Vyplazený jazyk s očami navrhol v roku 1970 John Pasche, vtedy študent RCA za 50 libier, logo bolo použité na vnútornom obale LP Sticky Fingers (Lepkavé prsty). Logo je fantastické a pravdivé, má v sebe celý búrlivý a obrovský svet Rolling Stones. Niekde som ho znovu videl a prilepilo sa… A tak raz som ráno podišiel k môjmu regálu s LP platňami, ticho sa zadíval. Rozhodnutie bolo jasné skoro okamžite. Dnes to budú Rolling Stones. Natiahol som ruku do sekcie označenej ako “ER”. Už dávno ma prestalo baviť krvopotné prehrabávanie LP kus za kusom pri hľadaní titulu, ktorý by mal neskoršie točiť sa a ničiť sa pri brúsení ihlou, ktorá ryje, ryje a robí zázrak – mení drážku na hudbu.

Prečo neskúsiť album Black And Blue, ktorý bol pri vydaní podcenený a ohovorený nepeknými slovami. Prečo si neprehrať Rolling Stones z roku 1976, keď po odchode Micka Taylora hľadali gitaristu do kapely a našli napokon Rona Wooda, ktorý je s nimi doteraz. Už si pomaly ani nikto nespomenie, že je najnovším členom Rolling Stones. To je dávnovek pomaly pred polstoročím a ja si to pamätám. Možno aj preto, že som v tom roku maturoval (boli to krásne časy). Pre mňa áno, ale pre Rolling Stones to nebolo zlaté údolie s rozkvitajúcimi rajskými kvetmi a bohatou úrodou. Chlapci sa potácali v ošiali drog, hlavne heroínu a nevedeli kam sa pohnú, lebo ich desaťročné skutočné podarené obdobie sa akosi strácalo v nenávratne. Kapela nebola zvlášť dovtedy usilovná, vydali album, koncertovali a potom si dali pauzu pre seba a svoje rodiny. Desať rokov uplynulo a strácali medzi sebou to priateľské zázemie, po období spoločného priateľstva, záujmov a spoločne trávených chvíľ. Kapela navzájom vyhorela a kontakty ochladli. Dvanásta anglická LP z roku 1974 vyšla 18. októbra s názvom It’s Only Rock ‘n Roll a bol čas na novú LP dosku.

Mick Jagger žil v New Yorku, Keith Richards žil vo Francúzsku na azúrovom pobreží, Bill Wyman dal prednosť Švajčiarsku a náš známy “dědek” elegán Charlie Watts si s obľubou zahral hocikde v pube v Londýne s kapelou, čo tam zrovna mala ” svoj deň”. Vrátil sa k svojim začiatkom, mal to rád a bavilo ho to. Neborák Mick Taylor, ktorý príliš nezapadol do partie po smrti zakladateľa skupiny Briana Jonesa, to nemohol zniesť a vadilo mu to. Kapela z Taylora urobila heroínového závisláka, pritom bol vegetarián a snažil sa zdravo žiť. Charlie a Bill nemali na jeho závislosti veľký podiel, lebo sami ostávali bokom, ale drogistická úderka Keith/Mick sa predháňala v usilovnosti. Pohár sa naplnil a Taylor pred natáčaním nového albumu v Mníchove koncom roka 1974 odchádza, aby robil vlastné projekty. Nikto nikdy presne nevysvetlil dôvody odchodu, sám Mick Taylor sa zaplietal do nejasných odpovedí, ale dá sa rozumieť, že nikdy nechcel byť členom Rolling Stones natrvalo, možno bolo príčinou sporné autorstvo piesní z posledného albumu. Ktovie?

Skupina si z ochodu melodického a talentovaného gitaristu nič nerobila a v decembri 1974 začína v mníchovskom štúdiu Musicland nahrávať vo štvorici prvé piesne pripravovaného albumu. Odchod na Vianoce k rodinám znamená obrat a rozhodnutie vyhlásiť v januári 1975 konkurz na nového gitaristu. Iba ako zaujímavosť uvediem, že na konkurze boli známe mená, možní nástupcovia Micka Taylora: Mick Ronson (David Bowie), Jeff Beck ( mal Jeff Beck Group), Peter Frampton (Small Faces), Rory Gallagher ( hviezda hviezd), Ron Wood (Small Faces, Jeff Beck Group), Jorma Kaukonen (Jefferson Airplane). Skončili v Mobile Studio v Rotterdame a skúšali gitaristov spôsobom, ktorý vyvrcholil vydaním LP. Gitaristi boli pozvaní na jam session, niektorí skúšali aj viac dní. Mick Jagger odporučil Wayna Perkinsa, ale páčil sa im aj Jeff Beck. Tomu sa však jaggerovci nepáčili a odišiel preč. Nakoniec bolo oznámené 14.4.1975, že druhým gitaristom sa stane Ron Wood. Na konečné prijatie si Ron Wood (stále ešte člen Faces) musel počkať. Skupina mala ohlásené letné turné po Amerike 1975, Ron s nimi hral a až potom po turné sa stal neoficiálnym stálym členom. Stálym členom Rolling Stones sa stal až po odchode Bila Wymana v roku 1993.

