Skupina s rodinným názvom Family pôsobila v Anglicku v rokoch 1966-1973. Dnes už asi Family v našich končinách neoslovuje veľa poslucháčov, málokto si ju pamätá, ale v mojom ponímaní hudobného sveta z Britských ostrovov hrá veľmi významnú úlohu.

Jedinými členmi kapely Family, ktorí zotrvali v zostave od 1966 do roku 1973 boli Roger Chapman, gitarista John “Charlie” Whitney a bubeník Rob Townsend. Spevák Roger Chapman (Chappo) s výnimočným hlasom a štýlom spievania bol poznávacím hlasom kapely a jeho zachrípnuté mocné vibrácie v hlase prinášali do skladieb Family zvláštne čaro. Mnohým sa jeho hlas spojí s hitom z 80-tych rokov, Mike Oldfielda Shadow On The Wall. Mike Oldfield vydal pieseň na svojom ôsmom albume Crises v septembri 1983, ktorý obsahoval viac piesní s rôznymi spevákmi (napr. Moonlight Shadow – spievala škótska speváčka Maggie Reilly). Chapmanov Shadow On The Wall sa stal menším európskym hitom. Neskoršie Roger Chapman bol aj na Slovensku a mal koncert v Bratislave, mnohí si na ten koncert možno spomenú.

Skupina Family vznikla v Leicesteri v roku 1966 a vzišla zo skupiny The Farinas, premenovanej na The Roaring Sixties. The Farinas pôsobili od roku 1962 a hrali cover verzie populárnych piesní v Leicesteri. The Farinas založil gitarista John “Charlie” Whitney (narodil sa 24.6.1944). V jeho skupine bol Jim King (saxofón a spev) Harry Ovenall (bicie) a Tim Kirchin (basgitara). V dobe Family používal dvojkrkú gitaru Gibson 6/12 strunnú podobne ako Jimmy Page v Led Zeppelin.

Členovia kapely Family boli narodení na začiatku 40-tych rokov a k dvojici Chapman/Whitney patril basgitarista Ric Grech a saxofonista Jim King. Pre nás je zaujímavý príchod Rica Grecha v roku 1965 do kapely Roaring Sixties a odchod bubeníka Harryho Ovenalla pred vznikom Family. Bol neskôr nahradený Robom Townsendom. Roger Chapman bol prizvaný do skupiny v roku 1966.

Skupina Family dostala názov podľa svojho oblečenia, lebo chlapci vystupovali v dvojradových oblekoch a americký manažér Kim Fowley im navrhol nové meno skupiny. Nový názov bol Family. Pôvodne to bol názov podľa oblečenia ľudí z talianskej mafie, aj keď kapela Family asi o tri týždne zmenila oblečenie na koncertoch a obleky už nepoužívali. Neskôr meno Family navodzovalo v čase hippies spoločenský záujem o zbližovanie sa a voľný rodinný, kamarátsky život. (Kapela napriek názvu od Američana nikdy nemala úspech v Amerike, skôr to bol prepadák a katastrofa pri ich turné po USA.)

Family zmenili Leicester, presťahovali sa do Londýna a hrávali v klube Marquee. Dostali v roku 1967 ponuku na nahranie prvého singla vo vydavateľstve Liberty,  Scene Through The Eye Of A Lens a B strana Gypsy Woman, pri ktorom im pomáhal Steve Winwood. Dnes je táto skladba veľmi zvláštna, skladá sa z dvoch piesní úplne od seba odlišných. Spev Rogera Chapmana niekedy pripomína Micka Jaggera z ranej tvorby Rolling Stones. Druhá strana singla Gypsy Woman je rockovejšia a jednoduchšia.

S novým menom kapely a nahrávaním singla prišiel aj odchod bubeníka Harryho Ovenalla (nie Overnalla ako sa píše v niektorých zdrojoch o skupine Family), ktorému sa nepáčila zmena štýlu hudby, ktorú dovtedy kapela hrala. Od roku 1967 skupina hrávala svoje vlastné piesne zložené dvojicou Whitney/Chapman a aj ich obe skladby prvého singla napísala táto dvojica. Napriek tomu, že Chapman vtedy nehral na žiadny hudobný nástroj s Charliem vytvorili skladateľskú dvojicu, ktorá napísala skoro všetky piesne Family. Zanedlho dostali ponuku na podpísanie zmluvy s americkým labelom Reprise a vtedy už boli veľmi obľúbenou skupinou v Londýne. V Olympic Studios nahrali prvý album s budúcimi pojmami v zvukovom priemysle: boli to zvukári Edie Kramer a George Chkiantz.

