Rocková skupina Jethro Tull by sa v dnešnej dobe podľa môjho názoru mala volať „Ian Anderson & Band“, lebo hudobníci, ktorí s ním hrajú na koncertoch a v poslednom čase aj vydávajú nové albumy, sú v Andersonovom tieni viac ako kedysi. Predošlý počin The Zealot Gene bol oneskorene vydaný kvôli covidu a možno aj mňa prekvapilo rýchle vydanie nového diela. Pôvodne to mal byť album iba jeho sólového nástroja, flauty, ale všetko je inak.

V apríli, konkrétne 21., prišiel na trh RökFlöte od skupiny Jethro Tull. Ako sám v rozhovore povedal, nemá nič spoločné s jeho poslednou vecou The Zealot Gene. Nie je to ani album koncepčný a práca na ňom začala 1. januára 2022 o 10.00 hodine. Tentokrát ho zaujala severská tematika, vznik sveta podľa severskej mytológie, bohovia a iné prídavné diania z tohto prostredia z dávnych dôb. Nie je žiadnym znalcom severských tajomných a mystických dejín a tak mi pripadá zvláštne, že sa venuje v textoch niečomu, čo veľmi neovláda. Ale nápad venovať sa týmto veciam mu natoľko imponoval, že tu máme nový album. Názov s prehláskovaným „ö“ mu pripadal svojský a veľmi zaujímavý. Možno pre Škóta z Dunfermline je takto písané „o“ veľmi zaujímavým tvarom, ale pre mňa Slováka, ktorý pozná aj „ô“ je to výkrik do tmy a akoby zbytočná vec. Ale Ianovi sa nápad s písmenom páčil a evokuje viac významov názvu albumu. Dnes 75 ročný Anderson ostáva verný svojmu hudobnému cíteniu a v podstate zachováva štandard Jethro Tull. Aj keď na prvé počutie je to album, ktorý bude tým menej počúvaným a istotne sa nezaradí do vrcholnej tvorby autora.

Jethro Tull sú mojou životnou hudobnou láskou a vždy som ich rád počúval a objavoval nové a nové hudobné maličkosti, ktoré sa mi páčili vždy viac a viac po x-násobnom počúvaní. Nedá mi, aby som sa nepodelil o moje dojmy z práve vydaného albumu. Obal albumu vznikol na podnet Iana Andersona. Z jaskynných malieb vyobrazených severských bohov ho zaujala jedna, ktorá pripomínala flautistu na jednej nohe. Pri svojom dome odfotil skalu a spojením postavy s kameňom vznikol obal albumu. Mne sa obal nepáči, vedel by som si predstaviť v inej podobe, ale to je asi vec vkusu.

JETHRO TULL – RökFlöte

PREDSLOV:
Na začiatku mojej recenzie je nutné poznamenať, že texty piesní Iana Andersona (aj na predošlom albume The Zealot Gene) sú lepšie pochopiteľné ak poznáme pozadie jeho práce. Tentokrát na vysvetlenie použijem citát z wikipédie, lebo si netrúfam podať lepšie vysvetlenie spojenia škandinávskej tematiky s textami piesní a určite prečítanie pár riadkov nikomu neublíži.

