“Vyprošťovák” – najlepšia štúdiovka Nazareth!

Sedemdesiate roky minulého storočia možno v živote Nazareth hodnotiť ako búrlivé obdobie, prekypujúce obrovským elánom a veľkou produktivitou. Nové albumy vychádzali na počkanie, teda dvakrát do roka, aj keď v rámci vtedajšej hard rockovej scény to nebolo ojedinelé. Ale tá kvalita… 

Musím priznať, že z úvodnej štúdiovej päťky u mňa najmenej boduje Rampant (1974), ale o tom niekedy nabudúce. Obrazne povedané, albumom Hair Of The Dog si to u mňa skupina vyžehlila. Pri každom prehrávaní musím zložiť pomyselný klobúk z hlavy a vzdať Nazareth poklonu. To, čo sa muzikantom podarilo zaznamenať do drážok v bývalej sušiarni chmeľu, v mojom ponímaní muziky stavia nahrávku k najlepším svetovým dielam hard rocku!

Z Hair Of The Dog, úvodnej titulnej pecky, sa stala hymna. Miss Misery je doslova a dopísmena, lepšie by asi pasovalo spojenie „donoty“ – hard rockový zabijak!!! Guilty prichádza skľudnenie a my si môžeme pri zvukoch tejto balady s nádychom country, spolu s kapelou, na chvíľku vydýchnuť. Na túto pieseň nakoniec padol Čierny Peter a v Amerike musela uvoľniť miesto veľkému singlovému hitu Love Hurts. Nemám nič proti Guilty, práve naopak, treba však objektívne priznať, že táto výmena výrazným spôsobom pomohla albumu Hair Of The Dog k úspechu za oceánom.

Zabijacká hard rocková nálož pokračuje v podobe Changin Times. Manny Charlton strúha na albume jeden fantastický riff za druhým, Dan McCafferty je snáď v životnej hlasovej forme… Spanilý uragán pokračuje ďalej s Beggars Day, pričom v druhej časti, inštrumentálnej Rose In The Heather, sa tempo zmierni, čo mu vydrží aj v predposlednom čísle, Whisky Drinkin Woman z môjho pohľadu najmenej vydarenému kusu LP. 

Pri úvodných kozmických zvukoch fantastického eposu Please Dont Judas Me mi nedá, aby som „nepodpichol“ do svetových odborníkov. Stále sa spomínajú zásluhy určitých muzikantov, pričom sa niekedy podieľali na vydaní jedného-dvoch albumov. Čo by bolo, keby… – a tak podobne. Myslím, že hudobný svet by si mal viac všímať gitaristu a producenta menom Manny Charlton. Ten chlap si to svojou odvedenou robotou jednoducho zaslúži!!! 

Veľmi dávno sa ku mne ako prvá dostala americká verzia LP, vlastnil ju spolužiak Otto, ktorému ju poslala blízka rodina spoza Veľkej mláky. Až časom som zistil, že Love Hurts sa na našej, teda britskej i európskej, verzii nenachádzala. Nič to nemení na fakte, že Hair Of The Dog je u mňa hard rock špičkovej úrovne a albumový vrchol Nazareth!!!

//A balada Love Hurts? Kedysi o nej basový gitarista Pete Agnew poznamenal, že by chcel byť autorom takého hitu. Že je stále v éteri – zhnusila sa Vám, sprotivila? Mne určite nie, pretože rozhlas nepočúvam takmer 30 rokov. Tá skladba za to nemôže, na vine sú IDIOTI, ktorí média vlastnia.//

SKLADBY:
1. Hair Of The Dog – 4:10
(Charlton, Agnew, McCafferty, Sweet)
2. Miss Misery – 4:42
(Charlton, Agnew, McCafferty, Sweet)
3. Guilty – 3:38
(Randy Newman)
4. Changin’ Times – 5:59
(Charlton, Agnew, McCafferty, Sweet)
5. (a) Beggars Day – 3:46
(Nils Lofgren)
5. (b) Rose In The Heather – 2:43
(Charlton, Agnew, McCafferty, Sweet)
6. Whisky Drinkin’ Woman – 5:29
(Charlton, Agnew, McCafferty, Sweet)
7. Please Don’t Judas Me – 9:48
(Charlton, Agnew, McCafferty, Sweet)

ZOSTAVA:
Dan McCafferty – lead vocals
Manny Charlton – guitars, synthesizer
Pete Agnew – bass, backing vocals
Darrell Sweet – drums, backing vocals
+
Max Middleton – keyboards
Simon Phillips – percussion, tabla
Vicki Brown, Barry St. John, Liza Strike – background vocals

Hair Of The Dog Book Cover Hair Of The Dog
Nazareth
Hard Rock
Mooncrest
1975
LP
7
CD - Eagle Records ‎/2001/

12 názorov na ““Vyprošťovák” – najlepšia štúdiovka Nazareth!”