Prvý album bol veľmi úspešný a vystrelil kapelu ako z kanónu. V Anglicku sa stali fenoménom a LP Music In A Doll’s House v júli 1968 prinieslo zvuk a drive kapely s nevšedným hudobným dosahom na anglickú mládež. Album je vynikajúcim počinom, výborne sa počúva a je tu evidentný posun v hudobnom zameraní skupiny od prvého vydaného singla v začiatku kariéry. Na ich predchádzajúcom singli Scene Through The Eye Of The Lens (1967) vydanom na značke Liberty hrá aj kompletný Traffic (citácia Rogera Chapmana). Preto neskoršie aj ich prvý album produkoval gitarista Dave Mason, ktorý hral v Traffic. Do kapely však nikdy nezapadol a jeho pôsobenie v skupine však bolo v znamení príchodov a odchodov. Traffic vznikli v apríli 1967, nahrali prvý album (dnes veľmi cenený ) Mr. Fantasy, ale Dave Mason už pri vydaní albumu nebol členom Traffic. Na albume Mr. Fantasy (vyšiel v decembri 1967), ktorý je považovaný za najviac artrockový skupiny Traffic, je množstvo akustických nástrojov ako lesný roh, flauta, sitar, tambura, melotron. Bolo to zásluhou práve Masona, jeho záľuba v týchto nástrojoch sa preniesla aj do produkcie prvého albumu Family. Nahrávalo sa v Olympic Studios, zvukár bol Eddie Kramer a producent Jimmi Miller. Následne sa Dave Mason do kapely znovu vrátil a nahral s Traffic ich druhý album, aby potom znovu odišiel. Vtedy už Steve Winwood zakladal jednoročný projekt Blind Faith, ktorý zohral úlohu aj v kapele Family.

Skladby na Music In A Doll’s House vznikali prevažne v byte saxofonistu Jima Kinga a hoci sú ako autori uvedení Chapman/Whitney, sú zásluhou aj Kinga a Grecha, ktorý hral na husle. Z tohto záludného zoskupenia hudobných nástrojov vznikli zrejme nevšedné aranžmány piesní Family. Podľa Rogera Chapmana vznik arnažmánov piesní bol iba nutnosťou pri používaní nástrojov, ktoré hudobníci vlastnili a vedeli na nich hrať. Najlepšie piesne albumu sú  Me My Friend, Hey Mr. Policeman a Peace Of Mind. Je tu zmes progresívneho a psychedelického rocku, anglického folku, rock&rollu a priehršť rôznych zvukových koláží, ktoré často prekvapia svojou rozmanitosťou a niekedy sa posúvajú až k hranici jazzu. Nezabúdajme, že na nahrávke bol použitý iba 4-stopý magnetofón a všetky overduby sa dohrávali veľmi náročným spôsobom. Napriek tomu však v skladbách počujeme rôzne efekty, používanie spätnej väzby a spätný chod magnetofónu pri nahrávkach nástrojov. Na výslednom zvuku mal určite aj významný podiel Dave Mason (Traffic), ktorý album produkoval spolu s Jimmim Millerom (producent Rolling Stones, ktorý bol odvolaný na nahrávanie albumu Rolling Stones – Beggars Banquet a na výrobe LP Family sa zúčastnil iba na začiatku nahrávania). Zvlášť si kapela cenila aj prácu manažéra Johna Gilberta. Nový a neopočúvaný zvuk kapele dodávali husľové, violončelové, harmonikové a saxofónové hudobné party Grecha a Kinga. Práve husle Rica Grecha vytvorili charakteristický zvuk Family a na prvom albume sú vodiacim nástrojom v mnohých skladbách. Je vidieť, že Ric nástroj ovláda dokonale, ale to je zrejmé aj pri jeho hre na violončelo. LP obsahuje 15 piesní.

