Lynyrd Skynyrd

Keď na konci leta 2012 ohlásila legendárna skupina južanského rocku Lynyrd Skynyrd nový štúdiový album usvedčujúci ju zo štyridsaťsedemročnej prítomnosti na hudobnej scéne, nedalo sa viac vyhovárať. Legenda si zaslúži komplexnú spomienku. Veď navzdory tragédiám a nadmerným počtom zosnulých spoluhráčov si aj dnes takmer každý človek v civilizovanom svete zanôti skladbu Sweet home Alabama a máloktorá hymna má toľko fanúšikov, koľko ich má súčasť soundtracku k filmu Forrest Gump zvaná Free bird. Kde začať?

Počiatok

Čo tak pri niekoľkých pôrodoch, ktoré sa odohrali krátko po druhej svetovej vojne. Napríklad 15. januára 1948 v meste Jacksonville, v štvrti Shantytown, kde sa narodil a vyrástol Ronnie Van Zant. Jeho živá a nekompromisná povaha bola formovaná otcom Lacym, ktorý bol kamionista a amatérsky boxer. Odmalička synovi vtĺkal do hlavy, že „ak človek tvrdí, že nebol nikdy porazený, je to preto, že ešte veľa nebojoval.“ Druhý dôležitý pôrod sa viaže s menom Gary Rossington a s dátumom 4. december 1951. Tiež sa odohral v Jacksonville, a preto azda nikoho s výnimkou priaznivcov telenoviel neprekvapí, že sa uvedená dvojica napokon stretla na strednej škole, konkrétne na Robert. H. Lee High School. Tretí pôrod sa odohral v rodine Medlockeových, Rickey Medlocke prišiel na svet 17. februára 1950 a vychovávali ho starí rodičia z otcovej strany. A práve jeho dedo Shorty Medlocke, ktorý bol uznávaný hudobník takzvaného delta blues, zaúčal do tajov muziky decká z okolia, vrátane mladého bitkára a rybára Ronnieho. A ten nelenil a začal sa tváriť, že je spevák. Jeho prvou skupinou bola formácia Us, ktorá hrala rhythm and blues a často sa na pódiu ocitala s kapelou The Mods, čo bola formácia z konkurenčnej strednej školy Forrest High School. Prečo to treba spomínať? Nuž, na gitaru v nej hral talentovaný mladík Allen Collins (narodený 19. júla 1952). Ale späť ku škole. Ronnie, ktorý miloval nielen blues, ale aj rádiom šírené country (Merle Haggard bol jeho životný idol), sa rozhodol, že si založí vlastnú skupinu. Spolu so susedom Bobom Burnsom (narodeným 24. novembra 1950), ktorý vlastnil biciu súpravu, sa začali rozhliadať po vhodných spoluhráčoch. Bob dotiahol kamaráta zo školy, už spomínaného Garyho, ktorý mal síce iba trinásť rokov, ale už sa učil hrať na gitaru. A ten zasa poznal típka s basou, nuž sa členom budúcej legendy stal aj Larry Junstrom (narodený 22. júna 1949). Posledný člen vlastnil nielen gitaru, ale i značnú hráčsku prax a bol to práve Allen Collins, síce najmladší člen kapely, ale o to talentovanejší mládenec. A tak vznikla kapela My Backyard a o chvíľku aj The Noble Five. Pomohol jej predovšetkým fakt, že v roku 1964 sa do USA vrútila britská beatová vlna s Beatles, Rolling Stones a Kinks v čele. A práve Stouni učarovali Ronniemu ako dovtedy nik. A ďalšie vzory nasledovali, Yardbirds, Cream, Jimi Hendrix’s Experience, jedna historická veličina za druhou nútila mladú formáciu hrať čoraz lepšie a tvrdšie. Svoje kreácie si testovala na občasných vystúpeniach v miestnych tančiarňach, hoci hrávali klasicky iba za benzín a konzumné. O svojich schopnostiach sa Ronnie napokon vyjadril, že „keď sme začali hrať, boli sme jednoducho hrozní“.

Skupina skúšala v garáži Burnsových rodičov a občas sa jej pri hraní zdalo, že niekto klope, ale keď sa išli pozrieť, nikto tam nebol. Burns vždy zahlásil – „Bol tu Leonard.“ Čoskoro sa hláška ujala a neskôr sa mala stať základom legendárneho mena Lynyrd Skynyrd. Na strednej škole totižto učil telocvik akýsi Leonard Skinner a ten neznášal dlhovlasých hastrošov. Z tohto dôvodu nakoniec chalani opustili školu ešte pred ukončením štúdia a o to intenzívnejšie sa vrhli na muziku. Keďže ich skúšky sprevádzal hluk, čo nemalo dobrý vplyv na susedské vzťahy, odtrepali sa na farmu, ktorá stála asi dvadsať míľ na juh od Jacksonville blízko Green Cove Springs a vošla do dejín pod názvom Hell House. A mohlo sa začať skladať bez obmedzení. Práve tu sa rodil budúci južanský rock, ktorý dbal nielen na tvrdosť, ale aj na prívetivosť, sám Ronnie sa vyjadril, že „najprv hľadám melódiu, potom slová a až potom sa pridajú gitaristi a všetko sa zaranžuje“. Znie to ako klišé, ale o čom inom mohol rocker spievať ako o normálnych veciach, miestach, ktoré videl, kúskoch, čo povystrájal… Ronnie sa priznal, že mu išlo o to osloviť čo najviac ľudí, a preto sa snažil písať čo najjednoduchšie texty. A mohol si svoju teóriu vyskúšať aj v praxi, kapela hrávala v jacksonvillských podnikoch ako The Woodstock alebo Forrest Inn. Ako spomína Gary: „V tej dobe sme boli psychedelická hippiesácka rocková kapela, hoci fičal soul. V tanečných baroch, kde sa odbavovali hity z TOP 40 sme hrali Yardbirds, Cream a Stounov a všetky tie westcoastové kapely ako Airplane. Nemali nás tam radi.“ Kapela v tej dobe menila názvy ako hypochonder choroby, a to podľa béčkových filmov typu Conqueror Worm. Napokon sa názov ustálil na One Percent (podľa filmu o Hell’s Angels), čo však neznamenalo, že by sa občas nezjavil nejaký ďalší. Jedného večera kapela otvárala vystúpenie pre The Allman Joys, skupinu z Floridy, v ktorej hrali bratia Duane a Greg Allmanovci. Ako spomína Burns: „Hrali sme dve či tri skladby z ich albumu a videli sme, ako sa na nás Duane a Greg pozerajú s výrazom – čo to do čerta, je. Po koncerte si k nám prisadli a vravia nám, že pozrite, chalani, máte dobrú kapelu, tak si serte do vlastného hniezda. Vykašlite sa na kopírovanie.“ A to sa aj stalo. Na inom vystúpení si urobili srandu a zúčastnil sa ho aj mysteriózny Leonard, pričom skupina hrala pod menom Leonard Skinnerd. Väčšina v publiku vedela, o kom je reč a parádne to ocenila, nuž sa zrodila skupina Lynard Skynard. To sa písal rok 1968 a kapela dostala príležitosť nahrať singel v jacksonvillskom vydavateľstve Shade Tree, ktoré založili producenti Tom Markham a Jim Sutton v roku 1967. Sutton neskôr spomínal: „Chalani vošli do štúdia a kukali sa, ako to v ňom vyzerá. V živote v žiadnom neboli. Skúšali v jednej kutici na poschodí Comic Book Clubu v Jacksonville, kde som ich počul a úplne ma odrovnali! Okamžite sme s nimi podpísali päťročný kontrakt.“ Koncom roku 1968 vyšiel mono singel Lynard Skynard –  Need all my friends/Michelle. Skladby boli pôvodne dlhé zo 9 minút, ale Markham chcel pop singel, a tak skladby zeditoval a dokonca do Need all my friends dohral sláky. V počte 300 promo výtlačkov následne ponúkal nahrávku do každého rádia v krajine, ale nestalo sa nič. Producentov to tak vytočilo, že ďalšie nahrávanie realizovali až v roku 1970.

