Kentucký kvartet Mojo Thunder po vyše roku a pol opäť docválal do Bratislavy, aby predviedol skladby z čerstvo vydaného nového albumu a potvrdil, že minuloročné skvelé vystúpenie nebola náhoda.
Americká hudobná jeseň v Múzeu
O kapele ako takej som toho už popísal dosť, takže kto si chce doplniť vedomosti, odporúčam mu prečítať si predošlé články. Stručnú históriu Mojo Thunder som zhrnul v úvode recenzie ich nového albumu The Infinite Hope, ktorý vyšiel v auguste. Takže prejdem rovno k veci.
Príjemný utorkový jesenný večer v Múzeu obchodu začal obligátnym posedením v hostinci pri runde polotmavej dvanástky. Účasť bola aj tentokrát solídna – bolo nás päť. A bolo by aj viac, ak by pár ďaľších neskolila viróza. Potešiteľný bol však fakt, že celková účasť bola tentoraz jednoznačne vyššia oproti minuločnému koncertu, čo naznačilo už samotné otvorenie dverí hostinca a obsadené stoly. Kým v marci 2023 bolo hľadisko zaplnené zhruba z polovice, tentoraz bol počet neobsadených miest minimálny. Po koncerte som sa bavil s riaditeľom Múzea pánom Juckom a ten poznamenal, že sa prvýkrát stalo, aby kapela mala pri druhej návšteve Rocku v Múzeu vyššiu účasť než pri tej prvej.
Pri predstavovaní kapely pán riaditeľ spomenul, že v októbri a novembri vystupujú v Múzeu takmer výlučne kapely z USA. Vďakabohu, že sa tak, aj napriek súčasnej politickej klíme, stále deje. Na mužikov s balalajkami by aj pri vstupnom a vodke zadarmo musel ústredný kultúrny výbor ľudí k účasti donútiť. A tak sa aj v novembri môžeme tešiť na poriadnu porciu rocku z Juhu Spojených štátov v podobe Deltaphonic (Louisiana) a Stone Senate (Tennessee).
Čarovné hrmenie
Vstup Mojo Thunder na pódium sprevádzal potlesk zaplneného hľadiska. Nasledovala ho chvíľa ticha, kým chlapci doladili gitary, a úvodný jam, ktorý plynulo prešiel do songu menom Blackbird, odpálil ďaľší skvelý večer v Podunajských Biskupiciach.
Musím povedať, že už od prvého momentu som nadobudol dojem, že štyria muzikanti za ten vyše rok a pol hudobne povyrástli. Už na začiatku druhého čísla A New Dawn mi šli po chrbte zimomriavky. A to sa mi fakt nestáva moc často. Úvod ako hrom, a to doslova! Prvé štyri čísla boli všetko moje obľúbené songy z debutového albumu. Už len samotný fakt, že Jack’s Axe s jeho parádnym predĺženým introm dali na začiatok setu (pred rokom ním set uzatvárali!) potvrdzuje, že chalani z Mojo Thunder nabrali sebadôveru v ich vlastný repertoár. Po zvyšok večera už totižto zneli iba piesne z nového albumu a odohrali ich komplet všetky!

Melodický stred
Ďaľších šesť songov, ktoré by som nazval strednou časťou setlistu, sa postupne preplietalo náladami medzi rýchlejšími a pomalšími kompozíciami. Potešujúce je, že aj tie baladickejšie získali na energickosti a dobre zapadli do repertoáru. Sólový gitarista Bryson počas jedného z nich vytiahol aj EBow, čo je v podstate elektronický slák, a tak sa divákom dostalo aj trocha sólovania à la Jimmy Page. Bryson tentokrát striedal gitary Gibson Les Paul a Fender Telecaster, zatiaľ čo spevák Sean Gibsony SG a Les Paul. Basák a tanečník Andrew tentoraz vytiahol na turné jeho parádnu a vcelku raritnú basu Ovation Magnum III. No a bubeník Zac využíval jeho bicie naplno a dával im teda riadne zabrať, napokon, v rockovej kapele s dvoma gitarami musí mať bubeník istý úder.
Krátke pauzy medzi odohranými piesňami vypĺňal nadšený potlesk publika a frontman kapely Sean ho dokonca aj rozosmial, keď si pri jednom z poďakovaní publiku pomýlil utorok so štvrtkom, na čo však veľmi trefne zareagoval poznámkou, že pivo je naozaj dobré. Samozrejme, nemohli chýbať tanečné kreácie basáka Andrewa, ktorého je radosť nielen počúvať, ale aj sledovať. Pokrok bolo vidno aj na prepracovanejšej choreografii – napríklad keď počas jedného z posledných čísiel všetci traja gitaristi synchronizovane dvíhali gitary do rytmu piesne. Presne v štýle takých velikánov ako Status Quo či Molly Hatchet.
Crescendo
To najlepšie z nového albumu prišlo na záver. Našlapaná Holy Ghost cválala ako dostihové kone na Kentucky Derby. Nasledovnú Step by Step som si obľúbil už počas minuloročného koncertu. No a set uzatváral môj najobľúbenejší song z nového albumu – Gettin’ on a Binge. Na jeho konci bola kapela odmenená potleskom celého hľadiska v stoji a ten neprestal, pokým chalani z kapely opätovne nevzali nástroje do rúk. Predtým sa však ešte občerstvili zlatistým mokom z vedľajšieho hostinca.