Nasledoval album Family Entertainment marec 1969, výrazný posun v kvalite zvukovej nahrávky a evidentne zlepšený spevácky výkon Rogera Chapmana. Kapela Family hraje rytmicky vyzretejšie a pridaním ďalších hudobných nástrojov je album pestrejší a lepší. Doslova unikátny zvuk kapely, ktorá sa zlepšila akoby mávnutím čarovného prútika. Ric Grech hudobne vyspel a na albume sú jeho tri skladby, ktoré posunuli LP na vyššiu úroveň.

Ric Grech do svojich huslí vyvŕtal otvor, vložil do nich a prilepil malý dynamický mikrofón. Bol to akýsi prototyp elektrických huslí. Dosiahol tak veľmi silný a detailný zvuk, ktorý sa nemenil, lebo vzdialenosť od strún bola stále tá istá a vložený mikrofón v husliach nechytal rušivé zvuky z okolia. Zvuk nástroja bolo možné ešte zvukovo upravovať pri výslednom mixe. V raných nahrávkach priniesol do zvuku Family významný prvok a jeho agresívna hra na husle v skladbách Family hrala podstatnú úlohu.

Ako sa však neskôr ukáže, Ric Grech nehrá s ostatnými členmi Family čistú hru a tajne sa dohodne so Stevom Winwoodom, ktorý zakladá superskupinu Blind Faith spoločne s Ericom Claptonom a Gingerom Bakerom. Tajne sa dohovorí na odchode a začiatkom roka 1969 opustí Family. Svoj čin dokoná na koncertnej šnúre v USA s Ten Years After a Nice. Je okamžite nahradený Johnom Weiderom z Animals. Weider bol práve v Kalifornii, ovládal basovú gitaru a husle a ku kapele Family sa pripojil. Turné bolo predčasne zrušené pre neplatné kanadské víza Rogera Chapmana. Od začiatku mala kapela smolu, hrala hudbu, ktorá americké publikum nezaujímala a všetko vyvrcholilo na koncerte, kde Roger Chapman v záchvate eufórie hodil mikrofónový stojan smerom na Billa Grahama, ktorý to považoval za agresiu voči nemu a kapelu prestal na turné po USA podporovať. Následne im zanedlho poškodili aparatúru a Family sa vrátili domov s absolútnym neúspechom. V Amerike boli ešte dvakrát, ale už nedokázali napraviť svoje koncertné fiasko.

LP Family Entertaiment je skvelý a hudobne na vysokej úrovni. Určite patrí k tomu najlepšiemu, čo v roku 1969 vyšlo v Anglicku. Výsledný mix bol urobený bez prítomnosti hudobníkov (boli na koncertnej šnúre) a kapela s tým nebola vysporiadaná. Je pravdepodobné, že by album mal iný zvuk, keby hudobníci boli pri záverečnom mixe. Malo to vplyv na celú ich ďalšiu tvorbu a prístup k producentom pri výrobe ďalších LP platní.

Najlepšou skladbou LP je úvodná pieseň The Weaver’s Answer. Tu sa Family predstavujú v tom najlepšom svetle a text skladby o starcovi, ktorý zomiera, ale vidí na svojom tkanom „plátne/koberci“ celý svoj život, napísal Roger Chapman excelentne. Pieseň zohrala na koncertoch Family výnimočnú úlohu a bola aj záverečnou skladbou ich posledného koncertu v Leicestri. LP Family Entertaiment je jedným z najlepších albumov kapely.

V súvislosti s rozporuplným rokom v živote Family treba ešte pripomenúť, že kapelu koncom roka opustil aj multiinštrumentálny Jim King, ktorý si pamätal vznik Farinas. Nezvládol však svoj boj s alkoholom a drogami, a tak Family musel opustiť. Nahradil ho John “Poli” Palmer.

A Song for Me, január 1970, bol najpredávanejší album Family, dosahuje No. 4 v Album Charts. V roku 1970 sa lámalo desaťročie a LP je znovu pestrou zmesou piesní kapely, ktorá neprávom spí dnes kdesi zabudnutá v nepoznanom hudobnom svete. Myslím si, že v určitom smere stratila kapela svoj drive a hoci ponúka veľa krásnych hudobných motívov, psychedélia sa pomaly vytráca. Príchod dvoch hudobníkov Weidera a Palmera prináša zmenu v hudobných aranžmánoch a skupina sa odkloní viac smerom k rockovejšiemu výrazu a opustí psychedéliu a progresívny rock. Skladateľská dvojica Whitney/Chapman písala aranžmány piesní ešte pre saxofón Jima Kinga. Ten však pre drogovú závislosť musel kapelu opustiť a tak mnohé skladby sú zmenené a saxofón nahrádza Poli Palmer na klávesoch. Pretože kapela hrala niektoré skladby koncertne ešte s Palmerom, mnohí považovali ich novú štúdiovú úpravu za sklamanie. Vydaniu albumu predchádzalo vydanie kompilácie Old Songs, New Songs, obsahujúce skladby predtým vydané ako single, niektoré rarity a remixy z ich dvojky Family Entertaiment, kedy kapela nebola pri mixe skladieb.

