Vraví sa, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. AC/DC sa to ale s albumom Fly On The Wall (1985) podarilo. Po komerčnom debakli menom Flick Of The Switch (1983), ktorí si bratia Youngovci sami produkovali, sa túto chybu rozhodli zopakovať znova. Akurát tentoraz bolo na albume v kolónke produkcia uvedené: Angus & Malcolm Young (narozdiel od AC/DC pripísanom na tom predošlom). Začnime ale pekne poporiadku.

Manažér, ten ťažký chlebík má…

Posledný AC/DC album, vydaný v lete 1983, v Spojených štátoch rekordy rozhodne nelámal (zlatú certifikáciu dostal až v januári 1984) – naproti tomu taká Pyromania, produkovaná Muttom Langem, bola tou dobou už platinová, a na jeseň 1984 dokonca certifikovaná šesťnásobne! O takých číslach sa protinožcom mohlo iba snívať… [Aj taký Back in Black bol v rovnakú dobu certifikovaný iba päťnásobne.]

A tak nečudo, že manažér Ian Jeffery musel riešiť zapeklitý problém, ako dať dohromady americké turné, o ktoré promotéri moc záujem nemali. Napokon dostal v jeden piatkový večer od Malcolma Younga ultimátum, aby do pondelka bolo turné zaistené, inak má padáka. Po zavesení slúchadla sa spolu s agentkou Marshou Vlasic pustili do roboty a pokúsili o nemožné. Turné sa im nakoniec podarilo dať dokopy. Kapela brázdila severoamerický kontinent od začiatku októbra do polovice decembra.

Neprekvapivo, turné bolo ako na húpačke. Niekde plno, niekde AC/DC hrali pred poloprázdnym hľadiskom. Azda najlepším indikátorom je fakt, že kým na tom predchádzajúcom kapela často hrala aj dve či tri (v Seattle dokonca štyri) noci v rovnakom meste, na tejto šnúre hrali najviac dve noci po sebe, a aj to iba v zopár tradičných baštách.

Malcolmovmu hnevu sa tentoraz nevyhol ani dlhoročný a lojálny zamestnanec Ian Jeffery, ktorý bol s kapelou od jej prvého britského turné v roku 1976. Začiatkom decembra, pred koncom koncertnej šnúry, dostal padáka po roku v novej funkcii. Jediný člen kapely, ktorý sa s ním prišiel rozlúčiť, bol nováčik Simon Wright. “Za dobrotu, na žobrotu”, dalo by sa povedať. Človek Jefferyho kvalít však nemal o prácu núdzu a odvtedy pôsobil ako tour manažér kapiel ako Def Leppard, či Metallica. V roku 1991 bol v Moskve, kde jeho noví thrashmetaloví zamestnávatelia robili predskokana AC/DC počas legendárneho Monsters of Rock koncertu. Vyhadzov považuje za najtemnejší deň svojho života a tak odvtedy s členmi AC/DC neprehovoril ani slovo.

Limbo

Kapela sa tak ocitla bez manažéra a po skončení amerického turné si dala nútenú pauzu. Tu je vhodné spomenúť, že za štyri roky vymenila až štyroch manažérov. V lete 1979 bol vyrazený Michael Browning, ktorý kapelu dostal z Austrálie na Britské ostrovy (jeho sestra Coral zohrala kľúčovú rolu pri podpise zmluvy s londýnskou pobočkou Atlantic Records) a do Ameriky. Toho nahradil Peter Mensch, ktorý pod ochrannými krídlami kolosu menom Leber-Krebs vydržal ako manažér AC/DC až do leta 1981, kedy sa mu stal osudným nekonečný štúdiový príbeh menom For Those About To Rock. Po ňom prevzal manažérske opraty samotný David Krebs, až pokým kapela neukončila spoluprávcu s duom Leber-Krebs v roku 1982. A napokon, dlhoročný tour manažér Ian Jeffery, ktorý bol povýšený do role manažéra v zime 1982 (treba podotknúť, že bez reálnych rozhodovacích právomocí), vydržal v tomto horúcom kresle iba rok.

Úsmevné je, že bol to práve Mensch, ktorý kapele v roku 1979 odporučil účtovníka menom Alvin Handwerker, ktorý s kapelou spolupracuje dodnes (a od polovice 90. rokov je de facto aj jej manažér). Ďaľším dlhoročným spolupracovníkom AC/DC bol právnik John Clark, ktorý s Jefferym riešil jeho odchod. Kapela napokon zalovila vo vodách vydavateľstva Alberts a manažovaním bol poverený Crispin Dye.

