Dnes si predstavíme jednu z mojich najobľúbenejších kapiel z Britských ostrovov, ktorá má veľmi blízko k legendárnym Austrálčanom z AC/DC. Tým pojítkom je Stevie Young, synovec bratov Youngovcov. Poďme však pekne poporiadku.

Klan Youngovcov

Stevie je syn Stevieho seniora, najstaršieho z ôsmych súrodencov veľmi muzikálnej škótskej rodiny Youngovcov. Štyria z nich prerazili ako hudobníci: Alex (Grapefruit), a trojica najmladších George (The Easybeats), Malcolm a Angus (obaja AC/DC).

Keď sa v lete 1963 Youngovci vydali na cestu z rodného Glasgowa do ich nového domova – austrálskeho Sydney, Alex bol jediný, kto zostal. Už v tom čase pôsobil ako saxofonista v Nemecku. Po návrate do Británie sa pod menom George Alexander (spev/basa) stal členom kapely Grapefruit, a ako skladateľ podpísal zmluvu s novovzniknutým vydavateľstvom Apple Publishing, ktoré založila a vlastní skupina The Beatles. Kapela nahrala viacero singlov a dva albumy. Alex sa neskôr presťahoval do Nemecka, kde pôsobil až do svojej smrti.

George sa v tábore pre migrantov v Sydney stretol s Holanďanom Harrym Vandom a spolu založili kapelu The Easybeats, ktorá pomohla zviditeľniť austrálsku hudobnú scénu vo svete. U protinožcov je to bez debaty najdôležitejšia kapela ich histórie. Bez dua Vanda & Young, ktorého kreatívna produkcia by vydala na viacero článkov, by austrálska aj svetová hudobná scéna vyzerali úplne inak. U mňa sú nielenže na úrovni dua Lennon & McCartney, ale dokonca ho aj prevyšujú. Ale o tom inokedy.

Navrátilec Stevie

Stevieho austrálska anabáza sa po siedmych rokoch skončila, keďže jeho rodičia sa rozišli, a v roku 1970 sa vrátil späť do Škótska. V Sydney ale nezaháľal a čo-to pochytil od svojich, o pár rokov starších, strýkov Malcolma a Angusa (medzi Steviem a Angusom je vekový rozdiel iba niečo vyše roka), ktorí o tri roky neskôr založili AC/DC.

Jeho začiatky sú spájané s lokálnymi kapelami z Hawicku (mesto v škótskom pohraničí s Anglickom) ako Tantrum, Prowler, či The Stabbers, s ktorými nahral prvotinu Made in Jedburgh.

Savage

Koncom 70. rokov sa Stevie presunul do Birminghamu. Tam sa, na popud jeho strýkov Angusa a Malcolma, dal dokopy s bubeníkom menom Barry Spencer Scrannage.

‘Spence’ robil v rokoch 1978 a 1979 osvetľovača pre AC/DC. Poznal sa aj s Johnom Bonhamom (Led Zeppelin), ktorého vystriedal v jednej z jeho prvých kapiel s názvom The Way of Life. Navyše, predtým než Lee Kerslake (Uriah Heep) zasadol na bubenícku stoličku v kapele Blizzard of Ozz, Scrannage pomáhal tejto novovzniknutej skupine Ozzyho Osbournea počas nácvikov a skúšaní nového repertoáru.

Barry spolu so Steviem a spevákom Philom Savageom (ktorý vlastnil nahrávacie štúdio, čo sa hodilo) založili kapelu s názvom Savage. Názov kapely nevyžaduje ďalšie vysvetlenie. Zostavu doplnili Pat Hambly (sólová gitara) a Doug Dennis (basa).

Už po prvom živom vystúpení im však bolo jasné, že to nie je ono a potrebujú iného speváka. A tu do hry opäť vstupujú AC/DC a nedávna smrť ich frontmana Bona Scotta.

Bertie

Keď vo februári 1980 tragicky zahynul legendárny Bon Scott po nočnom záťahu plnom alkoholu, okorenenom heroínom, ktorý vytvoril smrtiaci mix, Youngovci dlho nezaháľali, a po návrate do Londýna začali hľadať náhradu za zosnulého speváka.

Medzi účastníkmi konkurzu sa ocitol aj istý Steve ‘Bertie’ Burton (niektoré zdroje uvádzajú aj ‘Burtie’, pravdepodobne závisí od dialektu), ktorého odporučili bedňáci AC/DC Terry Lee (hlavný osvetľovač) a Keith ‘Evo’ Evans (Angusov gitarový technik). Burton sa s Evansom poznal z čias keď sa spolu starali o pódiovú aparatúru Judas Priest.

Všetci vieme, že konkurz napokon vyhral Brian Johnson. Napriek tomu musel Steve Burton zanechať dobrý dojem, pretože keď Stevie hľadal nového speváka, Malcolm mu odporučil zavolať Bertiemu.