Ron Wood hral predtým v Jeff Beck Group a potom vo Faces s Rodom Stewartom. S Jaggerom a Richardsom sa už predtým veľmi dobre poznal, boli dobrými priateľmi, takže jeho nominácia nebola veľkým prekvapením. Nebol tak dobrým gitaristom ako gitaristi známych mien pred ním, ale zabrala chémia a hudobné cítenie Rona, ktorý zapadol do skupiny a bol s nimi ako doma. Čas ukázal, že to bola dobrá voľba a vydržali spolu až doteraz. Rolling Stones hudobne ochabovali a strácali svoj entuziazmus, ktorý ich dostal na vrchol obľúbenosti. Spočiatku boli protipólom Beatles a všetko sa im darilo. Nezabúdajme, že sa začali objavovať prvé žeravé uhlíky punk rocku a Ramones 23.4.1976 vydali svoj debutový album. Doba pre stálice pôvodného rock&rollu sa krátila a zrazu sa začali šíriť reči o dinosauroch, hoci mnohí si nové punk rockové trendy nepripúšťali. Predtým nastala éra disko hudby, glam rocku a Rolling Stones sa museli pohnúť dopredu. Lenže nevedeli ako, excesy Keitha s drogami na pokraji života a smrti a Mickove tápanie nič dobré neveštilo.

V rámci svojich rodín sa im darilo, rozrastali sa a narodili sa im deti. Drogové závislosti sa podpisovali viac a viac na ich tvorivosti, lenivosti a skladateľskej kvalite. Keith Richards bol veľakrát úplne mimo a nevedel čo sa deje. Za záchranu Jaggerovho života môžeme vďačiť jeho vtedajšej nikaragujskej manželke Biance. Bola Jaggerovou prvou manželkou (1971-1978), dôvodom rozvodu bola modelka a herečka Jerry Hall (známa z filmu Batman). Bianca neznášala Jaggerove drogy a jeho dopichané ruky. Bojovala aj proti Richardsovej závislosti na heroíne, pôvod všetkého zla. Keith a jeho vtedajšia žena Anita chodili na odvykačky, ale veľmi im to nepomáhalo. Mick Jagger riešil odpor svojej ženy proti jeho drogám škrtením jej súkromných financií, dával jej čoraz menej ( bola modelka a bola zvyknutá na prepych), ona pre istotu odpovedala tým, že dcérke Jade dávala do vane na hranie zlaté a platinové LP dosky svojho slávneho otecka. Jeho dcéra Jade je dnes matkou dvoch dcér menom Assisa Lola (1992) a Ambu Isis (1996). Bianca Jagger sa stala obhajkyňou ľudských práv v Amnesty International.

Vznik Rolling Stones

Viete vôbec ako hlboko do minulosti musíme zájsť pri Rolling Stones? Tipnite si a na chvíľu sa zamyslite. Ak sa niekomu zdá minulé storočie správny tip, má pravdu. Ak sa niekomu čírou náhodou zableskne v mysli rok 1961, má taktiež pravdu. To je nepredstaviteľné, 61 rokov! Píše sa rok 2022. V 61-om Mick dokončil gymnázium v Dartford Grammar School. Chodil tam aj zakladateľ The Pretty Things Dick Taylor. Mick Jagger sa prihlásil na vysokú školu, neskôr jeho prihlásenie zohrá životnú dôležitosť. Vo vlaku náhodou stretol Keitha Richardsa, ktorého poznal zo základky, ktorú spoločne navštevovali (anglická základná škola nie je deväťročná). V ruke zvieral pár platní svojich obľúbených amerických hudobníkov a dali sa do reči. Aj Keith mal rád americké rhytm&blues a ich spoločný záujem o hudbu znamenal odrazový mostík pre najznámejšiu rockovú skupinu sveta. Náhodným stretnutím dvoch bývalých spolužiakov vznikla ich spoločná hudobná cesta.

Keith a Mick snívali o tom, že sa raz stanú svetovými hudobnými hviezdami. Do cesty sa im priplietol blonďavý Brian Jones (28.2.1942-3.7.1969). Bol to mladík, ktorý sa pretĺkal životom svojským spôsobom a využíval (zneužíval) všetkých, ktorí sa mu priplietli do cesty. Brian mal hudobne vzdelaných rodičov, vedeli hrať na klavíri, otec hral na organe v kostole. Brian vedel hrať na klarinet, saxofón ( dostal ho ako 16 ročný), akustickú gitaru dostal ako 17 ročný. Brian sa z Cheltenhamu (tam sa narodil) presťahoval do Londýna a spriatelil sa s Alexísom Kornerom. U Alexisa v suterénnom Ealing Clube sa schádzalo množstvo začínajúcich hudobníkov. Brian Jones začal hrávať s budúcim spevákom skupiny “Manfred Mann” Paulom Jonesom v skupine The Roosters (Kohúti). Chcel založiť novú rhytm&bluesovú skupinu, podal 2. mája 1962 inzerát v Jazz News. Prvý sa ozval Ian Stewart, ktorý na klavíri hral od svojich 6 rokov. V juni sa pripojili Mick a Keith, s Brianom sa poznali už od apríla, zoznámil ich Alexis Korner (vtedy sa Brian Jones nechal oslovovať Elmor Lewis).

