The Nice bola progresívna rocková skupina z Anglicka, známa prelínaním rocku, jazzu a klasickej hudby. Skupina bola predchodcom super tria Emerson, Lake & Palmer. The Nice tvorili Keith Emerson, Lee Jackson, Brian Davison a David O’List.

Vzhľadom na žáner, ktorý neskôr hrali, bolo iróniou, že v máji 1967 sa sformovali ako sprievodná skupina soulovej speváčky P. P. Arnold (pozn.: rodné meno Patricia Ann Cole, nar. 3.10.1946 v Los Angeles). Väčší úspech mali vo Veľkej Británii. V r. 1967 sa dostali do rebríčka UK Top 20 s cover verziou hitu Cat Stevensa The First Cut Is The Deepest.

Keith Emerson (klávesy) hral predtým v skupine Gary Farr & The T-Bones. Novú rytmickú sekciu tvorili Lee Jackson z T-Bones (basgitara) a Ian Hague (bicie). Gitarista David O’List (zakladateľ skupiny Attack), obsadil štvrtý post. V auguste 1967 vymenili bubeníka (došiel Brian Davison) a po lete 1967 skupina získala reputáciu aj bez speváčky.

Nice nahrali prvý album v roku 1967 s názvom The Thoughts of Emerlist Davjack a v októbri t. r. prvýkrát vystupovali v programe Johna Peela – Top Gear. Prvé skladby mali príklon k psychedélii, no skoro prejavili viac ambícií. Vplyvy klasickej hudby a jazzu sa odrazili napr. v krátkych citátoch z Janáčkovej Sinfonietty alebo v starostlivom prepracovaní skladby Dave Brubecka Blue Rondo a la Turk, ktorú Nice prosto nazvali Rondo. Pre druhý singel Nice prearanžovali skladbu Leonarda Bernsteina America. Emerson ju opísal ako vôbec prvý „inštrumentálny protest song“. V skutočnosti použili nielen Bernsteinov kúsok z West Side Story, ale i fragmenty z Dvořákovej Novosvetskej symfónie (je možné, že Bernstein prvý prevzal citáty z Novosvetskej – pozn. autora).

Počas nahrávania druhého albumu vyhodili O’Lista kvôli sústavnému meškaniu a bizarnému správaniu. Uvažovali nad náhradou, ale dosť rýchlo sa rozhodli pokračovať ako organové trio. Po odchode O’Lista, Emerson nasmeroval tvorbu ku komplexnejším skladbám. Absencia gitary posilnila úlohu klávesových nástrojov. Zjavnou inšpiráciou bolo rané dielo francúzskeho klavíristu Jacquesa Loussiera a kvarteta Charles Lloyd Quartet (s účasťou Keitha Jarretta). Louissier aranžoval klasické skladby Bacha pre jazzové klavírne trio. Nice hrali dve skladby z repertoáru Lloyda: Sombrero Sam a Sorcery. Časťou hudobného snaženia Nice bol prenos inovácií týchto jazzových umelcov do „elektrického prostredia“. Inou časťou boli vplyvy skupín The Who, Jimi Hendrixa a The Beatles. Dalšie inšpirácie našli u Boba Dylana, Nice hrali niekoľko jeho skladieb.

Druhý album Ars Longa Vita Brevis vyšiel v r. 1968. Uvádza ho prearanžované Intermezzo zo suity Karelia (Jean Sibelius). Druhá strana LP je suita, ktorá obsahuje úryvok 3. Brandenburgského koncertu od J. S. Bacha. V niektorých častiach použili prvýkrát symfonický orchester.
Koncerty skupiny boli sebavedomé a plné vášne, ako prostriedok na vyjadrenie prežívania hudby, plnej spätných väzieb a skresleného zvuku. Emerson akoby zápasil s organom Hammond L-100. Inšpiroval sa Hendrixom a inými hráčmi. Podľa článkov z tlače, novinári to veľmi neschvaľovali: „Nice je priemerná skupina, ktorá kompenzuje hudobné zlyhania s pop-rock verziou divadla násilia (Los Angeles Times, 4.1.1970).”

Dlhé a populárne turné Emerson spestroval fanúšikom pálením americkej vlajky počas skladby America. Za tento čin v Londýnskej Royal Albert Hall dostal „doživotného zaracha“ hrať tam (26.6.1968). No, skupina Emerson Lake & Palmer tam hrala v októbri r. 1992.

