Foghat v roku 2021 mal výročie: 50 rokov od založenia skupiny. Foghat /kapela s menom, ktoré nič významovo neznamená, (dnes sú rôzne teórie o význame slova a jeho vzniku)/ je jednou zo skupín, ktoré majú na svojom konte veľa zlatých a platinových LP platní v USA, ale v Európe sa už dávno vytratili z povedomia a nikdy nedobyli starý kontinent.Múdre hlavy tvrdia, že hrali (hrajú) boogie rock, čo je, ale aj nie je pravda a nerád by som ich dával do tak úzkej špecializácie. U mňa je to kapela hrajúca rockovú hudbu s vášňou, živelnou silou a radosťou.

Terminus technicus: boogie rock – pôvod slova boogie je vcelku neznámy, ale môže byť spojený so slovom tancovať, hrať. Boogie hudba vznikla okolo roku 1920 pôvodne ako klavírny doprovod, neskôr sa používal výraz boogie v spojení s veľkými swingovými orchestrami (Benny Goodmann) a začiatkom r. 1950 sa začal boogie rytmus a jeho hudobné stvárnenie presadzovať v gitarovej hudbe. Jednoducho a laicky povedané je to hudobný doprovod, ktorý je jednoduchý v rytme, melódii a stále sa opakujúci.

Foghat, ako sa neskôr dočítame, boli kapelou, ktorá vznikla rozpadom anglickej bluesovej skupiny Savoy Brown z londýnskej štvrte Battersea, kde kapelník Kim Simmonds sa domnieval, že nový hudobný úspech a progresiu skupiny dosiahne častou výmenou spoluhráčov. A tak sa traja odpadlíci rozhodli, že vytvoria svoju vlastnú skupinu a Kim v štvorčlennej kapele Savoy Brown zostal ako kôl v plote sám po vydaní LP Savoy Brown – Looking In v roku 1970. Práve tento album bol najúspešnejší v celej histórii Savoy Brown a kapela sa konečne presadila aj v rodnom Anglicku (U.K. ≠50, USA ≠39, Austrália ≠ 25. miesto). Dovtedy bodovali v rebríčkoch iba v USA. Gitarista Dave Peverett ( budúci frontman Foghat) na albume spieval hlavný vokál, lebo charizmatický spevák Chris Youlden skupinu opustil pred náhrávaním.

Savoy Brown
Kvôli pochopeniu vzniku skupiny Foghat sa musím vrátiť do Savoy Brown Blues Band po vydaní ich debutového albumu v roku 1967, Shake Down (bluesové cover verzie). Po jeho vydaní v skupine nastali obrovské personálne zmeny a do skupiny prichádza gitarista Dave Peverett a spevák Chris Youlden. Obaja nahrádzajú zakladajúcich členov Portiusa, Chappela a Manninga. V kapele sa na 14 dní mihne aj bubeník Bill Bruford ( neskôr slávny zakladajúci člen Yes) ale svoje miesto získa za bicími Roger Earl.

Savoy Brown v zostave Simmonds sólová gitara, Peverett gitara, Youlden spev, Earle bubeník a basgitarista Rivers Jobe ( hral v skupine Anon s Mike Rutherfordom, ktorá sa spojila so skupinou Garden Wall a vznikli tak Genesis, Jobe však prijal miesto v Savoy Brown). Savoy Brown vydávajú dva albumy; Getting To The Point (júl 1968) a v apríli 1969 Blue Matter. Tieto dva albumy Savoy Brown sú dôležité pre neskoršie vznikajúci Foghat. Dave Peverett a Roger Earl sú v jednej skupine a stávajú sa kamarátmi. Na albume Getting To The Point sa objavuje skladba Wilie Dixona, ktorú zaradí Kim Simmonds na koniec tracklistu, s názvom You Need love.

Nahrávanie tretieho albumu Blue Matter v rýchlom slede bolo komplikované a nedokončené. Štúdiové nahrávky boli urobené v čase január-marec 1968. Kapela mala málo piesní na vydanie novej LP platne pred turné po USA. Rýchlo preto zvolili nahrávanie živého koncertu v decembri 1968 v Leicesteri v hale vysokej školy, kde mohli zadarmo nahrávať. Pred koncertom dostal spevák Chris Youlden angínu a vôbec nebol prítomný na koncerte. Na troch živých nahrávkach preto spieva Dave Peverett, má to pre neho veľký význam. Na albume je jedna z najzásadnejších piesní Savoy Brown Train To Nowhere od Simmondsa a Youldena. Pre nás je dôležitá a podstatná informácia, že na nahrávke Blue Matter sa objavuje meno Tony Stevens. Za zmienku stojí aj meno producenta a zvukového majstra albumu totálneho významu pre “xy” anglických skupín prvej ligy: Roy Thomas Baker. Svoju kariéru začal ako 14-ročný v Decca. Produkoval Queen, Nazareth, Who, Yes, David Bowie, Cars, Rolling Stones, T. Rex, Cheap Trick a mnohých iných.

Štvrtý album, znovu zložený zo štúdiových nahrávok (A strana) a živej druhej strany, A Step Further je autorsky od Youldena a trošku od Simmondsa. Naša budúca skupina Foghat už naberá svoje vzdialené obsadenie: Peverett, Earl a Stevens, ktorí sa zrejme už odkláňajú od Savoy Brown. LP vyšlo v septembri 1969. O pár mesiacov vydávajú v apríli 1970 Raw Sienna, spevák Chris Youlden kapelu opúšťa a neskôr vydáva tri sólo platne (1973, 1974 a 1979). Chris Youlden vysvetlil svoj odchod tým, že kapela po prvom malom hite v Amerike, jeho skladbe I’m Tired, nabrala už iba americký smer a mala vyššie hudobné nároky. Blues nebol tak populárny ako nastupujúci hard rock prezentovaný Led Zeppelin. Skladal piesne s väčšou variabilitou, ale nestačilo to. Cítil, že časť skupiny chce hrať rockové skladby a preto odišiel.

Po odchode Youldena Savoy Brown o rok, presne v októbri 1970, vydávajú posledný album s budúcimi členmi Foghat. Volá sa Looking In a skladateľsky sa prvýkrát okrem Simmondsa predstavuje aj Stevens a Peverett. Dave sa stáva hlavným spevákom na LP. Dva mesiace po vydaní, v decembri 1970, sa traja hudobníci Peverett, Stevens a Earl rozhodnú opustiť Kim Simmondsa. Dôvodom rozchodu bol Kim Simmonds, ktorý sa začal orientovať smerom k jazzu, zatiaľ čo trojka spoluhráčov chcela hrať rock a samozrejme vec, ktorej sa hovorí money. So Savoy Brown sa rozlúčim konštatovaním, že skupina hrá dodnes. Kim Simmonds sa pozviechal veľmi rýchlo a zobral do kapely odpadlíkov z Chicken Shack, Blodwyn Pig a neznámeho speváka Davida Walkera. Éra častých personálnych zmien zostavy sprevádzala skupinu až do roku 2013, kde nastalo relatívne upokojenie a Savoy Brown už iba v trojici Kim Simmonds (spev, klávesy, harmonika, gitara), Pat deSalvo (basová gitara) a Garnet Grimm (bicie) koncertujú ešte aj v tomto roku. Simmondsov Savoy Brown je stále aktívny, pri živote a hudba, ktorú za vyše polstoročie vytvoril on a ostatní mnohopočetní muzikanti skupiny je skvelá a zaslúži si chválospevy.