Tak ako spústa iných sa Brian a Mick učili hrať na gitaru a mysleli si, že dobyjú svet. Nakoniec sa naučili pár piesní, hlavne Chucka Berryho, Elvisa Presleyho a Bo Didleya. Keith a Mick, predtým ako sa mali zoznámiť s Brianom a Ianom, mali koncertovať v Alexisovom klube ako ”The Blue Boys”. V chlapčenskej skupine, ktorá skúšala doma u Boba a Allena, boli ešte Dick Taylor, Bob Beckwick a bubeník Allen Etherington. Lenže na koncerte účinkoval iba Mick a ostatní štyria vyšli naprázdno. To znamenalo aj rozpad “Blue Boys” po jedinom koncerte/nekoncerte. V klube často hrali a spievali budúce hviezdy anglickej hudby s Alexisovou kapelou, takže vystúpenie iba Micka Jaggera bez jeho priateľov nebolo nič nezvyčajné.

Rozpadnutie Blue Boys po neúspešnej akcii prihralo kamarátov zo školy do náručia elegána Briana Jonesa (inak už v 16-tich bol otcom so 14-ročnou dievčinou a v 18-tich si otcovstvo zopakoval). Skupina založená na základe inzerátu dostala názov podľa skladby jeho obľúbenca Muddy Wattersa – Rollin’ Stone Blues. Vznikli Rollin’ Stones (názov písaný s apostrofom). Stále nachádzam v histórii hudby meno Muddy Watters a dnes už len málokto vie, čo to bolo za chlapíka. Tak pre istotu preletím jeho meno a hudobný prínos do začínajúceho rock&rollového anglického ošiaľu.

Muddy Waters (McKinley Morganfield) sa narodil v roku 1913 a detstvo prežil pri meste Clarksdale v Mississippi. Od mladosti hral na ústnu harmoniku a gitaru piesne miestnych hudobníkov. V roku 1943 sa presťahoval do Chicaga a prvé nahrávky pre Columbia Records urobil v roku 1946. Stále hrával v baroch v černošskej štvrti South Side a začal zakladať svoje hudobné skupiny. V hlučnom krčmovom prostredí hudba často nebola dobre počuť a tak od roku 1944 používal elektrickú gitaru a zosilňovač. Naučil sa spievať silným hlasom, niekedy doslova kričal. V jeho skupine hrali všetci cez zosilňovače a boli v obsadení: bicie, basa, sprievodná gitara, klavír, ústna harmonika. Dnes sa jeho zloženie nástrojov dá definovať ako základ rockových skupín. Muddy Waters hral na slide gitaru a spieval bluesové piesne. Hudba to bola tvrdá, zemitá, vychádzala z ťažkého života černochov v Amerike. Priznám sa, že dnes by som ho počúval len so sebazaprením a nasilu, ale pre teenegerov, akými boli Brian, Mick a Keith na začiatku 60-tych, bola jeho hudba doslova životabudičom. Najznámejšie piesne Muddy Watersa sú Hoochie Coochie Man a I Just Want to Make Love to You. V roku 1958 bol Muddy v Anglicku a koncertoval. Jeho význam pre rockovú hudbu je obrovský a nezmerateľný.

Zakladateľ skupiny Rollin’ Stones Brian Jones, Ian Stewart, Mick a Keith začali svoju kariéru v známom klube Marquee 12.6.1962. Zaskakovali za bluesovú formáciu Alexisa Kornera “Blues Incorporated” a zahrali 16 skladieb. Na koncerte pomáhali aj Dick Taylor (neskôr Pretty Things) a Mick Avory (neskôr Kinks). Potom hrali v klube Ealing, odohrali tam 22 koncertov. V roku 1962 všetci traja bývali spolu v byte v Edith Grove v Chelsea. Keith nemal žiadnu prácu, bol vyhodený zo školy a Mick ich živil zo svojho školského štipendia (našťastie akože študoval). Brian sa len poflákoval a občas sa zamestnal. Vždy ho zanedlho z práce vyhodili. Brianov priateľ, ktorého mal iba zo zištných dôvodov, na jeho naliehanie kúpil elektrickú gitaru a zosilňovač. Keith potom celé dni cvičil na Brianovej gitare a učil sa hrať, lebo nič iné robiť nemohol. Briana medzitým znovu vyhodili z práce, lebo v práci kradol a chytili ho. V núdzi, ktorá nastala, zbierali staré vratné pivové fľaše a občas mali pár libier za koncerty so skupinou Blues Incorporated (kapela Alexisa Kornera). Nebolo to ľahké obdobie, bez peňazí, jedla, v špinavom a smradľavom prostredí, bez možnosti zmeny, hoci stále snívali o svetovom úspechu ich skupiny Rolling Stones.

