Emerson, Lake & Palmer

Velikáni! Definícia spájania rockovej muziky s klasikou, nazývaná tiež classical rock, je vtesnaná do troch priezvisk – Emerson, Lake & Palmer! Keďže je to kapela, ktorá ma doviedla k hraniu na bicie, stála pri mne v dobrom i zlom, až kým nás smrť nerozdelí a v neposlednom rade mi ukázala, ako robiť pódiovú šou čoby vojenský zásah oprávňujúci používať ostré zbrane, bude tento text tak trošku neobjektívny. No a čo.

Superskupina je termín, ktorý často vyvoláva rozpačité reakcie. Koncom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia však znamenala to, čo Superman pre americký spôsob života. Istotu, že pôjde o súboj titanov. Pri všetkej úcte k ostatným členom kapely je jej tvárou charizmatický šialenec Keith Emerson. Tento klávesák sa v 60. rokoch rozhodol, že bude najlepším hráčom na klavír, aký kedy pôsobil v rockovom šoubiznise a dokáže to tak, že bude przniť klasiku. Založil preto súbor The Nice, ktorý to náležite dokazoval. Po jeho rozpade potreboval nájsť niekoho, kto by bol ochotný pomáhať mu v šou, ktorá zahŕňala rozbíjanie, mrzačenie a zraňovanie Hammondiek v hlasitosti prevyšujúcej ruch na Heathrowe. K tomu si vybral fenomenálneho bubeníka Carla Palmera. Ten sa už v ranom veku ukázal ako borec a hral ako s Arthurom Brownom, tak s Chrisom Farloweom, pričom zažiaril aj na debute kapely Atomic Rooster. Tretím do partie sa stal spievajúci basgitarista Greg Lake, bývalý člen svetoznámej artrockovej veličiny King Crimson. A hoci ani jeden z nich nebol dovtedy práve svetoznámy, ich spojenie ukázalo, že šlo o výnimočných hráčov, s prívlastkom super.

Počiatkom roku 1970 sa preto zjavila na hudobnom nebi hviezda pomenovaná rockovými astronómami ako Emerson, Lake & Palmer. Betlehemské vesmírne teleso bolo šuviks oproti tomu, čo sa na našu planétu hnalo tentoraz.

Poviete si, nudná klasika, fraky, distingvovaní starší páni a rezervované dámy, to azda nič nemôže narušiť. Ale bacha! Emerson zvládal niekoľko svojských hráčskych techník, ako napríklad jazdu na Hammonde, šabľový tanec spočívajúci s prepichovaním kláves svojho nástroja, hru spoza Hammondiek, ktoré mu ležali na nohách (doslova) a tak podobne. Carl Palmer, preborník v dlhých bubeníckych sólach, zasa zvládal počas hrania predvádzať aj striptíz, takže by sa určite uplatnil vo filme Do naha, keby medzičasom neostarel. A Lake? Ten sa nad tým všetkým vznášal ako Bánší, jasným hlasom zvestujúci blízku smrť každému neopatrnému kuvikovi, čo by si dovolil spochybniť muziku tria.

V auguste roku 1970 si títo novodobí nájazdníci odbili aj pódiovú premiéru, pričom na slávnom festivale Isle of Wight všetkým ukázali, čoho sú schopní. Dodnes je to jedno z ich najlepších vystúpení a v roku 1997 vyšlo aj na cédečku. Atlantic Records im okamžite poskytlo zmluvu a mohlo sa ísť do štúdia.

Debut Emerson, Lake & Palmer z roku 1970 je skvost, aký sa rodí raz za kariéru. Emerson, jeden z priekopníkov hrania na Moog, tu predviedol celú škálu klávesových nástrojov, pričom to neubilo celkové vyznenie skvelých skladieb. Azda najznámejší hit Lucky Man patrí k tomu najslabšiemu, čo sa tu vyliahlo. A to je veru čo povedať, pri takom skvelom kúsku! Nasledoval album Tarkus, ktorý sa zjavil v roku 1971 a titulná dvadsaťminútová kompozícia patrí rozhodne k jednému z najlepších artrockových diel všetkých čias. Aby toho nebolo málo, zakrátko sa zjavil album Pictures at an Exhibition, koncertné prevedenie Musorgskijho klasického diela. A bol to úspech. V roku 1972 pribudol do diskografie album Trilogy. Osobne si myslím, že tu kapela začala strácať elán, čo sa podľa mňa potvrdilo ďalším kúskom Brain Salad Surgery z roku 1973. Ide síce o jedno z najambicióznejších diel progresívneho rocku, ale je chladné ako psí ňufák. Kapela si svoje intenzívne koncertovanie spojené s tvorivým pnutím jednotlivých členov uvedomovala, nuž si v roku 1974 dala pauzu. Koncertný album s nekonečným názvom Welcome Back My Friends to the Show That Never Ends, Ladies and Gentlemen, Emerson, Lake & Palmer však prináša vynikajúcu porciu muziky od zavedenej veličiny na vrchole kariéry.

