K losangeleskému kvartetu Dirty White Boy som sa dostal vďaka bubeníkovi Kenimu Richardsovi z mojich obľúbených Autograph, ktorých rady opustil koncom 80. rokov a dal sa dokopy s veteránmi scény akými boli spevák David Glen Eisley (Giuffria), či štúdiový gitarista Earl Slick (John Lennon, David Bowie).

Pôvodným basákom bol Pete Comita (Cheap Trick), ktorý sa ale v kapele moc dlho neohrial, a ešte v roku 1988 ho nahradil nováčik F. Kirk Alley.

Kapela vydala jediný album s názvom Bad Reputation (1990) a po návrate z európskeho turné ju Polydor poslal k vode. Následne ešte stihla natočiť pár demoverzií, ktoré sa objavili na kompilácii Davida Glena Eisleyho s názvom The Lost Tapes (2001), ale v roku 1991 sa definitívne rozpadla. Earl Slick sa stal členom ďaľších mojich obľúbencov z mesta anjelov – Little Caesar, s ktorými nahral ich druhý album Influence (1992), ale po britskom turné kapelu postihol rovnaký osud a Geffen kapelu odpísal.

Horeuvedený song bol nahraný dodatočne, a vyšiel iba vo Veľkej Británii, ako nealbumová B-strana singla Let’s Spend Momma’s Money. S jeho zvukom bola kapela, narozdiel od albumu produkovaného Beauom Hillom, spokojná.