Dave Jack Peverett
Dave, prezývaný „Lonesome“, Peverett bol zvláštna postavička anglickej rockovej hudby. Vychudnutý chlapík, ktorý od malička inklinoval k bluesovej americkej hudbe s nesmiernymi znalosťami a prehľadom v modernej rockovej a bluesovej hudbe. Na javisku živelný a nespútaný, v súkromí tichý a mierny. Dave sa narodil v Dulwichi 16. apríla 1943 (zomrel 7.2.2000). So svojim bratom Johnom založil skupinu The Nocturnes, ktorá hrala v londýnskych krčmách. John Peverett sa stal neskôr road manažérom Roda Stevarta, ale nakoniec bol baptistickým kazateľom v USA.

Dave Peverett bol veľmi usilovný a na začiatku kariéry s Nocturnes po nociach hral pre zábavu v puboch a kluboch, ale kapela bola aj doprovodnou štúdiovou skupinou pri nahrávkach spevákov. Tam sa naučil pracovať s rytmom, melódiou a pochopil prácu štúdiového muzikanta. Po rozpade Nocturnes krátko pôsobil v bluesovej skupine Les Questions a absolvoval s nimi turné, na ktorom používal meno Lonesome Dave Jaxx. Po návrate do Anglicka z francúzskeho turné Dave sa vzdal úmyslu oživiť svoju starú skupinu a stal sa členom Savoy Brown Blues Band po vydaní ich debutového albumu Shake Down (september 1967). So Savoy Brown natočil od roku 1968-1970 až 5 LP platní, ale v decembri 1970 zo skupiny odišiel spolu s bubeníkom Rogerom Earlom a basgitaristom Tonym Stevensom. O mesiac, v januári 1971, založili skupinu Foghat. Foghat, tak ako aj Savoy Brown, dosiahli viac úspechov za veľkou mlákou.

Dave Peverett Foghat opustil po neúspešných pokusoch oživiť zašlú slávu Foghat v roku 1984. Kapela sa úplne rozpadla, hoci ostatní členovia pokračovali v koncertnej činnosti ako Foghat. Vrátil sa do Anglicka s celou svojou rodinou a žil spokojným vidieckym životom. Občas si zahral s nemenovanými hudobníkmi a hral znovu v Simmondsových Savoy Brown (1992-1994). Znovu prišiel do USA a v Orlande pokračoval so svojou verziou skupiny Lonesome Dave’s Foghat. Na naliehanie producenta Ricka Rubina sa stará kapela znovu spojila. Dave bol šťastný a spokojný s celým priebehom a koncertoval s kapelou až do svojej smrti. V roku 1998 mu diagnostikovali nádor na obličkách, podstúpil operáciu, chemoterapie, rapídne schudol. Zomrel na zápal pľúc 7.2.2000. Jeho žena Linda zomrela 2. decembra 2000, mala 53 rokov.

Tony „Tone“ Stevens
Narodil sa v Londýne, vo Willesdene, 12. septembra 1949. Pôvodne hral na elektrickú gitaru. Zareagoval na inzerát Kima Simmondsa, ktorý hľadal basgitaristu do skupiny. Vyhral konkurz a Simmonds mu dal pár piesní od Savoy Brown, aby sa ich naučil na koncert, ktorý bol ešte v ten večer. Do Savoy Brown prišiel pred nahrávaním žívých skladieb do tretieho albumu Blue Matter v decembri 1968. Stál pri zrode Foghat a vydržal s nimi až do roku 1975. Odišiel po vydaní LP Rock And Roll Outlaws. Dôvodom bola únava z koncertných šnúr po Amerike a chcel sa vrátiť do Európy. Znovu sa pripojil k Foghat na žiadosť producenta Ricka Rubina (producent Red Hot Chilli Peppers) v roku 1993 pre reunion album Return Of The Boogie Men v klasickej zakladajúcej zostave. Rubin nakoniec album neprodukoval, lebo nemal čas. Zastúpil ho Nick Jameson. Tony absolvoval turné po vydaní platne a zostal s bývalými spoluhráčmi až do roku 2005, nahral ešte dva albumy a skupinu natrvalo opustil kvôli sporom o financie.

Stevens má svoju blues rockovú skupinu nazvanú po piesni Slow Ride a spojiť sa znovu s Rogerom Earlom už neplánuje, lebo tvrdí, že nový Foghat už nie je to, čo bol predtým ako odišiel. Skupina Tony Stevens Slow Ride vydala v júni 2021 album s názvom Re-Vamped. Album nahrával ešte bubeník Eddie Zyne (zomrel na infarkt 11.2.2018), ktorý sa objavil v peverettových Foghat po návrate z Anglicka pred spojením starej zostavy. Album sa mi celkom páči, je to zmes poctivej muziky s výbornými hudobníkmi, náznak Foghat v nových skladbách a klasika starých skladieb na albume od Peveretta a Briana Bassetta, podobnosť s Bad Company, Nazareth, Aerosmith.

Roger Earl
V čase písania recenzie na Foghat som s údivom zistil, že jeden základný a stále hrajúci člen pôvodnej zostavy Roger Earl ešte stále nosí vlajku Foghat a jeho terajší členovia kapely sú dôstojnými náhradami za Lonesome Peveretta, slide gitaristu Roda Pricea a basgitaristu Tonyho Stevensa. Brian Bassett (sólová gitara) a spevák Scott Holt úctyhodne zastupujú Roda a Davea, Roger Earl (starý, ale stále vitálny) má bubnovanie v krvi a basgitaru dopĺňa Rodney O’Quinn. V roku 2010 vydali LP Last Train Home, konečne naozajstný bluesový album, ktorý si aj Dave Lonesome Peverett vždy želal urobiť, bolo to 39 rokov po vzniku skupiny. Dave Peverett odkázal svojím spoluhráčom v ťažkom zdravotnom stave, aby pokračovali v jeho hudbe ďalej. A Roger Earl jeho slová splnil do bodky. Tento rok (2022) je výročím kapely. Je to 50 rokov od vydania ich prvej LP platne. Foghat (zastúpený Earlom) album vydali znovu na svojej vlastnej značke Foghat Records, je zlatej farby a môžete ho získať aj s podpisom Rogera Earla.