Titulná skladba, devätminútová A Song For Me, je tentokrát dielo Johna Weidera a Johna Whitneya. Skladba je rocková a jej počúvanie nás zavádza niekam k zvuku kapiel ako boli napr. Free. Samozrejme pridanie huslí je zámerné, ale rockový nádych zostáva v popredí. V inštrumentálnom obsadení nástrojov na albume A Song For Me sa Family znovu pokúšajú o nový zvuk, pridávajú dobro, ústnu harmoniku a pozývajú hráča na organ George Bruna. Zvuk kapely sa mení a občas naberá podobu country scény a gitarového súzvuku gitaristov Whitney/Weider. Stáva sa typickým javom v živote Family, že každý nový album je absolútne iný ako predchádzajúci. Je spôsobený aj príchodom nových členov kapely, ale aj posunom skladateľskej dvojice viac k pesničkovej forme obsahujúcej rock, blues, country, jazz.

Album Anyway, vydaný v novembri 1970, mal byť pôvodne živým dvojalbumom, ale kapela naživo nahrala iba 4 piesne z A strany albumu vo Fairfield Halls (26. júla 1970). Skladby hrané naživo, okrem Strange Band, neboli nikdy nahrané neskoršie v štúdiu. Bol to veľmi urýchlený a nepripravený proces, všetky skladby nemali dobre nacvičené a zahrali ich veľmi neisto a bez výrazu. Neboli s nahrávkou spokojní, ale album musel vyjsť kvôli zmluve s vydavateľstvom. V hudobnej ukážke je živá nahrávka skladby Holding The Compass.

V nahrávke chýba odozva obecenstva a je to evidentne počuť v úvode, kde Chapman predstavuje skladbu. Následné nahrávky a dokrútky v Olympic Studios už album nemohli zachrániť a sám Roger Chapman sa o výrobe LP nevyjadruje zhovievavo, ale v podstate považuje album za dobrý. Poli Palmer na klavír a iné nástroje (vibrafon, husle) spolu s Weiderom na flautu a basovú gitaru (v dvoch skladbách na LP hrá na basu Whitney) nemohli urobiť zázrak a album je veľmi slabý. Rýchla práca s malým tvorivým zázemím. Potom znovu nasledovala cesta do USA, ktorá znamenala odchod Johna Weidera. Ostal v USA, lebo si tam našiel priateľku.

Štúdiový album Fearless z roku 1971, publikovaný na United Artists, sa znovu vracia k soundu vymýšľajúcich a experimentujúcich Family a hoci prvá skladba je spočiatku pomalá a rozcítená, opätovne ponúkne prekvapenia vo zvukovom výraze kapely. Nahrávka je poplatná dobe vzniku a stále sú v nej počuteľné vývojové fázy nahrávania, hlavne bicích (chýba im priestor – nahrávané zrejme iba do jednej/dvoch stôp), orchestrálnych dychových nástrojov a niekedy aj gitár. Dnes by už takto kapela nikdy zo štúdia nehrala a určite je to na škodu veci. Napriek tomu však Family znejú vynikajúco a Roger Chapman podáva skvelý výkon a gitaristi Charlie Whitney a už aj John Wetton s pomocou Rogera Chapmana na gitare sú skvelí. Toto album je naozaj celkom dobré a odporúčam vypočuť si ho pri zoznamovaní sa s kapelou Family.

