Počas môjho nedávneho pobytu v Austrálii som mal to šťastie stretnúť sa s Kevinom Borichom osobne. A nie len tak hocikde, ale priamo uňho doma. To je vskutku privilégium, ktorému sa veľa ľuďom (nieto ešte cudzincom), nedostane. Profil Kevina Boricha bol mojou prvotinou tuná na Rockovici a minulý rok k nemu pribudla aj recenzia jeho novej trojcédečkovej výberovky s názvom Legacy.

K jeho hudbe som sa dostal najmä vďaka môjmu priateľovi Cliffordovi Hoadovi (Kings of the Sun), ktorý je jeho veľkým fanúšikom a ovplyvnil ho aj hudobne. Cliff navyše preposlal môj profil KB Express samotnému Borichovi, načo mi prišiel od tejto austrálsko-novozélandskej gitarovej legendy s chorvátskymi koreňmi ďakovný email a prvotný kontakt.

Keď ma KB minulé leto oslovil, či by som nenapísal recenziu na jeho kompiláciu Legacy (2022), s radosťou som prikývol. Spomenul som mu, že koncom roka budem u protinožcov a snáď ho aj uvidím naživo. Borich odvetil, že ak sa stretneme, daruje mi nové CD osobne.

Gonna See KB Tomorrow

Môj pobyt v krajine kengúr sa blížil ku koncu, a tak došlo aj na telefonát veteránovi austrálskej hudobnej scény: “Ahoj Kevin! Ako sa máš? (…) Je tu ___ zo Slovenska na návšteve a koncom týždňa letí naspäť. Mal by si na nás chvíľu čas? (…) Okay, vidíme sa!” Cliff zložil telefón a povedal: “Najlepší čas ho vidieť je zajtra okolo obeda. Ráno vyrážame.”

A tak sa aj stalo. Po skoro trojhodinovej štreke do Sunshine Coast Hinterlandu (niečo ako zázemie od pobrežia, smerom do vnútrozemia) sme sa naprieč krásnou panorámou zelenej kopcovitej vidieckej krajiny, plnej kravských pastvín, nezadržateľne blížili k nášmu cieľu. V jednom momente som si všimol na obzore dom týčiaci sa nad údolím a vravím: “Stavím sa, že to bude ono!” A nemýlil som sa.

Po zídení z asfaltky sme ešte kúsok šli kamenistou lesnou cestou a po chvíli sa pred nami otvoril pohľad na perfektne skrytú oázu pokoja. Ďaleko od ruchu veľkomesta. Jednoducho nádhera.

A sme tu!

Po zaparkovaní sme sa ešte chvíľu rozhliadali dookola, načo pán domu vyšiel na verandu a privítal nás. Po mojom predstavení a podaní si rúk, som pánovi Borichovi odovzdal kyticu pre pani domu (ktorá ale doma nebola). Napriek tomu to spravilo výborný prvý dojem a som rád, že Clifford s touto ideou prišiel. Ja som mal v zálohe ešte iné, ale k tomu sa o chvíľku dostaneme.

KB nás uviedol dnu a porozprával o tom ako si dom po kúpe pozemku v 90. rokoch svojpomocne postavili. Mnohé z kamenných obvodových múrov sám budoval. Je zjavné, že Kevin Borich nie je žiadna primadona a vie čo je to tvrdá práca. Napokon, jeho dlhovekosť v hudobnom biznise je toho dôkazom. A aj letmý pohľad na steny predsiene domu, ktoré svedčia nielen o jeho úspešnej hudobnej kariére, ale aj hrdosti na svojich predkov. Ako dieťa chorvátskych prisťahovalcov-farmárov na Novom Zélande isto dostal pevné základy do života. Bez práce nie sú koláče.

Klábosenie pri pive

Pán domu nás ponúkol pivom, ktorému síce neholdujem, ale hostiteľa sa nepatrí odmietnuť. A tak sme sa usadili na barových stoličkách v kuchyni, zatiaľčo KB starostlivo odbalil kyticu a dal ju do vázy. Potom si k nám prisadol a ja som ticho počúval konverzáciu dvoch veteránov hudobnej scény a ich spomienky na éru, keď hudba hýbala svetom. Počuli sme aj historku o Angusovi Youngovi, ktorý si v jeden večer podgurážený zahral na pódiu s Borichom a aj tú, ako po festivale v Sunbury v roku 1975 prišiel na koncert The La De Da’s Ritchie Blackmore, aby si s Borichom zadžemoval.

Medzitým som behol do auta po dva vinyly, ktoré mi následne Kevin Borich ochotne podpísal. Jednalo sa o kompiláciu The La De Da’s s názvom Legend (1975) a môj obľúbený album Lonely One (1977). Ten ho zaujal, pretože sa jednalo o švédske vydanie, o ktorého existencii doposiaľ nevedel. Dokonca si ho aj odfotil. Navyše nám obom daroval aj nové trojcédé Legacy (2022).

