Premiata Forneria Marconi

Pokiaľ by ste hľadali aspoň jednu kapelu, ktorá hrala taliansky progresívny rok (skratka RPI – rock progressivo italiano) a presadila sa aj vo svete, mali by ste to ľahké. Prakticky sa to podarilo jedinej formácii – Premiata Forneria Marconi (PFM). A preto si zaslúži aspoň pár slov na Rockovici.

Príbeh „Premiérovej pekárne Marconi“ začal kdesi v 60. rokoch 20. storočia v beatovej kapele Quelli. V rozmedzí rokov 1966 až 1970 jej pravidelne vychádzali single a v roku 1969 si na konto pripísala aj rovnomenný album. Hrala v nej aj štvorica hráčov Franco Mussida (gitara, spev), Flavio Premoli (klávesy, spev), Giorgio Piazza (basa, spev) a Franz Di Cioccio (bicie, spev). Boli zohratou partiou, pôsobili ako štúdioví hráči pri viacerých talianskych popových hviezdach a kapelách tej doby, takže nahrávali s osobami ako Adriano Celentano, Lucio Battisti atď. Napokon sa stretli s multiinštrumentalistom z kapely Dalton počujúcim na meno Mauro Pagani (spev, husle, flauta), čím spečatili svoje pôsobenie na poli popu a  začali sa venovať rockovej muzike pre nové desaťročie. Po krátkom intermezze s názvom I Krel (ostal po ňom jeden singel Fin che le braccia diventino ali/Il mondo cade giù z roka 1970) sa v roku 1970 v Miláne oficiálne sformovala kapela Premiata Forneria Marconi. Názov odvodila od nápisu z jedného obchodu (forneria Marconi) z malého mestečka Chiari, pre väčší efekt pridala aj slovo „premiata“. Ktovie, či tušila, že sa stane vlajkovou loďou toho naj, čo v Taliansku v rockovej hudbe vzniklo a asi aj vznikne.

Spočiatku hrali viacero coverov z dominantného britského regiónu, takže došlo na skladby od King Crimson alebo Jethro Tull. Prvý väčší úspech nadomácej scéne prišiel v júni 1971, kedy kapela uspela na festivale avantgardy a nových tendencií (Festival d’Avanguardia e Nuove Tendenze) vo Viareggio. Že nešlo o náhodu, potvrdil aj prvý singel La carrozza di Hans/Impressioni di settembre. Vyšiel v roku 1971 na značke Numero Uno (odnož RCA), ktorá mala v stajni aj ďalšiu nesmierne populárnu kapelu Formule Tre. Debutový album Storia di un minuto sa na pulty dostal v januári 1972, okamžite obsadil prvú priečku hitparády a z historického pohľadu sa stal jedným z najzásadnejších albumov progresívneho rocku v Taliansku. Sedem skladieb, necelých tridsaťpäť minút muziky, niekedy stačí málo. Za zmienku stojí, že na albume boli prítomné obe skladby zo singla, avšak nahraté nanovo.

Ešte v tom istom roku kapela nahrala a vydala druhý album Per un amico. Trvanie sa od debutu nelíšilo, akurát skladieb bolo „len“ päť. V podstate ide o jednovaječné dvojčatá. V tom čase hrala v Taliansku veličina Emerson, Lake & Palmer, ktorej sa muzika Premiaty zaliečala natoľko, až jej členovia neváhali a upísali skupinu vlastnej značke Manticore. Výsledkom bol album Photos of ghosts. Nahrával sa v Londýne a vyšiel nielen vo viacerých európskych krajinách, ale i v USA, Kanade a v Japonsku. Stalo sa tak prvý raz v histórii talianskeho rocku. Písal sa rok 1973. Čo sa týka obsahu, šlo o novo nahraté skladby z albumu Per un amico doplnené o É festa z debutu. Pravda všetky skladby až na jednu (Il banchetto) boli „poangličtené“, role textára sa ujal Pete Sinfield, známy to kolaborant z King Crimson. Bol to práve on, čo navrhol použiť na obal albumu skratku názvu kapely – PFM. Na albume sa tiež objavila jedna nová skladba – Old rain. Koncom roka sa dielo dostalo do amerického rebríčka Billboard (180. miesto), čo sa dovtedy nepodarilo žiadnej skupine z európskej pevniny.