Hudobne sa posunuli od progresívneho, psychedelického zvuku skôr do pesničkovej rockovej formy, ale stále si zachovávajú špecifickosť v rytmike, aranžovaní a celkovom vyznení ich hudobného výrazu. Vzniká síce odklon z ich pôvodného zamerania, ale nápaditosť sa posunula smerom hore. Zaujímavosťou je, že John Wetton začal nahrávať album tri týždne po začatí nahrávok v Olympic Studios. Svoje basgitarové party dohrával do stopy a je počuť evidentný rozdiel v hre medzi ním a pôvodným basgitaristom Johnom Weiderom. Na albume je omnoho viac vokálov ako minule, je to zásluhou Johna Wettona a hudba sa nesie v ľahšom duchu, je priezračnejšia. Poli Palmer sa stáva inovátorom zvuku Family a vymýšľa rôzne nové zvuky.

Predposledný album skupiny Family, na ktorom účinkovali stáli členovia Roger Chapman, gitarista John “Charlie” Whitney a ich bubeník Rob Towsend, bol nahrávaný v londýnskom Olympic Studios a ponúka 9 skladieb. Prvá a zrejme najlepšia skladba albumu je Burlesque. Tu kapela rozohrá zaujímavú hudobnú myšlienku a poskytne veľa zvukových obrazov. Skladba sa mení každú chvíľu a pridávaním rôznych nástrojov je živou a peknou kulisou hudobného vkusu s nevšedným zvukom a priezračnosťou melódie.

Jedná sa o skvele vystavanú skladbu s jednoduchým riffom, ale údernou a zaujímavou rytmikou. Je to určite najlepšia pieseň albumu a Roger krásne rozpráva príbeh o Rite a Grete v Burlesque (bar v Leicesteri). Zvukový posun ich domáceho zvukára Georga Chkiantza je impozantný a na tomto albume ukazuje konečne svoju producentskú zručnosť. Nástroje znejú dominantne, detailne a aj frekvenčne dokonale. Nahrávka bicích má konečne priestor a akú-takú dominanciu. Rogerov hlas sa pretĺka zvukovým rôznorodým inštrumentálnym súzvukom elegantne a zrozumiteľne. Je to evidentne počuť na veľmi zaujímavej skladbe číslo 2. Bolero Babe, ktorá k nám prichádza z “fade outu”. Chapmanovi pomáha v speve vokalistka Linda Lewis. Z tohto dôvodu je hlas speváka príjemnejší a pridaním sláčikovej sekcie skladba naberá na rozmanitosti a zvukovej malebnosti. V tretej skladbe Coronation sa k výhradnej skladateľskej dvojici Chapman/Whitney pridal aj John Wetton a ponoríme sa do jemnejšej a melodickej pasáže albumu. Vibrafonista a syntetizátor Poli Palmer pridáva skvelé zvuky a navodzuje zaujímavý sound. Refrén je podporovaný členmi kapely a pieseň smelo označujem za veľmi dobrú. V ďaľšej skladbe síce bubeník Rob Towsend odpočíva, predposledná skladba A strany Dark Eyes trvá krátko a zaujme možno iba pridaním flauty Poli Palmera. Prvá strana sa zatvára skladbou Broken Nose. Priznám sa bez mučenia, že nepatrí medzi moje obľúbené. Chýba mi v nej väčšia melodickosť a prepracovanosť ústredného hudobného motívu. Skôr to považujem za koncertné číslo kapely.

Druhú stranu LP otvára optimistická My Friend The Sun a je už z iného súdka. Mám rád pohľad na ranné slnko a ak niekto spieva o slnku v priateľskom význame mám takéto skladby od nepamäti rád. Tak ako Harrisonovu skladbu Here Comes The Sun. Family tu znejú ako medový koláčik. Čo sa dá k takejto piesni napísať? Skvelé! Gitary znejú ako pohladenie na duši a zvláštny hlas Rogera Chapmana vôbec nevadí v tejto melodickej pasáži albumu. John Wetton začína druhú skladbu Glove druhej strany Bandstand v bluesovej podobe a skladba sa rozvinie do mohutného zvuku. Nakoniec je hlas Rogera Chapmana utopený v tomto mohutnom zvuku a napriek snaženiu celej kapely práve tá zložitosť mohutnej steny robí zo skladby neprekonateľnú významovú krížovku bez riešenia. Napodiv skladba Ready To Go stratila všetku zložitosť a okamžite nastáva úľava pre uši a aj hudobný pocit. Zložitosť je preč a treba si všímať rytmickú údernosť Wettona a Townsenda. George Chkiantz zrejme neodolal a občas tam vrazil pre mňa nepochopiteľný orchestrálny útok, ale ak si túto vec odmyslím, myslím, že sa jedná o celkom vydarenú pieseň. Posledná pieseň albumu s názvom Top Of The Hill sa nesie v duchu prekvapivého zvuku celej kapely. Zaujímavá vec a znovu objavujem tých Family, ktorých mám rád. Skladba s rôznymi dynamickými polohami, nápaditosťou a zaujímavým zvukom. Určite výnimočne dobrá bodka za jedným z tých najlepších albumov, ktoré Family vydali.

