V roku 2018 sa legendárny nemecký gitarista Michael Schenker rozhodol preniesť úspešný koncertný projekt Michael Schenker Fest s viacerými bývalými (Gary Barden, Graham Bonnet, Robin McAuley) a jedným aktuálnym (Doogie White) spevákom na dosku. Staré kusy fungujú na koncertoch stále znamenite. Ako ale dopadol Schenkerov pokus o hardrockovú „operu“?
Úprimne, na prvé počutie znie Resurrection ako jednoliata zvuková masa, v ktorej má človek problém rozlíšiť piesne od seba. Navyše otvárak Heart and Soul pôsobí na prvé počutie nevýrazne a nezachraňuje ho ani hosťovanie Kirka Hammeta. Dojem z Resurrection si ale netreba vytvoriť na základe jedného letmého vypočutia, svoje krásy vyjavuje postupne.
Za najväčšiu devízu dosky môžeme považovať Schenkerovu špičkovú technickú gitaru s neopakovateľným melodickým tónom, ktorej sóla nádherne rámujú jednotlivé piesne. Ona ako jediná zaujme poslucháča už na prvú dobu. Ďalej stojí Resurrection na speváckych výkonoch prizvaných matadorov hard rocku. Basa ani bicie nevyčnievajú z celkového mixu, skôr ho tvrdia. Klávesy pridávajú k celkovému dojmu ďalšie farebné odtiene. Žiadnych organových symfónií sa preto nedočkáme, Resurrection cieli na fanúšikov sólovej gitary a veľkých rockových hlasov. Texty sú, ako je u Schenkera zvykom, plné osemdesiatkového rock/metalového klišé a ich naivita vyvoláva skôr jemný úsmev.
Každému spevákovi sa ušili piesne na mieru. Ako z legendárneho Assualt Attack znejú „bonnetovky“ Night Moods a Everest. „Bardenovka“ Messin’ Around disponuje priam až rock’n’rollovým odpichom a Livin’ a Life Worth Livin’ poslucháčom prinesie jemný závan nostalgie a krásne sóla Schenkera v jej závere. Doogie White svoj klenutý hard rockový vokál predvádza v AOR šmrcnutej The Girl With the Star in Her Eyes či v organom prifarbenej singlovke Take Me to The Church a pravdepodobne najtvrdšej piesni Anchors Away. Vydarili sa aj dve spoločné songy všetkých štyroch spevákov, predovšetkým Warrior. V dobrom zmysle pripomenú podobne ladený „best of hard rock“ projekt Schenkerovho producenta Micheala Vossa Wolfpakk.
Schenkerove dosky sa málokedy zaobídu bez inštrumentálok. Salvation síce nebude novou Into the Arena, ale prináša so sebou pekné melódie a je vítaným osviežením konca albumu.
Michael Schenker našiel po šesťdesiatke pevnú pôdu pod nohami pod dozorom producenta Michaela Vossa a obklopil sa hudobníkmi, ktorí rozumejú jeho vízii. To sa odráža vo vyrovnanej kvalite jeho hudobnej produkcie z posledného desaťročia, ktorá ale už nemá veľmi čím prekvapiť a nemá iskru tvorby z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Resurrection nie je žiadny reštart kariéry, miestami znie priam dedkovsky. Skôr predstavuje vypočutie mokrých snov Schenkerových fanúšikov o tom, ako by znela doska MSG, na ktorej by sa stretli všetci jeho významní speváci z minulosti.
3,5 * zaokrúhlených nadol
1. Heart and Soul
2. Warrior
3. Take Me to the Church
4. Night Moods
5. The Girl With Stars in her Eyes
6. Everest
7. Messin’ Around
8. Time Knows When It’s Time
9. Anchors Away
10. Salvation
11. Livin’ Life Worth Livin’
12. The Last Supper
Michael Schenker – gitara
Chris Glenn – basgitara
Steve Mann – klávesy, gitara
Ted McKenna – bicie
Gary Barden – spev
Graham Bonnet – spev
Robin McAuley – spev
Doogie White – spev
Michael Voss – produkcia, texty
Resurrection
hard rock
Nuclear Blast
2018
CD
12
mp3 320kbs
Můj názor: To, co předváděl Schenker s UFO, bylo ultimativní a nenapodobitelné. I s Bardenem to stálo za to. S Mc Auleyem pořád velice solidní muzička. Vše, co se dělo a děje od devadesátých let mě neoslovuje. A ten cirkus se Schenker Festem mě přijde už za hranou. Chlapec vykrádá a opakuje sám sebe. Docela parodie hodně těch posledních alb, ale nechci se nikoho dotknout. Chápu, že své příznivce si to najde.
Ja mám zase podobný problém s Párplami po roku cca 2000, takže ti úplne rozumiem. Hudba je subjektívna. Sto ľudí, sto chutí.
Znám pouze Schenkerovu tvorbu s UFO, jeho ostatní počiny jdou mimo mě. Poslechl jsem si ukázky a i když si to asi již neposlechnu, celkem se mi to líbilo. Podle mě dobrý průměr.
Áno, slovné spojenie “dobrý priemer” presne sedí. Počúva sa to to dobre, na to je Schenker príliš profík.
Deska slabá hudebně, strašná zvukově. Michaelovi vyschla studnice, i když tady to ještě jde. Roky po tom je sešup z kopce do uší jasně bijící.
Akokoľvek si vždy veľmi rád vypočujem jeho nové dosky, tie za posledných 10 rokov sú všetky tu viac, tu menej priemerné. Vraciam sa hlavne k “Bridge The Gap” (2013) a “Immortal (2021)”, tie vnímam ako najvydarenejšie za posledné obdobie. Aj na ostatných albumoch sa urodí niečo naozaj dobré, ale kiežby vydával radšej jednu dosku raz za 5 rokov.