Sunday – 1971

Škótska skupina Sunday je jednou z mnohých drobných kúskov progrockovej mozaiky raných 70-tych rokov, ktorej sa napriek nesporným kvalitám veľa uznania nedostalo a na rozdiel od známejších horalov Beggars Opera či Writing On The Wall sa nedokázala úspešne presadiť v hudobnom biznise. 

Bohužiaľ, ozaj iba málo informácií sa nám zachovalo o tomto skvelom hard/prog/rockovom zoskupení, nepodarilo sa mi nájsť ani len jednu fotku, ktorá by nám aspoň predstavila členov skupiny. Recenzenti na známych progrockových online stránkach sa predbiehajú v porovnávaní hudby skupiny k rôznym známejším interpretom rovnakého obdobia, avšak rukolapnú informáciu o pôvode členov alebo históriu Sunday nám tiež neponúknu. V jednej veci sa však názory zhodujú, hudba Sunday sa väčšine recenzentov páči a uznávajú jej kvality.

To málo, čo sa mi o histórii Sunday podarilo nájsť, sa dá zhrnúť do niekoľkých viet. Traja členovia skupiny založenej a pôsobiacej v Glasgowe, klávesák Jimmy Forest, gitarista John Barclay a basgitarista Davy Patterson sa rozhodli presťahovať do Londýna, kde s pomocou ich priateľa, bubeníka Pete Gavina a pod producentským dohľadom Hugha Murphyho v štúdiu Sound Techniques v londýnskej Chelsea nahrali hudobný materiál neskôr použitý pre ich budúci album. Mimochodom, Pete predtým bubnoval na druhom albume skupiny Jody Grind, Far Canal, neskôr po pôsobení v Sunday zakotvil v skupine Heads Hands & Feet. LP nakoniec v roku 1971 vydala známa nemecká spoločnosť Bellaphon, spolu s debutom ďalších britských skupín, ako Nektar, Crazy Mabel alebo Diabolus. O osude skupiny Sunday sa po vydaní ich jediného albumu žiadna stránka nezmieňuje a zakladajúca trojica muzikantov bez stopy zmizla do neznáma.

Ja osobne považujem hudbu Sunday za skvelý príklad rýdzeho britského heavy progrocku čerpajúceho z odznievajúceho psychedelického obdobia okoreneným dávkou bluesrocku. Nechcem písať o skupine v superlatívoch, nejde tu o výnimočné hudobné dielo, ani míľnik v histórii progresívneho rocku. Skôr tu ide o čestne od srdca zahratú muziku v podaní kvalitných muzikantov, ktorá dokázala udržať moju pozornosť po celých 48 minút a nenudila ani po viacerých počúvaniach. Ako som už vyššie spomenul, recenzenti prirovnávajú kapelu kadekomu, odznejú mená ako Colosseum, raní Deep Purple, Procol Harum. Netreba to však považovať za smerodajné, tieto informácie sú subjektívne a veľmi často zavádzajú. Počas snorenia som sa dokonca stretol s názorom jedného “odborníka”, ktorý zaradil Sunday do škatuľky funkrock, čo ma dosť dobre pobavilo. Mňa osobne počas počúvania viackrát napadlo aj meno Quatermass, možno, lebo na mňa pôsobí tá sústavná prítomnosť klávesov Jimmy Forresta vytvárajúc hutný hudobný základ, ktorý za výdatnej podpory spoľahlivej rytmickej zostavy bubeníka a basgitaristu formuje celý výsledný zvuk skupiny. Gitarista John Barclay sa predstaví hneď niekoľkými peknými gitarovými sólami a za zmienku určite stojí aj skvelý spevácky prejav, neviem však koho, nakoľko zdroje neuvádzajú meno hlavného speváka, okrem bicmena ku každému členovi iba všeobecne pripísali že “vocals”.

Sunday hneď na začiatku platne zhurta vykopnú dvere hardrockovou peckou Love Is Life okrášlenou bubnovým sólom Pete Gavina. Pieseň I Couldn’t Face You je na mojej cd reedícii rozdelená do dvoch častí, kde časť ‘a’ je melodický slaďák, znejúci v duchu toho, čo urobilo Gary Brookera a jeho Procol Harum svetoznámym. Časť ‘b’ je návrat k energickému rocku okrášleným peknou spoluprácou hammondu a gitary, ktoré mi pripomenuli Gregga Rolieho so Santanom z roku 1970. Nasleduje pomalý blues s veľavravným názvom Blues Song a A stranu platne uzatvára prvé stretnutie s progresívnou tvárou skupiny v podobe skladby Man in a Boat. Druhá strana s piesňami Ain’t It A Pity a Tree Of Live pokračuje v progresívnom trende, ktorý vyvrcholí 11 minútovou perlou Sad Man Reaching Utopia. Album končí ako začal, kvalitnou heavy progresívnou skladbou Fussing and Fighting, kde v poslednej časti zaznie Barclayovo podľa mňa najlepšie zahrané gitarové sólo na celom albume.