S tým je spojená jedna úsmevná príhoda. Burtona v jedno poludnie vytiahli z pubu, aby ho vyskúšali. Problémom bolo, že v ten deň sa nachádzal v štúdiu aj starý spevák a Bertieho poznal. Pokúsili sa ho prepašovať dovnútra s papierovou taškou na hlave, aby ho vyskúšali tak, ale Phil Savage to prekukol a pozdravil ho: “Ahoj, Bertie!”

Vzlet “Stíhačov”

Napokon sa dali dokopy v júli 1980 a klaplo to. Kapela sa premenovala na Starfighters. Eventuálnou inšpiráciou názvu mohol byť fakt, že Harry Vanda pred emigráciou z Holandska hral v Haagu v kapele s rovnomenným názvom. Okrem toho sa tak volala aj americká stíhačka Lockheed F-104 Starfighter.

“Hviezdni stíhači” nestrácali žiaden čas a v The Chicken Shed v Redditchi, kúsok od Birminghamu, nahrali s pomocou mobilného štúdia 2 songy. Názov miesta neklame, keďže išlo doslova o stodolu, kde hrali obklopení sliepkami!

Na nezávislom vydavateľstve Motor City Rhythm im tak vyšiel prvý singel I’m Falling / Heaven and Hell (1980) a hlavne druhý menovaný song je poriadna vypaľovačka.

Konexie

Steve Burton využil svoje konexie medzi birminghamskými bedňákmi a kapela strávila 3-4 týždne vo vtedajšom sídle Ozzyho Osbournea, známom ako The Trout Ranch, kde nacvičovala a skladala repertoár pre svoje vystúpenia.

A čo vychádzalo z aparatúry nebol žiaden kalkul, ale prirodzený zvuk a štýl kapely. Žánrovo to britský hudobný žurnalista Howard Johnson, ktorý je ich veľký fanúšik, popísal ako:

“AC/DC riffy spárené s R&B rytmami. Rock ‘n’ roll hraný chlapmi, nie chlapcami.”

A to neuniklo pozornosti vydavateľstva Jive Records, ktoré patrilo pod Zomba Publishing a to malo práva na časť katalógu AC/DC. Pod Zombu totiž patrilo hviezdne duo Robert John “Mutt” Lange (producent) a Tony Platt (zvukár a mixér), ktoré pracovalo na albumoch Highway to Hell (1979) a Back in Black (1980).

“Fightstarters”, ako ich niektorí láskyplne prezývali kvôli rôznorodosti ich publika (čo so sebou prinášalo svoje problémy), hrali v jednom menšom podniku, keď sa na nich ľudia z Jive prišli pozrieť. A práve v ten večer im odišla pódiová aparatúra, čo ich ale nevyviedlo z miery, a pokračovali ako keby sa nič nedialo. Isto tomu pomohol aj fakt, že Steve Burton má hlas ako siréna, a počuť ho aj bez amplifikácie.

Back in Black v Británii

Vďaka rodinnému putu dostali Starfighters možnosť robiť predskokanov AC/DC počas britskej časti ich Back in Black turné (19. október až 16. november 1980).

Nie zlé na kapelu, ktorá nemala manažéra, ani podpísanú zmluvu s nahrávacou spoločnosťou. Zároveň to však bola dvojsečná zbraň, keďže neprajníci veľmi radi poukazovali na protekciu. Steve Burton si však spomína ako Malcolm Young povedal Steviemu:

“Poskytneme vám pódium a publikum pred ktorým môžete hrať, ale od toho momentu je to už len na vás. Ak nebudete dobrí, nemôžeme pre vás urobiť viac.”

Ani samotné turné nebolo prechádzkou ružovou záhradou. Gitarista Pat Hambly spomína:

“Počas prvého koncertu v Colston Hall v Bristole moje a Stevieho zosiľňovače prestali fungovať v priebehu prvého alebo druhého čísla. Pamätám si, že výpadok trval dlho, okolo jeden a pol minúty. Ale opäť, prosto sme pokračovali ďalej, tentokrát len s bicími, basou a vokálmi. Nikdy predtým sme nehrali na veľkom pódiu, a keď sme sa rozhliadli pred tým, než sme naň vystúpili, bolo to ‘Vau!’ Ale náš étos vždy bol proste to urobiť. A keď sa veci pokazia jednoducho pokračuj ďalej.”

Bubenícka rapsódia – časť prvá

A to bol len začiatok, keďže v polke turné sa bubeník Barry Spencer Scrannage rozhodol skončiť. V ten september zomrel John Bonham (Led Zeppelin), čo Scrannagea zasiahlo a veci šli rýchlo dolu vodou. Z dvoch plánovaných nocí v Southamptone kapela odohrala iba prvú, po ktorej sa bubeník rozhodol, že nemôže ďalej pokračovať.