Roger Earl, narodený 16. 5. 1946 v Hampton Court Palace v Londýne, dnes žije v North Shore na Long Islande, New York. Jeho hudobná kariéra začala spoločne s jeho bratom Colinom, ktorý bol pri nahrávaní totálneho hitu skupiny Mungo Jerry In The Summertime, kde hral na klavíri. Colin hral na klavíri preto, lebo bol starší a ich otec, klavírny barový hráč, dovolil Colinovi učiť sa na klavíri. Rogerovi od 12 rokov prisúdili bicie, dva roky chodil do hudobnej školy a potom hral s rôznymi skupinami po londýnskych krčmách. V dvadsiatke nastúpil k Savoy Brown. Jeho cesta s Foghat je známa z predošlých riadkov. Dnes su Foghat Rogerovým celoživotným osudom a on jediný drží skupinu pri živote. Jeho bubenícka výbava sa rozrástla, dnes má pred sebou dva kopáky a hoci nie je technicky výnimočným bubeníkom bez neho by nebol Foghat. V rokoch 1994-1999 bol hosťujúcim bubeníkom v Savoy Brown. Jeho rybárčenie sa premenilo na vinárčenie. So svojou ženou Lindou sa venuje vinohradu, vyrába a predáva svoje vlastnoručne vyrobené víno.

Rod Price
Narodil sa 22. novembra 1947. Bol veľmi dobrý hráč na sólovú gitaru a brilantne ovládal slide gitaru. Prischlo mu meno ”The Bottle”. Hrával výlučne na Les Paul Jr. a jeho veľkým vzorom bol Big Bill Broonzy, ale samozrejme aj iní velikáni bluesovej americkej hudby, ktorým vzdal hold na svojej sólovej doske na sklonku svojho života s názvom Open. Hral v skupinách Big City Blues Band Shakey Vick (pôsobil tam aj budúci spevák Savoy Brown Chris Youlden) a v roku 1968 v Dynaflow Blues. Potom nahradil Paula Kossofa v skupine Black Cat Bones, kde bol aj bubeník Simon Kirke, ktorý tiež odišiel a následne vznikla veleúspešná skupina Free, Kapela Black Cat Bones nahrala v novej zostave svoj jediný album Barbed Wire Sandwich, hardrockový, bluesový album a po neúspešnom predaji sa rozpadla.

Rod Pricea zavolal na telefónne číslo uvedené v Melody Maker a nakoniec v telefonáte zistil, že to volá svojmu starému známemu Daveovi Peverettovi, ktorý hľadal do novej skupiny gitaristu. Napriek tomu, že sa obaja dobre poznali Rod, musel absolvovať konkurz a až po víťazstve ho trojica hudobníkov prijala. Rod Price priniesol do novovzniknutých Foghat svoj gitarový zvuk a ako sám povedal, vždy sa držal v hraní na slide gitaru otvoreného E. Gitaristi asi budú vedieť čo tento termín znamená. Na prvých dvoch albumoch Foghat, pretože mal iba jednu gitaru, však tieto svoje slová nedodržal a používal otvorené ladenie.

Rod Price Foghat opustil v roku 1980 po albume Boogie Motel. Trpel na klinickú depresiu a choroba sa začala prejavovať už počas nahrávky Stone Blue v 1978. Cítil únavu, vyčerpanosť, mal pocity úzkosti. Choroba sa prejavila vo vyššej miere o rok neskoršie pri nahrávaní Boogie Motel. Svoje problémy zapíjal alkoholom, mal hádky s producentom a nebol spokojný s nahrávkou a zvukom novo pripravovanej platne. Nevedel sa stotožniť s kapelou a sám chcel, aby ho vyhodili. Jeho nevypovedané želanie sa stalo reálnym v roku 1980, kedy dostal z kapely kopačky.

Prešlo niekoľko rokov a Rod išiel navštíviť rodičov do Anglicka. Stretol sa tam s bratom Davea, Colinom Peverettom, ktorý ho informoval o Daveovi. Rod mu potom zavolal a nakoniec sa dohodli, že bude hrať s Peveverettovými Foghat. Našťastie problém troch gitaristov v skupine (Brian Bassett) na turné po Nemecku s Molly Hatchet sa vyriešil spojením starej zostavy pri nahrávke Return To Boogie Men. Rod Price dal Foghat zbohom po znovu sa opakujúcich zdravotných problémoch v roku 1999, chcel sa venovať rodine a svojmu malému synovi.

Vydal dva sólové albumy, v roku 2000 Open, kde pozval svojho spoluhráča Grahama Vickeryho z prvej skupiny v ktorej hral: Big City Blues Band Shakey Vick, aby na harmoniku hral a spieval. Stihol ešte urobiť v roku 2003 album West Four. Zomrel 22. marca 2005 po úraze hlavy po páde zo schodov vo Wiltone ( New Hampshire). Rod dostal asi týždeň pred smrťou infarkt, ktorý bol príčinou jeho pádu. Mal 57 rokov.

Slide gitara: obyčajne je to rezofonická gitara, ktorá v sebe má zabudovaný kovový rezonátor, aby sa dosiahol väčší dynamický rozsah (hlasnejší zvuk) ako vydá klasická drevená gitara. Na prste ruky, ktorá hrá na hmatníku, je navlečený sklenený, alebo kovový valček, ktorým sa kĺže po strunách. Obyčajne sa hrá v durovej stupnici, kde niektoré tóny nie sú čisté a tým vzniká typický bluesový charakter.

To je stručný popis a život štyroch zakladajúcich členov Foghat. Ostatným, ktorí strávili určitú dobu ako členovia skupiny, nevenujem toľko pozornosti. Na konci článku je zoznam členov skupiny Foghat.

Foghat v USA
Foghat sa do USA presťahovali v roku 1973. Svoje miesto si našli v Port Jeffersone, v severnej časti Long Islandu. Skupina svojou neutíchajúcou koncertnou činnosťou sa stávala viac a viac populárnejšou a ich LP platne boli predajne stále úspešnejšie. Získali 10 zlatých platní, jednu platinovú a jednu dvoj platinovú. Ich jednička a dvojka vydaná iba ako LP Foghat bez názvu a označenia poradia je zvláštnosťou vo vydavateľských počinoch Bearsville Records. Skupina svoju debutovú LP nahrala v Londýne, ale Kim Simmonds im pri búrlivom odchode zo Savoy Brown sľúbil, že sa postará, aby nemohli nič vydať. Slovo dodržal a po nahratí demo nahrávok všetky vydavateľstvá v Anglicku odmietli Foghat LP vydať. Nakoniec ich manažér oslovil Alberta Grossmana, ktorý zakladal v USA Bearsville Records a dohodli sa. (Bearsville Records distribuovalo vydavateľstvo Warner Bros. a zaniklo v roku 1984 dva roky pred Grosmannovou smrťou, dnes vydáva reedície Rhino Records). Medzi umelcov vydávaných pod Bearsville Records patria okrem Foghat aj Sparks, Todd Rundgren, Utopia a iní.