Skupina The Nice vystúpila záverom 2. Československého beatového festivalu v Prahe (22.-23.12.1968). Jej prejav a zvlášť výkon Keitha Emersona boli fascinujúcim zážitkom: dokonalá profesionalita a hlboké umelecké prežívanie. Toto vystúpenie bolo dôležité pre Mariana Vargu (na festivale hral s Prúdmi). V Emersonovi a hudbe Nice našiel inšpiráciu, čo zásadne ovplyvnilo tvorbu jeho budúcej skupiny Collegium Musicum. Podľa slov M.Vargu, „Emerson bol impulz, a nie obdivovaný vzor. Dal mi odvahu hrať niečo také, o čom som si predtým rozhodne nemyslel, že to ľudia prijmú“.

Tretí album vyšiel v r. 1969: v UK s názvom Nice a v USA s názvom Everything As Nice As Mother Makes It. Album obsahuje na prvej strane LP koncertný záznam a na druhej strane štúdiový materiál.

Nice boli v r. 1969 na playliste festivalu Isle of Wight (neskôr tam mali premiéru EL&P).

Dňa 10.10.1969 mala koncertnú premiéru suita The Five Bridges s kompletným symfonickým orchestrom. Nahrávka pre LP je zo 17.10.
Neskôr The Nice nahrali inštrumentálne pozadie pre skladbu Hell’s Angels Roya Harpera (Royov album Flat Baroque and Berserk, 1970).

Jedno z posledných vystúpení mali v spolupráci s Los Angeles Philharmonic a dnes už legendárnym dirigentom Zubinom Mehtom. Program vysielala americká TV v marci r. 1970 ako súčasť programu Switched-On Symphony.

Posledný koncert Nice odohrali 30.3.1970 v Sportpalaste, Berlín.

Začala nová éra, iná kapitola, a to sformovaním superskupiny Emerson Lake & Palmer. Po rozpade Nice ešte vyšiel album Elegy (1971), ktorý obsahuje už známe skladby: dve štúdiové verzie a dve live skladby z amerického turné r. 1969.

Aké boli osudy spoluhráčov Keitha Emersona?
Lee Jackson založil skupinu Jackson Heights, s ktorou vydal 5 albumov (1970-73).
Brian Davison založil skupinu Every Which Way, s ktorou nahral album v r. 1970.
Obaja, Jackson a Davison, spolu s Patrickom Morazom založili skupinu Refugee, no Moraz v r. 1974 nahradil Ricka Wakemana v skupine Yes.

Po vyše troch dekádach, v r. 2002 Nice sa dali dokopy a odohrali sériu koncertov, čo je zachytené na 3CD Vivacitas (2003). Na treťom CD je interview s Emersonom.
Skupinu sprevádzal na gitaru Dave Kilminster. V lete 2009 spoločnosť Virgin/EMI vydala množstvo materiálu, nahratého skupinou The Nice v r. 1969-70 a tiež 2CD Fillmore East, urobené z dlho stratených pásov, ktoré boli nahraté v decembri 1969.

Každý fanúšik túžobne očakáva reunion svojich miláčikov. Žiaľ, skupina The Nice navždy uzavrela kapitolu svojej existencie. Svet progresívneho rocku utrpel ťažkú stratu. Počas noci z 10. na 11. marca 2016 umrel vo svojom dome v Santa Monica, California, Keith Emerson vo veku 71 rokov. Skláňam sa pred géniom a celoživotným dielom Majstra Emersona.

ZOSTAVA:
Keith Emerson: organ, klavír, vokály (nar. 2.11.1944 v Todmorden, Yorkshire – umrel 11.3.2016)
Keith “Lee” Jackson: basgitara, vokály (nar. 8.1.1943 v Newcastle upon Tyne)
David “Davy” O’List: gitara, vokály (1967–68) (nar. 13.12.1948 v Chiswick, London)
Brian “Blinky” Davison: bicie, perkusie (nar. 25.5.1942 v Leicester, Leicestershire – umrel 15.4.2008)

DISKOGRAFIA:
1967 – The Thoughts of Emerlist Davjack
1968 – Ars Longa Vita Brevis
1969 – Nice ( Everything As Nice As Mother Makes It)
1970 – Five Bridges
1971 – Elegy
2003 – Vivacitas – Live at Glasgow 2002