… nostalgia … pozitívna melanchólia … emócie asi najvýstižnejšie pomenované Hrabalovým verbálnym termínom “krasosmutnění” …
Viac, ako 33 rokov sú vernými súputníkmi Nicka Barretta v kapele PENDRAGON basgitarista Peter Gee a klávesák Clive Nolan. Bubenícka stolička za posledných 14 rokov zmenila svojho majiteľa z rôznych príčin po štvrtý krát a posledné štyri roky na nej sedí rodák z Filipín, dnes už britský občan Jan Vincent Velazco, ktorý nahradil nekonečnými koncertnými šnúrami veľmi žiadaného a celkom vyťaženého Craiga Blundella (Steven Wilson Band, Steve Hackett Band).
To, čo na hudobných internetových stránkach a verejných sociálnych sietiach avízovali títo štyria muzikanti – návrat vlastného soundu do 90. rokov – vlastne splnili mimo akúkoľvek pochybnosť.
Štandardná verzia albumu má 64 minút a jasnými jej piliermi sú štyri vyše osem minútové kompozície, ktoré nás vracajú do „zlatého“ obdobia tvorivej činnosti tohto neo-progového telesa – reminiscencie na albumy z rokov 1991 -1996 sú evidentné, okaté … a veľmi príjemné …
Gitarová hra Nicka Barretta nepotrebuje produkovať žiadne pritvrdené metalové riffy, ako v období niektorých albumov PENDRAGON po Miléniu, aby dosiahla tu najprirodzenejšiu krásu, ktorá je kapele najviac vlastná. Jeho hra opäť najviac evokuje emotívne hrajúcich gigantov art rocku, ako sú Andy Latimer a David Gilmour.
Vokálny rozsah a kvalita spevu sa u Nicka Barretta vekom nijako nezhoršili, naopak na tomto albume pôsobí vyložene zrelo, príťažlivo a suverénne.
Veľkým vkladom pre kvalitu albumu sú aj klávesové plochy a harmonické podklady Clive Nolana, nepochybne emotívnejšie a efektívnejšie, ako u hudobnej produkcie pre svoju alternatívnu kapelu ARENA v ostatnom období.
Veterán Peter Gee odvádza už tradične kvalitnú prácu pre skupinu a Jan Vincent Velazco je už s PENDRAGON za posledné roky natoľko zrastený, že na jeho bubeníckych sekvenciách nemožno nájsť nejaké kritické miesta – je veľmi kreatívny aj v momentoch, keď by to aj skúsený a zmlsaný poslucháč zrovna nečakal.
Štyri výrazné, nosné dlhšie kompozície sú umne obalené ďalšími šiestimi v podstate päť minútovými skladbičkami a celému albumu dávajú prirodzenú kontinuitu.
Istou výnimkou je v poradí štvrtá kompozícia 360 Degrees, kde príliš veselý írsky folkový “hospodský” motív, hraný na husliach, čiastočne narúša príjemne vybudovanú melanchóliu globálneho charakteru celého diela.
Love Over Fear je nostalgickým sviatkom pre tých znalcov a poslucháčov PENDRAGON, ktorí kapelu sledujú kontinuálne od začiatku jej fungovania / vydávania štúdiových produktov a ktorí dodnes vnímajú spontánnu a prirodzenú invenciu albumov The World, The Window Of Life a The Masquerade Overture ako vrchol ich skladateľskej a hudobnej tvorby.
Už od začiatku problematické 80. roky priniesli pre sofistikované formy rocku obdobie útlmu, ba až temna, ale odvážlivci Marillion, Pallas, Twelfth Night, I.Q. a Pendragon sa stali „vlajkovými loďami“ trendu, idúcemu proti konjuktúre hudobnej komercionalizácie a ktorý sa dodnes nazýva – pre niekoho hrdo, pre niekoho pejoratívne – neo prog.