Európa si na turné musela počkať až do leta 1984. Bratia Youngovci medzitým vyplnili čas skladaním nového materiálu, a nezaháľal ani Cliff Williams, ktorý v tom čase žil na Havaji. V tamojšom štúdiu Sea-West nahrával svoj debutový album Adam Brenner, známy pod pseudonymom Adam Bomb. Williams pre song I Want My Heavy Metal nahral basový part a naspieval aj podporný vokál.

Monsters of Rock naprieč Európou

Starý kontinent však čakala nezvyklo krátka šnúra. Päť vystúpení v rámci festivalu Monsters of Rock (spolu so skupinami ako Van Halen či Ozzy Osbourne) a ďaľších päť vo vlastnej réžii. Kapela strávila v júli tri týždne nacvičovaním v anglickom grófstve Norfolk, a na zahriatie pred Doningtonom si odskočili do španielskeho San Sebastianu.

18. augusta 1984 opätovne vystúpili na britskom festivale Monsters of Rock (po dvojročnej pauze) a zároveň sa stali aj prvou kapelou, ktorá bola headlinerom festivalu dvakrát. Tento ročník je považovaný za najlepší (zoznam kapiel na obrázku horevyššie to len potvrdzuje), a toho roku dokonca vyšlo aj počasie, ktoré bolo teplé a suché. Záznam koncertu si je možné pozrieť dolenižšie.

Že Malcolm Young strácal nad svojím pitím kontrolu potvrdzuje nahrávka z vystúpenia v Turíne (v Taliansku im robila predskokana kapela Mötley Crüe), kedy sa údajne zvalil na bicie Simona Wrighta. Počas striptízovej sekcie Bad Boy Boogie je jeho hranie doslova nepočúvateľné. Turné zavŕšili dve odložené vytúpenia vo Francúzsku v polke septembra. Najmä to posledné v Paríži, pred poloprázdnym hľadiskom, predznamenalo skoro štyri roky dlhú odmlku kapely z francúzskych pódií.

Songy na úteku z Atlantického väzenia 💿   💿   💿 Tí všímavejší mohli postrehnúť, že po roku 1981 sa dovtedy ročný cyklus medzi štúdiovými albumami kapely začal predlžovať. V roku 1984 predaje albumu Flick of the Switch (1983) vyšumeli a nový album bol stále v nedohľadne. Atlantic tak opäť siahol po ním obľúbenej stratégii a 18. októbra toho roku vydal päťpiesňové EP s názvom ’74 Jailbreak. To okrem hitu menom Jailbreak (trestuhodne vynechaného z medzinárodnej verzie albumu Dirty Deeds Done Dirt Cheap) obsahovalo aj štyri songy z austrálskej verzie debutu High Voltage, ktoré postihol rovnaký osud. Jailbreak (4:42) You Ain’t Got a Hold on Me (3:33) Show Business (4:47) Soul Stripper (6:25) Baby, Please Don’t Go (4:50) 🧨

Nahrávanie albumu v Montreux

Kapela sa presunula do nahrávacieho štúdia koncom októbra 1984. Zvukár Mark Dearnley, ktorý nahrával albumy Highway To Hell (1979) a For Those About To Rock (1981), bol vyslaný do švajčiarskeho Montreux, aby si obhliadol tamojšie Mountain Studios. Tie boli súčasťou komplexu kasína, ktoré sa nachádzalo na brehu Ženevského jazera.

Pôvodná budova kasína vyhorela v decembri 1971. Príčinou požiaru bola svetlica, ktorú vystrelil fanúšik počas koncertu Franka Zappu. Dym, nesúci sa ponad jazero, inšpiroval Deep Purple k napísaniu megahitu Smoke on the Water. Kasíno obnovili v roku 1975 a pribudlo v ňom aj moderné nahrávacie štúdio. V réžii bola inštalovaná konzola Neve 8048, s predzosilňovačmi a ekvalizérom typu 1081, a dva 24-stopové magnetofóny Studer A80, ktoré po synchronizácii umožňovali nahrávať až na 46 audiostôp.

Štúdio zároveň slúžilo aj ako koncertná miestnosť kasína – konával sa tam aj výročný Montreux Jazz Festival. Bola to veľká betónová hala s oktogonálnym pôdorysom a údajne aj veľmi vyrovnanou akustikou. Z réžie sa do štúdia schádzalo po schodisku, a pretože nemala priamy výhľad naň, vizuálne spojenie zabezpečoval kamerový systém.

