje tušenie spred desiatich rokov sa naplnilo.

Kelly, Allan a Mick na americkom turné s Judas Priest (1983)

Tento článok je svojím spôsobom venovaný pamiatke Allana Fryera, Kellyho a Micka Cocksa. Pretože začiatkom 80. rokov existovala rocková partia austrálskych psancov, ktorá mala našliapnuté plieniť hudobné bašty západného sveta. A aj keď sa jej to celkom nepodarilo, svet by na Heaven nemal zabudnúť.

Týmto chcem poďakovať Heaven fanatikom Peteovi, Lemmymu a v neposlednom rade Eddymu, ktorí doplnili čriepky, ktoré mi v príbehu chýbali. Rockymu za oprášenie jeho spomienok z ciest, Markovi za jeho fanstránku, ktorá hlavne v začiatkoch bola zdrojom cenných informácií. A ďaľším verným fanúšikom, bedňákom a takisto členom kapely, ktorí sa za tie roky podelili o svoje Heaven príbehy, obrázky a videá v online priestore, či osobne. Paulovi Milesovi, ktorý v roku 1999 urobil výborný rozhovor s Allanom Fryerom. Zosnulej legende rockovej žurnalistiky Malcolmovi Domeovi, ktorý napísal informatívnu esej k remasterovanej verzii albumu Where Angels Fear to Tread, nedávno vydanej na Rock Candy Records. A nakoniec aj sebe, že som v roku 2012 uskutočnil trip, ktorý rozhodne stál za to.

Rozlúčim sa frázou, ktorú poďla Allanových slov používal Kelly:

“HEAVEN FUCKIN’ METAL”

Diskografia
  • 1981 – Fantasy [singel]
  • 1982 – Twilight of Mischief  [AUS] / Bent [USA]
  • 1982 – In the Beginning [singel]
  • 1983 – Rock School [singel]
  • 1983 – Where Angels Fear to Tread
  • 1985 – Knockin’ on Heaven’s Door [singel]
  • 1985 – Knockin’ on Heaven’s Door
  • 1988 – demo kazeta
  • 1999 – Home Sweet Home [cover na kompilácii Kickstart My Heart: A Tribute to Mötley Crüe]
  • 2003 – Hot [singel na kompilácii Hollywood Hairspray Vol. 2]
  • 2012 – Lost Gems [bootleg]

10 názorov na “Heaven”

  1. Díky za další bezva četbu s obrovskou přidanou hodnotou v podobě vzpomínky na cestu a osobní střet s kapelou. K tomu jako vedlejšák koncert, pokec a foto s Ticem a Evansem? Paráda i jen na to koukat.
    S tím Jackem bych se jistě taky popasoval, s mikrofonem už by to bylo horší. Pro okolí. Na Morrisona by si určitě nikdo nevzpomněl.

    1. Dík. Tá osobná vložka je skrátená na úplné minimum.

      Napríklad s Markom som sedel a kecal ešte pred ich vystúpením, dokonca mi doniesol jeho autobiografiu, a napísal mi aj venovanie (tú knihu som už mal samozrejme kúpenú a prečítanú) a daroval trsátko.

      Odvtedy som ho stretol ešte párkrát v Európe. Dokonca sme na Bonfeste 2016 posedeli aj spolu s Tonym Currentim pri poobedňajšom čaji v uzavretej spoločnosti. Ale to je už iný príbeh…

      P.S. A čo sa týka Jima Morrisona, ten je dokonca nahraný aj na videu, ale to malo tú česť vidieť iba zopár privilegovaných. A tak to aj ostane 😀

    1. Ďakujem. Myslím, že najlepšie kapelu vystihujú práve tie dve videá z WROK, ktoré som postol v článku. Rád by som sa niekedy dostal k tomu prvému americkému vystúpeniu pre Rock ‘N’ Roll Tonite, i keď to sa asi nikdy nestane.

      Zostávajú tak iba videá nafilmované mojim známym Lemmym, ktorý v Melbourne nahral na jeho kameru viacero klubových koncertov počas rokov 1982 a 1984. Škoda, že nemajú lepší zvuk, ale pri tej úrovni hlasitosti by mal problém aj s profi výbavou. Ale pre predstavu, ako kapela šlapala to stačí. Treba slúchadlá a osoliť to… https://youtu.be/VpzAcylSvNI

    1. Dík. A to som tú vsuvku skrátil na úplné minimum, lebo by to vydalo na iks ďaľších odsekov a ten článok by som snáď už ani nedokončil. Mal som to s dlhými pauzami rozpísané už od novembra. A to som sa zaprisahával, že po Starfighters už nič tak obsiahle nespíšem. Ale dúfam, že k takémuto rozsahu sa už ani zďaleka nepriblížim.

Pridaj komentár