Citát, wikipedia: “Na začiatku sveta existovala len priepasť  Ginnungagap medzi Niflheimom na severe, ríšou chladu a hmly a Múspellheimom na juhu, ríšou ohňa. V Niflheime sa nachádzala všetkopohlcujúca studňa Hwergelmir, z ktorej vytieklo dvanásť riek, ktorých voda stále zamŕzala. Na túto masu ľadu začalo pôsobiť teplo z Múspellheimu a z kvapiek vzniknutých z roztápajúceho ľadu povstal mrazivý obor Ymir. Súčasne s ním vznikla na mlieko bohatá krava Audhumla, ktorej mliekom sa živil. Tá však začala olizovať slaný kameň (alebo aj slanú ľadovú kryhu), prvý deň z ľadu vystúpili vlasy, druhý deň hlava a tretí deň celý muž, praotec   Asov Buri. Medzitým Ymirovi v ľavom podpazuší vznikol muž a žena, trením nôh o seba vznikol šesťhlavý obor  Thrudgelm. Buri nevedno ako splodil syna Bora, ktorý si vzal za manželku obryňu Bestlu, dcéru obra   Bolthorna a spolu splodili troch synov menom Odin, Vili a Vel. Tí videli ako sa z hermafrodita   Ymira rodia stále noví obri a preto sa rozhodli zabiť jeho i jeho potomkov. V krvi zabitého praotca obrov sa utopili všetci obri až na Thrudgelmirovho syna Bergelmiho a jeho ženy. Mŕtve telo odtiahli Borovi synovia doprostred Ginnungagapu a začali z neho tvoriť svet. Z jeho mäsa vytvorili krajinu, z kostí hory, z krvi moria a rieky, z vlasov stromy a z mozgu oblaky. Do svetových strán postavili škriatkov nazývaných Ausbui, Westra, Sudre a Nord, a z Ymirovho obočia vytvorili múr chrániaci svet ľudí pred obrami. Nakoniec vyzdvihli na nebo jeho lebku a do nej uschovali ohnivú iskru z Múspellheimu čím stvorili Slnko. Ľudia vznikli tak, že keď   Odin, Vili a Vel prechádzali po morskom pobreží narazili na vyplavené stromy, vdýchli im život, prvý muž sa volal Ask (“jaseň”) a prvá žena Embla (“jiva”). Jeden z bohov im vdýchol život, druhý im dal rozum a pohyb a tretí podobu a zmysly. Potom sa bohovia odobrali do Asgardu, ktorý spojili s Midgardom, svetom ľudí, dúhovým mostom nazývaným Bifröst.”

Z prečítaného textu vidíme, že zmýšľanie ľudí, ktorí žili dávno pred nami, bolo naozaj rozprávkové a nereálne videnie stvorenia sveta a žitia je iba fantáziou. Preto aj Ian Anderson sa v textoch vyhýba reálnemu deju a popisuje skôr všetko obrazne a náznakovo. Vychádza pritom z naštudovaného materiálu, ktorý mal k dispozícii. Bolo 9 svetov a rôzni bohovia, množstvo legiend a bájí. Stvorenie muža a ženy z obra Ymira a následne vznik života… Vyznať sa v tom a dať do textu piesní odkazy na všeličo možné je naozaj problém a tak sa nedivím, že veľakrát sú slová nepochopiteľné a patrilo by sa lepšie vysvetlenie. To môže samozrejme urobiť iba autor, my sa musíme zorientovať sami. Neverím však, že niekto pochopí texty a všetko niekomu z poslucháčov zapadne do poslednej frázy a rýmu básnika Iana Andersona.

Po hudobnej stránke sú to Jethro Tull, veľa hudobných motívov, nápadov, rytmov všemožného druhu. Množstvo variácii aranžmánov, niekedy prekvapivé hudobné postupy. Spev Iana Andersona ponúka to isté frázovanie, ale už to nie je to, čo kedysi. Dravosť v hlase a neústupčivosť nástojčivosti a dramatičnosti už môže byť iba zbožným prianím. Je to album po melodickej stránke pekný, uhladený a nápaditý. O tom, či autor Ian Anderson po toľkých rokoch skladania a v 23. štúdiovom albume v poradí vykráda sám seba nechcem viesť polemiku. Aj keď sa to zdá isté na prvé počutie, čo neskôr spomeniem v recenzii.

