I Drive bola hard rocková skupina z Anglicka, ktorá svoj hlavný stan rozložila v Nemecku. Toto presídlenie nebolo plánované. Ako spomínajú samotní hudobníci, za všetko môže ich stará dodávka. Ale poďme poporiadku. 

Tento príbeh sa začal rozvíjať v grófstve Great Manchester. V meste Altrincham fungovala beatová formácia Some Other Guys, v ktorej pôsobili David Charles /Bishop/ Bailey (bicie, perkusie), Richard Henry /Cheese/ Hampson (gitara, spev) a John Barry /Jabe/ Smith (klávesy, spev). V neďalekom Salforde si urobila slušné meno kapela The Chasers, v ktorej radoch boli Geff /Ged/ Harrison (spev) a Eric Lydiate (basa). Osud spojil týchto piatich muzikantov na jar roku 1966 a pre svoju novú hudobnú etapu si vybrali meno jednej zo zaniknutých skupín – Some Other Guys. Svoje hráčske umenie zdokonaľovali v domácich podmienkach a koncom roku sa rozhodli skúsiť šťastie ako profesionáli. Ich prvou významnejšou zákazkou bola jeden mesiac trvajúca šnúra po Švédsku.

14. februára 1967, na deň sv. Valentína, mala skupina prvé vystúpenie v Nemecku – pravdepodobne v Haus der Musik vo Wuppertale-Elberfelde. Potom nasledovali ďalšie kluby, mestá. Počas jednej cesty do Hannoveru im vypovedala službu ich dodávka krvavo červenej farby. Zhodou náhod, zastavil sa pri nich vojak britskej armády, ktorý tam pôsobil v rámci ozbrojených síl NATO a ponúkol im pomoc. Nakoniec to vzdal so slovami: „Big ends, mate!“ – ich stará mašina definitívne vykrvácala. Členovia Some Other Guys boli postavení pred zložitú úlohu a vlastne donútení zostať v Nemecku dlhšie, ako pôvodne plánovali. Kolaps dodávky zapríčinil veľkú zmenu v kariére a skupina sa stala súčasťou nemeckého hudobného života.

Muzikanti vystupovali prakticky po celom Nemecku a vybudovali si slušné postavenie na klubovej úrovni. Veľmi solídne zázemie mali najmä v oblastiach, kde boli základne NATO. V roku 1968 došlo k dvom zásadným zmenám. Eric Lydiate stretol svoju životnú lásku a rozhodol sa zavesiť basgitaru na klinec. Zvyšná štvorica do svojich radov povolala kamaráta zo Salfordu. Bol ním Leslie /Les/ Graham, ktorý poznal Geffa /Ged/ Harrisona už z čias The Chasers a ako tvrdí: „Bol som povýšený na ich hlavného, rozumej jediného, technika. Ged bol v Salforde nesmierne populárny a dievčatá ho milovali. Čakali ho pred domom, na mnohých múroch svietil nápis I LOVED GED. Krásne časy…“

Druhá významná zmena sa týkala samotného názvu kapely, keď sa zo Some Other Guys premenovala na I Drive. Trochu čudný názov, ale celkom logický krok, nakoľko chalani boli neustále na cestách, zároveň pritvrdili a zvýšili obrátky. Núkala sa tu možnosť na jednoduchšie „Drive“ alebo aj „We Drive“, ale nakoľko bol Geff Harrison jediný, ktorý mal vtedy vodičský preukaz, rozhodli sa do názvu pridať práve zámeno „ja“.

Značku I Drive sa podarilo zviditeľniť v roku 1969, kedy vyšla prvá nahrávka – skladba Classic Rigby. Za týmto účelom si skupina prenajala štúdio v Bavorsku. V tej dobe to znamenalo, že patríte medzi profesionálov a za svoje vystúpenia môžete požadovať vyšší honorár. Singel bol použitý na propagáciu a v obmedzenom množstve sa predával na koncertoch. Samotná skladba bola rozdelená na dve časti a išlo o progresívnu zmes, ktorá čerpala z hitu „Eleanor Rigby“ skupiny Beatles a „Symfónie č. 5“ od nemeckého skladateľa Ludwiga van Beethovena, známej pod prívlastkom „Osudová“.

V roku 1970 I Drive pokračovali v aktivite, ale výraznejší prielom v kariére sa im vyhýbal a šťastena sa k nim akoby otáčala chrbtom. K tomu treba prirátať aj skutočnosť, že muzikanti museli sústavne riešiť problémy s obnovou potrebných pracovných a pobytových povolení. Geff Harrison toho mal plné zuby a vrátil sa do Anglicka.

//V nasledujúcom roku svoj postoj prehodnotil a rozhodol sa pre návrat s cieľom skúsiť šťastie ako sólový umelec. Napriek tomu mali o Geffa záujem viaceré kapely, ktoré vedeli o jeho oduševnenom speváckom prejave, vhodnom tak do rockových kúskov, ako aj do vzrušujúcich balád. Nakoniec ho osud zavial do Mannheimu, kde sa stretol s manažérom Eckardom Madausom a jeho mladším bratom Veitom Marvosom, talentovaným klávesovým hráčom, ktorí mu ponúkli pozíciu frontmana v novovznikajúcej skupine Twenty Sixty Six And Then (2066 & Then). To však je už iný príbeh…//

Skupina nehľadala náhradu, pokračovala ako kvarteto, pričom o spev sa starali gitarista Cheese a klávesák Jabe. V roku 1971 sa na I Drive usmialo šťastie, keď na nich v Hannoveri narazil Paul Murphy, bývalý producent firmy Polydor, ktorý bol v minulosti zodpovedný za výrobu a marketing raných nahrávok Beatles v Hamburgu. Ten vyrokoval dohodu s nahrávacou spoločnosťou Metronome, vďaka ktorej sa kapela dostala do mníchovských Tonstudios, kde zaznamenala svoju prvú a zároveň jedinú LP.