Kapela však nezaháľala. Neustále koncertovala, dokonca vyrazila na turné so Strawberry Alarm Clock, legendárnou hippiesáckou skupinou, ktorá v roku 1967 vydala kultový album Incense and peppermints. Vynieslo to 50 dolárov týždenne, čo One Percent umožnilo najať bedňákov, ako napríklad Deana Kilpatricka a Kevina Elsona (neskôr produkoval kapelu Journey). Obrovský vplyv na kapelový sound mala v tej dobe skupina Free, ktorú videli na americkom turné a Rossington sa okamžite stal fanúšikom Paula Kossoffa. Kedy presne sa kapela premenovala na Lynyrd Skynyrd, nie je jasné. Ešte v roku 1969 občas vystupovala ako One Percent, ale od roku 1970 sa už iný názov ako Lynyrd Skynyrd nevyskytuje. Počiatkom tohto roku nahrala kapela skladby If I’m wrongNo one can take your place pre Shade Tree a v tom istom čase dobrovoľne vystúpila cez ulicu v jacksonvillskom múzeu umenia na akcii s názvom Jamathon, kde sa im tak zapáčilo, že tam preniesli nahrávacie vybavenie a spáchali poslednú nahrávku pre Shade Tree – legendárnu južanskú hymnu Free bird, a práve tu  prvý raz odznela rýchla sólová pasáž, ktorú vymyslel Allen Collins. Po vzájomnej dohode rozviazali kontrakt a Lynyrdi vyrazili do Georgie. Ako to neskôr komentoval Sutton: „Priateľsky sme sa rozišli a prepustili sme ich o dva roky skôr. Kokso, to bola chyba! Kto to mohol vedieť? Jediné, čo ma teší je, že som vedel, že Free bird je hit, len čo som ho nahral.“ Skupiny sa chopil Alan Walden, ktorého brat založil Capricorn Records a podpísal napríklad Allman Brothers Band. V októbri 1970 im vybavil nahrávanie v Quinvy Studios v Alabame a v roku 1971 sa presunuli do Musle Shoals Sounds, potom, čo si požičali peniaze na cestu, pretože im producent Jimmy Johnson sľúbil, že im nahrá celý album a dokonca mu stačil percentuálny podiel z budúcich ziskov, až, ak vôbec, album uspeje. Zároveň sa schyľovalo k zmenám v zostave, bývalý bubeník a súčasný gitarista Rickey Medlocke opustil načas svoju skupinu Blackfoot a privolil, že bude bedňákom Lynyrd Skynyrd. Aké bolo jeho prekvapenie, keď ho Ronnie vyzval, že by mohol hrať na bicie v rámci nahrávania debutu Lynyrd Skynyrd. Hoci za bicou súpravou nesedel od augusta 1969, chopil sa príležitosti. Na nahrávkach sa podieľal aj ďalší člen Blackfoot, basák Greg T. Walker, pretože Larry Junstrom definitívne opustil zostavu (v tej dobe každodenne hrala aj 16 hodín, čo bolo vyčerpávajúce) a neskôr založil s Donniem Van Zantom inú južanskú partu .38 Special. Ku koncu nahrávania sa však našla permanentná náhrada a basy sa chopil klobučník a veľký fanúšik Beatles Leon Wilkeson (narodený 2. apríla 1952). Nahrávky však neboli vydané a ostali ležať skladom a až pár rokov po rozpade skupiny vyšli pod názvom Skynyrd’s first and…last. Keďže išlo o prvé profesionálne nahrávanie, skupina sa veľa naučila a svoje poznatky neskôr využila k docieleniu tradičného južanského soundu, s ktorým dobyla svet. Walden, ako správny manažér, núkal výsledok, kde sa dalo, ale záujem našiel iba u brata v Capricorn Records, čo však zamietol Ronnie, nakoľko sa bál, že sa kapela stratí medzi skupinami ako Allman Brothers Band, Wet Willie a Marshall Tucker Band. A tak sa Skynyrdi vrátili do Jacksonville, ale lokálne kluby jej už boli primalé, nuž sa presunuli do Atlanty. Medlocke s kapelou bubnoval až do roku 1972, ale potom sa rozhodol obnoviť Blackfoot a opustil históriu Lynyrd Skynyrd, ako sa však neskôr ukázalo, nie navždy.

Vzostup a pád

V roku 1972 sa za bicími opäť zjavil Burns a ku skupine sa pridal aj klávesák Billy Powell (narodený 3. júna1952), ktorý jej už nejaký čas robil bedňáka a pred vystúpeniami kapely si hral na klavíri intro k Free bird. Ako ho Ronnie začul, hneď ho nanominoval za stáleho člena. V tomto zložení ešte nahrali nejaké skladby v Musle Shoals, ale efekt to malo nulový. V Atlante kapela hrala, kde sa dalo, využívajúc peniaze Ronnieho novej ženy Judy. Kluby ako Richard’s, The Mad Hatter a Funochio poskytovali nielen príležitosť, ale boli aj pekne divokými miestami, kde sa ohrozenie života považovalo za obyčaj, ktorý treba dodržiavať ako Písmo sväté. A práve v poslednom menovanom Skynyrdi vďaka Waldenovi koncom roka 1972 hrávali celé týždne, pričom jedného večera sa tam zjavil slávny americký hudobník a producent Al Kooper (Blood, Sweat & Tears, spolupráca s Mikeom Bloomfieldom a sólová dráha), ktorý zastupoval značku South of the South Recordings pod vydavateľstvom MCA. Po niekoľkých džemovačkách so skupinou a chvíľkovom oťukávaní napokon Skynyrdom ponúkol kontrakt. Bol to úspech, ale ako sa niekedy stáva, nie každý sa s ním dokáže vyrovnať. Leon Wilkeson sa zľakol a na nahrávanie bolo potrebné hľadať náhradu. Ronnie si spomenul na Eda Kinga (narodeného 14. septembra 1949) zo Strawberry Alarm Clock, ktorý sa zašíval v nejakom bare v Severnej Karolíne a ten súhlasil, že sa pripojí. Po obligátnom zohratí v Hell House ich Kooper zobral do Studio One v Atlante, tam nahrali nejaké demá a mohlo sa ísť naostro. Za päť dní sa zrodil debut. Z asi dvadsiatky skladieb sa na album dostala osmička, ktorá sa vďaka Kooperovi zvukovo vzopla k niečomu, čo sa neskôr stalo etalónom južanského rocku. Ako správne sebavedomý producent neváhal doplniť tu mellotron, tam perkusie a v neposlednom rade prinútil Collinsa k dohratiu druhej sólovej gitary do sóla v skladbe Free bird. A ukázalo sa, že je to dobré! Práve menovaný kúsok sa stal hymnou skupiny, balada, ktorá sa v polovici zmení na nekonečné svižné sólo, to tu dovtedy hádam ani nebolo a odvtedy sa každá správna južanská kapela musela vytasiť s niečím podobným, ak mala byť braná vážne. Dňa 13. 8. 1973 sa dielo (pronounced ’lěh-‘nérd ‘skin-‘nérd) zjavilo na pultoch a neviedlo si úplne zle, keď sa v americkom rebríčku koncom roka dostalo na 27. miesto. Ešte pred vydaním sa vrátil Wilkeson (zapózoval na fotku, ktorá sa dostala na obal platne), nuž sa King chopil gitary, aby Free bird dobre znel aj naživo.