Druhú noc v Southamptone tak kapela nemohla odohrať. Dva dni, ktoré im zostávali do ďaľšieho vystúpenia, však využili naplno. Do Londýna si zavolali chlapíka menom Ray Meadows a zúfalo s ním nacvičovali. Pat Hambly si pamätá ten zmätok, a je si istý, že väčšina kapiel by to vzdala. Oni sa však pozviechali.

S novým bubeníkom Meadowsom tak odohrali posledných šesť koncertov turné – všetky v Londýne, a podľa vlastných slov to zvládli len o vlas. Našťastie to záujem Jive Records neodradilo.

Strýkova výpomoc

Po poslednom predstavení turné, v londýnskom Victoria Apollo Theatre, sadol Malcolm Young do minibusu so “Stíhačmi”, smer Morgan Studios v časti Willesden. Tam od jedenástej večer do deviatej nasledujúceho rána pomáhal kapele s nahrávaním. Výsledkom boli dva songy, Alley Cat Blues a Rock ‘Em Dead, ktoré im zabezpečili zmluvu s Jive.

Starfighters boli spolu iba necelé štyri mesiace a všetko sa udialo doslova nadzvukovou rýchlosťou – prvý singel, podpora najžiadanejšej kapely na svete, nahrávacia zmluva… Možno až príliš rýchlo ako spomína Bertie:

“Bolo to vzrušujúce, áno. Ale všetko sa udialo v zhone. Keď sme podpísali zmluvu s Jive, ideálne by bolo bývalo mať dva či tri mesiace na zloženie piesní, zoznámenie sa s nimi, a ich vypilovanie. Ale Jive, z akéhokoľvek dôvodu, chcelo album rýchlo, a tak nás nahnali do štúdia, aby sme ho nahrali. Mali sme na to štyri týždne, čo nebolo veľa času.”

Bubenícka rapsódia – časť druhá

Po týždni v štúdiu však kapela zistila, že ich bubeník trpí “hrôzami z červeného svetla”, čo v muzikantskom žargóne znamená, že nie je spôsobilý nahrávať. Inak povedané, všetko je fajn až do momentu, keď sa rozsvieti červené svetlo, čo signalizuje, že sa nahráva na pásku. V tom momente sa muzikant zosype.

Po premárnenom prvom týždni tak začali počas druhého skúšať nových bubeníkov. Chlapík zo Stiff Little Fingers im nesadol. Potom sa ale objavil istý Steve Young, ktorý hral s americkou new wave skupinou Holly and the Italians, vtedy pôsobiacou v Londýne. Ten bol veľmi dobrý, až na fakt, že mal rovnaké meno ako člen kapely! Tak ho primäli aby si ho zmenil na Steve Bailey.

Prvý album

Druhý týždeň tak strávili jeho zapracovávaním do kapely a skladaním nových piesní, keďže im ich ešte zopár chýbalo. Ako spomína Pat Hambly, snažili sa najlepšie ako vedeli, a aj keď si všetci mysleli, že album mohol byť lepší, uznali že by to pre nich stále mohol byť dobrý odrazový mostík.

S podporou vplyvnej nahrávacej spoločnosti za chrbtom, a rodinnými konexiami na vysokých miestach, vyzeralo pre kapelu všetko ružovo. Debutový album Starfighters (1981), produkovaný a nahraný rešpektovaným Tonym Plattom v londýnskych Battery Studios, ukázal obrovský potenciál kapely.

Album otvára našlapaný prvý singel Alley Cat Blues a ani ďalej nepoľavuje. Steve Burton je veľmi dobrý textár s dôvtipom a rozhodne sa nejedná o žiadne žánrové klišé. Don’t Touch Me ponúka pohľad do hlavy exhibicionistu, zatiaľ čo Eyes Tellin’ You pojednáva o vymývaní mozgov televíziou (a to sa písal rok 1981!). Tempo sa spomalí pri baladickej Help Me s tématikou alkoholizmu, kde podáva Burton skvelý vokálny výkon.

Druhú stranu platne otvára ďaľší náter v podobe Power Crazy, vydaný ako druhý singel. Silver Lady je vlastne prerobená Heaven & Hell s temnejším feelingom, keďže jej témou je závislosť od drog – kapela však preferovala originál a hrala ho aj na koncertoch [autorovi tohto textu to niekoľko rokov dozadu povedal samotný Pat Hambly, počas strihania jeho vlasov, keďže v Birminghame prevádzkuje pánske holičstvo]. Album uzatvára dvojica atmosférických Night After Night a Killing Time. Druhá menovaná je postavená na perfektnej basovej linke.