Album I Drive vyšiel v roku 1972 bez akejkoľvek propagácie a podpory zo strany vydavateľa, navyše v malom náklade, takže o nejakom úspechu sa hovoriť nedalo. Napriek tomu skupina ponúkla 11 skladieb – veľmi solídnu porciu hard rocku. Hoci fungovala v Nemecku, dá sa jednoznačne povedať, že si zachovala britskú tvár.

V druhej polovici sedemdesiateho druhého sa do zostavy vrátil stratený syn Geff Harrison a dokonca vzniklo aj demo so skladbou I Need A Friend. Leslie /Les/ Graham: „Skladbu pre nás napísal Tommy Winter, ktorý s nami spolupracoval aj na LP. Takmer som zabudol, že sme ju nahrali s Geffom. A započúvajte sa do slov – “I pity the fool who shoots down another man’s son” – stále sú aktuálne.“

Kapela absolvovala zopár vystúpení, jedno z nich sa uskutočnilo v roku 1973 na pôde mníchovského Crash klubu, na Lindwurmstraße. Na jeho začiatku ešte nikto netušil, že to bude posledná kapitola v histórii I Drive. Po koncerte si chalani sadli k baru a preberali nasledujúce plány. Lenže tie za nich vyriešil alkohol. Situácia sa vymkla kontrole a to bol koniec – každý sa pobral svojou cestou. Tak sa skončil príbeh, ktorý „napísala“ stará krvavo červená dodávka.

Doplňujúce informácie:
1 – V roku 1971, počas nahrávania albumu I Drive, vraj bolo zaznamenaných vyše 30 skladieb, skupina dokonca spolupracovala s mníchovskou filharmóniou, ale tieto pásky sa nedochovali. Niektoré piesne, ktoré sa nedostali na pôvodnú verziu, sa objavili na nových vydaniach LP (2009) a CD (rok neuvedený) od firmy Second Battle vo forme bonusov. Ich súčasťou boli aj SP Classic Rigby (1969) a demo I Need A Friend (1972).

2 – Dvojica Hampson a Graham, spolu s bubeníkom Hannesom Ederom, sa v roku 1973 pridala k popovému spevákovi Thomasovi Hockovi, ktorý súrne potreboval hudobníkov, aby ho podporili na turné. Cesta ich zaviedla do Španielska, kde sa zdržali trochu dlhšie. V roku 1974, bez Hocka, vydali singel Castle In The Sky/Coming Home pod divným názvom I Drive Super Star. Na nahrávke hrá bubeník Carlos Gallego.

3 – Na oficiálnej stránke I Drive sa spomína, že určitý čas bol členom skupiny aj spevák Bernd /Nando/ Tischer, ktorý sa neskôr objavil v Amon Düül II. V booklete CD od Second Battle o ňom nie je žiadna zmienka.

4 – Kapela vystupovala v mnohých kluboch. V spomienkach uvádza Frankfurt (K52), Mníchov (Blow Up a P. N. Club), Regensburg (Colosseum), Schweinfurt (Maxime), Fürth (Kamera), Straubing (Expresso), Hamburg (Gruenspan), ale aj Kaiserslautern-Hof, Kitzingen, Mannheim, Zweibrücken…
V rámci klubovej, koncertnej i festivalovej účasti sa stretla s mnohými skupinami, napr. The Remo Four, Nektar, Nazareth, Scorpions, Brian Auger’s Oblivion Express, Amon Düül, Can, Phallus Dei, Golden Earring, Ihre Kinder, Titanic, Wind, Jeronimo…
Zahrala si aj mimo Nemecka.

5 – V booklete CD od Second Battle sa uvádza, že významným míľnikom v kariére bola účasť v slávnom hamburskom Star Club_e. Na oficiálnej stránke I Drive o tom nie je ani zmienka. Zrejme dochádza k zámene s klubom Gruenspan, ktorý sa taktiež nachádzal vo vykričanej štvrti St. Pauli, na adrese Große Freiheit 58, pričom „hviezda“ mala sídlo na čísle 39.

6 – Spevák Geff Harrison sa podieľal na nahrávkach viacerých súborov. Okrem vyššie spomínaných Twenty Sixty Six And Then (2066 & Then) to boli napr. Demon Thor, Kin Ping Meh, Tritonus, Harrison Panka Nadolny Band, vyšli mu sólové albumy i s vlastným bandom.

7 – Bubeník David Charles /Bishop/ Bailey zomrel 7. augusta 2006, gitarista Richard Henry /Cheese/ Hampson 29. septembra 2017.

DISKOGRAFIA:
1972 – I Drive (Metronome)

Zdroj: vlastné CD od Second Battle, oficiálna stránka I Drive.