    1. Jirka7200, díky!
      Chápem, že každému všetko nesadne, to je predsa bežné. Keď som sa začínal pohybovať na internete, získal som dojem, že u mnohých tvrďasov je skladba Love Hurts merítkom kvality skupiny Nazareth. A čítam, že po toľkých rokoch sa na tom nič nezmenilo, aj keď možnosti na vypočutie tvorby skupiny sa rapídne zmenili k lepšiemu. Ono, tiež sa s tým názorom učím žiť a snažím sa pochopiť tvrďasov, ktorí majú vo veľkej obľube trebárs kapelu Queen. A sexuálna orientácia pána Farrokha Frederica Bursalu s tým nemá nič spoločné.

      1. Jen bych svoji poněkud (na první pohled) strohou odpověď doplnil. Je mi jasné, že nemohu kapelu posuzovat podle jedné písně. Jen mne prostě tato kapela v době její největší slávy minula, jako třeba Slade, Sweet či Status Quo. Vím o mnoha nahrávkách, které z dob dávno minulých potřebuji naposlouchat a tak mám pocit, že na nějaké bližší ohledání Nazareth možná nikdy nedojde.

  1. Práve mi hrá k obedu. Nazareth je výborná kapela s parádnou muzikou a jej tvorba zo 70. rokov ma nemôže uraziť. Najradšej mám debut, ale myslím si, že neskoršie albumy majú v podstate vyrovnanú kvalitu. Tu mi najviac sedí (c)hutná balada Please Don’t Judas Me.

  2. V 73 byl velký hit This Flight Tonight, hrálo se to všude. Desku Loud´n´Proud jsem si tehdy nahrál. Následující Rampant opravdu za moc nestál, ale Hair Of The Dog , to byla kapela v plné síle. Měl jsem to tehdy nahrané, ale taky jsem to vymazal, protože to nebylo stereo a na CD už jsem si to nekoupil. Není to moje parketa, ale díky za hezkou recenzi.

  3. Diskografie Nazareth je děsivě našlapaná a tak není divu, že se v ní vůbec neorientuju. Doma od kapely nemám ani notu, ale desku jsem si pustil aspoň prostřednictvím streamu a líbila se mi. Až teprve po tom, co dohrála jsem si přečetl tvoji recenzi a naše názory na ni se víceméně shodujou.
    První dvě pecky jsou výborné a dál bych vypíchnul ještě (pod)skladbu Rose In The Heather a závěrečnou Please Don’t Judas Me. Naopak, palec dolů dávám kolovrátku Whisky Drinkin’ Woman. Ten nezachrání ani výborné kytarové sólo.

    Co se balady Love Hurts týká, tak tu rád nemám a nemůžou za to ani tak rozhlasové stanice, ale spíš písnička samotná. Svou prostinkou jednoduchostí je vlezlá, jak návštěva nezvanejch příbuznejch, ale to už je můj problém. Já to mám s tzv. rockovými baladami tak nějak všeobecně a jen málokterá mě opravdu zaujme i chytne.

    Pito, dík za pěkný povídání.

    1. Snake, díky!
      Áno, máš pravdu – Rose In The Heather je naozaj veľmi vydarená a mal som to v článku spomenúť a dať na to dôraz. Čo sa týka balád, tak s nimi problém nemám – mám rád pomalé skladby.

  4. Při každém přehrávání cd si na začátku kladu otázku – proč tuhle desku máš doma, vždyť to není nic převratného. Ale někdy ve třetině se skvěle rozjede, jeden lepší song střídá druhý a pocit dokonalosti umocní bonusy i s Love Hurts. Takže s reckou i fuj rádii souhlasím a děkuji za zavzpomínání.

    1. Horyna, díky za názor!
      Pri svojich pokusoch o recenzie nezvyknem písať o bonusoch. Love Hurts bola jedna z tých výnimiek, lebo sa to bezprostredne týkalo samotného albumu z roku 1975. A súhlasím s ďalšími bonusmi – vždy si rád vypočujem Holy Roller

Pridaj komentár