Keď sa ma spýtal, aby som mu niečo porozprával o sebe, netrvalo dlho a Cliff poznamenal, že som priniesol aj gitarové pedále. To bolo zlomovým momentom. Jeho oči ožili a bolo badať, že ho to zaujalo. Odvetil, že sám je fanúšikom pedálov a že či hrám na gitaru. Načo som mu s úsmevom odpovedal, že nie. Pri gitaristovi jeho kalibru je medzi jeho a mojim hraním prinajmenšom galaktický rozdiel. Tak som vytiahol dva pedále a o chvíľu nás už KB viedol dolu schodmi do jeho štúdia, ktoré má v prízemí domu.

Dole v bunkri

Nebudem sa tu rozplývať nad tým, aké super domáce nahrávacie štúdio to je, ale jedna vec, ktorú som pocítil ihneď, bol rozdiel v teplote. V štúdiu bolo isto o pár stupňov chladnejšie – veď je lemované kamennými múrmi. Hotový bunker.

Ako prvý do svojho pedalboardu KB zapojil fuzz pedál. A len čo zapol Fender Twin Reverb zosiľňovač a cez plece si prehodil svoj ligotajúci sa Stratocaster, kývol na Clifforda, aby si sadol za nádherné 60-kové bicie Ludwig so striebornou perleťou. Tie predtým vlastnil Johnny Dick, ďaľšia legenda austrálskej hudobnej scény, ktorý hral na bicie so siedmimi prstami, keďže o tri prišiel ako dieťa pri nehode s tomahawkom.

Mne medzitým prisunul stoličku, a tak som z prvého radu na vlastné oči sledoval improvizáciu dvoch absolútnych profíkov – veteránov (nielen) austrálskej hudobnej scény. A najlepšie na tom bolo to, že hrali spolu poprvýkrát v živote.

Džem snov

Nasledujúcu asi hodinku je ťažko k niečomu prirovnať. To sa jednoducho musí zažiť. Viem len, že na tvári som mal úsmev od ucha k uchu a očami ping-pongoval medzi Kevinom Borichom vľavo a Cliffordom za bicími vpravo. Ten navyše po celý čas hral v špicatých čižmách z aligátorej kože (viď priložená foto). Ako to dokázal je mi záhadou, ale to len svedčí o jeho profesionalizme.

Popri skúšaní rôznych nastavení fuzz pedálu v kombinácii s jeho pedalboardom sme si tak vypočuli nové gitarové riffy a pesničkové idey (aj so spevom) Kevina Boricha, ktoré sa pravdepodobne objavia na ďaľšom albume. A pri jednom songu dokonca Clifford pomohol nájsť Borichovi ten správny latino rytmus bicích, čo si následne KB nahral na telefón, a tak som mal možnosť vidieť kreatívny proces skladania piesne v praxi. Došlo aj na jedno staršie číslo – song Heart Breaker z minialbumu Shy Boys Shy Girls (1982).

Gitarová smršť

Po skončení asi hodinového džemu s fuzz pedálom (ktorý inak pochválil) došlo na clean boost pedál, a ja som sa osmelil a spýtal pána Boricha, či by mu vadilo, keby som si ho nahral na telefón. Prikývol, a tak som si popri vysvetľovaní čo ktoré koliesko robí vytiahol telefón a využil šancu zachytiť túto udalosť na video. Na ňom sú vidno jeho úprimné reakcie pri prvotnom testovaní jemu dovtedy neznámeho pedálu. Na nezaplatenie.

Z jeho reakcií je zrejmé, že sa mu páčil jeho efekt. Tak som mu ho ponúkol: “Ak sa Vám páči, je Váš.” Na čo príjemne prekvapený s potešením odvetil: “To je ponuka, ktorú nemôžem odmietnuť!” Pekne mi poďakoval, a ak sa mi nemarí, tak aj chlapsky objal.

“Vo flaute nie je žiadna hudba!”

Nasledovalo zopár fotiek na pamiatku a keď som si všimol na stolíku ležiacu flautu, kývol som na Cliffa, ktorý si flautu prednedávnom zaobstaral. Ten sa na ňu spýtal Boricha, ktorý odvetil, že na albume The La De Da’s Rock And Roll Sandwich hrá na flautu (a aj v staršom singli Sweet Girl), čo nám aj predviedol a Cliffordovi dal zopár tipov.

Keď už sme sedeli mimo nahrávacieho štúdia, došlo aj na diskusiu okolo akustickej gitary. Po chvíli sme boli späť vnútri a počúvali novú pieseň, ktorú s už dokončeným textom spieval a hral KB na akustike, doprevádzaný Cliffom za bicími. To zavŕšilo celú (skoro trojhodinovú) návštevu a bol čas pobrať sa. Ja som ešte nafasoval remaster albumu Rock And Roll Sandwich (1973) a aj poslednú štúdiovku Totem (2015). Chvíľku sme si ešte posedeli v aute popri počúvaní hudby, vzájomne si poďakovali a rozlúčili sa.

Aj v pokročilom veku 75 rokov je Kevin Borich stále pán gitarista. Dúfam, že mu pedál prinesie aspoň zlomok potešenia, ktoré nám on svojou hudbou dopriava už vyše pol storočia! Jedno je isté – na toto krátke (a predsa len dlhšie než bolo očakávané) stretnutie nezabudnem do konca života. Ďakujem KB a Cliff!