In-A-Gadda-Da-Vida, nezabudnuteľná skladba s jednoduchým geniálnym gitarovým riffom, zabezpečila skupine Iron Butterfly nesmrteľnosť.

Začiatok nesmrteľnej kapely zo San Diega možno sledovať od roku 1960, kedy Doug Ingle, vtedy 15ročný chlapec, ktorý mal otca cirkevného organistu v Omahe sa naučil hrať na organ a začal hrať v skupine Kerryho Chatera The Progressives ako klavírista. Skupina sa po zmenách v zostave viackrát premenovala, na The Jeritones, neskoršie na Jeri and Jeritones (Jeri Martinson bola speváčka, neskoršie Chaterova manželka). Bola to skupina, ktorá hrala hudbu v kluboch do tanca.

Jeri and The Jeritones sa rozpadli v lete 1965 a trojica muzikantov, Chater (basa), Weis (gitara), Ingle klavír), onedlho vytvorila novú skupinu, zatiaľ bez mena spolu s Garym Withemom (saxofón) a Jackom Pinneyom (bicie). Skupina hrávala v San Diegu, v rock’n’rollovom nočnom klube „Palace“ a miestny promotér jej dal meno podľa klubu, Palace Pages.

V búrlivom roku 1965 opúšťajú Palace Pages Chater a Withem pre nezhody v smerovaní skupiny, obaja chcú hrať melodickejší materíál, zatiaľ čo Doug Ingle, Jack Pinney a Danny Weis si chcú nechať narásť vlasy a hrať rockovú hudbu. Do skupiny príde basový gitarista Gregory Willis. Začiatkom roka 1966 nastúpi spevák Darryl DeLoach. Jeho prínos je aj nehnuteľný. Skupina môže svoj randál skúšať v garáži jeho rodičov.

V auguste 1966 sa chce Doug Ingle presťahovať do Los Angeles, kvôli úmyslu skladať filmovú hudbu. Pre zábezpeku svojho finančného príjmu prehovára aj kamarátov z kapely, aby išli tiež do mesta hriechu. S LeRoachom, Weisom a Pinneyom problém nie je, pôjdu, ale mladý Willis ísť nemôže, pretože rodičia mu nedovolia presťahovať sa, lebo najprv musí dokončiť školu. Náhradu za študenta našli veľmi rýchlo, gitarista Jerry Penrod súhlasil s postom basgitaristu a skupina si ešte rýchlo zmenila meno na Iron Butterfly. Meno malo vyjadrovať niečo krásne a ľahké, protikladom malo byť niečo ťažké. Vyšiel z toho „Železný motýľ“.

Prvá zostava:
Iron Butterfly (1966 – september 1966):
1) Danny Weis
2) Doug Ingle
3) Darryl DeLoach
4) Jack Pinney
5) Jerry Penrod

Skupina si zabezpečila angažmán v losangelskom klube „Bido Lito’s“, ale Jack Pinney sa začiatkom septembra musel vrátiť do San Diega, lebo mu začal semester v škole. Nahradil ho bubeník Bruce Morse, ale už po dvoch mesiacoch skupinu opúšťa pre chorobu svojej matky a prichádza známy bubeník zo San Diega, Ron Bushy. Ron mal toho už „veľa“ za sebou a hral kade-tade. Skupina hrala v klube Bido 6 krát do týždňa a aj v ňom bývala, hore na poschodí. Žiadne pohodlie a vo veľmi stiesnených podmienkach. Niekto spal v kancelárii, niekto v kúpeľni, niekto na streche. Doobeda mohli v klube skúšať koľko sa im ráčilo. Každý z muzikantov dostal 25 dolárov týždenne a za spanie na streche, v kancelárii a kúpeľni neplatili ani vindru nie to ešte deravý groš. To bola krása žiť, nie? Iba si fidlikáš a bývaš zadarmo. Medzičasom začali hrať aj v populárnejšom a významnejšom nočnom klube „Whisky à Go Go“ na Sunset Strip a podpísali s manažérom klubu zmluvu ako domovská skupina. Predskakovali pre The Doors, Buffalo Springfielf, The Byrds. Iron Butterfly sa stávali známou losangelskou kapelou. Našli si nakoniec aj vlastné ubytovanie v dome na Walnut Drive.