Pred vydaním albumu sa odohrala ešte jedna dôležitá udalosť. Vznikla skladba Sweet home Alabama. „Bol to žart,“ povedal neskôr Ronnie. „Ani sme nad tým nerozmýšľali, slová sa prosto zjavili len tak a smiali sme sa na nich. Neila Younga máme radi a jeho muziku milujeme.“ Prečo spomínal kanadského klasika? V zmienenej skladbe sa spieva:

„Well, I heard Mister Young sing about her
Well, I heard ole Neil put her down.
Well, I hope Neil Young will remember
a southern man don’t need him around anyhow.“

V preklade:

„Nuž, počul som o nej spievať  Younga.
Nuž, počul som, jak ju zotrel Neil.
Nuž, dúfam, že si Neil Young zapamätá,
že Južan ho tu nepotrebuje. “

V princípe išlo o reakciu na dve Neilove skladby, Southern man z albumu After the gold rushAlabama z albumu Harvest, ktoré kritizovali rasizmus na juhu USA. Na základe tohto sa z Lynyrd Skynyrd okamžite stala „rasistická“ kapela, mnohé nacistické spolky si z nej spravili znelku, hoci úmysel bol presne opačný. Text okrem iného kritizuje guvernéra Georgea Wallacea z Birminghamu (a kašle na aféru Watergate), ktorý bol zástanca segregácie. Ba čo viac, Neil evidentne fandil Lynyrdom a naopak to platilo dvojnásobne, koniec-koncov, jak Ronnie Van Zant, tak Neil Young sa zjavovali na pódiu i na fotkách v tričkách svojho „protivníka“. A aby toho nebolo málo, Neil Young im poslal skladbu Powderfinger, ktorú však Lynyrdi napokon nenahrali (nuž si ju nahral sám) a rovnako dopadli aj ďalšie dve piesne, ktoré Young pre Lynyrd Skynyrd zložil – Sedan deliveryCaptain Kennedy. Samotná skladba Sweet home Alabama mala zvláštny zrod. Ako sa vyjadrili Rossington a King pre magazín Maximum Guitar v roku 1998, skladba vznikla tak, že si Gary Rossington niečo brnkal na akustike, keď sa na skúšku dostavil Ed King a hneď sa chytil. Tej noci sa mu prisnilo sólo, ktoré následne zahral i nahral. Akurát, že skladba je v déčku a on sóloval v géčku. Pretože, ako sa vyjadril, v snoch všetko vnímal naopak. Al Kooper z toho nebol nadšený a chcel, aby sa sólo hralo v déčku, avšak Ed trval na svojom a dopadlo to super, hudobná teória si mohla tak akurát hodiť mašľu. Ale poďme ďalej. Jednej nedele, konkrétne 29. 6. 1973 Lynyrd Skynyrd vystúpila na Sound of the South tlačovke v Richard’s Clube v Atlante a okrem iného odohrala pre tento účel zloženú skladbu Workin’ for MCA. Publicisti boli nadšení  a manažér The Who Peter Rudge rovno ponúkol skupine sprievodné hranie na americkom a kanadskom turné k ambicióznej doske Quadrophenia. Hneď pred úvodným vystúpením chalani, ktorí dovtedy hrali iba po baroch a podobných halách, prepadli panike, však sa 20. 11. 1973 v Cow Palace v San Franciscu zozbierali davy poslucháčov súperiace s mrakmi na nebi. Čo robiť?

Skynyrdi to vyriešili klasicky. Ožrali sa ako prasce a na pódiu odohrali so smrťou v očiach päťskladbový set. Odozva bola brutálna. Davy šaleli. Napriek tomu sa prvý album a jeho singel Gimme three steps nejako výrazne nepredávali, nuž sa Ronnie a spol. počiatkom roku 1974 opäť zavreli v štúdiu (Record Plant v Los Angeles) a pod taktovkou Ala Koopera nahrávali ďalší album a volil sa aj nový singel. Ronnie chcel presadiť Sweet home Alabama, avšak Kooper sa obával, že je to vďaka textu príliš regionálna záležitosť a s vidinou dobytia celého kontinentu a sveta v jednom vrze nariadil zvoliť Don’t ask me no question. Hoci je to klasický kúsok južanského boogie, sotva z neho trčia hitové ambície, nuž sa po jeho neprekvapivom neúspechu Kooper nechal prehovoriť a v polovici roka vyrazil k celosvetovej sláve hit Sweet home Alabama, ktorý pozná azda každý, kto sa niekedy dostal k rádiovému vysielaniu a v dobe uvedenia na trh sa umiestnil v singlovom rebríčku na siedmom mieste. Album Second helping vyšiel 15. 4. 1974 a vďaka zmienenému singlu získal zlatú dosku a to isté sa podarilo koncom roku aj debutu. Na koncertoch kapela začala vešať na pódiu konfederačnú vlajku, čím si zaistila nielen publicitu (rasizmus, pamätáte?) ale zároveň definovala ďalší kľúčový prvok imidžu južanského rocku. Turné po Štátoch i po Európe (v novembri predskakovala holandskej hard rockovej kapele Golden Earring) si vyžiadalo svoju daň. Koncom roka sa vzdal členstva v kapele absolútne vyčerpaný bubeník Bob Burns a nahradil ho hráč zo Severnej Karolíny Artimus Pyle (narodený 15. júla 1946). Spolu nahrali singel Saturday night special, ale keď sa kapela vrátila do štúdia (Web IV Studios) v Atlante, nemala žiaden materiál, ktorý by mohla nahrať, počas koncertovania naň neostal čas.