Napriek prísľubu medzinárodnej slávy sa so skupinou rozlúčil basgitarista Piazza. Po svetovom turné sa cítil unavený. Následne založil superskupinu Crystals, v ktorej hrali členovia formácií Banco del Mutuo Soccorso, Alphataurus, Raccomandata con Ricevuta di RitornoSamadhi. Dlho nefungovala, nahrala materiál na album, ktorý napokon vyšiel až v roku 1992.

Novým členom PFM sa stal Patrick Djivas z formácie Area. Prvým dielom, na ktorom ho možno počuť, bolo L’isola di niente (1974). Aj tento album vyšiel na Manticore v anglickej mutácii – The world became the world, pričom obsahoval aj ďalšiu skladbu z debutu, a síce Impressioni di settembre. Anglické texty sa kapele veľmi nepáčili, a tak šlo o poslednú spoluprácu so Sinfieldom. Skupina nelenila a vyrazila na turné po severnej Amerike, ktoré dokonca nahrávala. Ak nepočítame nemilú udalosť, kedy jej ukradli vybavenie, šlo o úspech a ešte v roku 1974 vyšiel na značke Manticore koncertný album Cook. V Európe vyšiel s úplne iným obalom a názvom Live in USA. Najväčšiu slávu však zoskupenie zožalo vystúpenie v americkej televíznej stanici NBC. V programe Midnight Special (21.2.1975) zahralo skladby Celebration a Alta Loma Nine ’till Five.

Hoci prakticky všetci hudobníci spievali, ak niečo PFM chýbalo, tak to bol sólový vokalista. V roku 1975 preto pribudol nový člen Bernardo Lanzetti z Acqua Fragile. Album Chocolate Kings sa zvukovo priblížil dobovým britským artrockovým velikánom a Lanzetti nemal problém ani s angličtinou, nuž sa album vzdialil klasickej talianskej atmosfére predchádzajúcej produkcie kapely. PFM zahrala v BBC a album sa dostal do top 20 britského rebríčka, vo svete však veľký ohlas nevyvolal. Možno aj to stálo za rozhodnutím Paganiho opustiť kapelu a dať sa na sólovú dráhu.

Album Jet lag z roka 1977 sa ešte viac vzdialil talianskym koreňom, dôraz kládol na dobové fusion trendy. Nahrával sa v Los Angeles a husle nahral Gregory Bloch (ex-Flock a It’s A Beautiful Day), pričom s kapelou koncertoval až do roka 1979. Kapela sa rozhodla k ďalšej radikálnej zmene štýlu, album Passpartù (1978) sa vrhol do vôd world music s popovými ambíciami, podieľala sa na ňom aj partia perkusionistov. V roku 1979 sa členovia kapely podieľali na turné Farbrizia de Andrého, dokladom sú dva albumy In concerto  – arrangiamenti PFM (1979) a In concerto – arrangiamenti PFM vol. 2 (1980).

V roku 1980 vyšiel album Suonare, suonare, na ktorom hral Lucio Fabbri (husle, klávesy, gitara, ex-Piazza delle Erbe) a potom z kapely odišiel Premoli, aby sa mohol venovať filmovej a televíznej hudbe. Príklon k popu zameranému na taliansky mainstream pokračoval aj na albumoch Come ti va in riva alla città (1981), Performance (1982), PFM? PFM! (1984) a Miss Baker (1987). V roku 1987 skupina prestala koncertovať, hoci sa oficiálne nikdy nerozpadla.

O deväť rokov neskôr vyšiel kompilačný box s viacerými nevydanými raritami 10 anni live 71/81. Predznamenal návrat kapely k aktívnej činnosti, ktorý sa uskutočnil v roku 1997. Štvorica muzikantov Mussida, Premoli, Djivas a Di Cioccio spáchala okamžite album Ulisse. O rok neskôr zdokumentoval koncertnú aktivitu album www.pfmpfm.it (Il Best). V roku 2000 nasledoval album Serendipity a o dva roky neskôr koncertný kúsok Live in Japan. Nastala éra DVD, nuž posledný menovaný album vyšiel aj na tomto nosiči. Na cédečku boli aj dve nové skladby, na ktorých spolupracoval Peter Hammill. Ďalšie CD+DVD bolo Piazza del Campo uvedené pod hlavičkou PFM+Pagani. Podieľal sa na ňom aj spevák Piero Pelù. Kapela vyrazila na turné po severnej i južnej Amerike, pričom ju opustil (opäť) Premoli. Posledný jeho vklad sa zhmotnil koncom roka 2005, kedy vyšiel album Dracula. Šlo o rockovú operu.

