Canterbury (canterburská scéna) je jednou z významných odnoží artrockovej hudby 70. rokov, ktorá je pomenovaná podľa britského regiónu, kde kapely s týmto zameraním vznikli. Jej hlavní predstavitelia sú známi v celej svojej škále: od pôvodne ťažkých, jazzovo orientovaných Soft Machine, cez psychedelických Gong, klasikov subžánru Hetfield & North, National Health a Khan, až po melodicky najstráviteľnejších Caravan.
Canterbury má (resp. malo) svojich zastáncov aj v iných krajinách sveta: taliansky Picchio Dal Pozzo, japonský Six North, belgický Pazop, švajčiarsky (jednoalbumový, ale kultový) Island, americké kapely However a Volaré sú toho celkom jasným dôkazom. Aj progrockoví hrdinovia dnešnej doby, britsko-švédsky súbor Tangent, vychádza vo svojej produkcii z canterbury, ako jedného z elementárnych zdrojov svojej hudobnej inšpirácie. Všeobecne je však príliv nových kapiel vychádzajúcich z canterburskej scény veľmi zriedkavý.
Limitovaná séria LP s plagátom o veľkosti A2.Jednou z tých, ktoré sa objavili relatívne nedávno, ako blesk z čistého neba (a rovnako je zložená z muzikantov už “v najlepších rokoch”) s hodne silným albumom, sú Diagonal z Brightonu. Pôvodne sedemčlenná kapela, ktorej hudba so svojím archaickým, analógovo pôsobiacim zvukom, vracia staromilcov do raných 70. rokov. Aj minutáž albumu je konzervatívna – vinylová (album vlastne súbežne na vinyle aj vyšiel). Za výrazné individuality súboru považujem sólového speváka a klávesáka Alexa Crispina a hráča na altsaxofón, klarinet a flautu Nicholasa Whittakera, ktorí mierou vrchovatou prispievajú ku tej správnej atmosfére albumu, dávajúcemu realistický pocit, že vyšiel takmer o 40 rokov skôr ako je realita…
Semi Permeable Men-Brain (10:54) – je typický canterburský náter – dynamicky sa ženúca skladba s naliehavým spevom Alexa Crispina, pri plnom zvuku nástrojovej inštrumentácie s výbornou gradáciou.
Child Of The Thunder-Cloud – (8:49) sa rozbieha od pomalého tandemu piano-altsaxofón do silne melancholickej pasáže a cez bubenícku vsuvku do jazzového finále s vokálom, skresleným vocoderom.
Deathwatch (7:18) – chvejivo plačlivý hlas à la Richard Sinclair (Caravan) v opare krásne smutnej atmosféry prechádza do prostrednej, a capella spievanej časti a končí motívom skreslenej gitary za postupného sa pridávania dychových nástrojov a syntetizátorov. Harmonická výstavba skladby je skutočne parádna.
Cannon Misfire (5:32) – je inštrumentálny jazzrock/fusion à la Soft Machine v ich najlepšom období, výrazná rytmika (dominujú basgitara a bicie), saxofón a skreslený zvuk silne podladenej gitary. Tiež skvelý kúsok.
Pact (14:00) – archaické Hammondky, podladená gitara, základný bluesový motív, Alex Crispin spieva, akoby chcel vypustiť dušu na dlaň, aranžérsky typický zvuk opusov canterburskej scény, skutočne ako spred 35-40 rokov. Krásna mellotronová pasáž uprostred vás prenesie do mystických krajín zo štetcov a obrazov Rogera Deana a finále dvoch gitár na organovom podklade, dôstojné termínu “canterbury” vás pomaly vynáša späť do dennej reality z exkurzie po raných 70. rokoch…
Z doteraz troch vydaných štúdiových albumov zatiaľ jednoznačne najlepšie dielo skupiny…
Hodnotenie: 4,5
SKLADBY:
1. Semi Permeable Men-Brain (10:54)
2. Child of the Thunder-Cloud (8:49)
3. Deathwatch (7:18)
4. Cannon Misfire (5:32)
5. Pact (14:00)
ZOSTAVA:
Alex Crispin – lead vocals, piano, organ, synth, percussion
Nicholas Richards – guitar, percussion
David Wileman – electric & acoustic guitars, percussion
Ross Hossack – Mellotron, synth
Nicholas Whittaker – alto saxophone, clarinet, flute, recorder, backing vocals
Daniel Pomlett – bass
Luke Foster – drums, percussion
Diagonal
Prog Rock
Rise Above Records
2008
CD, LP
5
… v polemike je asi viac pozitívneho a poučného … ako v obyčajnom pritakávaní … a Zopp počúvam od momentu, čo sa objavili na scéne (už skoro rok a pol) … na súčasnú dobu sú skvelí …
Oh, tak okay potom.
… tak 1.10. vyšiel album Diagonal “4”a podobne, ako pri druhom, aj treťom albume možno potvrdiť jediné – prvý album kapely Diagonal je proste nedostižný …
Daevid Allen bol rodený Austrálčan a pobyt v Paríži bola (iba) epizóda jeho života (kde o Canterbury ešte nemal ani šajnu), drvivú väčšinu života tvoril, skladal a hral až na Britských Ostrovoch potom …
Ame Son je skôr psychedelická/space rocková záležitosť, ako štandardné Canterbury, a francúzska rocková scéna je natoľko špecifická, že je veľmi kontroverzné hodnotiť (zveličovať) vplyv Ostrovnej Canterbury scény na jej zásadnejšiu orientáciu. …
Podľa mňa Canterbury sound treba ponímať s poriadnym nadhľadom, asi ako nemecký Krautrock. Traja hlavný predstavitelia tzv. Canterbury scény po tretích albumoch už hudobne nemali skoro nič spoločného. Delivery neboli z Canterbury (ani hudobne, ani zemepisne), ale sú považovaný za ich predstaviteľov kvôli zostave hudobníkov neskôr pôsobiacich v Canterbury hudobníkmi. Spirogyra bola založená v Canterbury ale nikto ju k tej scéne nepriraďuje. Ťažko sa v tom vyznať. Z Francúzska by som spomenul ešte Moving Gelatine Plates.
Diagonal sú skvelí, už som ich dávno nepočúval, ďakujem za pripomenutie. Vypočuj si tiež skupinu Zopp. Duo, chalan z Nottinghamu na klávesoch a bubeník z Talianska od skupiny Leviathan. Otvorene sa hlásia k dedičstvu National Health a Hatfield and the North.
Ame Son je charakterizovaná ako “raný Gong” a stretol som sa s tým, že sa radí ku Canterbury. Napokon, keď Allen odišiel od Soft Machine, tak sa s časťou jej členov priatelil. Veď aj Gong vznikol vo Francúzsku. Tak som to chcel spomenúť. Inak súhlasím, francúzska scéna je veľmi… svojská.
Všimol som si, že zo svetových odnoží Canterbury si vynechal Francúzsko, pritom tam napríklad taký Daevid Allen pobýval, nuž mi dovoľ doplniť do mozaiky kapelu Ame Son. Vďaka za zoznámenie s Diagonal.