“Prednedávnom s nami kapela menom Noir uzavrela nahrávaciu zmluvu, následne strávili hodiny v štúdiu nahrávaním svojich skladieb, aby nakoniec prácu nikdy poriadne nedokončili. Môžeme potvrdiť, že v okamihu písania týchto riadkov o nich nikto z nás nič nepočul a nemáme potuchy, kde sa skupina nachádza. Myslíme, že by bolo hlúpe nechať tieto nahrávky ležať prachom na policiach štúdia, pretože hudba je to naozaj veľmi, veľmi dobrá… a hádam sa po vydaní ich albumu Noir opäť objavia alebo sa aspoň ozvú… a vôbec!!!: TOTO SME VÁM MUSELI DOPRIAŤ (We Had To Let You Have It).” ~ Dawn Records 1971.
Toto vyhlásenie zverejnilo vydavateľstvo Dawn Records na vnútornom obale albumu skupiny Noir poukazujúc na okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu ich jedinej platne. Nakoľko sa po dokončení nahrávania hudobného materiálu skupina nevrátila do štúdia, ostalo to len na rozhodnutí vydavateľstva, čo si počne s páskami. Rozhodli sa album v roku 1971 vydať a pomenovali ho We Had To Let You Have It, čo v preklade zhruba znamená “Museli sme Vám toto dopriať”. Slogan možno chápať aj ako odkaz smerom ku skupine Noir alebo všeobecne i ako odkaz k hudobnému fanúšikovi.
To málo, čo je možné o kapele nájsť je, že vznikla niekedy v roku 1969, zvolili si meno Noir a že to bola údajne vôbec prvá britská rocková skupina založená výlučne hudobníkmi patriacimi k afroanglickej komunite žijúcej v Londýne. Zakladajúcimi členmi skupiny boli Tony Cole – klávesy, Barry Ford – bicie a spev, Gordon Hunte – gitara a spev a Roy Williams – basa. Rok 1970 strávili hraním na koncertoch a zdieľali pódium s rockovými hviezdami formátu Cream alebo Rolling Stones, napokon od čerstvo založenej pobočky vydavateľstva PYE pre progresívnu hudbu, Dawn Records, dostali ponuku na nahratie dlhohrajúcej platne. Neskôr si už ani samotné vydavateľstvo Dawn nemohlo spomenúť, za akých okolností sa skupina Noir dostala na zoznam ich zazmluvnených interpretov. Bubeník Barry Ford sa neskôr objavil v zostave džezfunkovéj formácie Clancy a hral na ich albume Every Day z roku 1976, následne sa objavil v základnej zostave reggae skupiny Mercier. Gitarista Gordon Hunte sa stal členom džez/rock/funk hrajúcej skupiny Gonzalez. Jedno jeho parádne gitarové sólo zaznie napríklad na debutovom albume skupiny z roku 1974 v skladbe Saoco. O osudoch Williamsa ani Coleho sa mi nepodarilo nič vygúgliť, predpokladám, že sa tiež snažili presadiť v tomto istom hudobnom zázemí ovládnutom londýnskou černošskou komunitou.
Hudbu skupiny Noir je možné s kľudným svedomím zaradiť do šuflíka s etiketou progresívny rock, ale zďaleka nie do priehradiek obývaných progrockovými velikánmi aktívnymi v UK na začiatku 70-tych rokov. Noir sa svojou hudbou snažili skĺbiť prvky ich bohatého afrického hudobného dedičstva s aktuálnym európskym progrockovým dianím. Avšak na rozdiel od neskorších predstaviteľov novovznikajúceho hudobného smeru nazvanom afro rock, na čele so skupinami Osibisa alebo Air Force bubeníka Gingera Bakera, Noir pracovali s oveľa mocnejším dôrazom pre európsku rockovú hudbu, čo je zrejmé aj zo štvorčlennej zostavy skupiny a jej klasicky rockového nástrojového obsadenia. V skutočnosti sa ich africké korene oveľa dôraznejšie prejavujú zo speváckeho prejavu a textov pesničiek, ako z hudby samotnej. Texty pesničiek sú skrz naskrz popretkávané sloganmi, ako “Sloboda”, “Prečo práve my”, “Dokedy ešte čakať”, “Respect”, atď… atď…, obľúbený námet černošských umelcov opodstatnene vyplývajúci z historických udalostí. Tiež hlas i spevácky prejav oboch spevákov je odkojený na bluese a soule.
Album otvára deväť minút trvajúci pomalý blues Rain, ktorý hneď sčerstva nastaví latku pekne vysoko. Inštrumentálne časti skladby sú okrášlené sólami na klavíri a na gitare podporované solídnou rytmickou sekciou. V ďalšej skladbe Hard Labor hudobníci predstavia rockovejšiu tvár skupiny, aby následne v Beggar Man vzdali hold svojim africkým koreňom. V In Memory of Lady X sa nálada hudby vráti späť k pomalému tempu a úvod skladby patrí hammondom a filozofickým úvahám speváka. V druhej polovici skladby už jednoznačne kraľuje inštrumentálny progrock s Hunteho gitarovým sólom. Pieseň How Long nám predstaví bubeníkove schopnosti a veru, nemá sa za čo hanbiť, spolu s hammondami vytvorili kvalitnú santanovskú náladu. Mojim vrcholom albumu je skladba The System, rock ako remeň, od začiatku v progresívnej nálade, ktorý nástupom inštrumentálnej časti prejde do džezrocku okrášlený hrou na klavír. Posledné dve piesne sú prepracovania skladieb Indian Rope Man a JuJu Man. Nie sú zle zahrané, ale počul som ich už zahrať lepšie od iných interpretov.
Pôvodná LP bola vydaná firmou Dawn Records v roku 1971 v Anglicku. V tom istom roku sa album objavil i vo Francúzsku vydaný priamo vydavateľstvom PYE s rozdielnym obalom a pozmeneným poradím skladieb. Nástupom druhého tisícročia sa na trhu objavili LP i CD reedície albumu, moja CD kópia pochádza z Talianska od labelu Breathless. Disk je vsadený do vkusného digipacku, knižočka však miesto histórie skupiny ponúka iba katalóg vydaných CD nosičov labelu Breathless.
- Rain – 9:27
- Hard Labour – 5:24
- Beggar Man – 5:06
- In Memory Of Lady X – 6:57
- How Long – 6:27
- The System – 7:19
- Indian Rope Man – 3:36
- Ju Ju Man – 3:56
Tony Cole – Klávesi
Barry Ford – Bicie, spev
Gordon Hunte – Gitara, spev
Roy Williams – Basgitara
Prog Rock
Dawn Records
1971
LP
8
CD Breathless - 52016 /Italy/
Pre mňa úplne neznáme meno…
Topsy, vďaka za rozšírenie obzorov!
Našel jsem si tuhle jedinou desku na YT a celou jsem si ji poslechl. Není to takový riffový bigbít, ale solidní bluesrock, který se mi líbí. O skupině jsem si četl poprvé a díky za její objev.