A tak sa počas troch týždňov zavreli v štúdiu na šestnásť hodín denne a vytvorili ďalších sedem skladieb, ktoré sa stali obsahom albumu Nuthin’ fancy,  ktorý sa na trhu zjavil 24.3.1975 a okamžite sa umiestni v rebríčkoch (USA – 9. miesto, Veľká Británia – 43. miesto), pričom znamenal pre skupinu ďalšiu zlatú platňu (a uspel aj dodatočne vydaný singel Free bird). A opäť sa rozbehol kolotoč koncertov, 90-dňové turné so 61 vystúpeniami kapela pomenovala „Torture Tour“ a tieto muky plné potýčok v baroch, rozmlátených hotelových izieb, nevyrovnaných pódiových výkonov i zrušených termínov mali za následok to, že si v polovici turné Ed King zbalil kufre a vzdal sa členstva v kapele. Zvyšok vystúpení odohrali Skynyrdi iba s dvomi gitaristami. Napriek úspechu sa skupine tretí album tak úplne nepáčil a odniesol si to strojca ich úspechu Al Kooper. Manažér Peter Rudge zariadil, že ďalší album produkoval Tom Dowd, známy svojou spoluprácou na albume Derek & The Dominos Layla a na slávnom Live at the Fillmore East južanskej veličiny Allman Brothers Band. Na rozdiel od Koopera, ktorý rád dohrával do skladieb, čo ho napadlo, Dowd nechal kapelu všetko nacvičiť a v štúdiu hrala podklady naraz. Koncom septembra 1975 takto Skynyrdi nahrali štyri skladby v štúdiu Record Plant v Los Angeles, ale ďalšie koncertovanie spôsobilo, že sa zvyšok albumu nahral v novembri v Capricorn Studios v Macone.  Album Gimme back my bullets s rovnomennou skladbou v čele vyrazil k poslucháčom  2. 2. 1976 a hneď sa umiestnil v rebríčkoch, v USA na 20. mieste a v Británii sa usadil na 34. pozícii. Skladba Double trouble to však v singloch dotiahla iba na 80. miesto.  Ronnie Van Zant bol v tej dobe taký bitkár, že každú chvíľku sedel za mrežami, čo však neprekážalo intenzívnemu koncertovaniu. V tej chvíli bolo jasné, že južarina potrebuje ďalší klasický symbol, a síce sprievodné ženské vokály, ktoré sa sporadicky zjavovali už aj na predchádzajúcich albumoch. Preto sa k skupine pridalo ženské trio The Honkettes v zložení Jo Jo Billingsley (narodená 28. mája 1950), Leslie Hawkins a Cassie Gaines (narodená 9. januára 1948). Napriek všetkému si Collins a Rossington zvykli na trojgitarovú armádu, nuž intenzívne hľadali ďalšieho kumpána do partie a hoci padali aj slávne mená typu Leslie West (Mountain), nedarilo sa im. A tak sa iniciatívy chopila Cassie a odporučila im svojho mladšieho brata Stevieho. Steve Gaines (narodený 14. septembra 1949) hrával profesionálne od roku 1971, vystriedal množstvo skupín (jednu mal dokonca s Mitchom Ryderom z populárnej skupiny Mitch Ryder & The Detroit Wheels), ale poslednou dobou stagnoval v skupine Crawdad. Počas večera 11. 5. 1976 si s Lynyrdami zadžemoval a keď mu Ronnie po pár týždňoch zavolal, aby mu ponúkol flek, súhlasil.

Pri všetkej úcte k predchádzajúcim gitaristom získala skupina výnimočného hráča a skvelého skladateľa, ktorého pozitívna energia hnala kapelu k neopakovateľným výkonom. Sám Ronnie o ňom povedal: „Očakávam, že ním jedného dňa budeme všetci zatienení. Chalan je hráčsky i skladateľský blázon. Už stihol vydesiť všetkých v skupine, takže hrajú skvelo ako už dávno nie.“ V rozpätí od 7. do 9. júla nahrávajú svoje koncertné vystúpenia na prvý koncertný dvojalbum. V auguste sa Lynyrd Skynyrd zjavila na festivale v Knebworth, kde spláchla z pódia ako Todda Rundgrena, tak hlavnú hviezdu Rolling Stones (čo britská tlač patrične okomentovala) a nik nezávidel 10cc, ktorá vystupovala po Skynyrdoch. V septembri sa na pultoch zjavilo EP so skladbami Free bird, Sweet home AlabamaDouble trouble, ktoré v Británii dosiahlo 31. pozíciu v rebríčku a 11. 9. 1976 vyšiel aj album One more for from the road, nádherná ukážka sily aktuálnej  pódiovej zostavy. Album bol ešte toho roku platinový a v rebríčkoch bodoval na 9. mieste v USA a na 13. mieste v Británii. Skynyrdi zároveň nepretržito koncertovali, pričom sa stávali v tejto disciplíne jednou z najlepších kapiel svojej doby. A zároveň sa zlepšovala aj klíma. Ronnie sa snažil obmedziť prívod Whiskey, hlavne potom, čo sa mu narodila dcéra Melody a kapela sa vzdala konfederačnej vlajky i znelky Dixie, ktorá zvykla otvárať koncerty. Pravda, nie vždy sa dalo alkoholu vyhnúť. Na Sviatok práce sa vo svojich autách vykydali ako Allen Collins, tak Gary Rossington, čo viedlo k obmedzeniu koncertovania a pozdržaniu nahrávania ďalšieho albumu. Do štúdia v Miami (Criteria Studios) sa kapela dostala až v apríli 1977 a hoci nahrala, čo potrebovala, vypukli nezhody, ako album zmixovať, nuž sa všetko odložilo bokom, pretože skupina konečne vyrazila na svoje ďalšie mamutie turné po USA, na ktorom žala úspechy ako v našich končinách Spartakiáda. Do štúdia sa vrátila až po lete, konkrétne v Georgii (Doraville’s Studio One), aby dokončila rozpracovaný album so zvukárom Rodneym Millesom. Tom Dowd akurát fachčil s Rodom Stewartom, nuž poveril Barryho Rudolpha, aby ho zastúpil a čo sa nestalo, Rudolph spolupracoval s Merlem Haggardom, Ronnieho veľkým vzorom, nuž kapela nahrala aj Hagardovu skladbu Honky tonk night train man. Vďaka tomu sa na albume Street survivors (vyšiel 17. 10. 1977) nenachádza zmienka o producentovi. Zato sa tam nachádza skvelá zostava skladieb, Gainesova perla I know little, južanské klasiky That smellYou got that right a v neposlednom rade sa naň dostala aj skladba One more time nahratá ako demo v Muscle Schoals v roku 1971 s Medlockeom a Walkerom v roli rytmickej sekcie! Aby sa nezabudlo na Neila Younga, Ronnie má na obale platne navlečené tričko s Neilovým albumom Tonigh’s the night. Obal zobrazoval skupinu v plameňoch, čo vo svetle toho, čo prišlo, vyznelo prorocky. Na jeseň kapela nachystala ďalšie megaturné nazvané Tour of the Survivors, Skynyrdi mali vystúpiť v slávnej Madison Square Garden v New Yorku, ale zasiahol osud.