1. Voluspo 3:43
Prvá skladba začína sólovým dýchaním ženy a ozve sa stará islandčina z roku 1100. V druhej polovici skladby je tento text preložený do angličtiny a Ian Anderson sa vyjadril, že ho zámerne použil s konštatovaním, že nemusel riešiť autorské práva. V piesni sa spomína dávny bájny svet obrov v Yore, kde žil Ymir a nebolo ešte ani more, ani morské vlny, piesok a zem ešte tiež nebola. Text je naozaj ako z roku 1100 a vyjadruje neznalosť a mystickosť vnímania sveta. Ian Anderson vravel, že tentokrát texty písal ako poéziu napriek tomu, že veľmi nehodlá tomuto štýlu písania slov. Skladba ma príliš nezaujala a myslím si, že jej vloženie na úvod albumu bol iba preto, aby nás vtiahol do islandskej atmosféry a umiestnil piesne do severského prostredia. Mimochodom aj záver albumu patrí dýchaniu a tým sa kruh skladieb a pocitov uzatvára. Skladba sa nesie v pokojnom duchu, všetko je akoby postavené na dominujúcej flaute a spev ( skôr hovorené slovo) je veľmi málo výrazný, bez iskry a napätia. Je to veľmi slabý spev, myslím tým intenzitu hlasu a tento výraz sa nezmení počas celej hracej doby albumu. Hudobný znalec určite si všimne zafarbenie gitár, bice nástroje, flautu a mnoho iných maličkostí počas trvania skladby. V mojom ponímaní trvalo neskutočne dlho monotónne dýchanie a recitovaný islandský text (1:05 min) a skladba, hoci má peknú melódiu a svojou melanchóliu vnáša zaujímavý pocit do mojej duše ma sklamala a myslel som si, že budem počúvať omnoho údernejšiu a zaujímavejšiu skladbu. Úvodná pieseň sa rozohrá po 1:30, všetko do seba zapadá ako hodinky a hudobníci hrajú na jednotku. Flauta nestráca dominanciu a počas 40 sekúnd, ktoré ostávajú do konca skladby je ako je zvyklé v tvorbe Jethro Tull množstvo prechodov, spústa aranžovaných pár sekundových kundrliniek a znovu sa dá pre skúseného poslucháča nájsť množstvo skrytých diamantov v nástrojovom obsadení a rytmike. Bohužiaľ všetko je podriadené slabo hovorenému/spievanému textu a tak skladba vyznieva trošku rozpačité, aj keď štandartne je dobrá. Text v islandčine nahovorila Islanďanka menom Unnur Birna, Anderson s ňou predtým spolupracoval na jej projekte. Kapela hrá tak silno, ako jej Ian Anderson pri mixovaní dovolí. Samozrejme je to na škodu celému albumu a je to najvýraznejší zásah do vyznenia všetkých piesní.

2. Ginnungagap 3:49
Stvorenie sveta, zopakujem citát, lebo si to určite nikto nezapamätal. wikipédia: “Na začiatku sveta existovala len priepasť  Ginnungagap medzi Niflheimom na severe, ríšou chladu a hmly a Múspellheimom na juhu, ríšou ohňa…”
Text piesne sa znovu zaoberá obrom Ymirom, ktorý je v severskej mytológii označovaný ako obojpohlavný je predkom všetkých obrov. Prvé vzniknuté telo z Ymira, muž a žena, ktorí sa prebúdzajú do nového sveta, ktorý treba urobiť. Je to text plný výziev a zrodu všetkého možného od obrov, bohov, zrady, púští atd. Použijem dve slová z textu, ktoré asi najviac vyjadrujú môj pocit z textu piesne: predpôrodný stav. Pieseň po hudobnej stránke viac tlačí na dominanciu flauty a viac sa skláňa pred hudobným motívom a je lepšia ako úvodná. Tiež sa prejavujú klávesy na ktoré hrá John O’Hara a uvedomujem si, že práve preto sa mi zdá zvuk Jethro Tull príliš uhladený. Dlhá, viac ako minútová predohra a potom spev Iana Andersona. Znovu však pod čiarou a určite by bola skladba zaujímavejšia ak by spev bol dynamickejší, viac precítený a dramatický. Nuž ale čo si môžeme želať u 75 ročného pána, ktorý spieva celý život a už je evidentné, že nemôžeme čakať zázraky. Ginnungagap bol prvý singel z albumu, vyšiel už v januári 2023 a je tiež inšpirovaný obrom Ymirom, ktorý sa zrodil z jedu, ktorý kvapkal z ľadových riek nazývaných „Elivagar“ a žil v prázdnote bez trávy.