Steve Burton komentuje prvý album:

“A Jive to zhodili na nás, keď sa albumu nepredali milióny. Pritom ich koordinácia bola žalostná. Keď sme prišli do obchodov s platňami na podpisové akcie, album tam ani nemali. A keď to konečne urobili poriadne, tak sme vo Francúzsku predali 30 000 kópií, z ktorých sme nevideli ani šesták, samozrejme.”

Friday Rock Show

21. augusta 1981 Starfighters nahrali štyri songy z prvého albumu pre legendárnu Friday Rock Show. Jednalo sa o dvojhodinovú šou na stanici BBC Radio 1, ktorú od konca 70. až do začiatku 90. rokov moderoval Tommy Vance, a v piatok v noci pravidelne predstavoval poslucháčom nové rockové a metalové kapely nielen z Británie, ale aj zo starého kontinentu a Severnej Ameriky. Začiatkom osemdesiatych rokov hrala významnú rolu pri vzostupe novej vlny britského heavy metalu (NWOBHM).

Kapely boli často pozvané do štúdií BBC, aby nahrali krátky set piesní. “Stíhači” tak v londýnskom komplexe Maida Vale s producentom Tonym Wilsonom nahrali set pozostávajúci z Devil’s Driving, Killing Time, Alley Cat Blues a Power Crazy. Šou bola vysielaná 4. septembra 1981 a uvádzal ju Richard Skinner, ktorý zaskakoval za svojho kolegu Tommyho Vancea.

Keď som sa gitaristu Pata Hamblyho spýtal, či bola pieseň Devil’s Driving nahraná ako posledná, keďže Steve Burton netlačí tak na pílu a spieva oproti albumu trocha nižšie, dozvedel som sa, že mal vtedy zápal hrtana. Ako však môžete počuť na nahrávke z rádia, podal obdivuhodný výkon.

Nabité turné

Počas septembra 1981, kedy bola odvysielaná Friday Rock Show so Starfighters segmentom, robila kapela predskokana Michael Schenker Group na ich britskom turné.

Nasledovala októbrová rezidencia v legendárnom londýnskom klube Marquee, kde si aj zadžemovali s austrálskymi “streetfightermi” z Rose Tattoo, s ktorými mali družbu, a ktorí si v ten rok podmanili divákov na vychýrenom rockovom festivale v Readingu.

V novembri kapela strávila tri týždne vo Francúzsku, kde otvárala koncerty pre ďaších známych – domácu hardrockovú kapelu Trust. S tou už odohrali dve vystúpenia v Marquee, tesne pred festivalom Reading Rock ’81, koncom augusta. Trust boli vtedy na vrchole popularity po ich prelomovom albume Antisocial z roku 1980. Ich bubeníkom bol vtedy istý Nicko McBrain (Iron Maiden), s ktorým čerstvo nahrali album Marche ou crève [Pochoduj alebo zomri] (o rok neskôr vyšla jeho anglická verzia pod názvom Savage). Na konci turné v Nantes si obe kapely spolu zadžemovali a na pódiu sa k nim pridal aj gitarista Mick Cocks (Rose Tattoo).

Americký sen s Ozzym

Zvyšok roka strávili Starfighters hraním v britských kluboch a pred Vianocami dostali ponuku otvárať koncerty pre Ozzyho Osbournea počas prvej časti jeho amerického turné Diary of a Madman (ďaľšou predkapelou boli ich slávnejší krajania z UFO). To sa odohrávalo od záveru roka 1981 až do marca 1982.

Pôvodne mala kapela v tej dobe započať práce na druhom albume a do USA nemala zavítať pred augustom 1982. Jej prvý album však medzitým vyšiel v Spojených štátoch a následne sa dostal aj do rúk Ozzyho manažmentu, ktorému sa páčil. A tak prišla ponuka, ktorá sa neodmieta.

Turné je nechvalne známe pre viacero udalostí: Ozzyho incident so zakusnutím do krídla mŕtveho netopiera, ktorého miestny študent ukradol zo školy a hodil na pódium; jeho zatknutie v meste Alamo po tom, ako sa vymočil na miestny pamätník; tragickú nehodu, pri ktorej zahynul gitarista Randy Rhoads, čo predčasne ukončilo prvú etapu turné.

Ani “Stíhači” to nemali jednoduché. Nasledovná príhoda, ku ktorej som sa dostal náhodou od jedného Američana, ktorý často navštevoval koncerty kapiel v Selland Arena v kalifornskom Fresne, pobavila gitaristu Pata Hamblyho, ktorý si zaspomínal:

“Náš ‘blbý’ bubeník vo Fresne meškal, a tak sme museli vyjsť na pódium a ospravedlniť sa, že nemôžeme hrať. Objavil sa v momente ako sme opustili pódium a našu aparatúru začali rozoberať bedňáci.”

