Woody Kern patrili k tým kapelám z konca šesťdesiatych rokov, ktoré dnes poznajú najmä zberatelia a hudobní fajnšmekri, ktorí sa radi prehrabávajú v zabudnutých archívoch britského rocku.
Ich jediný album The Awful Disclosures Of Maria Monk síce nezmenil dejiny rocku, no pri pozornom počúvaní je jasné, že táto skupina z Nottinghamu si vytvorila vlastný charakter a rozhodne si zaslúži viac než len malú poznámku v niektorom z lexikónov rockovej hudby.
Hudobnú kvalitu skupiny rozpoznal aj John Peel, vtedajší legendárny rozhlasový moderátor a DJ BBC. V septembri 1968 mal možnosť vidieť Woody Kern v jednom z klubov v Derby. Peel, ako sám neskôr s úsmevom priznal, najprv očakával ďalšiu variáciu na Dust My Broom od „miestnej bluesovej kapely“. Woody Kern ho však príjemne prekvapili. Po prvom sete sa im chcel trochu otcovsky prihovoriť a prípadne ponúknuť pomoc s nahrávaním. Odpoveď muzikantov ho však zaskočila: „Ale my už predsa nahrávame album pre Pye.“ Keďže jeho skutočné nadšenie pre hudbu Woody Kern ani s odstupom času nepoľavilo, napísal sprievodný text k albumu, ktorý bol použitý na zadnej strane obalu LP. Opisuje v ňom vlastnými slovami, plnými typického britského humoru, príbeh svojho stretnutia s Woody Kern, svoje dojmy z ich hudby a pridáva aj krátke komentáre k jednotlivým skladbám.
Skupina vznikla v Nottinghame v roku 1967 a od počiatku patrila k nastupujúcej vlne britského bluesového boomu. Základnú zostavu tvorili vedúci skupiny, gitarista, spevák a príležitostný klávesista Rik Kenton, basgitarista Mike Wheat a bubeník Steve Harris. Keď sa ešte na konci roka 1967 pridal multiinštrumentalista John Sanderson so saxofónom, flautou, husľami a klarinetom, hudobne sa Woody Kern posunuli k náročnejšiemu prejavu. Pohybovali sa niekde medzi bluesom, jazzom, soulom a psychedéliou, pričom ich základom zostával bluesrock.
Ako takmer každá začínajúca skupina však museli prežiť aj menej príjemné stránky klubového života. Ich vystúpenia v okolí Nottinghamu neboli vždy práve triumfálne. Hrali napríklad v klube, kde publikum uprostred koncertu opustilo sálu po oznámení, že do jedálne konečne dorazili „meat pie and mushy peas“. Skupina tak zostala hrať takmer úplne prázdnej miestnosti. Inokedy sa dokonca stalo, že po niekoľkých hodinách príprav na večerné vystúpenie manažér klubu kapelu jednoducho požiadal, aby si zbalila aparatúru a odišla.
Rok 1968 však priniesol zmenu. Britská psychedélia sa začínala vytrácať a do popredia sa dostával tvrdší bluesrock ovplyvnený skupinami ako Cream alebo Jimi Hendrix. Rozbiehal sa veľký britský bluesový boom a nahrávacie spoločnosti začali hľadať vlastné bluesrockové skupiny. Woody Kern pravidelne cestovali do Londýna, kde hrávali napríklad v legendárnom klube Marquee. V tomto období ich oslovila birminghamská agentúra Inter City Artists a zabezpečila im nahrávaciu zmluvu so spoločnosťou Pye, ktorá tiež hľadala skupiny zodpovedajúce novej hudobnej vlne. V tomto prostredí sa stretli aj s ďalšími mladými kapelami, napríklad s Pesky Gee alebo Velvet Fogg.