Po presťahovaní sa do Los Angeles podpísali nahrávaciu zmluvu s Atco Records, (dcérskej spoločnosti Atlantic Records) a v roku 1967 nahrali v Gold Star Studios a Nashville West Studio debutový album Heavy, ktorý vydali 22. januára 1968. Predalo sa ho 150 000 kusov. V auguste 1967, po skončení nahrávky albumu Heavy, odchádza Danny Weis do skupiny The Gentle Soul a je nahradený 17-ročným Rickom Davisom, veľakrát uvádzaný aj pod menom (Eric Brann, alebo Braunn). Erik Brann hral už od svojich 4 rokov na husle a bol výborným hráčom v symfonickom orchestri. Od Weisa kúpil gitaru Mosrite a zosilňovač Vox Super Beatle. Už 8.8.1967 majú Iron Butterfly koncert, ale mladý Eric nevie a ani ešte nemôže vedieť hrať repertoár skupiny, a tak ho na koncertoch zaskakuje kamarát Doug Hastings. Nespokojní členovia Jerry Penrod (basa) a Darryl DeLoach (spev) na protest pre slabý výkon mladučkého gitaristu odchádzajú. Je vyhlásený konkurz na basového gitaristu. Ten získa Doug Lee Dorman. Hneď po nástupe do skupiny používa meno Lee, aby nedochádzalo k zámene s Dougom Inglem.

 Iron Butterfly (15. september 1967 – 13. december 1969):
1) Doug Ingle – organ, spev
2) Ron Bushy – bicie, perkusie
3) Erik Brann – gitara
4) Lee Dorman – basa, gitara, bubny, piano, vibrafón

Po týchto zmenách sa vytvorila „klasická“ zostava Iron Butterfly a v tomto obsadení nahrali na Long Islande druhú LP In-A-Gadda-Da-Vida. Album vyšiel 14. júna 1968. Na A strane obsahuje 5 piesní a na B strane 17 minútovú titulnú skladbu.

Fakty
Doteraz sa predalo 30 miliónov kópií. Album bol viackrát platinový a v Bilboarde bol 140 týždňov v prvej 100, 81 týždňov v prvej 10, išlo vtedy o najtvrdší album s prelomovým sólom na bicie.

V nedeľu, 17. augusta 1969, mali Iron Butterfly vystúpiť na mliečnej farme Maxa Yasgura, v posledný deň trojdňového hudobného festivalu Woodstock. Ich náklaďák uviazol už 15. augusta v prehustenej premávke a skupina sa na slávny Woodstock nemala ako dostať. Dlho čakali na prílet helikoptéry v hoteli na Manhattane, ale tá nikdy nepriletela. Aparatúru mali zabezpečenú manažérom od iných vystupujúcich skupín, Inglemu mal požičať hammondky Sly Stone. Ako by to bolo dopadlo na Woodstocku si teda môžeme iba domýšľať.

V sobotu, 13. decembra 1969, po koncerte v San Diegu opúšťa Eric Brann Iron Butterfly pre nespokojnosť, lebo chce hrať tvrdšiu hudbu a kapela s tým nesúhlasí. Ostatní muzikanti ho nahradia hneď dvojicou gitaristov. Prichádzajú Carlo „Michael“ Pinera a Larry Reinhardt, zrejme už predtým tajne skúšali s kapelou, keď Eric ohlasoval svoju nevôľu v hudobnom smerovaní železného motýľa.

Iron Butterfly mali posledný koncert na rozlúčku 23. mája 1971 „Music for people“. Ako predkapela hrali južanskí Black Oak Arkansas s nedoceneným spevákom Jimom Dandym. Doug Ingle už nechcel viac pokračovať v hudobnej kariére, lebo termíny, ktoré musel dodržiavať v rámci zmlúv s vydavateľstvom, mu strpčovali život a nebol spokojný so stavom vecí. Neskoršie úplne odišiel z hudobnej scény.

A ostatní ostatníci?
Ron Bushy založil skupinu Gold a vybudoval nahrávacie štúdio Bushwack.
Lee Dorman a Larry Reihardt vytvorili skupinu Captain Beyond.
Mike Pinera založil skupinu Ramatam.
Manny Bertematti vstúpil do skupiny The New Cactus Band.

Neskoršie sa Iron Butterfly dali párkrát dohromady, vstali z popola, ale to už bola iná história.

LP In-A-Gadda-Da-Vida

1. Most Anything You Want (3:44)
Je to melodická pieseň založená na organe a gitare. Celú skladbu sprevádzajú vokály, pôsobí dnes staromódne, ale použitie nástrojov, ktoré sa striedajú v dominancii, sú ukážkou, ako sa rodila rocková hudba. Basová gitara si ide svoju líniu a je ju počuť naozaj hutne a presadzuje sa. Doug Ingle používa klasický zvuk kostolného organu hraného na nástroji Vox.