Dňa 20. októbra 1977 sadla kapela do súkromného jednomotorového lietadla 1947 Convair 240 a vydala sa na turné. Nad lesmi pri McComb v Mississippi lietadlu z nevysvetliteľných príčin došlo palivo a zrútilo sa. Na mieste zahynuli Ronnie Van Zant, Steve Gaines, Cassie Gaines, manažér Dean Kilpatrick a obaja piloti. Zvyšok skupiny bol strašne dokaličený. A hrôza z tejto tragédie sa násobí skutočnosťou, že vtedy vlastne kapela vôbec nemala letieť. Akonáhle vo vzduchu vypadli oba motory, pilot všetkým oznámil, aby sa pripútali, že musí pristáť v poli. O havárii nikto ani neuvažoval. Avšak prečerpávanie paliva z jedného motora do druhého zlyhalo a Pyle s Powellom sa vydali za pilotmi, že čo sa deje. S hrôzou ich vykázali do kresiel, nuž po ceste rýchlo zobudili na zemi spiaceho Ronnieho, ktorý sa síce vtlačil do sedadla, ale už sa nestihol pripútať. Bác! Lietadlo sa rozletelo na kúsky. Powell zbadal, že Pyle sa plazí po plášti lietadla a vraví, že naokolo je bažina. S hrôzou zistil, že mu chýba nos, Pyle mal polámané rebrá, ale aj tak sa pokúsili pomôcť ostatným. Rossington mal polámané všetky končatiny i rebrá a so strachom sledoval, ako po jeho pravici leží mŕtvy Ronnie. Kým piloti zahynuli okamžite (jednému konáre odťali hlavu) spolu s Ronniem, ktorého vymrštilo do stromu rýchlosťou 80-90 míľ za hodinu, telo Kilpatricka bolo zakliesnené v trupe lietadla. Cassie Gaines nezomrela okamžite. S rozdrveného hrdla sa jej rinula krv a Powell bezmocne sledoval, ako ju opúšťa život. Wilkeson chrčal s prerazenou čeľusťou a s rozdrveným hrudníkom zavaleným pod troskami (kým ho záchranári dostali do nemocnice, prehlásili ho trikrát za mŕtveho) a Collins bol na tom rovnako ako Gary Rossington. Steve Gaines ležal po Collinsovej pravici a nejavil známky života. Pyle, navzdory polámanému hrudníku, sa s dvomi členmi osadenstva, Kenom Pedenom a Markom Frankom, vybral do bažín plných hadov a krokodílov hľadať pomoc. Hoci krvácal a strácal sily, jeho vôľa bola nezlomná a napokon sa trojica dostala na farmu Johnnyho Motea a odtiaľ zavolala pomoc. Kvôli bahnitému prostrediu trvalo celú noc, kým záchranári vykliesnili všetkých 26-tich pasažierov a na mieste nešťastia sa z okolia zhromaždilo asi 3000 ľudí, pričom mnohí si prišli uchmatnúť nejaký ten suvenír. Koncertný manažér Craig Reed spomínal: „Boli ako supy. Vzali mi všetky peniaze, vyprázdnili vrecká, vzali šperky, prekutali batožinu, šľohli mi z nej všetky tričká, predmety.“ Gainesovcov pochovali o tri dni v rodnom Miami, o dva dni neskôr sa konala súkromná rozlúčka s Ronniem v Jacksonville. Jediný člen skupiny, ktorý sa jej mohol zúčastniť, bol Billy Powell s prišitým nosom. Na obrade sa zjavili aj hudobníci z .38 Special, Atlanta Rhythm Section, ďalej Dickey Betts, Charlie Daniels, nechýbali Al Kooper a Tom Dowd… Daniels a chalani z .38 Special zaspievali na jeho počesť Amazing Grace a Charlie Daniels potom prečítal báseň, ktorú napísal priamo na mieste. Ronnie Van Zant bol pochovaný s jeho starým rybárskym prútom. Je paradoxné, že práve táto udalosť skupine zabezpečila ešte väčší úspech. Album sa okamžite stiahol z predaja a z obalu sa vyretušovali plamene, kým sa dostal späť na pulty. V USA sa umiestnil na 5. mieste rebríčka a v Británii na trinástom. V januári 1978 sa singel That smell dostal na 13. priečku rebríčka, čím zavŕšil úspech albumu, ktorého sa však skupina nedožila. Ako memento pôsobilo Ronnieho prehlásenie, ktoré opakoval často i novinárom: “Nedožijem sa tridsiatky.”

P.S. V roku 1977 sa schyľovalo k tomu, že sa na pódiu mali zísť Lynyrd Skynyrd a Neil Young, pričom chcel Ronnie zaspievať: ” We don’t need HIM anymore.” A hoci k tomu nedošlo, Neil kapele zložil hold na svojom koncerte v Bicentennial Parku v Miami, kde počas hrania skladby Alabama zmenil refrén a spieval: “Sweet home Alabama!”

Čo bolo potom

Kým sa preživší členovia skupiny vystrábili z fyzických a najmä psychických zranení (otázky – prečo oni a nie ja), uplynul rok. Jednotliví členovia plnili bulvár, Powell bil svoju ženu, Pyle bol obvinený zo sexuálneho obťažovania vlastných detí, jeden člen osadenstva spáchal samovraždu, druhého zavraždili a tak podobne. MCA však nezaháľalo a do roka vydalo album Skynyrd’s first and last (na pulty prišiel v septembri a v rebríčkoch bodoval na 15. (USA) a 50. (Veľká Británia) mieste), výber z nahrávok z rokov 1971-1972 z Muscle Schoals Studios. A hoci bol materiál surový a skvelý, zisk platiny bol jednoznačne ovplyvnený leteckým nešťastím. O rok neskôr sa podobne úspešne viedlo aj výberovke Gold & Platinum (USA – 12. miesto, Británia – 49. miesto). Ale to už sa schyľovalo k hudobnému návratu novej skupiny. Gary Rossington, ktorý prestal uvažovať o tom, že ešte niekedy vezme do ruky gitaru, sa pár mesiacov po tragédii nechal prehovoriť manažérom Petrom Rudgeom, aby šiel na dovolenku na Barbados. Tam na jednej párty stretol Erica Idleho z Monty Python, pár chalanov z Rolling Stones a Alana Pricea z Animals, ktorým oznámil, že už nehrá. Avšak na akcii hrala nejaká miestna skupina, Price s ňou džemoval a vraví: „Gary, poď si s nami zadžemovať.“ Odpoveď bola jednoznačná: „Kámo, ja nechcem. Prestal som.“ Ale Price bol neoblomný a nasadil klasické citové vydieranie: „Tvoji spoluhráči by chceli, aby si hral. Sprav to pre nich!“ Čo mohol úbohý Rossington robiť? Zvolal: „Daj mi tú gitaru!“ A chuť bola späť. Rossington opáčil Collinsa a nechali sa prehovoriť, že ako Lynyrd Skynyrd prispejú na šou Charlieho Danielsa s názvom Volunteer Jam V., čo bola tradične usporadúvaná akcia, kde pravidelne hrala kopa skupín. V januári 1979 sa tak k členom Charlie Daniels Bandu pripojili Rossington, Collins, Powell s Pylem a zahrali. V publiku sedeli ďalší Skynyrdi, Wilkeson (stále polámaný), Jo Jo Billingsley, Leslie Hawkins (ktorej plastickí chirurgovia len s veľkým vypätím zachraňovali tvár) a členovia rodiny Gainesovcov i Van Zantovcov.