V roku 1963 sa začala Beatlemania a zrazu nastal hľadačský boom nových skupín a talentov. Rolling Stones už januári 1963 mali vystupovať v TV, ale po skúške ich v televízii nechceli, lebo nezaujali. Zase sa musím vrátiť k Alexis Kornerovi, lebo ten získal nahrávaciu zmluvu a prestal hrávať v klube Marquee. Jeho uvoľnené miesto dostala kapela Rolling Stones. Nemali však basového gitaristu – po hľadaní sa ním stal Bill Wyman, pre to, že mal svoj vlastný zosilňovač Vox 130. Basovú gitaru si spravil sám. Poradil im Alexis Korner a bubeníkom sa stal človek s kamennou tvárou Charlie Watts, už vtedy veľmi dobrý bubeník, ktorý hrával po večeroch s bluesovou skupinou a mal zamestnanie v reklamnej agentúre. Charlie často vravel, že nemal čas učiť sa bubnovať, lebo ho viac zaujímalo oblečenie muzikantov a sám bol v obliekaní najlepším príkladom.

Po skompletizovaní Rolling Stones do počtu 6 mužov nastala rýchla cesta k úspechu. Skupina začala hrávať v londýnskych kluboch a postupne si získavala viac a viac poslucháčov. Odrazovým mostíkom sa stal hotel Richmond Station a následne Richmon Athletic Club. To už mali byť zanedlho Rolling Stones v rukách manažéra Andrew Loog Oldhama, ktorý sa bol na nich pozrieť 28.4.1963. Oldham a jeho priateľ Eric Easton dohovorili nahrávací termín pre prvý singel vo vydavateľstve Decca a pripravovali zmluvu. Prihovoril sa za nich aj George Harrison, a tak zástupca firmy Dick Rowe zmluvu podpísal. (Decca odmietla podpísať zmluvu predtým s Beatles, bol to osudný omyl).

Prvú nahrávku pre Deccu uskutočnili 10.5.1963 v štúdiu Olympic, nahrávanie bolo rýchle, za tri hodiny nahrali štyri skladby: Come On, I Want To Be Loved, Love Potion N.9 a Pretty Thing. Mick Jagger a Keith Richards už mali aké-také skúsenosti s nahrávaním v štúdiu. Predtým už nahrávali tri piesne v Sounds Studios (1962) a začiatkom roku 1963 v štúdiách IBC šesť skladieb, ale ich producenti Oldham a Easton nevedeli vôbec nič o nahrávkach piesní, boli prvýkrát v nahrávacom štúdiu. Pýtali sa zvukárov na veci, ktoré boli laické a svedčili o neznalosti prostredia a výroby . Mick Jagger dvojicu komentoval svojsky: ”Pár amatérov ide vyrábať hit!” Nech je ako chce, singel vyšiel 7.6.1963 a zo štvorice boli vybrané dve skladby; strana A : Come On, strana B: I Want To Be Loved. Singel sa dostal na No. 19 anglickej hitparády a znamenal pre Deccu, ale hlavne Rolling Stones odrazový mostík do ich úžasnej a dlhej diskografie. Samozrejme, dnes singel pôsobí inak ako v roku 1963, sú to mladí Rolling Stones, suroví, kostrbatí, nevyhraní a začiatočnícki. Ale nie je to zlé, dá sa to počúvať. Je to cover verzia piesne Chucka Berryho, dnes by ste asi ťažko spoznali spev Micka Jaggera. Pieseň má menej ako dve minúty.

Rok 1969 a roky 1974-1976

Prešlo viac ako 10 rokov od nahrávky prvého singla a skupina sa dostáva do obdobia albumu Black and Blue. Medzitým skupina skončila s Brianom Jonesom pre jeho drogovú závislosť po vydaní LP Let it Bleed (1969). Oznámili mu, že už s nimi nepôjde na americké turné plánované na november 1969 a nebude členom Rolling Stones. Zanedlho našli Briana Jonesa utopeného v bazéne na svojej farme Cotchford. Bolo to v noci z 2.-3. júla 1969. Mal 27 rokov.

Druhým gitaristom sa stal po Brianovom vyhodení Mick Taylor (člen Mayallových Bluesbreakers). Brian Jones cítil po príchode manažéra Oldhama, že nie je hlavným členom skupiny, ktorú založil. Vodcami a skladateľmi sa stali Mick a Keith. Skupina sa hudobne odklonila od bluesu, ktorý preferoval. Jeho prínos bol na začiatku obrovský, ale postupne sa vytrácal a po jeho problémoch s drogami a následným nezáujmom a nestálosťou sa stal bremenom. Brianov náhradník Mick Taylor vydržal v skupine až do nahrávania Black and Blue. V odchode gitaristu sa rok 1969 a 1974 dajú porovnať. Rolling Stones si vytvorili svojský zvuk a svoju techniku hrania, kedy Keith Richards a Brian Jones hrajú svoje party v piesňach spoločne, ale často si gitary striedajú a raz hrá riff/sólo niektorý z nich. To isté platilo aj u Micka Taylora, a tak náhrada za druhého gitaristu nebola jednoduchá.