3. Allfather 2:46
Tretia skladba je prvou, ktorá sa mi z počúvaného albumu páči. Je to ten Jethro Tull, ktorý mám rád a som rád, že ponúkli takúto skladbu. Živá, pestrá a nápaditá. Celá kapela hrá rytmicky dobre, niet tam jedinej chybičky. Množstvo zvratov a hudobných farieb, množstvo nápadov a pestrosť tak typická pre Jethro Tull. Páčia sa mi bicie Scotta Hammonda, gitara Joe Parrisha Jamesa (narodený v roku 1995) . V tejto piesni už sa Ian Anderson otázkou obracia na otca (Allfather) a pýta sa ako môže pomôcť a ako ho má chápať (čítať). Slová skladby nás posúvajú ďalej do reálnejšieho sveta, ktorý bol stvorený. Pravdu povediac nechce sa mi pátrať po významoch slov a je mi to vcelku jedno. Otázka severských náboženstiev a mytológii ma nezaujíma, slová piesne preto vnímam iba okrajovo a skôr sa venujem hudobnej zložke. Sám Anderson povedal, že texty piesní nie sú dejom a nenaväzujú na seba. Je to z toho dôvodu, že taktiež táto téma, ktorú si zvolil nie je mu blízka a zrejme sa chcel vyvarovať omylov. Text sa rýmuje a je to naozaj ako poézia. Rád zaraďujem pieseň do kolónky: dobré, počúvateľné.

4. The Feathered Consort 3:40
Štvrtá pieseň je vystavaná postupne a má stále stúpajúcu orchestrálnu predohru, vyznieva skôr ako návrat do nádvorí kráľovského hradu v starom Anglicku. Po nástupe Andersonovho spevu, ktorý je tentokrát spevnejší a dynamickejší sa skladba pretvára do rockovej podoby. Opakované zmeny tempa, a nástup elektrických nástrojov trošku rozbíjajú temporytmus, ale nedá sa povedať, že by skladba sklamala. Je v nej nápadov na tri ďalšie piesne a páči sa mi fáza v strede piesne, kde Anderson spieva za výrazného doprovodu klávesov. Priznám sa, že tentokrát pri texte končím a nechápem nič z toho, čo je počuté. Album o severských bohoch a pri texte spomenutá „parížanka“, „cigareta“? Čo tým chcel básnik povedať? Možno silu ženskej krásy v zmysle ovládania mužov? Je tu zrejmý odkaz na Nilfheim (jeden z deviatich svetov) a zlého pána Zeme ľadu Nidhögga a orla, ktorý každý deň zletí a napadá pána Zeme ľadu (draka, alebo hada). Vidíte ako je ťažké orientovať sa v texte piesne, lebo bližšie informácie sa iba ťažko získavajú a text je iba informatívny.

5. Hammer On Hammer 3:09
Flautová skladba, ktorá začína ako na kráľovskom dvore v dávnych časoch. Zrejme flauta evokuje tento pocit, hoci je text znovu skôr hovorený ako spievaný. Citlivý vklad nástrojov sa rozbehne v refrénovej časti a kapela evidentne zrýchli. Prvýkrát počas celej počúvanej platne. Avšak všetky nástroje sú zvukovo podriadené znovu slabému spevu a piesni chýba tak želaný dravý náboj. Sólová gitara nového gitaristu skupiny Joey Parrisha Jamesa sa snaží prebojovať dopredu, ale Ianov hlas ju nepustí. Toto je pieseň nabitá silnými slovami a spomínajú sa veľké planéty Saturn a Jupiter. Mne dáva zmysel slovo Ragnarök a Volvö.

Citát, wikipédia: “Ragnarök (v preklade údel bohov) je v severskej mytológii označenie pre koniec sveta, zánik bohov, poslednú bitku mocností dobra a zla. Podľa legendy má svet byť opäť obnovený, pretože prežije osem dobrých bohov a jeden ľudský pár, ktorý sa pred nebezpečím ukryje v kmeni stromu Yggdrasil.”

Slová v texte „White nights 1992“ sú odkaz na ruský film Biele noci podľa románu Fiodora Michajloviča Dostojevského. Režisérom bol Leonid Alexandrovič Kvinikhidze. Anderson zrejme film videl a názov použil v texte skladby. Tento film natočený podľa Dostojevského novely sa časovo posúva do súčasnosti. Práve zmienka o tomto filme navonok približuje skladbu Hammer on Hammer k agresii Ruska na Ukrajine a Putinovi. Myslím si, že to je hlavné posolstvo tejto piesne.