Plány na novú skupinu sa mohli začať plniť, ale od začiatku bolo jasné, že nepôjde obnoviť Lynyrd Skynyrd. Rany boli pričerstvé. A tak Gary s Allenom v októbri 1979 rozrazili dvere domu Garyho priateľky Dale Krantz, ktorá spievala v skupine najmladšieho brata z rodiny Van Zantovcov, Donnieho (.38 Special), a vybalili na ňu: „Chceš s nami spievať? Vieš písať texty?“ A zrodil sa Rossington Collins Band. Pridali sa aj Powell a uzdravený Wilkeson, pričom zostavu doplnili ďalší dvaja hráči, bubeník Derek Hess a gitarista Barry Lee Harwood. Harwood hral predtým v skupine Alias, ktorú založili Wilkeson, Powell  a Pyle a sprievodné vokály v nej spievala aj Jo Jo Billingsley. Ostal po nej album Contraband z roku 1979. Koncom leta roku 1980 vyšiel Rosiington Collins Bandu album Anytime, anyplace, anywhere  (USA – 13. miesto rebríčka) s obalom evokujúcim zmŕtvychvstanie fénixa. Speváčka Dale sa vyznačuje hlasom ako Tina Turner, čo dodalo výborným južanským skladbám nový rozmer. Album navyše obsahuje aj najväčší hit skupiny Don’t misunderstand me, ktorý sa v rebríčku vyšplhal na 55. miesto. V roku 1981 vychádza album This is the way (USA – 24. miesto rebríčka), ktorý poznačilo to, že Collinsovi zomrela žena, takže bol čiastočne mimo. Priestor dostal (gitarovo aj skladateľsky) Harwood a vo finále celok nedosahuje kvalitu debutu, hoci obsahuje jednu z najlepších piesní skupiny, baladu Tashauna. Skupina sa napokon rozpadla v roku 1982. Krátko na to si Rossington vzal Dale Krantz za ženu. V decembri 1982 vyšla ďalšia kompilácia Lynyrd Skynyrd, ktorá obsahovala niekoľko raritných skladieb a niesla meno Best of the rest (USA – 171. miesto rebríčka). Po rozpade Rossington Collins Bandu sa prakticky všetci členovia okrem Dale Krantz a Rossingtona rozhodli založiť skupinu Horsepower. Na nátlak vydavateľstva MCA zmenili názov na Allen Collins Band. V zostave Allen Collins (gitara), Randall Hall (gitara), Derek Hess (bicie), Leon Wilkeson (basa), Billy Powell (klávesy), Barry Harwood (gitara) a Jimmy Dougherty (spev) vydali v roku 1983 jediný album Here, there & back. V roku 1984 sa v skupine objavil gitarista Mike Owings, ale skupina sa zakrátko rozpadla. Rossington založil rovnomennú skupinu, s ktorou vydal jediný album Returned to the scene of the crime (1986). Neskôr s Rossington Bandom vydal aj album Love your man (1988). Powell a Wilkeson sa pridali ku kresťanskej skupine Vision, s ktorou nahrali v 80. rokoch dva albumy. Ani Artymus Pyle nezaháľal. Založil svoj Band, s ktorým nahral dva albumy, A. P. B. (1982) a Nightcaller (1983). Ale tragédiám nebolo konca. V roku 1986 pri automobilovej nehode namol ožratý Collins zabil svoju priateľku a ochrnul od pása nadol. Bol odsúdený za zabitie a gitary sa odvtedy nechopil. Rok 1987 priniesol hneď niekoľko pokusov o vzkriesenie povedomia o Lynyrd Skynyrd. Vyšiel raritný kompilát skladieb s názvom Legend a pri príležitosti desiatich rokov od leteckého nešťastia sa začal rodiť plán na reunionové turné Lynyrd Skynyrd.

Reunion 

Desať ubolených rokov sa schyľovalo ku koncu, keď sa zrazu Gary Rossington rozhodol, že na počesť zosnulým usporiada pamätné koncertné turné Lynyrd Skynyrd. Pridali sa všetci, Powell, Wilkeson, Pyle a dokonca aj Ed King. Otázku, kto bude, sakra, spievať, vyriešil Gary dokonalo. Ronnieho mladší brat Johnny Van Zant (narodený 27. februára 1959) sa na hudobnej scéne zjavil niekedy v roku 1977 v skupine Austin Nickels Band, ktorú premenoval na Johnny Van Zant Band a vydal s ňou hneď niekoľko albumov, No more dirty deals (1980), Round two (1981) a The last of the wild ones (1982). Pod názvom Van Zant mu v roku 1985 vyšiel rovnomenný album a mal úspech. To však predstavovalo problém. Johnny sa práve chystal podpísať kontrakt na ďalší album v hodnote štvrť milióna dolárov s Atlantic Records, ale hlavne sa mu ani kúštik nepáčila predstava, že má spievať Ronnieho veci. „Sakra, však som len kamionista,“ zamyslel sa a povedal Garymu, že sa musí porozprávať s rodinou. A po bolestnom, ale nádejnom poznaní, že niet dôvodu, aby Lynyrd Skynyrd povedala svoje posledné slovo dajakým leteckým karambolom, uvolil.  Aby mala zostava troch gitaristov, prijali ešte Randalla Halla, ktorý hral pred časom v Allen Collins Band. Kapela začala skúšať a zistila, že spoločnú reč nikdy nestratila. Dokonca sa pridal aj Allen Collins, síce iba ako člen manažmentu, ale aj to stačilo. Koncerty boli vypredané, na pódiách sa striedali mnohí hostia, Charlie Daniels, kamaráti z .38 Special, dokonca zaskočil gitarista Stevie Morse… Každé vystúpenie uvádzal Lacy Van Zant a na záver každého koncertu odznela hymna Free bird.  Skladba znela v inštrumentálnej verzii, pretože Johnny ju jednoducho nechcel spievať, mysliac si, že to mohol robiť len Ronnie. A tak ju vždy spievalo publikum. Záznamy z týchto vystúpení sa v roku 1988 dostali na album Live southern by the grace of God, ktorý mal úspech a kapela si uvedomila, že by to mohla tiahnuť aj ďalej. Johnny síce ešte pár rokov meditoval o tom, či je to správny krok, ale napokon sa s tým vyrovnal.