Samotné nahrávanie však nebolo úplne podľa predstáv hudobníkov. Producentom sa stal Jack Dorsey, ktorý mal skúsenosti skôr s bigbandom než s mladým britským rockom. Woody Kern chceli do svojich skladieb pridávať ďalšie nástroje, no Dorsey o takú spoluprácu príliš nestál. Navyše im nedovolil byť ani pri záverečnom mixovaní. Skupina tak mala možnosť vypočuť si album až v hotovej podobe a prekvapili ju rôzne zvukové efekty, ktoré by tam samotní hudobníci určite nepridali.
S nápadom na názov a dizajn albumu The Awful Disclosures Of Maria Monk prišlo vydavateľstvo. Išlo o protikatolícku autobiografiu z roku 1836, v ktorej mníška, ktorá utiekla z kláštora v Quebecu, v pikantných a miestami až softpornografických detailoch opisovala ponižovanie a násilie, ktorému mala byť v kláštore vystavená. Až neskôr sa ukázalo, že príbeh bol podvod, hoci dovtedy sa už predali státisíce výtlačkov. Pôvodne mal byť aj obal LP pikantne prispôsobený tejto knihe, podobne ako to vydavateľstvo urobilo pri obale albumu Velvet Fogg, kde sa objavili horebez modelky. Nakoniec z toho zišlo a na prednú stranu obalu sa dostala tvár bubeníka Steva Harrisa. Obal sa tým pre mňa osobne vyšplhal na popredné miesto v rebríčku najnevkusnejších albumových obalov.
Tu sa však už zvláštnosti končia a ku slovu prichádza hudba samotná, ktorá má svoje ozaj silné momenty. Úvodná Biography predstavuje Woody Kern ako energickú undergroundovú rockovú skupinu, ktorá dokázala spojiť psychedelickú atmosféru s nastupujúcim progresívnym rockom. Kentonov spev, gitara a Sandersonove nástrojové príspevky patria medzi výrazné stránky nahrávky. Veľmi zaujímavá je aj coververzia skladby Gramophone Man od skupiny Spirit. Pomalšia melódia, organ a psychedelické efekty vytvárajú typickú atmosféru obdobia, keď sa psychedelický rock začínal prelínať s progresívnejšími formami. Vlastná skladba skupiny, Fair Maiden ide podobným smerom – Kentonov trochu unavený spev a psychedelický text jej dávajú zvláštnu, zasnenú náladu.
Na albume nájdeme viacero rôznych tvárí Woody Kern. The Blues Keep Falling je pomerne pochmúrny bluesrock spojený s jazzovým saxofónom Johna Sandersona. Mean Old World od Little Waltera sa nesie v duchu raných Fleetwood Mac, až na to, že tu Dorsey z akéhosi dôvodu pridal zvuk skandujúcich futbalových divákov. Tell You I’m Gone je pomalá, hypnotická progresívna bluesová skladba.
Zaujímavá je aj vlastná skladba Vile Lynn, ktorá sa rozvíja okolo melódie pripomínajúcej Cat’s Squirrel. John Peel ju prirovnáva k tvorbe Captain Beefheart and His Magic Band a zaujímavou ju robia husle Johna Sandersona.
Za osobitnú pozornosť stoja Uncle John a Xoanan Bay. Práve tu sa naplno prejavuje to, čo robilo Woody Kern zaujímavými – saxofón a flauta spojené s hutným rockovým základom a celkový pocit, že kapela nechce hrať úplne podľa pravidiel a predovšetkým sa nechce obmedziť hranicami klasického bluesrocku. Pri spätnom počúvaní je možné nájsť aj určité náznaky toho, čo sa zanedlho naplno prejavilo v progresívnom rocku. That’s Wrong Little Mama je rezký blues pôvodne od B. B. Kinga. Záverečná, takmer desaťminútová Vegetable prináša pokojnejšiu, jazzrockovo ladenú náladu a priestor pre jednotlivé sóla. Ku koncu skladby zaznie efekt splachovania záchoda, ktorý pôsobí ako bizarná bodka za celým albumom.