Foghat (1972)
Prvý album vyšiel v roku 1972 a dosiahol zlatú platňu. LP je naozaj dobrá a na debut má výbornú úroveň. Dravosť a vynikajúce melodické skladby v produkcii multiinštrumentalistu Davea Edmundsa sa vydarili. Jedničku Foghat hodnotím ako jeden z najlepších debutových albumov rockovej hudby. Walesan Dave Edmunds je všeumelec a určite vniesol do prvej základnej vízie zvuku Foghat svoju tvár. V prvom rade cítim na Edmundsovi, že do zvuku prvej LP dostal zvukové efekty zo svojich nahrávok napr. jeho hitu (1970), ktorý nahral úplne sám I Hear You Knockin’. Je to prerábka piesne z roku 1955 skladateľa Davea Bartholomewa, ktorá už v Amerike bola hitom v roku 1955, spieval Smiley Lewis.

Nahrávalo sa v Rockfield Studios ( už asi netreba predstavovať) na hospodárskej farme vo Walese, kde vznikli aj iné slávne albumy. Na nahrávaní sa zúčastňoval aj Todd Rundgren, ďaľšia známa postava anglickej hudby (muzikant, producent), na informáciách z platne sa to však nedozvieme. Todd Rundgren pracoval vtedy na svojom impozantnom albume Something/Anything, 2LP, prvé tri strany nahral úplne sám, iba na 4 strane si prizval hudobníkov. LP Foghat nahrával zvukár Kingsley Ward.

Prvá skladba albumu je rocková verzia piesne černošského hromotĺka Willie Dixona (1915-1992), ktorý mal úžasný hlas. I Just Want To Make Love To You (z roku 1954, prvýkrát nahraná Muddy Wattersom, Dixon v nahrávke hrá na basu) je ukážkou chuligánstva a životného pohľadu kapely na černošské blues. Willie Dixon je zapísaný v sieni slávy tri krát, ako bluesman, ako rock&rollový hráč a ešte v sieni slávy skladateľov. Je to významná osobnosť americkej hudby. Willie Dixon a jeho skladba sa už objavila na albume Savoy Brown, kapela hrala už predtým viac piesní od tohto hudobníka naživo. Willie Dixon mal rád verziu Foghat a v roku 1978 sa pripojil na koncerte v Chicagu. Boli u neho na večeri, a bol to pre všetkých nezabudnuteľný večer.

Ďalší cover Chucka Berryho, Maybellene (z júla 1955), u Foghat so skomoleným názvom Maybelline, je ako krčmové zemetrasenie s nedoziernym pocitovým nábojom, kde Chucka urobili totálne po svojom. Táto stará pieseň odštartovala hviezdnu kariéru Chucka Berryho a bol to jeho prvý hit, niektorí považujú skladbu za zrod rock&rollu v gitarovej ére. Skladba skladateľsky nie je úplne originálna a má tendenciu vychádzať a kopírovať časti ľudovej piesne neznámeho pôvodu vydanej ako singel v roku 1939 v interpretácii Boba Willsa and the Texas Playboys s názvom Ida Red.

Ich vlastné veci sú tiež jednoducho výborné a právom hardrockovú jedničku Foghat obdivujem a mám ju rád. Je úplne iná ako všetky ďaľšie albumy, ktoré skupina nahrala v USA. Pravdou však je, že bez pričinenia Dave Edmundsa by kapela zrejme nenabrala smer, ktorý nasledoval.

Foghat (1973)
Druhá LP Foghat vyšla v roku 1973. Tiež nemala žiadny názov, a tak vznikla zvláštna situácia, kde dve LP platne niesli názov Foghat. Dvojka však meno nakoniec má, doba a poslucháči ju nazývajú Rock & Roll. Album dostal názov podľa obalu, kde je vľavo skala a vpravo žemľa. Je to tiež priamočiary rock s fúziou do bluesu. Jediný vydaný singel What A Shame nebol veľmi úspešný, ale dvojka je predzvesťou vypredaných arén a skvelých živých koncertov. Na druhom albume sa vyprofilovala autorská dvojica Peverett/Price, ale znovu zaradili skladbu bluesmana Chucka Willisa I Feel So Bad z roku 1954, ktorú spieval aj Elvis Presley v roku 1961. Peverett, Earl a Stevens ju hrali predtým spolu v Savoy Brown.

Páčia sa mi skladby Ride, Ride, Ride a What A Shame. Celkový dojem z Rock & Roll je veľmi dobrý, zvuk je jednoduchší bez Edmundsových efektov, výborný rockový album s dobrou rytmikou a dvojicou gitár v popredí.

Energized (1974)
Tretia LP platňa s názvom Energized je hodná svojho mena doslova. Hneď prvá úvodná skladba od Big Joe Turnera Honey Hush spája gitaru Jimmy Pagea a údernú rytmiku Deep Purple vytvorenú anglickými rodákmi v Amerike. Gitaristi Peverett a Price na slide gitare sú skvele zohranou dvojicou, ktorá nikoho nenechá dnes na pochybách, že Foghat boli klenotom, ktorý sa nepodarilo zodvihnúť a ukázať svetu.

Na trojke kapela hrá svoje vlastné veci, ktoré sú najviac dielom Lonesome Peveretta, ale aj Tonyho Stevensa a Roda Pricea. Roger Earl je autorsky pripísaný na druhej skladbe albumu Step Outside, kde výborne hrá na bicie. Skvelá, dravá platňa a zaslúžene ocenená zlatou doskou v USA. Album produkoval Tom Dawes, posunul kapelu do plnšieho zvuku, čím stratil detaily basovej gitary a bicích z dvojky.

Rock And Roll Outlaws (1974)
Rokenroloví vyhnanci sú ďalší úder priamo na desiatku v mojom ponímaní existencie kapely. Vydali ju ešte v roku 1974, tak ako o pár mesiacov predtým trojku. Má iný, lepší a hlbší zvuk s väčšími detailmi a lepšou akustikou. Teraz kapela predstavuje skvelú rockovú hudbu v atmosfére, ktorú mám rád. Na otváraciu pieseň albumu Eight Days On The Road použili cudziu skladateľskú dvojicu: skladbu napísal basový gitarista Michael Gayle a hudobný skladateľ a producent Jerry Ragevoy. Na štvrtom albume Foghat mám dojem, že kapela hrá jednoduchšie, ale pritom úplne fantasticky a s radosťou, kde vyznievajú výborné gitarové sóla Pricea podporované Peverettom. Páči sa mi aj zvuk bicích, úderné, presné a veľmi dobre zosnímané. Nesmiem zabudnúť ani na Tonyho Stevensa na basovej gitare, jednoducho, citlivo a s agresívnym nábojom ako hodinky. Produkciu mal basový gitarista Nick Jameson a dokázal vložiť do albumu aj akustickú skladbu Peveretta Trouble In My Way. Tam krásne hrá Rod Price na slide gitaru.