Rok 1988 konečne priniesol aj zozbierané nahrávky Steveho Gainesa, ktoré vyšli pod názvom One in the Sun. A ešte jedna udalosť presvedčila kapelu, že to má zmysel. V decembri toho roku sa na vrchol hitparád dostala skladba Baby I love your way/Freebird, medley tanečnej skupiny Will to Power. A tak sa začala tvorba nového materiálu. Takmer všetky predchádzajúce albumy kapely už dosiahli predajnosť na úrovni platinovej dosky (aj opakovane), nuž sa zjavila ďalšia výberovka Skynnyrd’s Innyrds (1989) a tá si počínala rovnako úspešne. Fanúšikovia chceli svojich miláčikov späť. Avšak nešťastiam ešte nebolo konca-kraja. Hneď  23. januára 1990 zomrel na následky zápalu pľúc Allen Collins. Kapela stále holdovala alkoholu i drogám a Johnny Van Zant vydal ďalšiu svoju sólovku Brickyard road. Napokon sa to však podarilo. Dňa 11. júna 1991 vyšiel skvelý comebackový kúsok 1991, na ktorom však hraje už aj nový bubeník Kurt Custer, pretože Pyle sa počas nahrávania porúčal, keď nezvládal svoje alkoholicko-drogové stavy. Koncom roku sa na pultoch zjavil box set Lynyrd Skynyrd, ktorý priniesol množstvo raritných nahrávok starej zostavy. V roku 1993 (presne 16. 2.) vyšiel ďalší skvelý album The last rebel a o rok neskôr sa aj Skynyrdi zviezli na vlne MTV unplugged mánie, keď vydali album Endangered species (9. 8. 1994), ďalší triumf svojej diskografie. Na ňom už nehral Randall Hall, ale Mike Estes, niekdajší gitarista Artymus Pyle Bandu (Randall Hall sa južanom pripomenul už len svojim Randall Hall Bandom, ktorý vydal v roku 2004 jediný singel). A za bicie sa usadil Owen Hale, ktorý nahradil Custera. Zároveň sa stabilizovalo duo vokalistiek v zložení Dale Krantz Rossington a Carol Chase. Táto zostava vydržala do roku  1996, kedy došlo k vydaniu videa Free Bird: The Movie, ktoré prinieslo záznam oaklandského koncertu z 1977 a tiež interview, domáce nahrávky a pod. Zaujímavé je, že pod rovnakým názvom vyšlo aj CD so záznamom vyskladaným prevažne zo slávneho vystúpenia v Knebworth. Skynyrdov v tom čase opustili gitaristi Ed King i Mike Estes, ako neskôr uviedol Gary, kvôli tomu, že sa mu vo sne zjavil duch Ronnieho Van Zanta a povedal mu, že musí kapelu posunúť ďalej. A tak sa Gary zišiel so starým známym Rickeym Medlockeom a spýtal sa ho, či by sa nepridal. Rickey mal za sebou úspešnú kariéru so svojou skupinou Blackfoot, v ktorej sa v osemdesiatych rokoch zjavil klávesák Ken Hensley (ex-Uriah Heep) a posledný album jej vyšiel v roku 1994 pod názvom After the rain. Druhý gitarista bol nemenej hviezdny – Hughie Thomasson z južanskej legendy Outlaws (posledný album sa v tej dobe volal Diablo Canyon a tiež bol z roku 1994). Lynyrd Skynyrd tak fungovala ako southern rock all stars band. Čo je inak sranda, pretože odídený Mike Estes sa spojil členmi Blackfoot a Molly Hatchet, aby založili práve Southern Rock Allstars. Kapele vyšli tri slabšie albumy, Crazy again (1999), Danger road (2000) a Trouble’s comin’ – live! (2004). V roku 2000 vydal album so zoskupením Mike Estes and Brave New South a potom sa opäť pridal k (iným) členom Molly Hatchet a Blackfoot do projektu s názvom Skinny Molly. Na konte má zatiaľ dva albumy, No good deed (2008) a Haywire riot (2011). A aby toho nebolo málo, v rokoch 2010-2012 spieval a hral na gitare v obnovenej kapele Blackfoot ako náhrada za Rickeyho Medlockea. Ale poďme späť k Lynyrd Skynyrd.

Debut si nová zostava odkrútila v máji 1996 vo Verizon Amphiteater vo West Palm Beach. Dňa 1. júla 1996 sa predstavila koncertným albumom Southern knights a pri ďalšom výročí leteckej tragédie nahrala album Twenty, ktorý vyšiel 29. apríla 1997 a priniesol štúdiovo vyrobené dueto bratov Johnnyho a Ronnieho Van Zantov v skladbe Travellin’ man. V roku 1998 vyšla ďalšia skvelá koncertná nahrávka Lyve from Steel Town (presne 2. 6.) a po tomto počine opustil kapelu Owen Hale. Nahradil ho Jeff McAllister, ktorý sa však neosvedčil, a tak sa na nahrávaní albumu Edge of forever podieľal skvelý štúdiový bubeník Kenny Arnoff.  Album sa na pultoch ocitol 10. augusta 1999 a priniesol energie na rozdávanie. Johnny Van Zant sa však neobmedzoval iba na Skynyrdov, s bratom Donniem založili projekt Van Zant, ktorý v priebehu času vydal už štyri albumy, Brother to brother (1998), II (2001), Get right with the man (2005) a My kind of country (2007). Rok 2000 priniesol zábavný album Christmas time again (vyšiel 12. 9.), na ktorom nehral chorý Leon Wilkeson, nuž sa basy chopil Mike Brignardello a keďže Owen Hale sa porúčal už v 1999-om, za biciu súpravu usadol Michael Cartellone, ktorý v kapele búcha dodnes. Predtým hral s Tedom Nugentom v skupine Damn Yankees a s Johnom Fogertym, s ktorým búchaval aj Kenny Arnoff, a tak ho Skynyrdom odporučil. Kapele zároveň vyšla geniálna kompilácia Collectybles, ktorá priniesla niekoľko prvých nahrávok kapely, keď sa ešte ani nevolala Lynyrd Skynyrd. Záujem o rôzne rarity mal za následok, že vyšli aj iné veci, Artymus Pyle Band ponúkol Live from planet Earth a Steve Gaines mal na pultoch hneď dva posmrtné albumy – I know a little… live a Okie special. Ešte aj Thomasson si odskočil k Outlaws, aby so svojou niekdajšou skupinou nahral album So low. Samozrejme, vždy existujú aj javy, ktoré nie sú práve veselé. O tom, že ľudia sú horší ako zvery, sa presvedčili pozostalí Ronnieho Van Zanta i súrodencov Gainesovcov. Ich hroby znesvätili vandali. 26. júna o tretej ráno sa partia vagabundov pokúsila vlámať do hrobu , aby ukradla Ronnieho pozostatky. Už otvárali truhlu, keď ich zastavila polícia. Steve Gaines dopadol horšie, jeho urnu zlodeji vzali, pri úteku im vypadla a rozbila sa. Popol sa rozletel po cintoríne… Čo k tomu dodať. Azda iba toľko, že rodina všetkých varovala, aby nenosili na hroby kvety, lebo ich vždy niekto okamžite ukradne. V roku 2001 začalo nahrávanie materiálu na ďalší album, ale históriu skupiny poznačila ďalšia tragédia. Dňa 27. júla zomrel na zlyhanie pečene Leon Wilkeson, ktorého našli bez známok života v hotelovej izbe na Floride. Kapela sa však nevzdala. Nový basák, Ean Evans, dokončil nahrávanie a album Vicious Cycle sa dostal do predaja 20. mája 2003 a o rok neskôr vyšiel koncertný album Lyve  the Vicious Cycle Tour.