Perličkou je, že Mountain Studios v tej dobe vlastnila kapela Queen. V roku 1978 tam nahrala album Jazz a robila aj postprodukciu živáku Live Killers. O rok na to skupina štúdio kúpila a dokopy v ňom nahrala sedem albumov. V roku 1993 štúdio predala a dnes sa tam nachádza stála expozícia s názvom Queen: The Studio Experience.

Štúdiové techniky

Zatiaľčo predchádzajúci album bol nahraný expresne rýchlo, tentokrát si bratia Youngovci dávali načas. V jednom rozhovore to potvrdil aj samotný Angus:

“S týmto albumom sme toho chceli pochytiť viac, takže sme si opäť vyskúšali produkciu, ale venovali sme tomu viac času a pozornosti, namiesto púheho nahrávania sa na pásku.”

Zvukár Dearnley spomínal na uvoľnenú atmosféru, a produkcia Angusa a Malcolma Youngovcov bola podľa jeho slov úplne v poriadku, pretože každý v kapele poznal svoju rolu, a preto nahrávanie prebiehalo bez konfliktov. Akurát, po druhom nahrávacom dni, dostal Simon Wright vynadané za bubenícky prechod. Ale to je pochopiteľné, pretože to bolo jeho prvé nahrávanie s AC/DC, a tak sa nejaké usmernenie dalo očakávať.

Kým na predošlom Flick of the Switch albume išli Youngovci po priamočiarejšom a surovejšom zvuku, tentokrát sa bratská producentská dvojica rozhodla pre atmosférickejší zvuk. Akustika štúdia im k tomu výrazne napomáhala. Podľa Dearnleyho bol zvuk bicích postavený okolo stereo páru mikrofónov umiestnených nad nimi. To so sebou ale prinieslo problémy so separáciou zvukov, a tak bola nahrávacia miestnosť rozdelená zástenami na dve polovice. V strede tej prvej boli umiestnené bicie, a v druhej boli po stranách postavené ďaľšie dve búdky pre gitary bratov Youngovcov. V strede medzi nimi sedel basák Cliff Williams, ktorého basový aparát bol snímaný v separátnej miestnosti, a zároveň ho snímali aj napriamo – tzv. DI signál.

Ako vždy, základné rytmické party boli nahrávané kapelou spoločne, naživo. Gitarové sóla prišli na rad následne. Angus ich hral priamo z réžie, zatiaľčo jeho gitarový aparát bol dole v štúdiu. Umožňoval mu to jeho rádiový SVDS systém, ktorý zároveň slúžil aj ako boost efekt.

Pre nahrávanie Brianových vokálov použil Mark Dearnley techniku s dvoma mikrofónmi. Shure SM58, ktorý spevák držal v ruke, bol použitý na monitorovanie – priamo do jeho slúchadiel. Dôvodom bolo to, že niektorí speváci preferujú pri speve ručné mikrofóny.  Asi pol metra od Brianovej pozície bol umiestnený stereomikrofón AKG C24, v omni móde [mikrofón v ňom rovnomerne sníma zvuk okolo seba], nasmerovaný medzi spevákovými ústami a hrudníkom. Bol to práve tento mikrofón, ktorého záznam šiel na pásku. Aby to spevákovi uľahčili, rozhodla sa kapela nahrávať album po dvoch piesňach. Zvyčajnou praktikou v štúdiu totiž bolo nahratie všetkých rytmických partov, následne gitarových sól a nakoniec čakala speváka nádielka vokálov. Takto si jeho hlasivky dopriali viac oddychu.

Rock v Riu 🌎   🎸   🏖️ V januári 1985 si vzala kapela 3-týždňové voľno, počas ktorého sa prvýkrát pozrela do Južnej Ameriky. V Riu de Janeiro sa konal prvý ročník festivalu menom Rock in Rio. Špeciálne preň postavili na ploche 250 000 metrov štvorcových tzv. City of Rock, ktoré počas 10-dňového festivalu navštívilo približne 1 380 000 divákov! AC/DC boli headlinermi v utorok 15. januára, kedy im predskakovali domáce kapely a Scorpions, a takisto aj v sobotu 19. januára. V ten deň pred nimi vystupovali také kapely ako Whitesnake, Ozzy Osbourne a opätovne Scorpions. A sledovalo ich pri tom údajne až 250 000 divákov! Napriek možnosti hrať pred početným publikom si Angus Young pobyt v Brazílii moc neužíval. Všadeprítomná chudoba a žobranie boli pre neho kultúrnym šokom. Preto strávil väčšinu času v hoteli. 🇧🇷