Skladby z LP dnes vyzerajú zábavné, rozšafné a je to všehochuť reggae, bluesu, funky, rock&rollu, rocku. Každá skladba je svojská a žiadna z osmičky nie je podobná inej skladbe z LP. Osem skladieb je málo, album trvá viac ako 40 minút, niektoré z nich sa zdajú byť dlhé a umelo natiahnuté. Nahrávka je čistá, perfektne zvukársky urobená (hovorím o pôvodnom vydaní 1.st. press). Remaster reedície technikou “1/2 speed” musí byť ešte výrazne lepší. Mne sa nezdajú piesne nedokončené, album mi nepripadá slabý a rozpačitý, tak ako vtedy písali rôzne hudobné časopisy a LP Rolling Stones kritika zosmiešnila. Práve tým, že vznikal počas hľadania nového gitaristu a kapela skúšala napríklad Roryho Gallaghera tri dni na jam session, sa tu objavujú nové rytmy a zvuky, ktoré dovtedy Jaggerovci nepoužili. Výroba bola na skupinu príliš dlhá, naťahovala sa a nahrávky vznikali postupne v rôznych štúdiách, taktiež sa mixovalo na rôznych miestach. Nový člen skupiny Ron Wood hrá iba na dvoch skladbách LP.  Vydanie LP platne bolo spojené so škandálom. Modelka Anita Russel sa objavila na bilboarde so zviazanými rukami a nohami. Bola evidentne dobitá a posiata modrinami po celom tele. Časopisová reklama obsahovala podobnú scénu, na koláži sú vidieť obidve verzie. Ozvali sa nespokojné ženy bojujúce za ľudské práva a problém bol na svete.

Rolling Stones – Black and Blue (1976)

1. Hot Stuff 5:21
Sólová gitara: Harvey Mandel
Perkusie: Ollie Eugene Brown
Klavír: Billy Preston
Tak toto je horúca vec aj po desaťročiach. Dokázali dať teplé, slnečné, tyrkysom sfarbené karibské pláže a more do nesmrteľnej skladby. Jamaiské slnko, všetky vône a chute nádherného ostrova sa premietajú do vzdušnej odviazanej piesne. Čo na tom, že sa riff (inak vtedy hlúpy, ľahký a nedokončený) hrá stále dokola až to prestáva každého baviť. Na sólovke je sólistom Harvey Mandel, v spolupráci s Keithom vytavárajú veľmi dobrý gitarový zvuk. Má to čaro jednoduchosti, perlete skviacej sa na rukoväti dýky. Skladba bola mierená na diskotékové parkety, ale ja si ju z tej doby nepamätám. Zrejme nikdy som na ňu netancoval. Hneď od prvého momentu mi napadlo, že Charlie Watts skvele dotvára rytmus skladby cinkaním a búchaním na rôzne malé bubenícke inštrumenty/perkusie. Teraz už viem, že to robil Ollie E. Brown a má môj obdiv. Tak nádherne a jednoducho spestriť vcelku nudnú skladbu je zázračná práca. Billy Preston (tiež známy zo spolupráce s Beatles) je živou vodou a klavír pod jeho rukami spieva. Sólovú gitaru v tejto skladbe výborne zvláda Američan narodený v Detroite Harvey Mandel (1945) ( hral v Canned Head /aj vo Woodstocku/ a neskôr s Johnom Mayallom v Bluesbreakers). Harvey skladby nahral v rámci jam session/ konkurzu na gitaristu Rolling Stones za odišlého Micka Taylora.

V tejto skladbe je, samozrejme, dominantný hlas Micka Jaggera, ktorý svojím nezameniteľným frázovaním a prenikavým spevom pláva na melódií famóznym spôsobom. Pieseň má náladu, ktorá sa dá rozdávať po veľkých kusoch. Charlie Watts bubnuje tak, ako by to robil asi každý bubeník. Nešpekuluje, nevytvára biciu zvukovú stenu, ale jeho údery na biciu zostavu sú striedme, presné a činelou pridá akcent vždy tam, kde by tresol aj najväčší bubenícky amatér. Zrejme si to málokto uvedomuje, ale on je tiež (bol) skrytým drahokamom stounovského dlhého úspečného bytia na hudobnej scéne. Jagger v texte stále skloňuje Hot Stuff/horúce veci, raz je to málo horúcich vecí, ktorých nikdy nie je dosť a nemôže sa ich nabažiť, inokedy je to hudba, ktorá je skvelá a vždy ho rozhýbe. Spomenie i Jamaicu, kde slnko spôsobí divy, asi vie o čom spieva. Nebol som tam, neviem posúdiť, ale verím mu.