6 . Wolf Unchained 4:58
Zavíjanie vlkov. To si viem predstaviť niekde na severe a s tým spojená aj hrozba napadnutia týchto predátorov. Nespútaný vlk však napriek hrozbe ostrých zubov sa počas skladby premení na plemená psov : malinois, tervueren a groenendael. Andersonovi zrejme nerobí veľké prekážky pôvod psov v Belgicku a vznik plemien v 19. storočí. Spomínané psy sú všetky známe pod označením belgický ovčiak. Preto možno ani ja veľmi neverím jeho textom v súvislosti s bájnou severskou tématikou. Možno iba vyjadril svoju náklonnosť k tomuto plemenu psov a hodilo sa mu do textu. Spieva o oddanosti psov pri jeho nohách keď spí, ale neodpustí si v posledných slovách spomenúť „mŕtvolu poštára na…“ radšej to nenapíšem. Nuž čo, žart, alebo náznak niečoho, čo som nepochopil? Po hudobnej stránke mi skladba pripomína starých dobrých Jethro Tull a pokojne ju zaradím do tých lepších na albume. Dosiaľ som to urobil pri skladbe Allfather a teraz zaradím Wolf unchained. Neviem, ale viac dynamickejšie a rezkejšie skladby sa mi páčia viac ako tie rozjímajúce, pokojnejšie a zaspatejšie. No tých lepších je akosi poskromne a o to je viac flauty v piesňach.

7. The Perfect One 3:51
Otváracia skladba druhej strany LP. Pokojná, pekná melódia, ktorá je obalená vzletnou gitarou a klávesami, ktoré podmanivo dopĺňajú Andersonov slabý spev, ktorý je zdá sa najväčším bolehlavom novej platne. Nápady sú ako z mladosti, síce oklieštené poznaním už dávno zacyklovaných postupov v hudbe Jethro Tull. Hlas Iana Andersona tlačený stále do popredia a potláčajúci prejav skupiny sa stáva šablónou a vytvára pocit, akoby som stále počúval tú istú pieseň s malými obmenami. V piesni sa spomínajú mužské mená, dvojice, priatelia s osudovou príťažlivosťou a grécky boh Adonis (boh plodnosti), ale v podstate neviem koho Anderson myslel pod pojmom „perfect One“.

8. Trickster (And The Mistletoe) 3:01
Teraz mi znie v ušiach doteraz najlepšia skladba albumu. Odpichnutá, elegantná vec. Nič tu nie je navyše a údernosť kapely sa zvýšila po odstránení hlasného klávesového doprovodu. Konečne dostala zelenú Jamesova gitara a ten ju patrične vybudil. Škoda len, že sa nepriblížil dravosti piesne Aqualung, alebo Locomotive Breath. To by skladba vyznela omnoho lepšie a určite by oslovila viac poslucháčov. Nie je to však hudobný počin na zabudnutie a určite bude hrávaná na koncertoch JT. ak budú nasledovať. V tomto prípade (ale aj ostatných skladbách) sa text skladby navidomoči rýmuje a je myslím si na hony vzdialený severskej bájnej minulosti. Možno to má spojitosť s nejakým príbehom, keď navonok žartovný a neškodný čin vyústi do rozsiahlych následkov zrady, zloby a nenávisti.

9. Cornucopia 3:53
Nádherná dojímavá skladba. Viac ako zapamätateľná melódia v akustickom podaní, flauta, klavír, gitara. A tentokrát skvelý Andersonov spev. Už iba rolničky, zmena textu a môže to byť vydané na albume JT Christmas No. 2, ak nejaký bude. Dlho, predlho znie iba melódia bez spevu, až si človek myslí, že to bude orchestrálka bez spevu. Nie je to tak a neboli by to Jethro Tull, keby v závere neponúkli rýchlejšiu verziu. Pekné, ba priam skvelé, páči sa mi to. Pieseň o práci, plnej a dobrej úrode o farmárčení. Ale nakoniec v posledných slovách textu spomenutá farmárova žena a spomenuté klamstvo. Neviem prečo a nie je to prvýkrát. Zdá sa, ako by tam zrazu bolo vtisnuté slovo, ktoré nemá v kontexte piesne význam, alebo je to práve najdôležitejšie?