Nahrávanie skončilo vo februári 1985 a mixáž albumu prebehla v marci v austrálskom Sydney. V tej dobe už boli štúdiá Alberts presťahované na severnú stranu mesta, do štvrti Cremorne. Modernému nahrávaciemu komplexu kraľovalo štúdio 1 s konzolou SSL 4000E, ktoré je možné vidieť aj v tomto videu. [Nikde som sa síce explicitne nedočítal, že by Dearnley album zmixoval v Alberts štúdiu v Sydney, ale jedna z AC/DC biografií uvádza mixáž v Sydney. A keďže sa Mark Dearnley v dobovom rozhovore vyjadril, že rád mixuje na SSL konzoliach s automatizáciou, a Alberts takú mali, dáva logiku, že po nahratí albumu vo Švajčiarsku zobrali master pásky do Sydney, a mixáž prebehla v domácom štúdiu kapely, kde bola predsa len taxa lacnejšia.] O mastering albumu sa aj tentokrát postaral legendárny Bob Ludwig.

Dekadentné AC/DC

Rovnomenný otvárač albumu Fly On The Wall dokazuje, že ani AC/DC trendy 80. rokov neobišli. Youngovci sa tentoraz odklonili od surového zvuku k opačnému protipólu – nablýskanému glam metalu. Gitary majú viac skreslenia, bicie a spev viac dozvuku, tak typického pre dekadentnú dekádu. [A potom, že všetky albumy AC/DC vraj znejú rovnako…] Song má jeden z najtvrdších riffov aké kapela zložila a text je údajne kritikou bulváru. Za mňa jedno z troch najsilnejších čísiel na albume.

Pristavme sa ešte pri zvuku albumu. Je očividné, že producentská dvojica išla po živšom zvuku – k čomu výdatne prispela akustika štúdia v Montreux. Problém je najmä s Brianovými vokálmi. Tie sú v mixe doslova utopené v ozvene a je mu ťažké rozumieť. Nepomohol ani fakt, že jeho hlas začal degradovať – oproti predošlým trom albumom je rozdiel už očividný.

Shake Your Foundations je objektívne asi najlepší song na albume. Všimnite si ten dozvuk úderov Simona Wrighta na kotle v intre! Jeden z lepších textov Briana Johnsona pojednáva o užívaní si večera s kočkou, ktorú zbalil v podniku. Popevkový refrén je vskutku chytľavý. [Song bol o rok neskôr remixovaný duom Vanda & Young pre projekt o ktorom si povieme nabudúce. Intro prišlo o sekciu s bicími a zvuk je celkovo surovejší, bez dozvukov. Vokály sú síce čitateľnejšie, ale ukazujú Brianovu degradáciu v plnej nahote.]

Nasledovná First Blood sa valí v pomalšom, ale stálom tempe a Angus sóluje ako o život. Lyricky sme opäť pri tradičej tematike – Brian má rád (nielen) dotyk nežnejšieho pohlavia a tak si ho v tomto songu žiadostivo pýta. Aj Danger, ktorý po ňom nasleduje, má pomalé a valivé tempo. Gitara v úvode znie, ako keby sa niekto nebezpečne zakrádal. Podľa textu je týmto nebezpečím alkohol a konverzácia s cudzími, ktorí vás môžu dostať do problémov. Retrospektívne, text akoby bol predzvesťou následkov Malcolmovho alkoholizmu.

Prvú stranu albumu uzatvára ďaľší náter v podobe Sink The Pink. Juvenilný text so sexuálnou tematikou kompenzuje melodický riff, ktorý sa dobre počúva. Osemdesiatkový párty song ako vyšitý! Výborný bridge, evokujúci ten zo songu Shoot to Thrill, spolu s výborným sólom, len potvrdzujú, prečo bol v Austrálii vydaný ako druhý singel.

Strana B pokračuje v nastolenom trende so songom Playing With Girls, ktorého tematikou je vystrájanie s dievčatami. Vysoké či nízke, tanečnice, debutantky, aj čašníčky – spevák ich chce všetky. Narozdiel od vyschnutých starcov, ktorí si ich vydržiavajú, je on plný síl. O Stand Up by sa dalo povedať to isté. Song je o užívaní si života, so ženou (aj keď len na jednu noc). Repetitívnosť refrénu je návyková. Je to zároveň jedna z piesní, ktoré vo mne budia dojem, že Wrightova hra na hajtku je oproti Ruddovi viac mechanickejšia.

Intro Hell Or High Water sa mi vždy páčilo, ale inak je to vcelku priemerný song postavený okolo Angusovej vyhrávky. Text tiež nie je žiadne terno, ale podľa všetkého vypovedá o jedincovi, ktorý nepotrebuje nikomu nič dokazovať, a je odhodlaný žiť ako sa mu zachce, stoj čo stoj. V nadväznosti naň, Back In Business pojednáva o človekovi pochybných kvalít, ktorý dáva najavo, že je späť aj s jeho podfukmi.