Pomedzi Ozzyho koncerty Starfighters odohrali aj vlastné klubové vystúpenia a nádejali sa, že si budujú dobré zázemie pre svoj návrat. Za veľkú mláku už ale nikdy (spoločne) nezavítali.

Nový manažér a začiatok konca

V Chicagu skupina podpísala dohodu s americkým manažérom menom Butch Stone. Ten bol známy ako manažér Black Oak Arkansas a v tej dobe zažíval úspech so švajčiarskymi rockermi z kapely Krokus.

Jive nástojilo, aby si “Stíhači” zohnali manažéra, keďže ich už nebavilo jednať s piatimi ľudmi naraz. V Británii im predstavili jedného kandidáta, ale ten sa im nepozdával. Následne kapele predstavili Stonea.

Butch Stone ale rozhodne nebol typ manažéra, ktorý tancuje ako vydavateľstvo píska. A to odštartovalo problémy medzi kapelou a Jive Records. Nový manažér sa pozrel na to ako Jive zaobchádza s kapelou, a čo zistil sa mu nepáčilo.

Problémom bolo, že vydavateľstvo jednoducho nechápalo, že s rockovou kapelou je to beh na dlhé trate. Jive bola spoločnosť vybudovaná na popových hitoch s instantnou návratnosťou. Čoskoro ale zistili, že so Starfighters návratnosť investícií nebude krátkodobou záležitosťou.

Pat Hambly spomína:

“Manažérsky kontrakt s Butchom Stoneom sme podpísali, keď sme boli v Chicagu na turné s Ozzym. A od toho momentu šli veci dolu vodou. Cítili sme, že Jive strácajú záujem, pretože si náhle uvedomili koľko času a peňazí si to vyžaduje, aby kapela dosiahla úspech. Zastavili kohútik s financiami na podporu šnúry s Ozzym a kapela musela do posledného centu minúť vlastné peniaze, aby mohla dokončiť turné. Doteraz si pamätám, ako sme na konci tej šnúry trčali v LA a dávali dokopy peniaze, aby sme si mohli urobiť dusenú zeleninu a mali tak čo jesť.”

Nádej menom Arista

Napriek tomu sa kapela vrátila do Anglicka s presvedčením, že Butch Stone pomôže vyriešiť jej problémy a nakopne ich kariéru. Pôvodným plánom bolo dobiť si baterky, zložiť nový materiál a opustiť Jive Records.

Záujem o kapelu mala Arista, ktorá bola distribútorom nahrávok Jive Records v Amerike. Jej legendárnemu prezidentovi Cliveovi Davisovi sa Starfighters veľmi páčili a chcel ich podpísať priamo pod Aristu, hneď ako opustia Jive. Davis napríklad podpísal prvý kontrakt s Aerosmith.

Je dosť pravdepodobné, že sa Jive o tomto dopočulo, pretože kapela sa po návrate ocitla na štyri až päť mesiacov vo vzduchoprázdne. A práve vtedy zistila, ako Jive operuje. “Stíhačov” podpísali na vrchole popularity NWOBHM a pravdepodobne sa tak chceli zviezť na módnej vlne. Aj kapela The Stone Roses mala neskôr podobný problém.

Starfighters neboli biznismeni, ale muzikanti. A keďže Butch Stone bol na nože s Jiveom, kapela sa ocitla v strede tohto sporu a odskákala si to. Jive ich odstavili na vedľajšiu kolaj. Stone krátko na to opustil potápajúcu sa loď a skupina si tak opäť musela riešiť vlastné problémy sama.

Ultimátum

Napokon obe strany pochopili, že niečo sa musí zmeniť a kapele bolo umožnené nahrať druhý album. Ako ale opisuje Pat Hambly, nezaobišlo sa to bez podmienok:

“Bolo nám povedané, že ho môžeme nahrať, ale musia sa ho predať množstvá ako ‘Back in Black’, inak sme skončili. Ale ako sa to mohlo stať, keď vydavateľstvo vôbec neplánovalo album podporiť?”

Misia odsúdená na neúspech

Produkcie sa opäť zhostil Tony Platt a nahrávanie albumu prebiehalo južne od Londýna, v grófstve Sussex. Pat pokračuje:

“Všetko ale bolo skladané a nahrávané zároveň. Ráno sme prišli do štúdia, dali dokopy pár riffov a do večera sme mali pieseň na ktorej sa dalo pracovať. Nebol to ten najlepší spôsob.”

Song s názvom In My Head je údajne jeden z tých, ktoré kapela hrala naživo, ale nikdy sa nedostali na pásku v štúdiu. Výsledný album s názvom In-Flight Movie (1982) bol zmixovaný v londýnskych Eel Pie Studios, ktoré vtedy vlastnil Pete Townshend (The Who). Steve Burton o albume:

“Tony spravil výbornú prácu ako majster zvuku, ale možno sme potrebovali muzikanta so skúsenosťou so skladaním, ktorý by nám pomohol. ‘In-Flight Movie’ bol OK, ale opäť, mohlo to byť lepšie.”

