V americkom meste Youngstown, štát Ohio, sa začiatkom 70. rokov minulého storočia sformovala trojčlenná hard rocková úderka Poobah. Jej dušou bol gitarista a spevák Jim „Gus“ Gustafson. Len na okraj, do dnešných dní ju drží pri živote. Jeho parťákmi sa vtedy stali basový gitarista Phil „Owl“ Jones, kamarát zo školy a bubeník Glenn „Blue Bongos“ Wiseman, ten zareagoval na inzerát.
Jim, majúci už skúsenosti so štúdiovým nahrávaním – učil sa pod dohľadom Billyho Coxa, basgitaristu od nebohého Jimiho Hendrixa – zdedil určitú sumu peňazí po svojej babičke. Preto mohol zaplatiť pobyt v miestom štúdiu Peppermint a s Poobah nahrať debutový album, ktorý vyšiel v roku 1972.
Let Me In ponúka drsný hard rock s veľmi slušnými vokálmi, všetci muzikanti boli schopní predviesť svoje umenie aj za mikrofónom. Album je krátky, trvá niečo vyše 30 minút, ale rozhodne nenudí, práve naopak. Všetok materiál pochádza z dielne Jima Gustafsona.
Neviem, ako zaradiť uletený úvod, zrejme debatu medzi dvoma postavami, možno to má spojitosť s vydareným obalom, jednoduchou atramentovou kresbou mladíka menom Jack Joyce, na ktorej starý hipisák dávi do záchodovej misy. Potom to príde – Mr. Destroyer búra všetko dookola už v zárodku. Výstižný názov. Tomu vandalovi môže závidieť energiu i terminátor Švarcík. Jemnú tvár kapely predstaví zasnená slimáčina Enjoy What You Have, z ktorej mám veľkú radosť. Jej produkcia je v úplnom protiklade k úvodnej pecke. Spomeniem zborové vokály v refréne, dôjde aj na akustiku i menšiu gitarovú exhibíciu – najkrajšia skladba albumu!? Basa a bicie naštartujú Jimovu sekeru a Live To Work naberie stredné tempo. Majster za mikrofónom sa snaží prekričať všetko okolo.
Štvorka Bowleen pripomenie „čudný“ úvod a pridá na rýchlosti. Opraty opäť pevne pod patronátom sekanej gitary, pričom Jim ťukne aj do organu. Podľa informácií zo zákulisia – vreskot na LP má na svedomí „Blue Bongos“, tak usudzujem, že vrieska aj v tomto prípade. Nakoniec to „trápenie“ ukončí záchodový splachovač. Žeby až toto číslo súviselo s obálkou LP? Samotný názov Rock N’ Roll zodpovedá tomu, čo prebieha počas piatej skladby, taký svižnejší kúsok kolekcie. Je tu záver a s ním Let Me In, ktorá platni prepožičala názov a rezko ju dokormidluje do konca. Aby som nezabudol; na svoje by si mohli prísť milovníci bubeníckych sól. Či to stojí za zvýšenú pozornosť, musia posúdiť majstri od fachu. Za seba môžem napísať iba jedno – staré zlaté časy, keď svojich pár minút slávy si vybrali aj iní muzikanti, nielen gitaristi.
Ako to vtedy s Poobah dopadlo? Dídžeji miestnych rozhlasových staníc hrali ukážky z Let Me In. Ľuďom sa hudba páčila a 500 ks LP, vylisovaných spoločnosťou Peppermint Productions, sa predalo behom jedného dňa. Chalani, posmelení týmto úspechom, zaslali nahrávku firme Columbia Records. Žiaľ, ich snaha sa nestretla s pochopením. Na ďalší album si kapela musela počkať až do roku 1976…
Na konci pochválim firmu Ripple Music, ktorá v roku 2010 Let Me In sprístupnila širokej verejnosti v rozšírenej verzii na CD i LP. V tom čase si na debut Poobah spomenuli aj v redakcii známeho časopisu Rolling Stone a označili ho, dá sa povedať, za zabudnutý drahokam svojej doby. Výborný hard rock starej školy. Skúste a utvorte si vlastný názor.