Samozrejme, najlepšou a najdravejšou skladbou, neskoršie koncertným hitom bola a je skladba Rock And Roll Outlaw od dvojice Carman Moore/Felix Cavaliere (z Young Rascals). Rock And Roll Outlaws mám rád a po Fool For The City je mojím obľúbeným výtvorom skupiny. Jednoducho musím vzdať hold Nickovi Jamesovi, že dokázal urobiť tak citlivo album rockových boogie nadšencov.

Fool For The City (1975)
Napokon sa dostávame do roku 1975 a platinový záber Fool For The City nenechá nikoho na pochybách, že angláni dobyli Ameriku. Viac sa dočítate v recenzii albumu, ktorú som napísal. Zlatú platňu dosiahli v USA 12.marca 1976, platinovú o desať rokov neskoršie 13. októbra 1986. Totálny hit, pieseň Fool For The City, zložil Peverett. Ako je vidieť, platinová platňa sa nerodila ľahko, trvalo to neskutočne dlho (evokuje mi to príbeh LP Pet Sounds od Beach Boys).

Skladba Slow Ride má nepochybne najvyšší piedestál starých Foghat a stala sa už dávno nesmrteľnou. Tentokrát už Nick Jameson album produkoval, nahrával a hral na basovú gitaru miesto Tonyho Stevensa, ktorý z kapely odišiel.

Night Shift (1976)
LP Night Shift produkoval Dan Hartman (8.12.1950 – 22.3.1994), hráč na basgitaru v skupine Edgara Wintera. Hartman mal klasické vzdelanie v hre na klavír. Nočná zmena/Night Shift ponúka solídny hard rockový album s výbornou skladbou Night Shift. Na platni sa mi zdá, že kapela stále prechádza určitým vývinom vpred a nahrávky sú kvalitnejšie a zvukovo lepšie a lepšie. Taktiež virtuozita hudobníkov a priam živelná jednoduchosť hrania z celej platne priam srší. Akoby to hrali len tak od boku, ale výnimočne dobre. Celá kapela hrá ako hodinky, presne, cielene, dobre. Na basovú gitaru už hrá Craig MacGregor, ktorý nahradil Nicka Jamesona ( Mac Gregor zomrel v roku 2018). Spolu s Rogerom Earlom vytvoril výborný rytmický tandem. Na albume je to počuť od prvých tónov.

Zvuk je jednoducho ucelený, tvrdší, plný, ale jasne čitateľný. Nahrávka sa podarila výborne a určite na tom má zásluhu aj zvukový technik Dave Still. Skladateľskú paličku tentoraz pevne v rukách drží Dave Peverett, ostatní asi nemali nárok, ale to na dobrých rockových skladbách nič neznamená. Jednu skladbu si zobrali od Al Greena; Take Me To The River. Na LP zaradili aj rockovú baladu I’ll Be Standing By.

Live (1977)
Nedá mi nespomenúť ich najpredávanejší album, živák, dvojplatinovku z roku 1977 s názvom Live. Ten každému dokáže, že kapela to najlepšie zvládala na pódiu a ich hudba je stále životodarná. Na koncertnom albume odpálili svoje absolútne hity v neúprosnom a radostnom štýle.

Skladba I Just Want To Make Love To You je jednoducho výnimočne dobre koncertne prevedená. Celý koncert je výborný a predaj LP lámal rekordy. Kto si chce vychutnať Foghat naživo, nemá právo dlho rozmýšľať a nebude určite ľutovať stratený čas. Samozrejme, Fool for the City album otvára a Slow Ride je záverečnou skladbou. Skupina už počas turné k vydaniu Night Shift začala uvažovať o vydaní živej nahrávky. Ku kapele sa znovu ako producent vrátil Nick Jameson. Obyčajne koncertné vydania sú 2LP, v tomto prípade sa jedná iba o obyčajnú platňu s tromi skladbami na každej strane v celkovej dĺžke 38 minút. Foghat nahrávali v novopostavenej výstavnej a koncertnej hale s drevenou strechou pre 4 tisíc ľudí “Dome arena N.Y.” v máji 1977 a album uzrel svetlo už v auguste.

Stone Blue (1978)
LP Stone Blue je zvláštnym albumom. Po obrovskom a nečakanom úspechu Live sa kapela ocitla na rozmedzí. Mali ostať komerčne málo úspešnou kapelou, alebo nastúpiť na cestu megahviezd? Výsledkom bol tento album a je výkričníkom ako sa to asi nemá robiť. Známy a úspešný zvukový majster Eddie Kramer, ktorý pracoval v hendrixovom Electric Lady Studios, mal na svojej vizitke mená ako Jimi Hedrix a Kiss, bol najatý na prácu na tomto albume. Kapela experimentovala, skúšala, vymýšľala. Eddie sa snažil (možno až príliš!), ale výsledkom nie je dobrý album. Jednoducho súkolie do seba nezapadlo a chémia nefungovala. Neviem na čom a akej aparatúre robili záverečný mix a mastering, ale nahrávka nemá basy a je značne dynamicky sploštená a nedobrá.

Niečo podobné ako sa stalo aj kanadským Rush s Vapor Trails. Piesne nie sú zlé, ale jednoducho Foghat takto asi nikdy nechceli hrať a k tomuto foghatovskému kameňu sa nerád poslucháčsky vraciam. Zrejme Kramer myslel na americké rockové rádiá a jednoducho urezal hlboké kmitočty basového bubna a basovej gitary. V autách takto frekvenčne upravená hudba znie lepšie a hlasnejšie. Škoda. Remix a remastering LP robil Bob Ludwig, ktorý ale už tiež nemohol urobiť zázrak, nahrávka znie lepšie a plnšie, ale… dá sa počúvať. Stone Blue nazatracujem, Roger Earl doteraz hrá naživo skladby z tohto albumu. Páčia sa mi však skladby Midnight Madness, Stone Blue a Stay With Me.

Boogie Motel (1979)
Tak tento motel je tým pravým motelom, kde by som chcel odstaviť svoj “chevrolet” z piesne z predošlej elpéčky. Toto sa mi páči a znie to dobre. Tak ľahnúť do postele a pustiť na plné pecky skladbu  Somebody’s Been Sleepin’ In My Bed to je viac ako Felliniho “Sladký život”. Pohádka mládi a reparát reparátov. Aj druhá pieseň je skvelá a názov vraví o všetkom: Third Time Lucky (First Time I Was a Fool). Vôbec mi nevadí, že nabrali smer ”a la Smokie” a pieseň by v podaní Chrisa Normana bola európskym hitom. Slide gitara Roda Pricea je totálka a Peverett je skvelým rozprávačom výborného pesničkového textu. Mávam rukou nad Stone Blue, zabudnuté a prepáčené.