Záverečným číslom je Send For The Man a opäť sme pri tvrdom riffe a juvenilnom texte o Dekadentnom Danovi, ktorý iste ukojí žiadostivú ženu. V kontexte polovice osemdesiatych rokov, a kapiel ako Quiet Riot, Mötley Crüe, Dokken či Ratt sa však jednalo o štandardný jav.

Kariérny nadir

Album vyšiel 28. júna 1985 a potvrdil rebríčkový prepad kapely. V Austrálii síce dosiahol na 4. priečku, a v UK bola maximom pozícia číslo 7, ale v USA, kde sa lámal chlieb, tesne minul prvú tridsiatku a bola z toho priečka #32.

Nad výberom prvého singla ale zostáva rozum stáť – Danger by totiž nik pri zmysloch nevybral. Máločo tak vypovedá o kvalite hudobného sluchu ľudí pracujúcich pre vtedajší Atlantic Records… Nečudo, že sa v singlovom rebríčku Billboard Hot 100 ani len neumiestnil. Rovnakej reakcie sa songu dostalo aj od publika, a tak bol z koncertného setu kapely expresne vyškrtnutý. Druhý singel Shake Your Foundations sa aspoň v UK dostal do prvej tridsiatky (#24).

Ani komiksový obal albumu nemohol príliš zaujať. Drevený plot s muchou a cez dieru špehujúcim okom (Angusa Younga?) nakreslil ilustrátor Todd Schorr. Čo sa týka predajov, tak certifikáciu Gold za pol milióna predaných nosičov v USA album dosiahol 29. augusta 1985. A tam to aj zostalo. Teda až do januára 2001, kedy konečne dosiahol na miliónovú platinu. Odvtedy však už prešlo skoro štvrťstoročie…

AC/DC v MTV ére 📺   📺   📺 V polke osemdesiatych rokov hrala hudobná stanica MTV rozhodujúcu úlohu pri propagácii kapiel a ich piesní. Kto nebol na MTV, akoby ani neexistoval. Vizuálna stránka sa stávala čoraz dôležitejšou, a Atlantic údajne tlačil kapelu k zmene imidžu, ale tá našťastie ostala pri džínsoch a tričkách. AC/DC si zjavne uvedomovali dôležitosť tohto média, a tak natočili sériu piatich videí, vystupujúc v ošumelom klube pred pochybnými charaktermi (očividne inšpirovanými textami niektorých piesní). Natáčanie prebiehalo v júni 1985 v newyorskej štvrti Alphabet City, kde tamojší legendárny klub s názvom The World operoval v schátralej budove. Výsledok, napísaný a režírovaný Brianom Wardom, pôsobí silne béčkovým dojmom. Ale aj taká bola éra, ktorej vládol glam metal. V lete 1985 vyšlo video na VHS kazetách. Animovaná mucha z videa je údajne inšpirovaná tou s menom Louie, známou z austrálskych reklám na insekticídny sprej Mortein (viď video horevyššie). 🪰

Záver

Album Fly on the Wall býva neprávom považovaný za najslabší AC/DC album. Ja tento názor nezdieľam, i keď súhlasím, že je to najslabší album kapely vydaný v dekáde rokov osemdesiatych. Paradoxne, na tomto albume sú lepšie single, než na tom predchádzajúcom, ale ako celok ho zráža produkcia. Po zvukovej stránke to zas Youngovcom nevyšlo, pretože prešli od jedného extrému k druhému. A aj o tom je umenie produkcie, nájsť ten správny balans. Preto mu dávam 3 a pol hviezdy.

Skladby

1. Fly On The Wall (3:44)
2. Shake Your Foundations (4:11)
3. First Blood (3:46)
4. Danger (4:23)
5. Sink The Pink (4:15)
6. Playing With Girls (3:45)
7. Stand Up (3:53)
8. Hell Or High Water (4:32)
9. Back In Business (4:24)
10. Send For The Man (3:24)

Všetky skladby zložila trojica Young/Young/Johnson.

Brian Johnson – spev
Angus Young – sólová gitara
Malcolm Young – rytmická gitara
Cliff Williams – basa
Simon Wright – bicie

Album: Fly On The Wall
Autor: AC/DC
Žáner: Hard rock
Vydavateľstvo: Albert Productions (AUS)/Atlantic (mimo AUS)
Rok: 1985
Počet skladieb: 10