Tohto roku polstoročný album skupiny Sunday stále čaká na oficiálnu cd reedíciu. V roku 1998 sa objavilo na trhu prvé neoficiálne vydanie od spoločnosti Black Rose Records, nasledované v roku 2011 ďalším pirátskym vydaním, tentokrát od švédskeho (?) Flawed Gems. Klasicky nič extra neponúkajú, iba okopírovaný artwork originálneho LP upravený vo photoshope na rozmery pre cd obal. Našťastie, zvuk kópie od Flawed Gems je dosť dobrý, informácia na zadnej strane vydania uvádza, že tu veru ide o remaster z pôvodného analógového zdroja. Môj názor je taký, že tým pôvodným zdrojom mohla byť kvalitne zachovaná LP platňa od Bellaphon, pochybujem, že sa vydavateľstvu podarilo získať originálne pásky zo štúdia.

01. Love Is Life – 6:10
02. I Couldn’t Face You – 8:03
03. Blues Song – 4:17
04. Man In A Boat – 4:52
05. Ain’t It A Pity – 3:5206. Tree Of Life – 3:55
07. Sad Man Reaching Utopia – 10:50
08. Fussin And Fighting – 6:51

John Barclay – gitara, spev
Jimmy Forest – klávesy, spev
Davy Patterson – basa, spev
Pete Gavin – bicie

Sunday Book Cover Sunday
BLPS 19066
Sunday
Heavy Progressive
Bellaphon
1971
LP
8
CD Flawed Gems GEM 26

12 názorov na “Sunday – 1971”

  1. Produkci Flawed Gems jsem měl koupenou komplet s výjimkou titulů, které vyšly jinde oficiálně. Jsou to piráti jak noha, často provádějí zvukovou kompresi na hranici snesitelnosti, ale většina jimi vydaných nahrávek nejde jinak sehnat. Což je rozhodující.

    Jediné album glasgowské skupiny SUNDAY patří mezi to lepší, co se dá u jich najít. Především klávesy, zvonivé a řádsky macaté, jsou ozdobou desky. Stejně tak občasná kytarová sóla mají co dát.

    Skladba Sad Man Reaching Utopia plus následující závěrečná Fussing And Fighting představují art rockové vyvrcholení ve stylu toho nejlepšího z UK školy. Ale například dvoudílná I Couldn’t Face You si zase hodně bere z americké školy melodického art rocku, tedy KANSAS a spol. I to blues posouvá feeling někam za moře, a tak to vnímám u většiny skladeb.

    Moc pěkná muzička, váhal bych mezi 3 a 4, ale spíš bych zaokrouhlil nahoru.

      1. Od Flawed mám 6 albumov nedostupných na oficiálnych nosičoch. Nemal som inú možnosť, musel som podporiť pirátov. Pamätám si konkrétne zo Sunday som tak dlho čakal na oficiálne vydanie, že som ho mal nakoniec problém zohnať i od Flawed Gems. Ešte stále majú niekoľko titulov, ktoré budem musieť tiež kúpiť od nich. Tie platne, ktoré doteraz oficiálne vydavatelstvá nevydali, už ich podľa mňa ani nevydajú. Éra cd skončila, už to viac nie je biznis.

        1. Súhlasím, tieto raritky, ktoré jednu dobu išli na dračku, už dnes nikto nevydá. Kto zaváhal, už sa k nim na fyzických nosičoch nedostane.

          Hoci teraz vyšli viaceré prekvapivé boxy, napr. Rare Bird a Patto, kto mohol tušiť, že to tridsať rokov po boome starej muziky na CD bude dostupné takto pokope? Ale to sú precízne selektované vydania, na tieto obskurity už nepríde.

        2. Je to paradox. Byly doby, kdy se začaly vydávat archeologické rarity a tím nastalo mnohé objevování. To pokračovalo cca dvacet let poměrně velký rozkvětem a mohlo se optimisticky zdát, že světlo světa spatří všechno. Jenže po čase jisté stagnace a recyklace již vydaného se další zapomněnky přestaly objevovat, a že jich ještě je.

          Dneska poslechu začílá velet streaming, který považuji za čiré zlo. Ne kvůli technickému systému, ale pro uplatňovanou obchodní politiku. Tam ani z áčkových kapel často nenajdu, co bych chtěl. A o nějakých hudebních objevech se mluvit nedá už vůbec.

          Již vydané věci z povrchu zemského samozřejmě nezmizely. Třeba na Discogs se toho dá sehnat hodně, naštěstí.

          1. Hej, zle som sa vyjadril. Kto zaváhal, má to dnes podstatne ťažšie a kšeftuje sa už len s tým, čo kto má. Tento jav, tak ako aj úzke vydávanie nosičov pre malú skupinu zberateľov, tu bude, pokým bude fungovať civilizácia ako ju poznáme. Ale vydavatelia sa už k tým starinám nevrátia. Presne, dvadsať rokov to fičalo, potom sa začali opakovať a kopa vecí z platní, čo dovtedy nevyšla, už asi nikdy nevyjde. Teda, možno sa niekoľko titulov zjaví, aby výnimkou potvrdili pravidlo, ale myslím, že sa zhodneme na tom, že táto etapa biznisu končí.

            Navyše, myslím si, že ak sa bude nejaká retro nosičová vlna vracať (to sa stáva, LP by mohlo rozprávať), tak zasiahne iné obdobie ako 60.-70. roky.

    1. Na nezávislákov z 90’s, The Sundays sa pamätám aj pre speváčku Harriet Wheeler. 😀
      Súhlasím, obal platne Sunday skutočne podarený. Námetom bolo dielo amerického maliara, expresionistu Lyonel Feininger Kircheho s názvom Gelmeroda.
      Som rád že som ti predstavil Sunday, dúfam, že ťa nesklamú.

Pridaj komentár