2. Hand of Fate 4:28
Sólo na elektrickú gitaru: Wayne Perkins
Perkusie: Ollie Eugene Brown
Klavír: Billy Preston
Skôr ako začnem písať o piesni Ruka osudu spomeniem gitaristu Wayna Perkinsa, tiež konkurzistu na miesto M. Taylora. Perkinsa dohodil slowhandový Eric Clapton. Wayne Perkins pochádzal z hudobníckej rodiny, na gitaru vedel hrať ako 6-ročný, od 15 rokov už hral profesionálne v nahrávacom štúdiu v Birminghame a o rok neskôr hrával v miestnych skupinách po baroch. Na slávnom priekopníckom reggae albume Boba Marleyho & Wailers Catch and Fire tajne prehral gitaru Petra Tosha v troch skladbách. Wayne Perkins v rozhovore spomenul, že počas skúšania a jamovania s Rolling Stones veľmi nebol pri zmysloch a z nahrávania piesní z albumu si veľa nepamätá, skôr to, že alkohol a drogy boli vždy na zosilovačoch. Kapela ako som spomínal nahrávala pôvodne v Mníchove, mala to byť rýchlovka, ale nahrávanie bolo pozastavené a pokračovali v holandskom Rotterdame. Text piesne je situačný, dejový a má zmysel. Ruka osudu /Hand of Fate doľahne na speváka (Micka) ťažkou a neriešiteľnou silou, pretože zavraždil človeka, barmana, násilníka, ktorý sa nepekne a zle správal k jeho bývalému dievčaťu. Dnes je mi ťažké veriť, že na sólovú gitaru nehrá Keith, ale Perkins. Vidím Keitha na koncerte ako vypaľuje riff skladby v pokľaku a len tak brázdi struny na gitare. Neuveriteľné, ako je skladba živá, atmosférická a jednoduchá v aranžmáne. Nič svetoborné netreba hľadať. Je to dnes výnimočný drive skupiny. Jeden nemenovaný kritik hlásil v roku 1976: “Zbytočný album Rolling Stones.” Vôbec to tak nie je. Dnes aj táto skladba patrí podľa mňa medzi tie najlepšie.

3. Cherry on Baby (E. Donaldson) 3:54
Organ: Nicky Hopkins
Čerešnička je dobrôtka s okúzľujúcim nádychom a nemá ani známku po červivosti. Ak sa skvie ešte na dlani pekného dievčaťa niet pochýb, že je to krása. Tak na mňa pôsobí táto skladba. Úsmev, radosť, dobrá nálada, život sám. Cherry/Čerešňa je samozrejme v Jaggerovom poňatí dievča, ktoré ho nemá a potom má rada. Správa s k nemu zle a on sa pýta, či vie, že on ju miluje. Zamotaná pieseň so zamotaným textom, ale výnimočne dobre nahraná, každý nástroj priezračne nasnímaný. Tým, že kapela dodala vo všetkých nástrojoch iba kratučké hudobné elementy je u mňa táto pieseň pri počúvaní sviatkom. Mám pocit, že by som sa v hociktorej časti mohol pridať a vôbec by som skladbu nepokazil. A to je priam zázrak.

Jediná pieseň, ktorá nemá hlavičku Rolling Stones, pochádza od Erica Donaldsona (napísal ju v roku 1971). Je v rytme reggae a iba na tejto piesni a ešte v skladbe Hey Negrita hrá Ron Wood. Organista Nicky Hopkins už nie je medzi nami. Zomrel 6.9.1994, mal 50 rokov. Hopkins bol pri Rolling Stones už od ich veľmi dobrého albumu z roku 1967 Between the Buttons (na albume je zopár neskutočne dobrých piesní) až po Tattoo You z roku 1981. Zúčastnil sa na niektorých koncertných šnúrach, ale mal veľmi podlomené zdravie už od malička (Crohnova choroba/ochorenie čriev) a bol viacmenej štúdiovým hráčom. Spolupracoval aj s Kinks (rozišli sa v zlom) a Who. V skladbe vyzdvihnem basovú gitaru Billa Wymana s prekrásnym basovým riffom, Wattsove decentné bicie, všimnite si ako rázne rozkladá údery na kotle a prízvukuje hi-hat činelou ( to je tá dvojitá činela ovládaná šľapkou ľavou nohou). Za zmienku stolí aj jeho cinknutie na stred ride činely namiesto drnčiaceho hrmotného zvuku je to iba cink. Nepoužije úder na blanu kotla, ale iba na ráfik. Zapojil do hry celú zostavu bez akéhokoľvek násilia. Skvelá hra, skvelého bubeníka. Mám ešte písať o spoločnom speve Jaggera a Richardsa? To už nechám na posúdenie čitateľa.

4. Memory Hotel 7:06
Akustická gitara: Wayne Perkins
Elektrický klavír: Keith Richards
Gitara: Harvey Mandel
Klavír: Mick Jagger
Syntetizátor, vokál: Billy Preston
Spomienkový Hotel je asi najlepšou skladbou čiernomodrého albumu. Už prvé tóny sú predzvesťou dobrej skladby a kapela so svojimi prizvanými hudobníkmi nastolí pieseň, ktorá prekoná hravo desaťročia.Chlapci Jagger a Richards sa naučili počas ich hudobného rastu hrať na klavír a z gitarovej skupiny sa stáva zrazu orchestrálny kolos. Iba Charlie Watts a Bill Wyman sa držia svojich pôvodných nástrojov. Bill trošku zapadá, lebo jeho basu prevalcuje klavírna zložka. Charlie sa presadzuje svojou typickou jednoduchou hrou, ktorá cíti detaily a nuansy piesne. Charlie bubnuje stále akoby pozadu, ale to sa mi zrejme iba zdá. V skladbe sa pripája Billy Preston vokálom a jeho hlas príjemne dopĺňa Mickov hlas.Vokály spieva aj Keith. V skladbe hrajú aj dvaja adepti na Taylorovo miesto : Wayne Perkins a Harvey Mandel. Pieseň je emotívna, pomalá s hudobnou gradáciou. Pomalšia, delená časť skladby síce občas naruší plynutie skladby, ale je to naozaj pekná pieseň. A text? O čom už môže byť Memory hotel? O ženách, o láske, o prebdených nociach v rôznych mestách a hlavne o spomienkach.