10. The Navigators 4:27
Znovu rýchlejšia skladba s dominújúcou flautou a gitarou v závese. Celkom dobrá pieseň, ktorú vydali tiež ako singel. Zdá sa mi, že by mohli byť bicie viac vpredu, lebo sa strácajú a najviac sú počuť činely. Údernosť zabíja slabý spev, ako som spomínal už viackrát. Páči sa mi však Parrishova gitara, možno mohol používať viac efektov, aby sa odlíšil v jednotlivých skladbách. Myslím si, že táto pieseň je vyslovene o vikingoch a ich výpravách. Pojednáva veľmi mierne o ich živote, cvičení, plavbe na mori, rabovaní a plienení a následne o návrate domov. Anderson spomína, že mal na mysli nórskeho boha Njorda (boh bohatstva, plodnosti, námorníkov a mora). Vedel by som si predstaviť omnoho razantnejší mix, aby neznelo všetko tak ľúbivo a mierne. Dopredu bicie, kopák a prechody, dravejšia gitara a basa v dominancii. A agresívnejší spev Iana Andersona. Ak by to malo viac života a živočíšnosti a nástroje by boli inak zmixované bola by to asi pecka vhodná na viacnásobné počúvanie.

11. Guardian’s Watch 3:30
Flauta začína akoby hrala klasickú skladbu. Melódia mi pripomína nejakú známu vec z nášho prostredia. Celkom romantický a atmosférický úvod. Potom sa razantne pridá celá kapela a snažia sa o hudobný doprovod Andersonovho spevu. Tentokrát to všetko vnímam ako chuť pretaviť úderný rytmus kapely nad pokojný Andersonov spev, ale výsledný mix to znovu zabíja. Hlas je vpredu o konskú dĺžku a hoci sa všetci snažia presadiť, je to márne. Márne sú prechody bubeníka a márne sú gitarové riffy. Už známe a počuté stop – timy, zmeny tempa a zmeny aranžmánov neprekvapujú a krvopotne sa prebíjam celou piesňou až do konca. Je to všetko uhladené a také, aby príliš nerušilo pri nedeľnom obede. Už ma ani vcelku neprekvapuje, že v texte sa z vikingského stážcu hore na skale nad rozľahlou pláňou, dostávam sa k sex symbolu tridsiatych rokov, herečke Mae West, k tanku MKVIII a k poslednej bitke Ragnaröku. Tu sa v spojitosti s textom piesne a významom spomína aj boj anglických pilotov počas 2. svetovej vojny pri obrane vlasti.

12. Ithavoll 4:00
Znovu flauta v úvode, potom príde razantná gitara a pieseň sa rozvláčne nesie na vlnách poznania, že už nebude nič nové. Ale predsa. Objaví sa ženský hlas z prvej piesne albumu a zrazu to žije. Život a krásna hudba. Konečne prichádza niečo nové a zaujímavé. Dokonca aj kapela po prvýkrát znie dobre a spoľahlivo sa vrýva do piesne. Určite najlepšia pieseň albumu. Musel som čakať nekonečných 40 minút na tento počin? Pieseň sa mi veľmi páči a končí dýchaním ako na začiatku albumu. Znovu počujem starý dávny jazyk v podaní Unnur Birny a anglický preklad spievano/hovorený Andersona. Je to veľmi dobrý záver albumu a oživenie, ktoré bolo tak nečakané. Citát: “Iðavöllr (stará nórčina Iðavǫllr, možno „nádherná pláň“) je miesto, na ktoré sa dvakrát odkazuje vo Völuspá, prvej básni v Poetickej Edde, ako na miesto stretnutia bohov.”

ZHODNOTENIE:
Vypočul som si album viackrát a môžem napísať, že prvýkrát to bolo nemastné – neslané a nedokázal som počúvať celé piesne bez preskakovania ich záverov. Bolo to preto, lebo som rýchlo chcel poznať všetky piesne. Sám seba som sa pýtal, či som urobil dobre a LP si kúpil. Po druhýkrát som pochopil, že mi veľa z albumu znie ako jedna pieseň, ktorá sa síce málokedy zmení, ale minimálne rozdiely tam sú. Po viacnásobnom počutí viem, že sa nič nové neudialo a nič sa nestane ak album počuť nebudete. Je určite určený tým vytrvalcom, ktorí to s Jethro Tull ťahajú od prvej chvíle ich vzniku a zažili v reálnej dobe ich najväčšiu slávu? Patrím k nim a viem, že zrejme príde ešte jeden album (podľa slov IA) a potom bude koniec vydávania nových piesní. Takže som rád, že RökFlöte je tu. Po textovej stránke je to asi nedobrý počin. Ísť do témy, ktorá je vo všeobecnosti veľmi málo známa a nemá šancu osloviť skoro nikoho z inej časti sveta okrem Škandinávie? Je jasné, že Anderson všetko nemyslí dôsledne a určite nie lokálne na Škandináviu, ale premieta slová piesní aj do súčasnosti a vždy v jeho texte bolo nejaké šibalstvo, ktoré sa vysvetľovalo všelijako.

