Van Der Graaf Generator

Základné kamene každej pevnej stavby pretrvávajúcej navzdory nepriazni počasia, ľudským výbojom a v neposlednej rade aj takzvanému zubu času majú vlastnosti nezdolateľnej kvality. V architektúre artrocku je jedným z najpevnejších istý britský nerast pomenovaný Van Der Graaf Generator. Hudba to nebola a nie je pre každého. Nepripravený poslucháč na ňu môže šeredne doplatiť. Ale kto ju dokáže vstrebať, zvyknúť si, odolať, ten jej pravdepodobne upíše dušu a rohaté nepárnokopytníky z nemenovanej ohnivej ríše kresťanskej fikcie obídu naprázdno.

Asi sa nebudeme priveľmi sporiť, že srdcom, prípadne iným relevantným orgánom skupiny Van Der Graaf Generator je významný spievajúci básnik Peter Hammill (hral i na gitare a klávesových nástrojoch). Keď ho v roku 1967 oslovil Chris Judge Smith (dychy, bicie, spev), či by s ním nehral niečo nové, čo odpočúval pri výlete do San Francisca, nemusel ho práve prosiť na kolenách. Pribrali dve tanečnice, za organ si sadol Nick Pearne a mohlo sa ísť na univerzitné pódiá. V roku 1968 nahrali nejaké demonahrávky, ktoré im vyniesli zmluvu s Mercury Records. Akurát to znamenalo, že traja študenti Manchesterskej univerzity by sa museli presunúť do Londýna a pre vidinu sexu, chľastu, rokenrolu, peňazí, slávy a tak ďalej by ostali nedoštudovaní. To Pearne psychicky nezvládol a dal prednosť vzdelaniu pred slávou. V Londýne sa k skupine pridal Hugh Banton (klávesy, basa) a manažér Tony Stratton-Smith im dohodil aj basgitaristu Guya Evansa. Kapela vystúpila v Top Gear BBC Radio 1 a nahrala i singel People You Were Gong To/Firebrand pre Polydor. Azda netreba dodávať, že Mercury Records sa na to nepozeralo s pochopením. Singel sa musel stiahnuť z predaja a Smith to vzdal. Následne Hammill prišiel o všetky možnosti nahrať album, nuž sa vydal na sólovú hranie po kluboch.

Na prelome júla a augusta roku 1969 nahral Hammill sólový album The Aerosol Grey Machine, spolu s triom Banton, Evans a Ellis. Prekvapujúco, Stratton-Smith obnovil zmluvu s Mercury Records a album vyšiel v tom istom roku pod hlavičkou Van Der Graaf Generator. Vyšiel len v USA a prepadol. Ešte počas nahrávania odišiel Ellis a nahradil ho Nick Potter. Kvôli obohateniu zvuku sa zostava rozrástla o saxofonistu Davida Jacksona.

Stratton-Smith v tom čase založil nové vydavateľstvo Charisma Records a Van Der Graaf Generator sa stala logicky jeho prvou akvizíciou. Vo februári 1970 vyšiel prvý klasický album kapely pomenovaný nestriedmo The Least We Can Do Is Wave to Each Other. Prvý raz sa významnejšie k slovu dostáva temná atmosféra, ktorá sa pre skupinu stane príznačná. Tento smer však nevyhovoval každému, Potter sa preto uprostred nahrávania ďalšieho albumu rozhodol, že toto nie je jeho muzika a porúčal sa. Experimentálna temná hudba na albume H to He, Who Am the Only One (1970) patrí k tomu najlepšiemu, čo kapela kedy nahrala. V jednej skladbe si zahral i Robert Fripp z King Crimson.

Ostávajúca štvorica potvrdila svoje hudobné smerovanie monštruóznym albumom Pawn Hearts z roku 1971. Je to ťažké dielo, ktoré však treba aspoň raz za život dopočúvať do konca a utvoriť si naň vlastný názor. Nekecám. Intenzívne koncertovanie síce kapelu spropagovalo najmä v Taliansku, vyžiadalo si však krutú daň v podobe vyčerpania, nuž Hammill kapelu v roku 1972 rozpustil. Načal tak svoju intenzívnu sólovú kariéru. Zvyšná trojica vytvorila projekt The Long Hello.