Hudobne sa Foghat vzďaľujú svojmu prvotnému zameraniu hardrockovej kapely s americkým bluesovým a boogie cítením. Skladby sú ľúbivejšie, melodickejšie, aranžované pre americké rádiá s popovými rytmami a nástrojovým obsadením. Nie sú to v konečnom dôsledku Foghat ako hovoríme ”starí -známi”, skôr hľadači nového publika a úspechu. Stalo sa to aj iným skupinám, komerčný úspech je dôležitý a hlavne finančne prospešný. Je treba sa diviť Pevererettovi a ostatným v kapele, že sa dostali na túto cestu? V konečnom dôsledku však celá LP je celkom dobrá a radím ju v diskografii kapely ako vydarený počin. Po prvýkrát kapela dala šancu aj nezvyklým nástrojom, ktoré doteraz nepoužívali: akordeón, klávesy, saxofón. Teraz sa techniky chytili správne ruky v zastúpení technika Dona Bermana a už spomínaného Boba Ludwiga. Dobrý zvuk, dobré skladby, ale odklon od pôvodných melódií a produkcie Foghat. Nahrávali vo svojom novovybudovanom Boogie Motel Studios.

Tight Shoes (1980)
Po komerčne orientovanom albume sa na Tight Shoes – nahrávanom vo vlastnom štúdiu kapely v Port Jeffersone, New York – Dave Peverett ako jediný skladateľ chcel vrátiť k pôvodnému zvuku zo začiatku kariéry. V niečom sa trafil do čierneho, v iných veciach nie: “nikdy nevstúpiš do tej istej rieky”. Jednoducho, začiatky 80-tych rokov už boli iné ako 70-te. Nová nahrávacia technika, nástup digitalizácie, nové hudobné smery. Zvuk je nový, priezračnejší, čistejší a krajšie technicky lepšie znejúci, hlavne bicie sú citeľnejšie lepšie nahrané. Technické zázemie sa stabilizovalo na bratov Tonyho a Dona Bergamovcov ako zvukových inžinierov a mastering zabezpečil Bob Ludwig.

Skladby sa dobre počúvajú, majú iskru a život, ale znejú ako mnohé iné od druhých súputníkov. Ani projekt Tight Shoes nezachránil upadajúci predaj LP platní a kapela začala smerovať k svojmu zániku. Rod Price bol zo skupiny vyhodený po vydaní LP pre pokračujúce zdravotné problémy a alkohol.

Foghat 1981-1983
Vydali ešte LP Girls To Chat & Boys To Bounce v roku 1981. Tam je už cítiť vplyv novej vlny a anglického punk rocku. Na gitaru hrá Eric Cartwright, ktorý nahradil Roda. Do skupiny pribrali znovu Nicka Jamesona, ktorý teraz hrá na klávesy. Sedem piesní napísal Dave Peverett, jednu Nick Jameson. Skupina pridáva vokály, klávesy menia zvuk jednoduchej nástrojovej klasickej zostavy. Rytmus a melodika skladieb je výrazne posunutá k novým hudobným trendom. Práve Jamesonova pieseň Let Me Close To You je iný variant a totálne vybočuje od starého smeru. Peverettove skladby sú síce náznakovo ako za starých čias, ale vzápätí skĺznu do čudesnej rytmickej podoby, napr. Delayed Reaction, v niektorých je to pravý Foghat – Weekend Driver a pop rocková odviazaná Sign About Love.

Nasledovala výborná spomienková LP 1982 In The Mood For Something, rockové úpravy známych rhytm&bluesových piesní. Skvelý zvuk, skvelé staré piesne v radostnej a životnej veľkosti boogie rock veteránov, ktorý majú cit pre hudbu. Úvodná pieseň od George Jacksona, Slipped, Trippedd, Fell In Love, má tak veľkú údernú silu, že dokáže prebrať aj chorého na smrteľnej posteli. Druhá vec, prerábka Bustin’ Up Or Bustin’ Out, šliape ako hodinky a tretia, pôvodne od Miracles, Take This Heart Of Mine, dá okamžite zabudnúť na pôvodnú verziu. Mohol by som pokračovať až do poslednej skladby od Jamesa Browna, And I Do Just What I Want (skoro ako Led Zeppelin), v tejto ospevujúcej podobe. LP In The Mood Of Something je skrytý drahokam, na ktorý sa neprávom zabudlo.

Záverečný diel prvej etapy Foghat bol zavŕšený v roku 1983 vydaním LP Zig-Zag Walk. Labutia pieseň je zaujímavé dielo a kto tento album počuje prvýkrát vôbec nemôže tušiť, že to sú Foghat. To je moderná nová skupina s premierovým albumom “tretej generácie”. Totálny úlet do anglickej novovlnovej smršte 80-tych rokov. Beriem to ako zábavu a pokus oživiť už asi zchátranú skupinu, ktorá už nemala dávno byť na svete. Celý album nie je iba o novej vlne, kapela brázdi v rôznych hudobných vodách. Za pozornosť stojí pseudonym basového gitaristu Nicka Jamesona, ktorý si zvolil meno Eli Jenkins. Aby to nebolo málo, má ešte na diele uletený pseudonym ako producent: Franz Leipkin. Mám podozrenie, že aj pod menom zvukového inžiniera Kurt Wenzler je nakoniec Nick Jameson. Peverettova úvodná skladba That’s What Love Can Do a Zig- Zag Walk sú piesne novovlnového prúdu. Našťastie, rock&rollová Choo Choo Ch’Boogie z roku 1946 vráti Foghat späť na zem. Potom to už je prehliadka rock&rollu v modernej úprave Dave Peveretta. Skvelý Paul Butterfield hrá na ústnu harmoniku v skladbe (výbornej a najlepšej z albumu) Seven Day Weekend.