Album však mal pôrodné bolesti, ako vysvetľuje Pat Hambly:

“Jive ho spočiatku nechcelo vydať. Asi si mysleli, že nie je dosť dobrý. Povedali sme im: ‘Iný ste ale nedostali.’ A tak ho v roku 1982 vydali bez záujmu a akejkoľvek podpory.”

Predstavenie na palube

“Film počas letu” je považovaný za melodickejší počin a dokazuje to hneď úvodná pieseň albumu Working Girl s chytľavým refrénom. Ten pojednáva o svetaznalej dievčine, ktorú si ale Steve Burton nemôže dovoliť. Obchodník so zbraňami je témou Running for the Gun. Nasleduje Who Cares, ktorá by isto bola medzi kandidátmi na singel (keby Jive boli bývali ochotní propagovať album). Out on the Street má parádne gitary, ktoré vo mne evokujú atmosféru klasických westernov. Do sedadla pritlačí aj hrozivá Gallows Dancer, kde sa Burton vžil do kože odsúdeného na smrť obesením, vrátane preslovu kata pred samotnou popravou.

Druhú polovicu albumu načína hororová I’m Your Nightmare a jej hustá atmosféra by sa dala krájať. Potom akoby In-Flight Movie trochu stratil dych, ale Run Away má nákazlivý refrén a záverečná Great White Telephone uzatvára LP v humornom tóne. Ide o slangový výraz pre vracanie do toaletnej misy. Pat Hambly mi prezradil, že skupina song nahrala v jeden neskorý večer po návrate z pubu.

Strmhlavý pád

Rozdiel medzi prestížnymi turné, ktoré kapela odohrala len rok predtým, a vystúpeniami na propagáciu nového albumu bol priepastný. Steve Burton objasňuje:

“Jive malo vplyvné konexie a zdalo sa, že nás odstrihli úplne od všetkého. Poznáte tie slávne slová: ‘V tomto meste si už ani neškrtneš?’ Tak tie som od Jive skutočne počul. Otrávili a očiernili nás u agentov rezervujúcich koncerty, a tak bolo ťažké dostať dobré šou. Nakoniec sme odohrali malé britské klubové turné po [zastrčených] miestach ako Grimsby, Redcar, Warrington, a Pontefract. Srandovné bolo, keďže som mal veľa kontaktov medzi bedňákmi, že sme dokázali pre to turné vyžobroniť 10-litrové ozvučenie a dva nosníky s osvetlením. Ale tie miesta boli tak malé, že keď sme to všetko napratali dovnútra, nezostal priestor pre divákov! Tí stáli vonku a pozerali cez dvere! Na popukanie!”

Pat Hambly:

“Postupne ma to celé zbavilo ilúzií. Bolo zjavné, že situácia s Jive sa neobráti k lepšiemu. Nemali sme ani len moment, kedy sme si povedali: ‘Je koniec.’ Starfighters v skutočnosti iba postupne opadali až sa vytratili.”

Burton dodáva:

“A samozrejme, kvôli kapele som sa vzdal všetkého. Pretože viete ako to chodí. Ste na ceste za slávou, usadíte sa v Amerike, všetky tie veci. Skončil som v kamošovej kaviarni v Birminghame, kde som dva roky obracal burgre!”

V roku 1983 sa tak kapela pokúšala koncertovať po vlastnej ose a vzbudiť záujem u konkurenčných nahrávacích spoločností, ale bezúspešne. Keďže Jive zatvorili kohútik s financiami, každý v kapele sa musel pretĺkať ako vedel. Stevieho v tom období zatkli v Škótsku za pytlačenie, čo len verne dokresľuje obraz o bezútešnosti situácie, v ktorej sa Starfighters ocitli. V osemdesiatomštvrtom už skupina nebola aktívna.

Pokus o vzkriesenie

Príbeh “Stíhačov” sa tým ale neskončil. V roku 1987 oprášili Stevie Young a Bertie kniple a posádku doplnili Rik Sandford (sólová gitara), Steve ‘Redvers’ Hill (basa) a Jamie Hawkins (bicie).

Aj tento kvintet mal správnu chémiu a kapela bola aktívna na regionálnej klubovej scéne. V Birminghame a jeho okolí odohrali koncerty s dobrou odozvou.

Napriek tomu, že Starfighters Mk II deklarovali zámer nahrať nový album, repertoár kapely tvoril najmä materiál z prvých dvoch albumov. Dokonca aj promo kazeta, ktorá v tej dobe cirkulovala, obsahovala songy nahrané pre Jive. Následne sa zámer zmenil na realistickejší cieľ – štvorpiesňové EP.