Kapela odvtedy pravidelne koncertuje, vydáva raritné kompilácie a sem-tam vyprodukuje aj nejaký album. V roku 2006 to bol inštrumentálny kúsok Stati di immaginazione, v roku 2010 zasa A.D.2010 – La buona novella. Šlo o poctu albumu Farbrizia de Andrého z roku 1970. V tom čase sa zbalil a odišiel Premoli. V roku 2013 vyšiel album venovaný Mozartovi – PFM in classic. Da Mozart a Celebration. O rok neskôr sa kapela pustila do ambiciózneho projektu Il suono del tempo. Šlo o päticu samostatných koncertných albumov, ktoré v roku 2015 vyšli aj spoločne v jednom box sete. V priebehu toho roka opustil kapelu Mussida a nahradil ho Marco Sfogli (gitara, spev). Zostava Di Cioccio, Djivas, Fabbri, Sfogli, Alberto Bravin (klávesy), Alessandro Scaglione (klávesy) a Roberto Gualdi (perkusie) hrá aktívne dodnes, v roku 2017 vydala album Emotional tattoos, ktorý vyšiel v talianskej i anglickej mutácii.

Diskografia:

  1. Storia di un minuto (1972)
  2. Per un amico (1972)
  3. Photos of ghosts (1973)
  4. L’isola di niente/The world became the world (1974)
  5. Cook/Live in USA (1974)
  6. Chocolate kings (1975)
  7. Jet lag (1977)
  8. Passpartù (1978)
  9. Suonare suonare (1980)
  10. Come ti va in riva alla città (1981)
  11. Performance (1982)
  12. PFM? PFM! (1984)
  13. Miss Baker (1987)
  14. 10 anni live 71/81 (1996)
  15. Ulisse (1997)
  16. www.pfmpfm.it (Il Best) (1998)
  17. Serendipity (2000)
  18. Live in Japan (2002)
  19. PFM + Pagani – Piazza del Campo (2004)
  20. Dracula – Opera rock (2005)
  21. Stati di immaginazione (2006)
  22. PFM canta De André (2008)
  23. River of life – The Manticore years anthology 1973-1977 (2010)
  24. A.D.2010 – La buona novella (2010)
  25. Cook (2010)
  26. Live in Roma (2012)
  27. Celebration (1972-2012) (2012)
  28. PFM in classic. Da Mozart a Celebration (2013)
  29. Paper charms – The complete BBC recordings 1974-1976 (2014)
  30. Un’isola (2014)
  31. Un amico (2014)
  32. Un minuto (2015)
  33. A ghost (2015)
  34. The world (2015)
  35. Il suono del tempo (2015)
  36. Concerto live @ RSI (2015)
  37. Marconi bakery (2016)
  38. Emotional tattoos (2017)

6 názorov na “Premiata Forneria Marconi”

  1. PFM jsou legendou žánru a jejich diskografie je opravdu rozsáhlá. Ve sbírce mám studiovky od debutu po “Jet Lag”, potom až “PFM in Classic” a “Emotional Tattoos”. A dvd “Live in Japan”. To jejich období “mezitím” prakticky vůbec neznám. Poslouchal jsem desky “Passpartù” a “Suonare suonare” , ale aj přes pár pěknejch okamžiků už to nějak nebylo ono…

    1. A to ještě ta dvě zmíněná alba patří mezi lepší, ve srovnání s těmi ostatními, co udělali v 80. létech. Pokud si je neslyšel, o nic hezkého jsi nepřišel. Tím spíše je obdivuhodné, že dokázali vstát a od roku 1997 zase produkují muziku na vysoké úrovni.

  2. Pěkné shrnutí vývoje a osudů PFM. Mě jejich nejznámější desky krom Per Un Amico úplně nesedly, ale třeba L’isola Di Niente je výborná, nebo poslední, úplně odlišná Emotional Tattos je taky parádní.

Pridaj komentár