Tu nastáva otázka, prečo tak úspešná skupina nič neznamenala v Anglicku, Nemecku, škandinávskych krajinách a aj u nás, v Československu? Vysvetlenie sa zdá byť jednoduché a jasné. Na začiatku 70-tych rokov vládla v Európe anglická hardrocková hudba, ktorá bola mohutne podporovaná médiami, reklamou a hlavne dostupnosťou nosičov v západných krajinách. Problém nastával najmä u nás, lebo dovoz amerických platní bol problematický a veľakrát nemožný. Naše rádia hrali cenzurovanú anglickú hudbu, málo nemeckej a sporadicky z dákych iných krajín. V roku 1975, počas najúspešnejšej éry skupiny Foghat, vyšli napríklad aj LP Jethro Tull – Minstrel In The Gallery, Pink Floyd – Wish You Were Here, Budgie – Bandolier, Supertramp – Crisis? What Crisis?, Rush – Caress Of Steel. Skupiny, ktoré boli v najlepších rokoch svojho pôsobenia (netreba ich menovať), úplne zahatali cestu menej priebojným a nie tak masovo obľúbeným skupinám a interpretom. Foghat sú toho dôkazom, Bearsville Records bolo malé vydavateľstvo a Warner Bros. sa veľmi nesnažili propagovať skupinu v Európe. Ja sám som skupinu poznal od roku 1974-1975, ale vnímal som ich ako rockovú jednoduchšiu skupinu, ktorá síce nebola zlá, ale na výšiny tých najlepších nesiahala. K prvej LP platni som sa dopracoval až na začiatku 80-tych rokov, kedy už boli Foghat za svojím zenitom a najlepšie časy mali za sebou. O ich pôsobení v USA som sa dozvedel až niekedy po roku 2000. Dnes už Peverett a Price nežijú a gitarista Tony Stevens v kapele už dávno nehrá. Iba bubeník Roger Earl hrá z pôvodnej zostavy a udržuje Foghat stále pri živote.

Foghat a ich obdobia
Foghat mali teoreticky vzaté štyri fázy svojej existencie, ktoré mi dávajú zmysel pri definovaní ich 50-ročného účinkovania na hudobnej scéne.

Prvá fáza:
Prvou bola doba, kedy kapela vznikla a budovala svoju kariéru v Amerike. Ich prvý album je iný ako ostatné úspešné albumy. Je to tým, že vznikol ešte v Anglicku. Ich úspech, ktorý mal stále vyššiu hodnotu, môžeme zaradiť medzi ich prvý album až po LP Live (roky 1971-1977). Skupina bola personálne stabilná. Nick Jameson, ktorý hral na basovú gitaru miesto Tonyho Stevensa, bol ich producent a vlastne pôsobil ako nemenovaný člen kapely. Každý album, ktorý v tej dobe vydali, je dobrý, až výnimočne dobrý a hrali ako jeden celok.

Druhá fáza:
Do druhej fázy sa dostali vydaním albumu Night Shift v roku 1978 až do krátko trvajúceho rozpadu kapely v roku 1984. Vtedy hľadali svoju novú tvár a experimentovali v hudobných novovlnových smeroch, čo zákonite viedlo k odlivu poslucháčov a komerčnému neúspechu. V tom období sa Peverett vrátil do Anglicka, kapela prešla mohutnými zmenami. Roger Earl zachoval značku Foghat a koncertoval s rôznymi spoluhráčmi, ktorí sa často menili. Po návrate Peveretta z Anglicka v roku 1990 založil Dave svoj Foghat, ktorý niesol názov Lonesome Dave’s Foghat. Našťastie sa kapela v pôvodnej zostave dala dohromady v roku 1993 a nastáva tretia fáza skupiny.

Tretia fáza:
Obnovenie skupiny v roku 1993 znamenalo vydanie veľmi dobrého albumu Return Of The Boogie Men (1994), comebackový album je skvelý a čerpá z pôvodnej sily kapely v prvých rokoch pôsobenia. Rod Price však tvrdí, že “návrat” mohol byť ešte lepší a nie je celkom s ním stotožnený. Mali dostatok skladieb nazbieraných za desať rokov nevydávania albumov. Mali ale málo času na nahrávanie v štúdiu a práca išla veľmi rýchlo, hoci spočiatku po Earlovom bubnovom ošiali chceli nahrávanie ukončiť. Nakoniec na prvej platni po znovuzrodení, ktorá vyšla najprv iba na CD, je dvanásť skladieb od rôznych autorov. Je tam znovu I Just Want To Make Love To You v triezvejšej a pomalej úprave. Rád som si ho vypočul a zistil, že má silu, krásne piesne, dobrý zvuk a je dôstojným nástupcom prerušenej kariéry. Vydali ešte živák Road Cases (1998), nahrávky z dvoch koncertov v roku 1996 v Roseland Theatre v Portlande (Oregon) s veľmi dobrým zvukom a album z koncertných nahrávok v rokoch 1974-1976, King Biscuit Flower Hour (1999). V roku 1999 odchádza Rod Price, ktorý mal vážne zdravotné problémy a zomiera Peverett.

Štvrtá fáza:
Po smrti Davea Peveretta (7. február 2000) kapela pokračuje ďalej už aj bez Roda Pricea, ktorý sa rozhodol ukončiť hudobnú kariéru. Spevákom sa stáva gitarista Charlie Huhn (pôsobil v Humble Pie, hral s Ted Nugentom, Victory) a prichádza Brian Bassett, gitarista, ktorý hral v Peverettových Foghat. Basgitaru má v rukách bývalý a navrátivší sa Tony Stevens (roky 1971-1975 a 1993- 2005). Kapela zvukovo a hudobne dospela, technicky výborné albumy, ktoré táto zostava sporadicky vydala, sú znovu neobjavené drahokamy. Peverettov odkaz a hlavne smer hudby sa zachoval a platne sú počúvateľné, “múdro urobené”. Hociktorý z nich je skvost.

V roku 2003 prišiel na svet Family Joules, skvelý a zážitkový album s krásnym zvukom a výborným spevom Charlieho Huhna. Samozrejme totálna dravosť kapely je tam už iba ako odfúknutý dym, ale kapele to šliape a hudba sa mi páči. Príjemné chvíle, ktoré sa dajú stráviť pri počúvaní tejto druhej comebackovky si ľahko nájdu srdce hociktorého poslucháča, ktorý má rád rockovú hudbu. Family Joules produkuje skupina Foghat, mastering dostal za úlohu Bob Katz, držiteľ Grammy Awards.

Potom je na sklade živák v podobe Decades Live (tiež rok 2003), obsahujúci koncertné nahrávky ešte s Peverettom a Priceom. Album vychádza ako 2CD. Je záznamom koncertu z kalifornského Bakersfieldu v roku 1996 a obsahuje aj 16-minútovú verziu I Just Want To Make Love To You s hosťujúcim autorom piesne Willie Dixonom, Bo Didleyom, Mick Jaggerom a Keithom Richardsom. Na druhom disku sú pridané aj nahrávky z rokov 1977, 1980, 1996, 1997 i 1999.