5. Hey Negrita 4:58
Perkusie : Ollie Eugene Brown
Klavír, organ, vokál : Billy Preston
Druhú stranu LP otvára rocková skladba v odvážnom spievanom texte Micka Jaggera. Vyzýva Negritu aby sa hýbala, natriasala a môžeme si domyslieť, čo by Mick s ńou porobil, keby , keby… On je iba chudák, bez peňazí, ale určite by mal chuť na skopačinky. Pekná odviazaná skladba, znovu s Wattsovými skvelými bubnami, Keithovou gitarou ako z najlepšej doby. Billy Preston to vyhráva na klaviri ako šialenec, ktorý pre inú skladbu nežije a Bill Wyman síce nežne, ale tvrdo brázdi hlboké tóny na base. Mick tajnostkársky v jednom rozhovore dodáva, že inšpiráciu dostal od Rona Wooda.

6. Melody 5:48
Klavír, organ: Billy Preston
Aranžoval (lesný roh): Arif Mardin
Melódia je spomaľovací kúsok dobre sa rozbiehajúcej platne. Neviem, vždy to musí kapela zahodiť takýmto číslom. Jasné, chápem, že blues je veľkým faktorom v anglickej hudbe, ale prečo práve teraz. Tak sa pozriem na to z inej stránky a napíšem, že Billy Preston na tejto platni odviedol kusisko práce. Pomaly by som mohol povedať Billy Preston & Rolling Stones. Bluesová Memory sa pomaly odkrúca a nastáva čas pre dychové kovové nástroje, lesné rohy. Rolling Stones sa vrátili znovu ku svojim klasickým nástrojom, ktoré často používali a Arif Mardin odviedol svoju prácu perfektne. Mnohožánrový Arif Mardin bol držiteľom 11 cien Grammy, zomrel v roku 2006. Mal turecko-americký pôvod a bol uznávaným producentom (firma Atlantic Records) a aranžérom. Jeho zoznam umelcov s ktorými pracoval je obrovský ( Queen, Bee Gees, Hall&Oates, Aretha Franklin a ďaľší).

Ak si niekto myslí, že Melody je o melódii skladby je na omyle. Žena/dievča menom Melody je pekný kvietok. Nie je to jej pravé meno, ale ako Mick spieva “second name” prezývka. Raz mu je neverná doma s iným borcom, potom si to zopakuje na tancovačke s tanečníkom a nakoniec ho oberie o auto a všetko, čo nebolo privarené a dá mu kopačky. On je však na jej stope a asi ju dobehne… Mohla byť tá pieseň iná ako blues. Nemohla. Prepáčim Vám to “stouni” Odpustené. Muddy Waters sa vrátil znovu do mysle Micka a Keitha, tak treba chápať túto pieseň. Verím, že nemohlo to byť inak. Všetko so všetkým súvisí.

7. Fool to Cry 5:02
Elektrický klavír: Mick Jagger
Gitara: Wayne Perkins
Klavír, syntetizátor : Nicky Hopkins
Klavír Micka Jaggera v tomto zvuku sme už počuli v skladbe Memory Hotel. Vtedy hral na ňom Keith. Pomalá skladba, náladová a veľmi pekná. Robí mi znovu dobrú náladu po predošlej, ktorú považujem za najslabšiu, ale bol to návrat ku koreňom. Hudobná nálada a melódia mi trošku pripomínajú Beatles, ale to je iba podobnosť zrejme vytvorená atmosférou piesne. Skladba sa rozvinie do mohutnosti a ja neviem posúdiť, kto čo hrá, či je to Mick, alebo Nicky. V tejto pomalej balade Micka utešuje najprv dcéra, potom žena a na záver priateľia, ktorí sa čudujú prečo plače a nechápe to vlastne nikto. On sám sa vydáva za Blázna plaču, ale dôvod sa nedozvieme. Skladba je spievaná falzetom a Keith Richards sa tomu bránil, lebo mal so spevom problémy. Fool to Cry sa presadila ako jediná pieseň z albumu v Anglicku (6. miesto) USA (10. miesto).

8. Crazy Mama 4:32
Kravský zvonec: Ellie Eugene Brown
Klavír, vokál: Billy Preston
Posledná skladba ma znovu vráti k starým Rolling Stones, ktorých poznám. Je písaný ako klavírista Billy Preston, hrá dobre a výborne tlačí Keithovu gitaru dopredu. Dobrá skladba, ktorej to šlape a nechýbajú ani gitarové sóla. Kravský zvonec Ellieho Browna nestojí za zmienku, stráca sa v rock&rollujúcej partii. Bláznivá mama sa môže oháňať reťazami, brokovnicou a čo ja viem ešte čím. Micka Jaggera nezastavíš. A vieme, že ho nikto ani nikdy nezastavil a aj v roku 2022 skáče, spieva po pódiách ako roztopašný kohút a obdivuje ho nespočetný dav. Mick: “Its only rock&roll, baby.” “Hasta la vista,” vravel Arnold Schwarzenegger. Viete čo to znamená? “Uvidíme sa neskôr.” To je moja odpoveď: ”Na koncerte.”