Po vydaní albumu Bandstand, ktorý znovu nezabodoval tak ako si predstavovali, John Wetton v auguste 1972 prijal ponuku Roberta Frippa a pripojil sa ku King Crimson. Bol nahradený gitaristom Jimom Creganom, ktorý sa naučil hrať na basovú gitaru, aby sa mohol stať členom Family. Kapela absolvovala turné po Amerike spolu s Eltonom Johnom, ale znovu s minimálnym úspechom. Po návrate bol zanedlho prepustený Poli Palmer “kvôli” jeho syntetizátoru YCS3. Začal ho používať viac ako kapela chcela a jeho nastavovanie pred skladbou, ktorú chceli koncertne zahrať trvalo večnosť. Skutočným dôvodom bola závislosť na opiátoch. Prišiel klávesista Tony Ashton, ktorý ani nebol považovaný za stáleho člena Family. Spoločne nahrali posledný album Family It’s Only a Movie. Vyšiel v septembri 1973. Album v mnohom pripomína hudbu zo starých filmov zrejme aj pričinením Del Newmana pri aranžovaní sláčikového orchestra. Výsledný zvuk skupiny Family ma veľmi neoslovil. Tak ako mnoho iných priaznivcov skupiny. Úvodná pieseň má rovnaký názov ako album, je tam jasný odkaz na staré americké westernové filmy, obal albumu to ešte podporuje. Hudba, ktorú je počuť, na prvý pohľad je stará a určite nemohla osloviť fanúšikov kapely, ktorí aj tak mali už problém pri stále sa meniacom zvuku a zameraní Family pri vydávaní LP platní.

Neúspešný album bol príčinou rozpadu Family, hoci priamy vplyv zrejme zohralo vzájomné vyhorenie skupiny ako celok. Nepoznám dôvod nahrávania tohoto albumu v tejto podobe. Znamenal významný odklon od pôvodnej tvorby skupiny. Stratu nápaditosti v aranžmánoch považujem za hlavnú príčinu neúspechu. Album nahrali, vydali… nepredával sa a bol odmietaný. Všetci vedeli, že cesta Family sa skončila a kapela už nechce a nemá význam pokračovať. Urobili záverečné turné a oficiálne skončili na poslednom koncerte v Leicestri 13.10.1973. V ich meste odkiaľ do Londýna prišli. Už len dodám, že mnohým poslucháčom skupiny Family sa posledný album páči a nedajú naň dopustiť. V dnešnom pohľade nebol to tak katastrofálny neúspech a v určitom meradle je veľmi dobrý a počúvateľný, treba si ho iba viackrát vypočuť. Family ešte raz oživili svoju činnosť v roku 2013 na zopár koncertov. John “Charlie” Whitney však chýbal, odmietol hrať v skupine Family po 40 rokoch od rozpadu.

Dnes už vieme, že:

Ric Grech

Basgitarista a huslista Ric Grech, ktorý odišiel z Family v apríli 1969, nastúpil do superskupiny Blind Faith, kapela však hrala iba rok, vydala jediný album. Ric Grech hral už 7.6.1969 v kapele Blind Faith pred 100 000 divákmi v Hyde Parku. Potom nasledovali Traffic, nahral s nimi LP Welcome To The Canteen a The Low Spark Of Highr Heeled Boys. Vtedy už mal problémy s alkoholom a drogami. Z Traffic musel odísť. Spomeniem ešte spoluprácu s kapelou Air Force Gingera Bakera (hral na oboch albumoch, ktoré Air Force vydali). Potom ešte hral s rôznymi hudobníkmi, bol aj pri zrode Streetwalkers, ale nestal sa ich členom. Pokúšal sa založiť dvakrát svoju skupinu, ale sa mu to nepodarilo. Vrátil sa do Leicesteru a tam hral vo svojej kapele Ric Grech Band. Zomrel v roku 1990 na zlyhanie pečene, mal 43 rokov.