2CD Live II už prináša Foghat v zostave Charlie Huhn (spev, gitara) Bassett (gitara) MacGregor (basová gitara) Earl (bicie) Koncert nahrávali v júli 2005. Je to záznam z Sycuan Theatre v El Cajon (Kalifornia) a obsahuje aj bubenícke sólo Rogera Earla. Posun voči pôvodnému prvému živému albumu z roku 1977 je evidentný. Zvuk je famózny a priam sedíte na koncerte. Spev Charlieho Huhna sa mi páči, je hlbší a chlapskejší. Dvojica gitár Huhn/Bassett je výborne zohraná. Dobrý a pekný koncert trvajúci skoro dve hodiny vyšiel v roku 2007.

V roku 2010 prichádza na svetlo božie konečne bluesový album Last Train Home. Bývalí muzikanti, hlavne Peveret,t o ňom stále hovorili. Vždy na každom albume bola bluesová skladba, ale nikdy to nebol celý album. Až doteraz. Na nahrávke sa znovu zúčastnil starší brat Rogera Earla, zakladateľ skupiny Mungo Jerry, Colin Earl, hral na klavíri. Objavuje sa aj nový hráč na basovú gitaru Jeff Howell (30.5.1961 – 5.3.2022), ktorý zaskakuje za Craigha MacGregora.

Bluesové dielo vyšlo na CD a v limitovanej edícii 1000 ks aj ako 2LP. Bolo vydané na pamiatku Peveretta a Pricea. Obsahuje klasické skladby iných autorov, ale aj originálne Bassettove skladby. Nahrali aj Youldenovu pieseň Needle & Spoon z albumu Raw Sienna od Savoy Brown. Bluesový počin je skôr prekvapením v tvorbe Foghat, ale hudobníci pristúpili k nahrávke cieľavedome a piesne skrývajú v sebe bravúrnu zohratosť kapely a vyzretý pohľad na hudbu, z ktorej vyšli.

V roku 2016 Foghat vydáva 17-ty štúdiový album Under The Influence s pekným a vtipným obalom LP. Tam už Foghat hrajú v zostave, ktorá bola platná až do roku 2022. Basový gitarista Craigh MacGregor (zomrel 9.2.2018), ktorý už zo zdravotných dôvodov nemohol hrať, odporučil mladého Rodneyho O’Quinna (Pat Travers). Titulnú skladbu si zahral aj Kim Simmonds, ktorý priložil ruku k dielu aj skladateľsky. Je to úderná pesnička a dôstojný otvárač. Páči sa mi Bassettov Ghost a klasická pieseň Gladys Knight & The Pips, cover Heard It Through The Grapevine, známy aj od CCR, rozprúdi krv v žilách. Na platni účinkuje kopa prizvaných hudobníkov.

Tento album, hoci obsahuje staré známe piesne Chrisa Youldena v nových úpravách a originálne od nových členov Foghat – Bassetta, Huhna a budúceho člena Scotta Holta – už nie je dielom starého Foghatu tak, ako som ho spoznal na začiatku. Ale je to dobrý album výbornej skupiny, ktorá podáva aj v týchto piesňach neuveriteľný výkon.

Potom Roger Earl s Foghat vydávajú živú nahrávku Live At Belly Up (2017).

Výpočet diskografie završuje živý koncert z roku 2019, nahrávaný v malom drevenom Daryl’s House Club v Pawlingu, NY, kde bolo prítomných asi dvesto návštevníkov. V priestoroch, kde je skvelá akustika a koncert skupiny znie ako rozprávka. Dvoj ce-dé a DVD vydali v 2021 pod názvom 8 Days Of The Road a kapela znovu hrá svoje najväčšie hity a konči skladbou Slow Ride.

Charlie Huhn sa začiatkom roka 2022 rozhodol, že je čas ísť do dôchodku a skupinu opustil. Náhradníkom sa stal Scott Holt, ktorého Roger Earl pozná už od roku 2014 a spolupracoval už na albume Under The Influence, kde si zaspieval aj tri piesne a hral na gitaru. Skupina nahráva svoje veci v novom vlastnom štúdiu “Boogie Motel South” na Floride a producentom a zvukovým inžinierom je Brian Bassett. V tejto súvislosti ešte odporučím album, ktorý vydali Foghat pod pseudonymom Earl & The Agitators –  Shaken & Stirred (2016). LP sa stala vlastne najúspešnejším albumom a dosiahla v Bilboarde 11. miesto.

Poznám veľmi dobre ich hudobné albumy od prvotiny (1972) až po Tight Shoes (1980). Oslovujú ma a rád si ich sporadicky vypočujem. Ďaľšie tituly už veľmi nepoznám, lebo som sa prestal o Foghat zaujímať. Zmena nastala až v po písaní tohto článku a s prekvapením a rád som si vypočul tvorbu kapely až do dnešnej doby. Môžem smelo napísať, že stálo to za to a niektoré skladby z neprebádaných albumov (a niekedy aj album ako celok) ma zaujali a bolo to skvelé počúvanie. Vzdávam Vám hold, Foghat, a snímam klobúk: boli ste skvelí.

Čo dodať na záver?
V bohatej histórii Foghat som zistil, že hudba spája ľudí a hudobnícke životné osudy sú spojené s nami, poslucháčmi. Diskografiu Foghat a život kapely som prebehol veľmi, veľmi skrátene a rýchlo. Ale možno to malo význam. Skúste objaviť Foghat. Každá fáza ich činnosti je zaujímavá a plná životodarnej hudby a jednoduchosť, ktorá je tak často spájaná s kapelou, by som s čistým svedomím vyškrtol, pretože to vôbec nie je pravda. Dočítal som sa, že ak by Foghat nahrali iba jedinú pieseň Slow Ride, stačilo by to na zápis do histórie. Viem, je to skoro pravda, ale mne by tie ostatné fogheťácke skladby stopercentne chýbali v živote.

Foghat boli a sú:
Roger Earl (bicie)
Lonesome Dave Peverett (spev, gitara; 1971-1984, 1993-2000)
Rod Price (gitara 1971-1980, 1990-1999)
Tony Stevens (basová gitara; 1971-1975, 1993-2005)
Nick Jameson (basová gitara, klávesy, producent; 1975-1976, 1982-1983)
Craig MacGregor (basová gitara; 1975-1983, 1984-1986, 2005-2015)
Erik Cartwright (gitara 1980-1993)
Kenny Aaronson (basová gitara; 1983)
Rob Alter (basová gitara; 1983-1984)
Jason Bakken (gitara, klávesy; 1984)
Eric Burgeson (spev, gitara; 1986-1989)
Brett Cartwright (basová gitara 1986-1989)
Phil Nudelman (spev, klávesy 1989-1990)
Jeff Howell (basová gitara; 1989-1991)
Billy Davis (spev, gitara; 1990-1993)
Dave Crigger (basová gitara; 1992-1993)
Bryan Bassett (gitara; 1999-doteraz)
Charlie Huhn (spev, gitara; 2000-2022)
Rodney O’Quinn (basová gitara; 2015-doteraz)
Scott Holt (spev, gitara; 2022-doteraz)