Hoci sa kapela odobrala do večných lovísk, spoluhráči sa nerozišli v zlom, a preto sa pravidelne stretávali pri nahrávaní Hammillových sóloviek. V roku 1975 ich to napokon prestalo baviť a značka Van Der Graaf Generator vstala z mŕtvych. Okamžite vydala dva vynikajúce albumy, Godbluff (1975) a Still Life (1976), azda priamočiarejšie, ale rovnako zlovestné i ťaživé ako kedysi. Posledný album v klasickej zostave nesie názov World Record (1976), následne kapelu opustil Banton a za ním sa pobral i Jackson. Vrátil sa Potter a v zostave pribudol aj Graham Smith (husle). Album The Quiet Zone/The Pleasure Dome (1977) demonštroval, čoho je kapela so skráteným názvom Van Der Graaf schopná, na koncertnom albume Vital (1978) sa prezentovali ako ďalší navrátilec Jackson, tak i čelista Charles Dickie. Existenčné problémy však spôsobili, že v roku 1978 došlo k druhému rozpadu skupiny.

Cesty hudobníkov sa rozmanito prepletali až kamsi do roku 2005, kedy sa objavil nový album Present zvestujúci, že kapela je späť. Zloženie Hammill, Banton, Evans a Jackson však dlho nevydržalo, posledný menovaný sa hneď nasledujúci rok zbalil a šiel po svojom. Z reunionového turné vyšiel koncertný album Real Time (2007) a kapela v triu vyprodukovala v roku 2008 album Trisector. Okrem niekoľkých koncertných albumov skupina vydala ešte dve štúdiové dosky, A Grounding in Numbers (2011) a ALT (2012). V roku 2016 sa bohatá diskografia rozrástla o album Do Not Disturb.

Azda o tejto svetovej kapele ešte budeme počuť.

Ozaj, v roku 1982 vyšla aj nahrávka rôznych demáčov pomenovaná Time Vaults.

Na záver som si nechal jednu smutnú správu, Nick Potter zomrel v roku 2013.

DISKOGRAFIA:

  1. The Aerosol Grey Machine (1969)
  2. The Least We Can Do Is Wave to Each Other (1970)
  3. H to He, Who Am the Only One (1970)
  4. Pawn Hearts (1971)
  5. Godbluff (1975)
  6. Still Life (1976)
  7. World Record (1976)
  8. The Quiet Zone/The Pleasure Dome (1977)
  9. Vital (1978)
  10. Time Vaults (1982)
  11. Maida Vale (1994)
  12. Present (2005)
  13. Real Time (2007)
  14. Trisector (2008)
  15. Live at the Paradiso (2009)
  16. A Grounding in Numbers (2011)
  17. Live at Metropolis Studios 2010 (2012)
  18. ALT (2012)
  19. Merlin Atmos (2015)
  20. After the Flood – at the BBC 1968-1977 (2015)
  21. Do Not Disturb (2016)

6 názorov na “Van Der Graaf Generator”

  1. Ano, velmi tezka hudba na poslech. To nejde poslouchat v poklusu. Mam Pawn Hearts 71 a dodnes mam potize to vstrebavat. Rovnez solovky p. Hammilla. Asi pro mne tezke sousto, ktery ma radeji primocary hard rock. To neznamena, kdyz ja mam s tim potize, ze ostatni budou mit take. Musim uznat muzikanti jsou prvotridni.

  2. Ahoj Honzo, moc mě těší, že se ti Peter Hammill líbí. Prvních osm deset alb jsou klenoty. Silent Corner…, In Camera, nebo Chameleon patří do zlatého fondu rockové hudby. Nadir´s Big Chance by se mohla líbit většině vyznavačů hard rocku. V jeho deskách je to nejlepší z King Crimson, Pink Floyd i z mateřské kapely a ještě něco navíc.

Pridaj komentár