Marillion je dnes jedna z najväčších rockových skupín mimo mainstream, Pallas a Twelfth Night síce formálne stále existujú, ale viac/menej na sporadickej báze … ale to, čo dokázali I.Q. pred pár mesiacmi a práve v týchto dňoch dokazuje PENDRAGON, je markantnou ukážkou, že aj po štyridsiatich rokoch si možno štatút „vlajkovej lode“ nielen udržať, ale ho aj zásadne posilniť …
SKLADBY:
01. Everything (5:58)
02. Starfish And The Moon (3:26)
03. Truth And Lies (8:21)
04. 360 Degrees (5:34)
05. Soul And The Sea (5:23)
06. Eternal Light (8:09)
07. Water (7:57)
08. Whirlwind (5:08)
09. Who Really Are We? (8:38)
10. Afraid Of Everything (5:30)
Total Time 64:04
ZOSTAVA:
Nick Barrett – guitars, vocals, Roland V Piano (4), Nord Stage 3 Piano (8), mandolin (3), keyboard programming
Clive Nolan – keyboards
Peter Gee – bass guitar
Jan-Vincent Velazco – drums, percussion
With:
Zoe Devenish – backing vocals, violin on 3 and 5
Julian Baker – saxophone on 8
Love Over Fear
Prog Rock, Neo Prog
Toff Records
2020
CD, 2xLP
10
Poněkud únavné a vyčichlé album. Nemuseli se nikam vracet, to co dělali v dekádě po Believe se mi líbilo daleko více, to byl aspoň progres a hledání nových postupů. Zde se vrátili do staré zahrady s poněkud povadlými květy a zplanělými jabloněmi. Co se mi na současné desce líbí, znám už z minula. Zbytek je kaše.
S bídou za 3*.
Pendragon mám docela rád a několik alb do sbírky jsem si od nich koupil. Tím nejstarším je The World z roku 1991 a naopak “nejnovějším” Not Of This World (2001). To, co skupina vydala po něm už neznám, ale ten v recenzi zmíněnej návrat do minulosti mě zaujal a tak jsem si album našel a pustil. Spotify, ani bandcamp ho (zatím) bohužel nenabízej, tak jsem využil aspoň Youtube a byl spokojenej. Jako kdybych se vrátil o dvacet let zpátky. Slyším pěkné, vznešené melodie zahuštěné sladkou, klávesovou polevou a emotivní kytarová sóla. Prostě typickej Pendragon a pro pohodové, sluncem zalité dopoledne jak dělanej.
Pětku bych asi nedal (kór po jednom poslechu), ale s textem se dokážu ztotožnit. Mayak, napsal jsi to moc pěkně, dík za recku.
… je to jednoznačný návrat ku hudbe, akú robili hlavne posledné roky pred Miléniom. Videl som hodne ankiet na hudobných serveroch, aj na FB, kde sa ľudia venujú špeciálne progu a spolu s “The Masquerade Overture” majoritná časť fanúšikov hodnotí “Love Over Fear” ako ich dva najlepšie albumy …
Zrovna The Masquerade Overture mám ve sbírce také, ale které z těch alb je nejlepší určit nedokážu. Každé z nich nabízí několik takřka geniálních melodií, ale i pár momentů, ehm, průměrnejch. A tak dokonale naposlouchaná je vlastně ani nemám. S hodnocením lepší, nejlepší je to ošidné a nakonec to stejně vždycky rozsoudí až Čas…
… ja mám veľmi špecifický a pozitívny vzťah ku prvému oficiálnemu albumu Pendragon – “The Jewel”.
Je to skvelý štart kapely a už som ich vtedy sledoval. Z nostalgických dôvodov by som ho asi zaradil vo svojom subjektívnom rebríčku na prvé miesto …
A videl som dosiaľ päť ich plnohodnotných koncertov a keby nebolo pandémie, mal by som v tejto dobe za sebou asi ďalší (Viedeň) a ďalší aj pred sebou (zrušený NOTP Loreley 2020).