Ian Anderson má už svoje roky a jeho spevácky prejav nie je dobrý (aj keď by som si želal, aby to bolo naopak). Preto poslucháč môže vnímať spev ako „spevavé“ hovorené slovo. Je škoda, že v „spiacom albume“ oživenie priniesla až posledná pieseň pridaním islandskej speváčky. Po odchode Floriana Opahleho prišiel do kapely Joe Parrish, ktorý už hral aj na predošlom albume. Florian odišiel preto, lebo sa chcel venovať svojej rodine a už nechcel chodiť na koncertné turné (v JT bol asi 15 rokov). Kapela znovu nahrala album tým istým spôsobom ako predošlý. Autor hudby a textu Ian Anderson poslal svoje demo nahrávky ostatným hudobníkom. Pridal k nahrávkam aj svoje pripomienky a predstavy ako by to malo vyzerať. Kapela sa neskôr stretla v štúdiu a chlapci, ktorí si jednotlivé skladby nacvičili doma ich spoločne hrali. V skladbách sa prejavila tvorivosť jednotlivých hráčov a svoje party, alebo aj celok sa finalizoval v nahrávke v štúdiu. Je tu aj konštatovanie, že boli obozretní a kvôli covidu dbali na svoje zdravie, takže tých stretnutí zrejme nebolo veľa. Potom pri stereo mixe Ian Anderson pridával overduby (technický postup pri nahrávaní hudby, kde nástroj, alebo spev sa nahráva do jednej stopy a potom sa použije vo výslednom mixe), alebo upravoval už nahrané nástrojové party. V tejto súvislosti znovu pripomeniem moje slová z predošlej recenzie, ktorú som písal na The Zealot Gene. Neviem si predstaviť, že by mladý Parrish urputne bojoval za výraznejšiu a hlasnejšiu gitaru v nahrávke a vyhral by vzájomný duel s Andersonom.

V súvislosti s novým albumom Jethro Tull, ktorý vyšiel iba 15 mesiacov po The Zealot Gene a je 23. štúdiovým albumom skupiny možno povedať, že je dobré, že ho vydali. Je to pocta novodobej formácie okolo srdca skupiny Iana Andersona. Prečo by kapela ak má pocit, že tvorí stále niečo dobré , čo osloví poslucháčov nám ich prácu neposkytla! Ian Anderson sa vyjadril, že ešte má v pláne vydať ďaľší album, nuž verme, že bude lepší ako tento.  V ušiach mi znie rýchla charakteristika albumu: veľa flauty, potlačený zvuk kapely voči nudnému a jednotvárnemu spevu Andersona. Málo dravosti a málo dynamiky. Album vyšiel v rôznych vydaniach na rôznych nosičoch a určite je zaujímavá priestorová verzia 5.1. Možno si ju časom aj ja sám vypočujem. V limitovaných špeciálnych edíciách sú aj disky s demo nahrávkami. Na záver už iba pripomeniem dobré veci: v piesňach nájdete veľmi veľa krásnych hudobných motívov, pekné a dômyselné melódie a skvelé hráčske výkony.

Spočítam to: u mňa 2 hviezdičky z 5.

JETHRO TULL:
Ian Anderson (flauta, harmonika, gitara, mandolína, spev)
Joe Parrish James (gitara, mandolína)
John O’Hara (organ, klavír, klávesy, akordeón)
David Goodier (basgitara)
Scott Hammond (bicie, perkusie)

NOTES:
Nahrané: Western Audio Studios, Swindon.
Mastering: Nick Watson
Mix stereo: Ian Anderson
Mix 5.1. Dolby Atmos: Bruce Soord
Produkcia: Ian Anderson

Album: RökFlöte
Autor: Jethro Tull
Žáner: Rock
Vydavateľstvo: Inside Out Music
Rok: 2023
Formát: LP, vinyl 180
Počet skladieb: 12
Zdroj: LP, Inside Out Music – IOM662