2. Flowers And Beads (3:09)
Staromódny zvuk s dominantnou gitarou a basou. Spev znovu podporovaný hutnými vokálmi. Dnes už ma táto skladba nemá čím nadchnúť. Akoby som z nej vyrástol. Názov skladby evokuje hnutie „hippies“.

3. My Mirage (4:55)
Kostolný organ prechádza do celkom zaujímavej piesne. Teraz cítim, že skladba nezostarla a zachovala si psychedelický feeling aj po desaťročiach. Basová gitara je dominantnejšia ako by mala byť. Gitara je trochu viac vzadu, bicie sú potlačené a veľa z nich nie je počuť. Momentálne najlepšia vec z doteraz počutého. Som prekvapený, aký drive Iron Butterfly dokázali do tejto stíhačky dať. Záver skladby je výborný.

4. Termination (2:53)
Vyzerá to tak, že aj toto je dobrá vec. Nemýlim sa, dvojica spevákov Brann a Dorman podporovaná dobrým riffom gitary, vzápätí vyhrávkou na organe. Zvuk skupiny je jasnejší a priebojnejší ako v prvých dvoch skladbách. Skladba končí s jemnou dohrávkou.

5. Are You Happy? (4:29)
Zase návrat k staromódnejšiemu zvuku. Bicie sú tentokrát dominantné a nahrávané úplne inak ako doteraz. Gitara s organom idú dopredu v trošku nedopracovanej melódii, akoby tomu niečo chýbalo. Skladba prechádza do krátkeho sóla bicích a gitary a celá kapela jamuje. Som rád, že mám prvú stranu LP za sebou, lebo teraz príde tá nesmrteľná vec.

6. In-A-Gadda-Da-Vida (17:05)

Fakty
O tejto zázračnej rockovej skladbe sa patrí hodiť pár slov a faktov. Ono tie fakty o vzniku melódie a názvu piesne nemusia byť stopercentné, ale bude nám to v tomto prípade vadiť? Dnes skoro nikto nevie ako to vlastne bolo a tí, ktorí sa na tom podieľali, boli veľakrát mierne povedané pod rôznymi maličkosťami.

Skladbu zložil Doug Ingle. Pôvodne to bola country balada dlhá asi 90 sekúnd. Keď bol Dough opitý a skúšal na svojom organe Vox melódiu, zapísal si Ron Bushy slová, ktoré mu zneli foneticky ako in a gadda da vida. Asi o rok neskôr ako predkapela Jefferson Airplane už s Braunnom a Doormanom túto pieseň hrali a stále ju predlžovali. Hneď po skončení koncertnej šnúry išli do štúdia Ultra Sonic Studios. Skupina hrala pieseň v štúdiu ako zvukovú skúšku pre zvukára Dona Casaleho pred príchodom producenta Jima Hiltona a nikto nevedel, že. Casale skúšku nahráva. Po vypočutí tajnej nahrávky skonštatovali, že už netreba robiť druhú oficiálnu nahrávku. Prehrali iba Doughov spev a Ericovu gitaru. V 17-minútovej skladbe dostanú všetci štyria hudobníci svoj priestor a jeden z najznámejších gitarových riffov možno zaradiť medzi základné kamene rockovej hudby. Nahrávka tak obsahuje množstvo zvukárskych chýb, evidentne na začiatku kolíše hlasitosť.

Text obsahuje veľmi málo slov a kladie otázku dievčaťu, či ona nevie, že ju on miluje a že on bude mať vždy pravdu v In-A-Gadda-Da-Vida (Rajskej záhrade). Chce, aby ho chytila za ruku a spoločne pôjdu krajinou /záhradou/.

Singlová zostrihaná verzia trvá menej ako 3 minúty. Krátku verziu hrali americké rádiá cez deň a v noci hrali celú pieseň. Skladba je označovaná ako prvá „“heavy metalová“ pieseň, spojenie slov „heavy metal “ sa objavuje aj pri skupine Steppenwolf a ich Born to by wild.

Bol to prvý rockový album, ktorý dostal za predaj platní platinovú platňu, ktorú dáva RIAA: Recording Industry Association of America.

