Hneď na začiatku radšej poviem, že cieľovou poslucháčskou skupinou tohto albumu nie je práve univerzálna hudobná verejnosť, teda iste nie milovníci súčasných populárnych (či skôr audio médiami presadzovaných) žánrov a trendov, ktoré letia v rozhlasovom éteri na komerčne zameraných rádiách. Ostravská art/prog rocková kapela Jeseter svojím názvom, internetovou stránkou, filozofiou, ale hlavne muzikou jasne ukazuje, kde sú jej korene a inšpiračné zdroje. Art rock a jazz rock 70. rokov a hlavne odkaz Yes sú viac, ako zrejmé.
Evidentným ideovým a skladateľským bossom skupiny je gitarista, klávesista a doprovodný spevák, skladateľ a textár Ján Gajdica. Jeho gitarová hra, najmä v rozsiahlejších hudobných plochách, skutočne evokuje spôsob hrania legendy Steve Howea. Ďalšou výraznou osobnosťou je nepochybne spevák David Tobiasz. Jeho farba hlasu nemá síce nič spoločné s Jonom Andersonom, ako by sa celkom logicky dalo čakať, ale do celkového súčasného soundu skupiny dobre zapadá. Silne pripomína v jemnejších a snovejších pasážach najmä Vláďu Mišíka v dobe vrcholnej formy v E.t.c., svojou expresivitou Oldřicha Veselého (Synkopy) a drajvom zase skôr tých lepších spevákov z domácej hardrockovej a metalovej scény, hlavne v skladbách s kratšou minutážou. Pozitívna je aj jeho skutočne dobrá výslovnosť dlhých hlások (Ostraváci sú predsa “kratke zobaky”, pozn. autora). Obaja členovia rytmickej sekcie a decentné klávesy Roberta Hejduka dopĺňajú celkový inštrumentálny výraz kapely, ktorá sa neuchyľuje k žiadnemu prehnanému predvádzaniu a sólovému onanizmu.
Album stojí nepochybne na troch dlhších kompozíciach, ktoré kapele najviac sedia a dávajú jej špecifickú, vlastnú, originálnu tvár. Úvodná je Touha po vzdálených obrazech, pri ktorej si stále spomeniem na album Sluneční Hodiny o generáciu staršej kapely Synkopy. V identickom duchu je aj nasledujúca Marnivá víla. A vôbec, počas posluchu albumu, ako kompletu ešte viac ako Yes, cítiť vo vzduchu akýsi odkaz a príjemnú nostalgiu za kapelami i vrcholnými dielami československej, ale najmä moravskej artrockovej scény: Synkopy, Progress a art rockové obdobie Blue Effect (predovšetkým Svitanie a Svět Hledačů).
V najdlhšej skladbe dosky, ktorou je dvanásť minútová Sukuba, sú šikovne vložené drobné jazz rockové pasáže, ale výsledkom je veľmi vydarená, pomerne zložitá art rocková suita, ktorú by som s úplným kľudom zaradil do zlatého fondu čsl. art rocku. Nasledujúca Sylfa, spoločné dielo tandemu R. Hejduk a J. Gajdica, je jednoznačne najviac inšpirovaná klasickou tvorbou Yes z obdobia prvej polovice 70. rokov. Viacnásobné vokály, štruktúra kompozície a typické gitarové vyhrávky à la Steve Howe. No proste paráda… Hneď za tým však príde rana, ako päsť na oko – vlezlý hardrockový riff vypaľovačky Hrdinové z plakátů je pre mňa najrušivejším momentom inak výborného albumu, akýmsi prebudením z príjemného snenia do sivej reality. Žeby pocta miestnej legende z čias socíku, kapele Citron? Ešte, že v strednej pasáži sa to na chvíľku zmení.
Sedem minútová Ulice je skôr typicky “moderná”, dynamická prog rocková skladba s evidentne rôznorodými vplyvmi a album končí (podobne ako u novších diel Yes) poloakustickou, textom protivojnovou skladbičkou Píseň neznámému bohu.
Do značnej miery archaicky znejúci album s inteligentným využívaním štandardných (art)rockových nástrojov, bez samplov, kadejakých krabičiek a nadmieru syntetizovaných zvukov, je moja šálka kávy. Zaujímavá je aj textová stránka tejto dosky, ktorá tiež ide v tradícii o generáciu starších legiend českého, či skôr moravského art rocku. Takáto hudba mi vždy bola veľmi, veľmi blízka…
SKLADBY:
1. Touha po vzdálených obrazech 9:22 /Gajdica/
2. Marnivá víla 5:57 /Gajdica/
3. Sukuba 12:12 /Gajdica/
4. Sylfa 9:42 /Hejduk, Gajdica/Gajdica/
5. Hrdinové z plakátů 5:28 /Gajdica/
6. Ulice 7:08 /Hejduk/Gajdica/
7. Píseň neznámému bohu 4:01 /Gajdica/
ZOSTAVA:
David Tobiasz – sólový spev
Jan Gajdica – gitary, klávesy, spev
Robert Hejduk – klávesy, gitara
Martin Šimíček – basová gitara
Viktor Doričák – bicie
Prog Rock
Jeseter Self-released
2008
CD
7
V rámci pomoci so zverejnením recenzie jeho autorovi som si tento album vypočul. Musím uznať, že som veľmi milo prekvapený. A Jeseter je aj na SPOTIFY…
Mayak, díky!
P. S.: Poďakovanie Janovi Gajdicovi, šéfovi kapely, za osobnú korešpondenciu a zaslanie titulnej fotografie!
Souhlas, já už si to pouštím (ze Spotify) podruhé za sebou. Je příjemné, poslouchat zas po delším čase art rock v češtině a některé skladby jsou opravdu dobré, např. Sukuba. Jenom ty Yes, ty tam tedy neslyším ani náznakem.