V roku 1976 začali dávať dokopy spoločný sólový album, ktorý napokon vyšiel v roku 1977 pod názvom Works. Na konci roku vyšlo aj pokračovanie Works Volume 2, ktoré obsahovalo starší, dovtedy nepublikovaný materiál. Sprievodné turné s veľkým symfonickým orchestrom sa ukázalo ako finančne neúnosné. V rámci katastrof vyšiel aj posledný štúdiový album Love Beach (1978), povinnosť kvôli dodržaniu kontraktu a tak aj znie. V roku 1979 vyšiel záznam z orchestrálneho turné In Concert (neskôr, v roku 1993, vyšlo aj rozšírené vydanie Works Live), ale skupina bola úplne na dne a rozpadla sa.

Traja hráči sa rozutekali po svojom, ale v roku 1985 sa zjavila formácia Emerson, Lake & Powell, ktorá o rok neskôr vydala jeden album a vyšla si aj na turné. Jej osud si ponechám niekedy nabudúce.

K reunionu došlo až v roku 1991, kapela zabodovala s albumom Black Moon (1992) a koncertné schopnosti dokumentuje album Live at the Royal Albert Hall z roku 1993. Následný album In the Hot Seat z roku 1994 však bol sklamaním. Pre mňa bolo smutné sledovať aj koncertné DVD, ktoré ukazovalo, ako si Emerson kľakol za Hammond, naklonil ho k sebe a potom mu bedňáci pomáhali zviechať sa zo zeme. Vek nezastavíme, tak prečo sa nesústrediť na hranie a nestrápňovať sa? Emerson i Palmer kvôli zdravotným problémom museli opäť pauzovať, v rokoch 1996-1998 sa vrátili aspoň na pódiá, ale ďalší album už traja muzikanti spolu nenahrali.

Kapela ešte raz vystúpila, a to v Londýne v roku 2010, pri príležitosti 40. výročia existencie kapely. Aj keď tá už ani neexistuje. Pod jej hlavičkou vychádza v posledných dvadsiatich rokoch množstvo starých koncertných albumov, za všetky, čo som ešte nespomenul, uvediem aspoň Live at the Mar Y Sol Festival ’72 (2011), ukazujúci skupinu v najlepšom svetle.

Dňa 10. marca 2016 spáchal Emerson s najväčšou pravdepodobnosťou samovraždu. Našli ho  s prestrelenou hlavou.

P.S. Fascinujúce je, že Emerson skladal v 90. rokoch hudbu k animovanému seriálu Iron Man, čo ma ako fanúšika Marvelu úplne odrovnalo, keď to pred mnohými rokmi dávali české stanice.

DISKOGRAFIA:

  1. Emerson, Lake & Palmer (1970)
  2. Tarkus (1971)
  3. Pictures at an Exhibition (1971)
  4. Trilogy (1972)
  5. Brain Salad Surgery (1973)
  6. Welcome Back My Friends to the Show That Never Ends (1974)
  7. Works (1977)
  8. Works Volume 2 (1977)
  9. Love Beach (1978)
  10. In Concert (1979)
  11. Black Moon (1992)
    Live at the Royal Albert Hall (1993)
  12. Works Live (1993)
  13. In the Hot Seat (1994)
  14. Live at the Isle of Wight Festival 1970 (1997)
  15. Live in Polland (1997)
  16. King Biscuit Flower Hour: Greatest Hits Live (1997)
  17. Then and Now (1998)
  18. The Original Bootleg Series from the Manticore Vaults: Volume One (2001)
  19. The Original Bootleg Series from the Manticore Vaults: Volume Two (2001)
  20. The Original Bootleg Series from the Manticore Vaults: Volume Three (2002)
  21. The Original Bootleg Series from the Manticore Vaults: Volume Four (2006)
  22. A Time and a Place (2010)
  23. High Voltage (2010)
  24. Live at Nassau Coliseum ’78 (2011)
  25. Live at the Mar Y Sol Festival ’72 (2011)
  26. Live in California 1974 (2012)
  27. Live in Montreal 1977 (2013)
  28. Once Upon a Time: Live in South America (2015)
  29. Live at Montreux 1997 (2015)

Pridaj komentár