Skupina neustále koncertovala, v USA i v Európe, ale v roku 2005 ju opustil Hughie Thomasson, ktorý sa chcel naplno venovať obnove svojej kapely Outlaws. Jeho náhradníkom sa stal Mark Matejka, ktorý hrával v Charlie Daniels Bande, The Sons of the Desserts  a potom mal skupinu Hot Apple Pie. Hughie Thomasson zomrel v spánku 9. septembra 2007. Aj Ean Evans sa pustil na sólovú dráhu. V roku 2005 vydal album so svojim projektom Evanscapps, ale svoju pozíciu v Lynyrd Skynyrd tým neohrozil. Dňa 13. marca 2006 bola skupina Lynyrd Skynyrd uvedená do Rock and Roll Hall of Fame. V roku 2009 Lynyrdi dokončovali svoj ďalší album, keď sa Zubatá ozvala opäť. 28. januára zomrel na infarkt Billy Powell. Svoj dlhoročný boj s rakovinou tiež prehral Ean Evans, ktorý nahrával skladby vo veľkých bolestiach a smrť si ho vzala 6. mája. Album God & Guns vyšiel 29. septembra a kapela doň vkladala veľké nádeje. Považovala ho za najlepší, aký v novodobej histórii zložila a okrem vôle, ktorú musela vynaložiť, aby sa nerozpadla, sa vyrovnávala s americkými prezidentskými voľbami v roku 2008 (skladby ako That ain’t my America, Simple life sú toho dôkazom). Medlocke popri ňom stihol pripravovať sólový materiál (dodnes nevyšiel) a vo voľnom čase lovil v bažinách hady. Novými členmi zostavy sa stali Robert Kearns (basa), ktorý v 80. rokoch hrával s Cry of Love, a Peter “Keys” Pisarczyk (klávesy), ktorý hrával napríklad s Petrom Torkom z Monkees alebo s Martym Friedmanom z Megadeth. V roku 2010 vyšiel album Live from Freedom Hall (na pultoch od 22. 6.) zachytávajúci skupinu na koncerte v roku 2007. Dňa 24. júna toho roku zomrela aj niekdajšia vokalistka starej zostavy Jo Jo Billingsley. Kearns opustil Skynyrdov v roku 2012, a tak na poslednom albume Last of a dyin’ breed (vyšiel 21. 8. 2012) hrá nateraz posledná akvizícia zostavy, basák Johnny Colt známy z pôsobenia v Black Crows (v 80. rokoch), pričom od 90. rokov hral v kapele Train (nahral s ňou viacero albumov). Album je venovaný nielen Skynyrdovskému národu, ale aj kapelám, ktoré už dnes neexistujú. Skutočným bandám hrajúcim naživo a nahrávajúcim albumy po starom, natruc internetu a hudobnému priemyslu. Lynyrd Skynyrd aktívne koncertuje, prípadne sa venuje tvorbe zvučiek, pre kanál History nahrala v roku 2013 skladbu Winning isn‘t everything, ktorú odohrali aj naživo 26. apríla 2013 v rámci voľnej akcie Party like the Pawn Stars, ako o tom informoval internetový portál magazínu Rolling Stone. Smutnú správu priniesli médiá 4. apríla 2015, pri automobilovej nehode zomrel Bob Burns. V druhej polovici roku 2015 kapela odriekla plánované koncerty z dôvodu zdravotných problémov Garryho Rossingtona. Ešte predtým však vydala koncertný album One More For the Fans, ktorý obsahoval prerobené skladby kapely zahrané rôznymi interpretmi, ktorých Lynyrdi pozvali spoluúčinkovať.

Čo dodať na záver? Kapela azda ešte bude veselo koncertovať, nezdá sa, že by strácala fanúšikov. Počet jej výberoviek sa od 90. rokov zvýšil minimálne o pätnásť a tým sa ich počet určite neuzavrel. Lynyrd Skynyrd nie je iba stará legenda, je to živá a monštruózna kapela, akých na svete už veľa neostalo. Long live southern rock!

(pôvodne pre časopis Rock+ a Radio Dixie)

DISKOGRAFIA:
Pronounced Leh-nérd Skin-nérd (1973)
Second Helping (1974)
Nuthin’ Fancy (1975)
Gimme Back My Bullets (1976)
One More For From the Road (1976)
Street Survivors (1977)
Skynyrd’s First And…Last (1978)
Best of the Rest (1982)
Legend (1987)
Southern by the Grace of God (1988)
1991 (1991)
The Definitive Lynyrd Skynyrd Collection (1991)
Endangered Sspecies (1994)
Southern Knights (1996)
Freebird the Movie (1996)
Twenty (1997)
Lyve from Steel Town (1998)
Skynyrd’s first: The Complete Muscle Shoals Album (1998)
Edge of Forever (1999)
Christmas Time Again (2000)
Collectybles (2000)
Vicious Cycle (2003)
Lyve the Vicious Cycle Tour (2004)
God & Guns (2009)
Live from Freedom Hall (2010)
Authorized Bootleg – Live/Cardiff Capitol Theatre – Cardiff, Wales, 11/04/1975 (2009)
Authorized Bootleg – Live/Winterland – San Francisco, Ca, 03/07/1976 (2009)
Last of a Dying Breed (2012)
One More for the Fans (2015)

SÚVISIACE ČLÁNKY:
LYNYRD SKYNYRD – Kolín nad Rýnom, 25.05.2009

5 názorov na “Lynyrd Skynyrd”

  1. Nemal som doteraz možnosť zoznámiť sa s týmto článkom, tak som si ho vychutnal až dnes. Hejkal, vďaka za perfektný profil!
    Lynyrd Skynyrd mám rád, o tom žiadna. Toľko tragédie a úmrtí v histórii skupiny – človeku sa ani nechce veriť…

      1. Veru, hejkal odviedol vynikajúcu prácu. Klobúk dole pred profilom.

        1. Tragédia: Lynyrd Skynyrd si ako kapela prežila niečo fakt neuveriteľné. Pri čítaní celého článku som (verte-neverte) mal, ako zimomriavky, tak aj slzy v očiach. Históriu kapely som stručne poznal, ale toto mi vyrazilo dych – najmä to detailné opisovanie tragédie a toho, čo bolo po páde. Muselo to byť strašné vidieť smrť svojich kamarátov (Cassie…) na vlastné oči – obdivujem všetkých, ktorí sa z toho pozbierali. Obrovský obdiv si zaslúžia aj ranení, no nezlomní členovia, ktorí išli po pomoc (naopak hyenizmus tých, ktorí parazitovali na nešťastí radšej nekomentujem).

        2. Free bird: nikdy som sa detailne nezaujímal, kto vymyslel to geniálne sólo, ale vždy som to tipoval na Collinsa (áno). Inak, toho roku je to tridsať rokov od jeho havárie, ktorá ho paralyzovala.

        3. Lynyrd Skynyrd: obdivuhodný príbeh obdivuhodnej skupiny. Je doslova ojedinelé mať pri takom počte albumov tak silnú diskografiu – v tomto sú u mňa top.

        4. Báseň, ktorú napísal Charlie Daniels na pohrebe Ronnieho van Zanta:

        A brief candle; both ends burning
        An endless mile; a bus wheel turning
        A friend to share the lonesome times
        A handshake and a sip of wine
        So say it loud and let it ring
        We are all a part of everything
        The future, present and the past
        Fly on proud bird
        You’re free at last.

        5. Gary Rossington: má môj obdiv za to všetko, čo dokázal a zvládol – ostáva len dúfať, že sa z toho dostane.

        P. S. A ešte toľko veľa sa mi k tomu chcelo napísať: počiatky (stretnutie s Allmanovcami :-), skúšky, neustále koncertovanie (tomu hovorím kapela)…

Pridaj komentár