Kapela síce zložila zopár nových čísiel (jedno z nich sa malo volať Bad Intention), ale plán nahrať EP sa nikdy neuskutočnil. Podľa všetkého za tým boli chýbajúce financie a nedostatok materiálu.

Škrt cez rozpočet im spravilo aj povolanie Stevieho do AC/DC. Jeho strýko Malcolm sa rozhodol vyriešiť svoj problém s alkoholom, a tak zaňho Stevie zaskakoval počas amerického turné Blow Up Your Video. Jeho prvá výplata údajne išla na nový predný zub, ktorý predtým stratil pri strete s bejzbalovou pálkou vyhadzovača pred nočným klubom.

To znamenalo, že po väčšinu roka (apríl až november) 1988 boli “Stíhači” zredukovaní na kvartet. Napriek počiatočnej snahe pokračovať ďalej, boli noví členovia postupne naverbovaní druhými kapelami. Steve Burton napokon hodil flintu do žita v roku 1989 a tak sa táto kapitola Starfighters definitívne uzavrela.

Little Big Horn

Stevie to skúsil aj do tretice. V roku 1990 opäť spojil sily s basákom Redversom a spolu naverbovali trojicu: Ivan Norris (spev), Nick Slater (sólová gitara), Ian Charles (bicie). Kapela s názvom Little Big Horn bola na svete. A opäť sa jednalo o kvalitný boogie rock.

Problém s repertoárom rozhodne nemali, pretože za dobu svojej existencie nahrali tri demá. Rodinné putá znova zaúradovali, keďže prvé demo produkoval George Young a zvyšné dve Malcolm Young. Legendárne austrálske vydavateľstvo Albert Productions na začiatku 90. rokov otvorilo svoju pobočku v Londýne a v nej pôsobil George. Malcolm zas dlhé roky žil na okraji Londýna a tak nečudo, že svojmu synovcovi podali pomocnú ruku.

Little Big Horn podľa jedného zdroja zdieľali rovnaký manažment s AC/DC. Vzhľadom na solídne britské turné, ktoré odohrali v prvých dvoch rokoch svojej existencie, na tom asi pravdy niečo bude. Začiatkom roku 1991 otvárali doma koncerty pre americkú kapelu Love/Hate.

História sa opakovala (dokonca viackrát) a 5. apríla 1991 kapela nahrala v štúdiu Maida Vale 5 s produkujúcim veteránom Tonym Wilsonom tieto štyri songy: No Surrender, All God’s Children, 21st Century a So the Story Goes. Tie boli odvysielané na BBC rádiu v rámci Friday Rock Show o mesiac neskôr – 10. mája 1991.

Gitarista Nick Slater mi prezradil, že kapela rokovala s Geffen Records a záujem bol aj od East West Records. Zaujímavosťou je, že na East Weste vyšli neskôr dva štúdiové albumy od AC/DC – Ballbreaker (1995) a Stiff Upper Lip (2000).

Koncom roka 1991 mali Little Big Horn odohrať koncerty s L.A. Guns, ktorí boli na turné propagujúcom ich album Hollywood Vampires. Deň pred prvým vystúpenim ale skupinu opustil spevák Ivan Norris. Stevie musel prežívať déjà vu. Na rozdiel od podplukovníka Custera pri Little Bighorne, kapela tento “masaker” prežila. Ich známy Clive Palmer s nimi nacvičoval jeden celý deň a potom sa už išlo naostro!

V roku 1992 hrali na turné s vtedy populárnou skupinou Gun z Glasgowa. Okrem toho ešte s Malcolmom nahrali aj posledné, tretie demo s názvom Skin Games (1992), obsahujúce osem songov. Napriek tomu sa kapele nepodarilo získať nahrávaciu zmluvu, k čomu isto prispel aj boom károvaných košiel zo Seattlu.

V nasledujúcom roku ešte odohrali koncerty doma, a v priebehu mája a júna sa pozreli aj do Holandska. Tam absolvovali turné s názvom Skin Deep Tour ’93, ale to bol pre Little Big Horn de facto posledný boj. Onedlho na to kapelu opustil gitarista Nick Slater a prišiel rozpad. Na jej troskách ešte vznikla formácia s názvom Uprising, ale tá mala len veľmi krátke trvanie.