Zlatým klincom celého večera tak bola epická Greetings from Western Art, ktorej albumová verzia atakuje osem minút. Zhruba od jej polovice sa song premení na jeden veľký džem s harmonizujúcimi gitarami, gitarovými sólami inšpirovanými velikánmi rockovej hudby a veruže, kto sa dobre pozeral, ten videl veterný mlyn à la Pete Townshend či hru jednou rukou à la Angus Young. Čo viac si priať?

Socializácia po koncerte
Po zhruba 100-minútovom vystúpení a záverečnom potlesku sa chalani z kapely pobrali k stánku s tričkami a hudobnými nosičmi, kde sa to len tak hemžilo záujemcami o spoločnú fotku, či ich podpisy na album. Potešila ma možnosť si zakúpiť vinyl nielen nového, ale aj debutového albumu, a tak som ju s radosťou využil a kapelu podporil aj touto formou. Obe platne som si dal samozrejme aj podpísať a nakoniec nemohla chýbať ani obligátna skupinová fotka na pódiu. Len dvaja ostýchavci spôsobili, že tentoraz je na momentke iba trio v obkolesení skupiny. Čo už, ich škoda.

Zatiaľ čo si hudobníci balili aparatúru som pochválil zvukára za dobre odvedenú robotu. A následne aj krásny nástroj basáka Andrewa s dodatkom, že je vo výborných rukách, čo ho potešilo a zaďakoval aj on mne. S bubeníkom Zacom sme toho prebrali dosť – od bicích, cez kapelu, a keď som mu práve hovoril, že Gettin’ on a Binge je môj najobľúbenejší song, tak okoloidúci Sean povedal, že to je Zacova kompozícia. Na to som mu s úsmevom odvetil, že ja viem a preto mu to aj vravím, po čom nasledoval smiech nás troch. Zaujímalo ma aj, kto spieval podporné vokály v tejto piesni, keďže v recenzii albumu som ich pokladal za ženské. Zac odvetil, že to je Sean a tak sme sa zasmiali opäť.
Diskutovali sme hodnú chvíľu, a keďže ostatní už medzitým sedeli v hostinci pri pive, tak som mu pomohol s bicími a presunuli sme sa tam aj my. So Seanom a Brysonom som prebral moje zimomriavky pri druhom songu, čo ich veľmi potešilo. Spýtal som sa ich aj na doterajšie obľúbené momenty z turné, natáčanie koncertu v Bonne pre Rockpalast, spoluprácu s producentom Duaneom Lundym, či ich plány ohľadom novej muziky. Dobrá polhodina prešla pri družnej debate rýchlo, a tak prišiel čas rozlúčiť sa a zaželať im všetko dobré do zvyšku turné. Snáď ich budúci rok uvidíme opäť.

Záver
Ako som povedal aj chalanom z Mojo Thunder, myslím si, že spravili progres a hudobne povyrástli. Utorkový koncert prekonal ten ich minuloročný (čo potvrdili aj ostatní z partie), ktorý odo mňa dostal plný počet, takže hodnotím s extra hviezdou naviac. K fotodokumentácii prikladám aj pár videí, ktoré nahral kolega.
Setlist
- Opening jam ⇒ Blackbird
- A New Dawn ⇒ extended ending
- Bulleit
- Intro ⇒ Jack’s Axe
- The Sun Still Rises ⇒ ending jam
- Grace
- Coming Back to You
- Caroline
- Memphis
- Let It Fall
- Holy Ghost
- Step by Step
- Gettin’ on a Binge
- Greetings from Western Art *
* prídavok
Sean Sullivan – spev/gitara
Bryson Willoughby – sólová gitara
Andrew Brockman – basa
Zac Shoopman – bicie

Southern rock
2024
14

⭐
Bonusová hviezda - kapela prekonala ich minuloročné vystúpenie, ktoré dostalo plný počet hviezd.
Vystúpenie kapely na Rockpalaste si je možné pozrieť tuná:
https://www.3sat.de/kultur/rockpalast-crossroads/rockpalast-crossroads-mojo-thunder-104.html
Dneska jsem si pustil půlku, zítra dokoukám zbytek. Dík za odkaz, pěknej koncert. Kluci hrajou, jak z partesu.
👍
Děkuju za čtivě napsanej report. Podle tvých slov to vypadá na vydařenou akci a může litovat ten, kdo mohl a nebyl. V článku máš pěkný fotky a podíval jsem se aj na ta videa, odvedl jsi skvělou práci. A nejenom pro nás, čtenáře, ale i kluky z kapely.
Ďakujem.
Z toho kvanta mobilových fotiek sa sem-tam niečo aj podarí zachytiť. Zrkadlovka to ale rozhodne nie je.
A videá som tentokrát úplne vypustil, lebo som si užíval koncert. Teda až na šprint v polke setu na WC – pivo si vybralo svoju daň. Ale našťastie je v Múzeu kapely zreteľne počuť aj z toaliet vo vedľajšom hostinci, takže o hudobnú zložku som neprišiel.
Ale keď Rockpalast zverejní videozáznam z koncertu Mojo Thunder, tak ho nalinkujem do článku.