John Wetton

John Wetton (12.06.1949-31.01.2017) používal v čase hrania vo Family tiež dvojkrkú gitaru ako Charlie Whitney. Na koncertoch tak boli veľmi zaujímavou dvojicou. Do King Crimson odišiel až v roku 1972, lebo predtým dal prednosť Family. Tentokrát však prijal pozvanie Roberta Frippa, lebo sa mohol viac hudobne presadiť a v kapele v tom čase boli výborní muzikanti. V King Crimson bol spevákom a basgitaristom spolu s bubeníkom Billom Brufordom, Frippom, huslistom Davidom Crossom a Muirom. Robert Fripp rozpustil kapelu nečakane v roku 1974.

John Wetton pomohol v tom roku Roxy Music na koncertnej šnúre. Potom nastúpil do Uriah Heep a nahral s nimi 2 albumy. V súvislosti s Johnom Wettonom dám do pozornosti jeho spoluprácu s Philom Manzanerom na Manzanerovom sólovom veľmi zaujímavom albume K-Scope (1978). Potom založil s Billom Brufordom Asiu. A potom založil UK… Jeho skvelá hudobná kariéra presahuje rozmer tohto článku a kto chce nech si vyhľadá informácie o Johnovi na internete. John Wetton zomrel v roku 2017, mal 67 rokov.

Whitney/Chapman (1974-1977)

Dvojica Whitney/Chapman po rozpade Family stále mala čo povedať priaznivcom ich hudby a nechceli ukončiť svoje skladanie piesní. Založili spoločne skupinu Streetwalkers (1974-1977), prikláňali sa k blues-rocku, vydali tri štúdiové albumy, ale nezaznamenali úspech, hoci ich druhý album Red Card (1976) je veľmi cenený. Hudba bola iná ako vo Family, Roger Chapman spieval voľnejšie a Whitney používal viac steel gitaru. V Streetwalkers bol aj bývalý člen Jeff Beck Group Bobby Trench a budúci bubeník Iron Maiden Nick McBrain. V decembri 1976 si na koncerte Streetwalkers Roger Chapman zlomil nohu pri páde z pódia.

Witney ukončil 11-ročnú spoluprácu s Rogerom Chapmanom a pokračoval dva roky (1978-1980) v rockovej kapele Axis Point, ktorá vydala dva albumy, na druhom bubnoval Rob Townsend z Family, v kapele hral aj bývalý člen skupiny Taste Richard (Charlie) McCracken. Meno McCrackena sa niekedy uvádza tiež ako Charlie. Zrejme ide iba o náhodu v prezývke.

John Charlie Whitney po vydaní druhého albumu Boast Of The Town (1980) potom založil bluesgrassovú kapelu Los Rackateeros, dnes žije v Grécku na ostrove Lesbos. O tom, či bol hudobne aktívny aj v Grécku, som sa nič nedozvedel. Rozchod s Chapmanom nebol príjemný ani pre jedného z nich. Emočne aj priateľsky dá sa povedať vyhoreli a na konci svojho skladania piesní obaja cítili, že to už nemá význam a nechcú pokračovať.

Roger Chapman

Po rozpade Stretwalkers sa Roger Chapman presťahoval do Nemecka a pôsobil ako sólový umelec. Obklopoval sa vždy veľmi dobrými hudobníkmi. Vydal množstvo zaujímavých albumov so svojou sprievodnou skupinou Shortlist a jeho hlas sa vlastne nikdy z rockovej scény nestratil. Občas ho bolo počuť v dobrých rádiách a stále vydával sólové platne s väčším, alebo iba miernym ohlasom. Spomeniem LP Mail Order Magic, alebo LP Walking The Cat s Alvinom Lee a Bobom Trenchom. Posledný album One More Time For Peace vydal v roku 2007 a svoju spevácku kariéru oficiálne zakončil v roku 2010. Samozrejme, jeho posledný album je na vesmírne diaľky vzdialený od pôvodnej a originálnej hudby Family. Sám sa vracal na svojich koncertoch občas k piesňam Family, dnes však hovorí, že už by ich nedokázal spievať. Už by sa vraj nedokázal vrátiť do pocitu a energie piesní z dôb Family. Kto si pamätá jeho špeciálne zafarbený silný vibrátový hlas, nemá šancu zabudnúť na výnimočného speváka anglickej rockovej hudby. Z vlastnej skúsenosti môžem napísať, že jeho sólové albumy sa počúvať dajú a niekedy jeden z nich doma položím na tanier gramofónu a pustím si Rogera Chapmana.

