Let Me In | P | POOBAH | RECENZIE

Poobah – hard rockový drahokam z Ohia

komentárov 14

V americkom meste Youngstown, štát Ohio, sa začiatkom 70. rokov minulého storočia sformovala trojčlenná hard rocková úderka Poobah. Jej dušou bol gitarista a spevák Jim „Gus“ Gustafson. Len na okraj, do dnešných dní ju drží pri živote. Jeho parťákmi sa vtedy stali basový gitarista Phil „Owl“ Jones, kamarát zo školy a bubeník Glenn „Blue Bongos“ Wiseman, ten zareagoval na inzerát.

Jim, majúci už skúsenosti so štúdiovým nahrávaním – učil sa pod dohľadom Billyho Coxa, basgitaristu od nebohého Jimiho Hendrixa – zdedil určitú sumu peňazí po svojej babičke. Preto mohol zaplatiť pobyt v miestom štúdiu Peppermint a s Poobah nahrať debutový album, ktorý vyšiel v roku 1972.

Let Me In ponúka drsný hard rock s veľmi slušnými vokálmi, všetci muzikanti boli schopní predviesť svoje umenie aj za mikrofónom. Album je krátky, trvá niečo vyše 30 minút, ale rozhodne nenudí, práve naopak. Všetok materiál pochádza z dielne Jima Gustafsona.

Neviem, ako zaradiť uletený úvod, zrejme debatu medzi dvoma postavami, možno to má spojitosť s vydareným obalom, jednoduchou atramentovou kresbou mladíka menom Jack Joyce, na ktorej starý hipisák dávi do záchodovej misy. Potom to príde – Mr. Destroyer búra všetko dookola už v zárodku. Výstižný názov. Tomu vandalovi môže závidieť energiu i terminátor Švarcík. Jemnú tvár kapely predstaví zasnená slimáčina Enjoy What You Have, z ktorej mám veľkú radosť. Jej produkcia je v úplnom protiklade k úvodnej pecke. Spomeniem zborové vokály v refréne, dôjde aj na akustiku i menšiu gitarovú exhibíciu – najkrajšia skladba albumu!? Basa a bicie naštartujú Jimovu sekeru a Live To Work naberie stredné tempo. Majster za mikrofónom sa snaží prekričať všetko okolo.

Štvorka Bowleen pripomenie „čudný“ úvod a pridá na rýchlosti. Opraty opäť pevne pod patronátom sekanej gitary, pričom Jim ťukne aj do organu. Podľa informácií zo zákulisia – vreskot na LP má na svedomí „Blue Bongos“, tak usudzujem, že vrieska aj v tomto prípade. Nakoniec to „trápenie“ ukončí záchodový splachovač. Žeby až toto číslo súviselo s obálkou LP? Samotný názov Rock N’ Roll zodpovedá tomu, čo prebieha počas piatej skladby, taký svižnejší kúsok kolekcie. Je tu záver a s ním Let Me In, ktorá platni prepožičala názov a rezko ju dokormidluje do konca. Aby som nezabudol; na svoje by si mohli prísť milovníci bubeníckych sól. Či to stojí za zvýšenú pozornosť, musia posúdiť majstri od fachu. Za seba môžem napísať iba jedno – staré zlaté časy, keď svojich pár minút slávy si vybrali aj iní muzikanti, nielen gitaristi.

Ako to vtedy s Poobah dopadlo? Dídžeji miestnych rozhlasových staníc hrali ukážky z Let Me In. Ľuďom sa hudba páčila a 500 ks LP, vylisovaných spoločnosťou Peppermint Productions, sa predalo behom jedného dňa. Chalani, posmelení týmto úspechom, zaslali nahrávku firme Columbia Records. Žiaľ, ich snaha sa nestretla s pochopením. Na ďalší album si kapela musela počkať až do roku 1976…


Na konci pochválim firmu Ripple Music, ktorá v roku 2010 Let Me In sprístupnila širokej verejnosti v rozšírenej verzii na CD i LP. V tom čase si na debut Poobah spomenuli aj v redakcii známeho časopisu Rolling Stone a označili ho, dá sa povedať, za zabudnutý drahokam svojej doby. Výborný hard rock starej školy. Skúste a utvorte si vlastný názor.

SKLADBY:
1. Mr. Destroyer /Jim Gustafson/ – 6:01
2. Enjoy What You Have /Jim Gustafson/ – 6:10
3. Live To Work /Jim Gustafson/ – 2:55
4. Bowleen /Jim Gustafson/ – 6:05
5. Rock N’ Roll /Jim Gustafson/ – 3:48
6. Let Me In /Jim Gustafson/ – 6:41

ZOSTAVA:
Jim Gustafson – lead guitar, acoustic guitar [twelve strings], organ, vocals
Phil Jones – bass guitar, vocals
Glenn Wiseman – drums, percussion, vocals, vocals [scream]

Let Me In Book Cover Let Me In
Poobah
Hard Rock
Peppermint Productions
1972
LP
6

14 názorov na “Poobah – hard rockový drahokam z Ohia”

  2. O existenci skupiny POOBAH jsem se dozvěděl před několika dny, díky „ochutnávce“ z alba coververzí mých oblíbenců MONSTER MAGNET (na YouTube), která má koncem května vyjít; poslechl jsem si následně (tamtéž) celé zde recenzované album „Let Me In“, no a nezbývá mi, než souhlasit – jde o velmi zajímavý, drsný hard rock, jaký mám rád…
    Takže můj dík si zaslouží rovným dílem Dave Wyndorf (hlavní mozek MONSTER MAGNET) i Pito (můj „internetový“ kámoš). Díky, chlapi!

    P. S.
    Druhou „ochutnávkou“ ze zmíněného alba coverů („A Better Dystopia“) je skladba „Learning To Die“ z dvojky „Hard Attack“ od DUST, takže se moc těším, jaké další perly si Wyndorf pro výše uvedenou nahrávku vybral (má jít o jeho oblíbené bandy ze 70. let, co poslouchal jako mlaďoch)…

  5. Poobah – boli doteraz pre mňa neznámou skupinou. Piťova recenzia a ponúknuté ukážky (super, že je tu aj taká možnosť) zaujali a tak sa k jeho i Antonyho pochvale pridávam aj ja. Snáď sa k albumu raz dostanem – toto je vyslovene “moja šálka kávy” – hudba síce tvrdá, no zároveň nie mdlá, ale živelná a nápaditá.

  6. Plně se ztotožňuji s názvem článku – je to hard rockový drahokam. Skladby plné energie, za zmínku stojí výtečný bubeník a ječící zpěvák. Není to taková husťárna, jako zmiňovaní BLUE CHEER, ale i tak posluchače toužícího po drsné muzice určitě POOBAH uspokojí. Díky Pito za skvělý tip.

Pridaj komentár