Áno, drahí moji, pred päťdesiatimi rokmi sa v slnečnej Kalifornii v dňoch 16.-18. júna 1967 konal Monterey International Pop Festival. Zároveň však dodávam, nie, nemyslite si, že toto je nejaký vyčerpávajúci encyklopedický článok o spomínanej mega akcii.

Takých článkov nájdete (a určite ste ich aj čítali) na nete „habadej“ od ľudí zasvätenejších ako som ja (aj keď v poslednom čase pri takomto type akcií viac preferujem spomienky tých, ktorí tam boli – fanúšikov, ako články profi publicistov). Toto je len také malé pripomenutie tejto významnej hudobnej udalosti (samozrejme výsostne subjektívne). Festival bol azda prvou veľkou akciou svojho druhu a o i. podnietil aj k vzniku ešte viac legendami opradeného Woodstocku. Už tým sa nezmazateľne zapísal do dejín hudby. Ak by to niekomu nestačilo, prvý raz tu boli tak širokej verejnosti predstavené budúce hviezdy, velikáni a legendy… ktože to bol? Napr. Janis Joplin alebo Jimi Hendrix a samozrejme aj mnohí iní. Možno by sa ešte patrilo spomenúť, prečo tam nakoniec neboli Cream, Beatles alebo Stouni či veční smoliari Doors (Woodstock to „istí“), ale dosť bolo kecov, poďme na to podstatné – hudbu (zámerne sa teda vyhnem aj komentovaniu vrcholne nevkusného plagátu tohto legendárneho festivalu). Tu je niekoľko videí od niekoľkých interpretov (podľa osobného výberu a preferencií):

Nezabudnuteľná Janis Joplin – Ball and chain v jej podaní je hotová extáza.

Jimi Hendrix – Hey Joe. Obísť Hendrixa by bolo trestuhodné… a tu ho máte!

Jefferson Airplane – Somebody to love. Najväčší hit tejto psychedelickej sanfranciskej kapely a jednej zo symbolov doby je v ich podaní na Monterey naozaj fantastický a páči sa mi o dosť viac, ako jeho prevedenie na Woodstocku.

Canned Heat – Rollin‘ and tumblin’. Bluesový štandard v podaní tejto americkej bluesrockovej skupiny, ktorá svoj debut vydala v tomto roku leta lásky (a roku debutov viacerých významných kapiel zároveň). V porovnaní s Woodstockom je zaujímavé aj zrovnanie vizáže jednotlivých členov (napr. Bob „Medveď“ Hite). Gitarové „slajdové“ sólo má na starosti bluesový fanatik Al „Blind Owl“ Wilson, ktorého hru mám veľmi rád. Na basgitare vyčíňa skvelý Larry Taylor (blysol sa aj ako spoluhráč Mayalla).

A prichádzajú moji obľúbenci Butterfield Blues Band – Driftin’ blues. Paul Butterfield možno nepatrí k absolútne top vokalistom, ale jeho bluesové cítenie to všetko vynahrádza, ba čo viac, svojou hrou na harmonike zaujal už vo svojom mladom veku dokonca aj čiernych bluesmanov a to je čo povedať. Posúďte sami…

Patrí sa spomenúť aj The Who a My generation. Briti sa takto predstavili na americkej pôde – s poriadnou dávkou energie.

Country Joe And The Fish je medzi inými psychedelickými hippies kapelami „šesťdesiatok“ možno trochu zabudnutá (aspoň u nás) – napr. v porovnaní s takými Jefferson Airplane a Grateful Dead, ale aj Quicksilver Messenger Service. Neodmysliteľne však patrí do koloritu tej doby. Známa je aj svojimi protivojnovými textami. Tu je ich Not so sweet Martha Lorraine z Monterey. Z tej psychedélie vyviera blues takým spôsobom, že ma to celé oslovuje.

Do pozornosti dávam aj newyorčanku zmiešaného pôvodu menom Laura Nyro, pretože si to zaslúži – rozhodne zaujala. Vypočujte si jej Poverty train!

Čo Vám príde na um, ak je reč o hudbe šesťdesiatych rokoch? Mne medzi mnohými kapelami a interpretmi príde na um aj Mamas & Papas. Práve člen tejto skupiny – John Phillips stál (spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi) za vznikom tohto legendárneho festivalu. Nemožno preto z tohto vystúpenia nespomenúť aj ich najväčší hit California dreamin’ (zrejme poznáte).

Veľmi rád pridávam aj mojich obľúbencov okolo ešte obľúbenejšieho M. Bloomfielda a síce Electric Flag. Vo Wine má Bloomfield pekné sólo. Sú tu aj parádne dychy a Electric Flag má tiež veľkú zásluhu na tom, že som si dychovú sekciu obľúbil v spojení s bluesovou alebo rockovou hudbou. Vystupovali tu a to pritom ešte nemali vydaný ani len debut (s tým sa možno niektorí iní umelci, ktorí sa tam nedostali už mali kde-čo vydané, len ťažko vyrovnávali)!

A (aj) v Over lovin’ you… kapela zasa prekypuje hektolitrami energie. Bodaj by nie, veď hnacím motorom tam je Buddy Miles. Radosť počúvať! Ale im to šľape!

Simon & Garfunkel sú taktiež jedným z esenciálnych symbolov hudby šesťdesiatych rokov. Aj oni boli súčasťou tých troch dní, ktoré vstúpili do histórie. Bolo by azda hriechom, ak by tu chýbala ich prenádherná nádhera menom Sounds of silence. Dokonalé!

Veľmi sa mi páči vystúpenie Janis Joplin, Hendrixa, Jefferson Airplane, Butterfield Blues Band, Electric Flag, no ak by som mal vybrať len jedného interpreta, ktorý ma tu očaril najviac, povedal by som Otis Redding. Áno, tento soulový zázrak (ktorý takmer polroka po Monterey zahynul) ma svojim vystúpením úplne dostal.

Stounovská Satisfaction má v jeho podaní (tu treba vyzdvihnúť celú kapelu) také gule, o akých sa Jaggerovým fanynkám (a vôbec stounovským groupies) ani nesnívalo…

Totálne, ale úplne totálne ma však odrovnala perla s názvom I’ve been loving you too long. Nemám slov…

P. S. Možno v mojom zozname bude niekomu niekto (napr. Al Kooper, Ravi Shankar, Booker T) chýbať, ale chcel som uviesť tieto videá, ako takú spomienku na túto veľkú hudobnú udalosť. A pokojne sa podeľte o svoje dojmy (hoci len sprostredkované, ale aké!) z Monterey aj vy…