Rob Townsend

Rob Townsend zakotvil v blues-rockových Medicine Head na 18 mesiacov, ale nehral na žiadnom ich albume (vydali ich 6), potom bol ako sprievodný bubeník na voľnej nohe a v roku 1982 sa pripojil k Blues Band. The Blues Band založili v roku 1979 členovia Manfred Mann: spevák Paul Jones a gitarista Tom McGuinness. Na bicie hral pôvodne Hughie Flint (John Mayall Bluesbreakers). Rob sa podieľal ako bubeník na ich treťom albume Brand Loyalty (1982) a hral s nimi veľa rokov.

Tony Ashton / Jim King

Tony Ashton, posledný hráč na klávesy v skupine Family, zomrel 28.05.2001.
Jim King , prvý spevák skupiny The Farinas, zomrel 06.02.2012, mal 69 rokov. Po príchode Rogera Chapmana do Family spieval iba vokály a hral na dychové nástroje, saxofón, flautu, ústnu harmoniku. Mal nezastupiteľnú úlohu na začiatku tvorby zvuku Family.

Skupina Family sa za krátku dobu svojej existencie vždy snažila priniesť na svojich albumoch niečo nové a nepočuté. Každý album, ktorý vydali, je iný ako predošlý a nakoniec sa zrejme sami cítili stratení v ceste, ktorú chceli pôvodne mať. Zanechali za sebou zopár výnimočných skladieb, ale aj mnohé “úlety” v dnešnom ponímaní hudby. Hudobný odkaz z prelomu desaťročia, ktorý navždy zmenil mnohé životy poslucháčov, sa dá nájsť v hudbe Family. Budem mať na mysli fenomenálneho Ricka Wakemana, ktorý v rozhovore s Rogerom Chapmanom povedal, že ho oslovil 16-ročný teeneger a povedal mu, že objavil jeho hudbu a páči sa mu. Pre nás, ktorí veci staršie viac ako 50 rokov považujú reálne za stariny, je to skvelá správa. Vždy sa dá čerpať v tých neuveriteľne dobrých “starinách” a spoznať niečo nové, nevídané, nepočuté. A hudba skupiny Family stojí za znovuobjavenie. Ja som ich neobjavil teraz, ale ešte niekedy, keď aktívne hrali a poviem Vám, stálo to za to. Celá tvorba Family je veľmi zaujímavá a nápaditá, podľa mňa nevšedný zjav v hudobnom, ale aj zvukovom a inštrumentálnom význame. Množstvo nápadov, ktoré skrývajú piesne na ich albumoch, je nespočetný a vždy pri občasnom počúvaní ma niečím skupina Family prekvapí.

Family – Bandstand

Strana A
1. Burlesque (Whitney/Chapman)
2. Bolero Babe (Whitney/Chapman)  4:36
3. Coronation (Whitney, Chapman, Wetton) 3:50
4. Dark Eyes (Chapman, Palmer) 1:46
5. Broken Nose (Whitney/Chapman) 4:09

Strana B
6. My Friend The Sun (Whitney/Chapman) 4:20
7. Glove (Whitney/Chapman) 4:49
8. Ready To Go (Whitney/Chapman) 4:36
9. Top Of The Hill (Whitney/Chapman) 5:39

Family na Bandstand:
Roger Chapman – spev, soprán saxofon “Bolero Babe”
Charlie Whitney – gitara, klávesy “Dark Eyes”
Poli Palmer – klávesy, vibrafón, flauta a perkusie, gitara na “Dark Eyes”
John Wetton – basgitara
Rob Townsend – bicie

Del Newman – aranžmány na sláčiky
Linda Lewis – vokály

Nahrávané: Olympic Studios Londýn.
Produkcia: Family a George Chkiantz.

Album: Bandstand
Autor: Family
Žáner: Blues Rock, Rock
Vydavateľstvo: United Artists Records
Rok: 1972
Formát: LP
Počet skladieb: 9
Zdroj: LP UAS-5644