SKLADBY:
1. Mr. Destroyer /Jim Gustafson/ – 6:01
2. Enjoy What You Have /Jim Gustafson/ – 6:10
3. Live To Work /Jim Gustafson/ – 2:55
4. Bowleen /Jim Gustafson/ – 6:05
5. Rock N’ Roll /Jim Gustafson/ – 3:48
6. Let Me In /Jim Gustafson/ – 6:41
ZOSTAVA:
Jim Gustafson – lead guitar, acoustic guitar [twelve strings], organ, vocals
Phil Jones – bass guitar, vocals
Glenn Wiseman – drums, percussion, vocals, vocals [scream]
Let Me In
Hard Rock
Peppermint Productions
1972
LP
6
P. P. S.
Ještě doplním, že se jedná o skladbu „Mr. Destroyer“…
O existenci skupiny POOBAH jsem se dozvěděl před několika dny, díky „ochutnávce“ z alba coververzí mých oblíbenců MONSTER MAGNET (na YouTube), která má koncem května vyjít; poslechl jsem si následně (tamtéž) celé zde recenzované album „Let Me In“, no a nezbývá mi, než souhlasit – jde o velmi zajímavý, drsný hard rock, jaký mám rád…
Takže můj dík si zaslouží rovným dílem Dave Wyndorf (hlavní mozek MONSTER MAGNET) i Pito (můj „internetový“ kámoš). Díky, chlapi!
P. S.
Druhou „ochutnávkou“ ze zmíněného alba coverů („A Better Dystopia“) je skladba „Learning To Die“ z dvojky „Hard Attack“ od DUST, takže se moc těším, jaké další perly si Wyndorf pro výše uvedenou nahrávku vybral (má jít o jeho oblíbené bandy ze 70. let, co poslouchal jako mlaďoch)…
Cossack, díky!
Vedel som to, zmienil sa o tom samotný Jim Gustafson na svojej facebookovej stránke.
Na našu facebookovú stránku prišlo poďakovanie od Jima Gustafsona za článok o Poobah. Ďakujeme!
Po práci rokenrol! Fungl nové CD rozbaleno, vloženo do přehrávače a už to jede. A je to mazec přesně jak jsem si představoval, když jsem četl Pitovu recenzi. Velký díky.
Fill 72, potešenie aj na mojej strane – ďakujem!
Poobah – boli doteraz pre mňa neznámou skupinou. Piťova recenzia a ponúknuté ukážky (super, že je tu aj taká možnosť) zaujali a tak sa k jeho i Antonyho pochvale pridávam aj ja. Snáď sa k albumu raz dostanem – toto je vyslovene “moja šálka kávy” – hudba síce tvrdá, no zároveň nie mdlá, ale živelná a nápaditá.
Jardo, som rád, že Ťa hudba skupiny Poobah zaujala. Díky.
Plně se ztotožňuji s názvem článku – je to hard rockový drahokam. Skladby plné energie, za zmínku stojí výtečný bubeník a ječící zpěvák. Není to taková husťárna, jako zmiňovaní BLUE CHEER, ale i tak posluchače toužícího po drsné muzice určitě POOBAH uspokojí. Díky Pito za skvělý tip.
Antony, úplný súhlas s komentárom a rovnako ďakujem.
Sóla na buben já rád a to v Let Me In se mi líbí. Album poslouchám ze Spotify (ve verzi s mnoha bonusy navíc) a jsem spokojenej. Dobrej mazec.
Tak to sme na tom rovnako. Mám rád staré nahrávky, kde dostali svoj priestor aj bubeníci. Som potešený, že Ťa ten mazec z Ohia zaujal, díky.
Přečetl jsem si to a zaujalo mě. Mělo by to být něco jako Blue Cheer a Sir Lord Baltimore, drsnej bigbít. Díky za seznámení.
Drsný bigbít, áno, ale… Antony to doplnil aj za mňa. Vďaka za reakciu.