Album The Awful Disclosures Of Maria Monk vyšiel v roku 1969 spolu so singlom Biography / Tell You I’m Gone. Komerčne sa však nepresadil. Tak ako pri mnohých ďalších undergroundových vydaniach Pye z tejto éry, predaj albumu bol slabý a Woody Kern zostali takmer bez povšimnutia. Po jedinom albume sa skupina rozpadla a hoci John Peel v závere svojho textu poslucháčom odporúčal, aby kapelu sledovali a čakali na jej ďalšie nahrávky, tie už, žiaľ, neprišli.
Pre Rika Kentona sa tým hudobná cesta neskončila. Krátko po rozpade Woody Kern sa objavil v skupine Armada, ktorá patrila k jeho ďalším zastávkam na londýnskej undergroundovej scéne. Na prelome rokov 1971 a 1972 sa Kenton dostal k Roxy Music, kde pôsobil približne osem mesiacov. Zahral si na ich úspešnom singli Virginia Plain a objavil sa s kapelou aj v televízii pri jeho propagácii.
John Sanderson sa ešte skôr dostal do blízkosti Roxy Music a navštívil jednu z ich prvých skúšok, keď skupina hľadala saxofonistu. Ponuku však odmietol a namiesto popového sveta sa začal viac venovať avantgardnému free jazzu. V polovici sedemdesiatych rokov pôsobil v jazzrockovej skupine Swift, ktorá sa dostala do finále súťaže Melody Maker National Rock/Folk Competition. Bubeník Harris pokračoval v hudobnej kariére a neskôr dlhé roky pôsobil v britskej jazzovej komunite. Basgitarista Wheat pokračoval v hraní bluesrocku v lokálnych klubových skupinách.
Pri Woody Kern nejde o zabudnutú kapelu, ktorú by bolo potrebné nasilu označovať za stratené majstrovské dielo. Ich album má svoje slabšie miesta a rozporuplné štúdiové rozhodnutia mu určite nepridali na kvalite. Napriek tomu je príjemné počúvať ho bez veľkých očakávaní a nechať sa vtiahnuť do jeho zvláštnej atmosféry. Je v ňom poriadny kus britského rocku konca šesťdesiatych rokov – blues, psychedélia, jazz, zárodky progresívneho rocku a množstvo osobitých nápadov. The Awful Disclosures Of Maria Monk možno nie je stratenou klasikou, ktorá by mala byť spätne vyzdvihovaná do prvej ligy britského rocku, ale rozhodne je to album, ktorý si zaslúži pozornosť každého poslucháča, ktorého baví objavovať menej známe a trochu podivné kapitoly hudobnej histórie.
Pôvodnú LP Pye vydalo tiež v Kanade a vo Francúzsku. Na prvé CD vydanie si The Awful Disclosures Of Maria Monk musel počkať až do roku 2002, keď ho vydalo Castle Music. Pokiaľ viem, toto vydanie zostáva jediným oficiálnym CD vydaním albumu, ktoré prináša aj dva bonusové tracky – mono verzie jediného singla skupiny, Biography / Tell You I’m Gone.
SKLADBY:
01. Biography
02. The Blues Keep Falling
03. That’s Wrong Little Mama
04. Tell You I’m Gone
05. Xoanan Bay
06. Uncle John
07. Gramophone Man
08. Fair Maiden
09. Vile Lynn
10. Mean Old World
11. Vegetable
ZOSTAVA:
Rik Kenton – Gitara, klávesi, spev
Steve Harris – bicie
Mike Wheat – Basgitara
John Sanderson – Saxofón, flauta, viola, klarinet
The Awful Disclosures Of Maria Monk
NSPL 18273
Blues Rock
PYE Records
1969
LP
11
CD CMRCD 515 Castle Music
Nespomínam si, že by som niekedy počul o tomto spolku. Ďakujem za zoznámenie s Woody Kern a výborný článok. Využívam možnosť vypočuť si album prostredníctvom Spotify.
Veď o to tu ide – predstaviť menej známe skupiny čo najväčšiemu počtu ľudí, ktorým táto scéna nie je ľahostajná.