Skladba
Prvé, čo zaujme, je gitarový rif, druhý faktor je rytmus, nástojčivý a hypnotický, do tretice feeling piesne a spojenie použitých nástrojov: klasický organ, gitara, basa a bicie. Niektoré pasáže sa dnes zdajú príliš dlhé a môžu poslucháča nudiť ( najmä „nekonečné“ sólo na bicie /trvá iba dve a pol minúty/). V dobe vydania však bolo bubenícke sólo priekopnícke a hoci nebolo ktovieako náročné, stalo sa meradlom kvality mnohých bubeníkov. Dá sa ľahko zapamätať a Bushy sa nesnažil ukázať svoje bubenícke schopnosti, ale sólo podriadil motívu skladby. Pri nahrávke bicích sú použité efekty fázovania mikrofónov. Zvuk nahrávky je tentokrát celkom obstojný vzhľadom na vek a možnosti štúdia. Aj keď samozrejme mohol byť výrazne lepší. Ale práve tá nedokonalosť je zrejme prínosom. Burácajúca basa Lee Dormana, sólová gitara iba 17-ročného Branna je „vesmírna“, (chlapec hral v Iron Butterfly iba tri mesiace) a bicie Rona Bushyho sú výborné. Hammondov organ skladateľa piesne Douga Ingleho ani nemusím spomínať.

Skladba začína kostolným organom Ingleho, Bushy nastupuje s bicími, Dormann pridáva basový riff a o pár sekúnd nastupuje Braunn so skreslenou gitarou. V 25 sekunde začína text „In-A-Gadda-Da-vida honey“, spev je sólový, bez vokálov. Nie je nahraný kvalitne a chýbajú mu vyššie frekvencie a priestorovosť, je určite snímaný dynamickým mikrofónom v tej istej miestnosti ako hrá zvyšok kapely. Veď prečo by bol aj inde, ak kapela skladbu skúšala pred nahrávaním. Vzhľadom na to, že potom robili prehrávku skúšky v rámci spevu a Ericovej gitary, nie je celkom jasné, koľko je originál a koľko je overdub. Podľa kvality nahrávky si myslím, že začiatok spevu ostal pôvodný. Od 2:20 začína kapela svoj psychedelický set bez spevu. Braunn stále opakuje základný riff a Ingle predvádza svoju bravúru na organe. Potom nastupuje do riffu basová gitara a sólová preberá úlohu kláves predtým. Riff basovou gitarou je šperkovaný sólom na gitaru. Približne od 5:00 pridáva na dôraze organ v akcentoch. Drive kapely sa dynamicky zvýši. Tým pádom nastáva zvukové prehlušenie bicích. Bicie sú málo počuteľné a v týchto sekundách akoby ani nehrali. Od 6:20 je to iné, bicie sa začínajú presadzovať a idú do sóla. Bubeník hrá iba na kotloch, činely nepoužíva. Rytmus sa pozvoľna zrýchľuje a k bubeníckemu sólu pridáva iba hajtku. Od 9:12 začína s kostolným organom Ingle. Ako keby hral starodávneho Bacha a melódiu vzápätí rozvádza do rajskej atmosféry. Bicie ustupujú z popredia. Gitarové efekty Braunna. Vraj ich ani nevedel hrať a iba špekuloval čo z toho vyjde. Medzihra na organe, od 12:30 to bude znovu známy motív. Je tomu naozaj tak. A ten motív je nádherný. Ešte znovu Bushy na bicích, Braunn s gitarovým efektom, klávesy a basa. Od pätnástej minúty nastáva ošiaľ a kapela sa postupne dostáva k textovej časti zo začiatku. Text sa opakuje, zdá sa mi, že spev je teraz nástojčivejší a lepší. Pôsobí živo a drive celej skupiny je výborný. Kapela končí tak ako začala, s organom a pridáva záverečnú bodku s nezabudnuteľným riffom. Tak Iron Butterfly dohrali a zaznel aj posledný tón.

Kým prvú stranu albumu môžem prirovnať k The Doors, zvuk druhej strany by som dal k priekopníkom Vanilla Fudge. Čo sa dá napísať po dohratí tak známej piesne, keď človek najprv musí predýchať vypočuté. Určite je tam kopec nedokonalých technických detailov, ale atmosféra nahrávky je úžasná a právom ju radím k najlepším, čo sa na začiatku éry rockovej hudby podarilo. A to naozaj je s čím porovnávať. Patrí sa poďakovať všetkým z Iron Butterfly, ktorí sa na In-A-Gadda-Da-Vida podieľali a aj tým malým, ktorí boli v pozadí, že tu tento skvost zanechali.
Thank you!

ZOSTAVA:
Erik Brann / guitar, vocals (4)
Doug Ingle / organ, vocals
Lee Dorman / bass, backing vocals
Ron Bushy / drums

Album: In-A-Gadda-Da-Vida
Autor: Iron Butterfly
Žáner: Psychedelic Rock, Hard Rock
Vydavateľstvo: Atlantic
Rok: 1968
Formát: LP
Počet skladieb: 6
Zdroj: LP ATCO Records ‎- SD 33-250 (1968, US)