HAPPY THE MAN – The Muse Awakens (2004)

S oficiálnou diskografiou HAPPY THE MAN to nie je také jednoduché a jednoznačné, ako sa to píše na prog rockových serveroch a v rockových almanachoch. Kapela skutočne vydala celkove šesť štúdiových a jeden živý album, ale tak, ako je to štandardné – s novým materiálom, s istým vopred ohláseným termínom, s istou propagáciou vydavateľskej firmy a promotion – sa to stalo len v 70. rokoch pri vydaní prvých troch albumov (a len tieto vyšli aj vo vinylovej verzii) a v prípade práve albumu The Muse Awakens.

Albumy Beginnings (včasne raná tvorba), Death’s Crown (špecifický epický experiment) a Live (klasický koncertný materiál z prvých dvoch kultových albumov) vyšli istým spôsobom „posmrtne“, teda v období 90. rokov, keď HAPPY THE MAN neboli funkční. Sú produktom a bežnou vydavateľskou filozofiou amerického labelu Cuneiform Records, ktorý sa vlastne špecializuje aj na skôr nahraný, no dosiaľ nevydaný, archívny a „šuplíkový“ materiál významnejších (jednoznačne nie mainstreamových) kapiel minulosti i súčasnosti.

HAPPY THE MAN, zľava: Joe Bergamini, Stan Whitaker, Frank Wyatt, Rick Kennell, David Rosenthal.

Album The Muse Awakens je naplánovaným produktom reunionu HAPPY THE MAN v roku 2000. Skupina vtedy bola headlinerom na druhom ročníku legendárneho NEARFEST-u a vydal ho v tom čase asi najagilnejší prog rockový label Inside Out Music. V kapele definitívne chýba Kit Watkins, ktorého za klávesami nahradil David Rosenthal (Rainbow, Steve Vai, Billy Joel, Robert Palmer), za bicie, ktoré boli a sú u HAPPY THE MAN postom s najväčšou migráciou, zasadol Joe Bergamini. Trio Frank Wyatt (klávesy, saxofón, dychové nástroje), Stanley Whitaker (gitary, spev) a Rick Kennell (basa) je stabilným personálnym obsadením počas celej histórie HAPPY THE MAN.

Album The Muse Awakens obsahuje jedenásť songov, z toho desať je inštrumentálnych, jedine v skladbe Shadowlites môžete opäť počuť precítený a dramatický spev Whitakera. Skladateľsky trochu prekvapivo dostal priestor v troch kompozíciách Rosenthal, pod tromi trackmi je podpísaný aj Wyatt, autorsky dominuje Stan Whitaker s piatimi zárezmi. Obsahom albumu sú sofistikované skladbičky s typickou minutážou pre túto kapelu a nepochybne so snahou plynule nadviazať na éru, keď HAPPY THE MAN boli HAPPY THE MAN, teda na roky 1977/79.

Je na nekonečnú polemiku, do akej miery sa to podarilo, ale album The Muse Awakens bol prijatý zainteresovanou verejnosťou veľmi vrele a pozitívne. Každý song má svoju špecifickú atmosféru a tempo, evokuje iný odtieň nálad a emócií. Štartovacia Contemporary Insanity je asi najviac rozmarné jazz rockové cvičenie gitary a dvoch rôznorodých klávesových registrov v svižnom tempe a prvý skladateľský príspevok Davida Rosenthala v drese HAPPY THE MAN. Titulná The Muse Awakes sa rozbieha v pomalšom, melancholickom opare je to už klasický track kapely a razantné pripomenutie toho, čím boli HAPPY THE MAN v 70. rokoch. Autor je Stan Whitaker, ale nevediac tento údaj, tipoval by som skôr Franka Wyatta, saxofón tu kúzli dominantné akordy.

HAPPY THE MAN (2005)

Stepping Through Time je už skutočne produktom Franka, staccato flauty a hry kláves. V druhej polovici skladby si zasóluje aj Whitaker, ale spád a striedanie motívov i dominujúcich inštrumentálnych nástrojov je tradičným poznávacím znamením tejto kapely. Názov Maui Sunset jasne dáva najavo istú exotičnosť západu slnka, výborný príspevok Davida Rosenthala, ktorý týmto spôsobom ukazuje , že je schopný „náhradník“ Kita Watkinsa a má aj jeho skladateľské schopnosti. Whitakerova Lunch At The Psychedelicatessen pôsobí rozmarne a veselšie, ale v strednej pasáži je to klasický HAPPY THE MAN, plný hudobných farieb a pasáží s protirytmami.

Slipstream je Wyattova klavírna etuda, samozrejme zaodetá v háve svojej materskej kapely a v adekvátnom aranžmá. Toto môžete pokojne večer pustiť aj svojej partnerke v očakávaní romantického pokračovania. Barking Spiders – opäť Whitaker a viac hravo/bláznivá skladbička, ako to nepriamo naznačuje aj jej názov. Gitarové „hrátky“… Adrift – krása jemnej, zasnenej melanchólie, saxofón a akustická gitara a úplne odlišná tvár Whitakera, ako v predošlom songu. Shadowlites, jediná spievaná záležitosť na albume s ľahkým dramatickým drajvom, dáva do pozornosti, že HAPPY THE MAN stále majú aspoň jedného (občasného) speváka, ktorého farba hlasu je v skutočnosti nesmierne príjemná. Vzhľadom na kratšiu minutáž si to viem predstaviť aj ako rádiový (ale veľmi kvalitný) produkt. Žeby hit?

Kindred Spirits – najlepší Rosenthalov príspevok, vlastne už klasický HAPPY THE MAN song, celkom evokuje „školu Kita Watkinsa“, s ktorého hrou, kompozičnou a harmonickou formou sa týmto asi definitívne stotožnil. Paráda. Il Quinto Mare, Wyattov epilóg, najdlhšia kompozícia, má jasne charakter symfonického progu. Úspešná gradácia tohto nepochybne vydareného a veľmi dobrého albumu…

…ale predsa. Títo páni už nemajú niečo cez dvadsať, sedemdesiate roky sú definitívne pasé a svet a vývoj progresívnych foriem rocku je zase inde. Ani rapídny posun, najmä v technológii a v možnostiach variability hry a zvukových farieb klávesových nástrojov a s nimi súvisiacimi doplnkovými efektami nedokážu to (aj pri takejto forme sofistikovanej hudby), čo doba a globálna atmosféra umožňovala a dávala vtedy. Invencia, nadanie a espirit sú ako tečúca rieka…

SKLADBY:
01. Contemporary Insanity (3:24)
02. The Muse Awakes (5:36)
03. Stepping Through Time (6:31)
04. Maui Sunset (5:10)
05. Lunch At The Psychedelicatessen (4:59)
06. Slipstream (4:43)
07. Barking Spiders (4:11)
08. Adrift (4:04)
09. Shadowlites (3:52)
10. Kindred Spirits (5:26)
11. Il Quinto Mare (7:22)

Total Time: 55:18

ZOSTAVA:
Stanley Whitaker – guitars, vocals
Frank Wyatt – keyboards, saxes woodwinds
David Rosenthal – keyboards
Rick Kennell – bass
Joe Bergamini – drums, percussion

The Muse Awakens Book Cover The Muse Awakens
Happy The Man
Prog Rock, Jazz Rock
Inside Out Music
2004
CD
11

Pridaj komentár