Prídavok

V roku 2003 vydalo nemecké High Vaultage Records remastre albumov Starfighters a In-Flight Movie na CD, ako súčasť ich Rule Britannia série. Medzi bonusmi nechýbali ani nezávislý prvý singel a všetky nealbumové songy, ktoré vydalo Jive ako B strany singlov k prvému albumu. Nechýba tak demo Rock ‘Em Dead, ktoré kapela nahrala s Malcolmom na konci Back in Black turné, a dvojica songov z Power Crazy maxisingla – Get Out While You Can a I Want You (obe sú údajne živé verzie, ale skúsené ucho počuje, že sa len jedná o štúdiový trik Tonyho Platta). Na počudovanie ale chýba Great White Telephone z druhého albumu. Bohužiaľ chýbajú aj akékoľvek ďaľšie nahrávky z oboch ér kapely, ktoré tak asi navždy ostanú v trezore.

Starfighters vystúpili naživo výnimočne ešte raz – 10. novembra 2006 odohrali v birminghamskom klube The Roadhouse charitatívny koncert na podporu St Mary’s Hospice. Klasickú zostavu Burton-Young-Hambly-Dennis doplnila na bicích birminghamská stálica Tony Baylis.

A čo je s členmi kapely dnes?

Spevák Steve ‘Bertie’ Burton už tri dekády pôsobí v kapele Vincent Flatts Final Drive, ktorej repertoár tvoria cover verzie a žánrovo hrajú mix južanského rocku, blues, boogie a country. Nedávno vydali aj nový album Back in the Saddle (2020).

V pôvodnej zostave zo začiatku 90. rokov v kapele hral aj bubeník Barry Spencer Scrannage, ktorý aktuálne píše svoju biografiu a s jej vydaním by sa na svetlo sveta mali dostať aj demonahrávky Starfighters z obdobia Back in Black turné.

Gitarista Pat Hambly v Birminghame prevádzkuje pánske holičstvo s názvom Hairazors, kde ho autor tohto článku osobne navštívil. Okrem toho hral so Steviem v blues triu s názvom Blue Murda, predtým než Stevieho povolalo AC/DC. Dnes hrá v reggae kapele Young Culture Band so Stevieho synom – Steviem ml.

Basák Doug Dennis zomrel v roku 2011 na rakovinu. Zostávajúci členovia Starfighters, so Stevieho synom Angusom na base, hrali na jeho počesť na kare.

Čo dnes robí bubeník Steve Bailey nie je známe, ale keď o ňom počuli naposledy, mal žiť v Minneapolise.

A Stevie? Ten bol v roku 2014 opäť povolaný do AC/DC, tentokrát ako permanentná náhrada za strýka Malcolma, ktorý po dlhoročnom boji s demenciou zomrel v novembri 2017, iba necelý mesiac po jeho staršom bratovi Georgeovi. Odvtedy Stevie nahral s AC/DC dva albumy – Rock or Bust (2014) a Power Up (2020). Steve Burton o Steviem:

“Ale stále je to starý dobrý Stevie. Stále žije v Birminghame, iba kúsok odo mňa, takže je tu celý čas. Sem-tam sa objaví na koncerte Vincent Flatts. A nik ho nespozná, čo sa mu náramne páči!”

Záverečné slová prenechám Patovi Hamblymu, ktorý na otázku o možnej reformácii kapely odpovedal nasledovne:

“Domnievam sa, že Bertie a ja sme jadro kapely. Ale pre nás je už tak 25 rokov neskoro. Je v poriadku ak to v našom veku robia väčšie kapely ako Saxoni alebo Iron Maideni a podobne. Ale pre ľudí ako sme my by to bolo trochu divné. Som celkom spokojný, že sme pri tom boli, chvíľu sme to robili, a nechali sme to tak. Pokúšať sa o to znovu by bolo chybou, pretože si nemyslím, že by to bolo tak dobré ako pôvodne. A viete čo sa vraví? Radšej rýchlo vyhorieť ako pomaly vyblednúť.”

Zdroje

Tento profil z veľkej časti čerpá z výborného 6-stranového článku od Howarda Johnsona s názvom “Shooting Stars!”, ktorý bol publikovaný v 25. čísle magazínu Rock Candy. Ďaľším zdrojom informácií boli eseje v bookletoch k High Vaultage remasterom oboch Starfighters albumov, ktorých autorom je Malc MacMillan, ako aj jeho kniha s názvom “The N.W.O.B.H.M. Encyclopedia”. Takisto aj publikácia s názvom “In Session Tonight: Complete Radio 1 Recordings” od Kena Garnera. Ďalej sú to rôzne články a informácie zozbierané na internete, medzi ktorými by som vydzvihol tie od Garryho Sharpe-Younga, Andyho Dohertyho, Richa Warda, Boogie Mana a St. Looya. A v neposlednom rade vlastné zistenia a informácie, ktoré autor získal z prvej ruky od Pata Hamblyho a Nicka Slatera. Snáď som na nikoho nezabudol.

Diskografia

• 1980 – I’m Falling / Heaven And Hell [singel]
• 1981 – Starfighters
• 1982 – In-Flight Movie