Black and Blue mám rád, mám rád Rolling Stones. Mám rád ich chuť do hudby, koncertných vystúpení, nahrávaní albumov. Mám rád ich celosvetové posolstvo, ktorým sa cítim byť oslovený. Mám rád ich hudbu ako celok, ale aj jednotlivé piesne, mám ich rád ako ľudí. Moje hodnotenie LP Black and Blue je 3 hviezdičky z 5 v rámci celej diskografie Rolling Stones.

Znovu som nazrel pod pokrievku skupine o ktorej by sa dali písať knihy a mnohé už boli napísané. Vybral som si album na pripomenutie taký, ktorý neznamenal v tej dobe nič a ako som spomínal v predošlom texte vyjadrenie kritika “Zbytočný”. Nie, nebol a nikdy ani nebude zbytočný. Je skvelý, ale sú aj lepšie od Rolling Stones ako tento, nebudem ich menovať. Platňu samozrejme oslabil neočakávaný odchod melodika s cítením Micka Taylora. Skupina začala v Nemecku, nahrávali v tom istom štúdiu ako predtým LP It’s Only Rock ‘n Roll (1974) a práce išli veľmi rýchlo. Mali 11 skladieb bez Taylora za pomoci Nicka Hopkinsa a Iana Stewarta. Ian Stewart bol vyhodený manažérom Oldhamomom na začiatku úspešného obdobia, lebo podľa neho bol starý, nezapadal do skupiny a šiesteho člena Rolling Stones nepotrebovali. Oldham mu ponúkol prácu road manažéra a Ian Stawart to prijal. Stále so skupinou hudobne spolupracoval a bol nepísaným šiestym členom Rolling Stones. Rolling Stones ho nechali zapísať do siene slávy ako svojho člena, taktiež aj Briana Jonesa.

Na záver dovoľte poďakovať Charliemu za jeho celoživotné dielo, ktoré nám daroval a navždy tu ostane. Ďakujem Ti, dedko Charlie, Tvoj život boli paličky a kamenná tvár. Ale bez Teba by nikdy neboli Rolling Stones takí ako sme ich poznali. Charlie Watts bol pán bubeník, mal rád svoje honosné obleky, ručne šité topánky a určite prežil šťastný a radostný život v kruhu svojej rodiny a aj v Rolling Stones. Charlie sa tajne oženil v roku 1964 so Shirley Ann Shephard a zostal s ňou celý život.

Na záver rozpoviem jednu príhodu z roku 1984. Skupina bola na turné a po koncerte v Amsterdame Mick a Keith sa ráno o piatej vracali z bujarého záťahu späť do hotela. Mick Jagger v nálade stále vyzváňal Charliemu telefónom a keď to konečne zdvihol zajačal: “Kde je môj bubeník?” Charlie vstal z postele, obliekol si košeľu, dal si kravatu. Nahodil sa do svojho na mieru šitého obleku a obul si topánky. Potom zamieril na chodbu a našiel Micka Jaggera. Keď sa k nemu priblížil, udrel ho päsťou do tváre a povedal: ”Už ma nikdy nevolaj svojím bubeníkom. Ty si môj posratý spevák!” Otočil sa a vošiel do svojej izby, kde pokojne pokračoval v spánku.

Rolling Stones:
Mick Jagger – spev, vokály, perkusie, klavír, elektrické piano, rytmická gitara
Keith Richards – elektrická gitara, wah-wah, spev, vokály, elektrické piano
Bill Wyman – basová gitara, perkusie
Ron Wood – gitara
Charllie Watts – bicie

Hostia:
Nicky Hopkins- klavír, el. piano
Harvey Mandel – gitara
Wayne Perkins – gitara
Ian Stewart – klávesy
Billy Preston – klávesy, klavír
Ollie Brown – perkusie
Arif Mardin – aranžmán

Nahrávané:
6.-15. decembra, 1974: Musicland Studios, Munich, West Germany
22. januára – 9. februára 1975: Rolling Stones Mobile Unit, Rotterdam, Netherlands
25. marca – 4. apríla 1975: Musicland Studios, Munich, West Germany

Prehrávky a mixovanie:
19. – 30. októbra 1975: Mountain Recording Studios, Montreux, Switzerland
3. – 16. decembra 1975: Musicland Studios, Munich, West Germany
18. januára – február 1976: Atlantic Studios, New York City, USA

Produkcia – Glimmer Twins (pseudonym Micka Jaggera)
Engineer – Keith Harwood, Gly Johns, Phil McDonald
Mastering Engineer – Lee Hulko

P.S.: Článok sa mi nepodarilo napísať na jeden záťah. Strávil som veľa času overovaním faktografických informácií. Jeden zdroj tvrdil opak toho, čo som predtým prácne vypátral. Je toho strašne veľa na internete, zdroje sú rôzne a nedá veriť na sto percent. Aj môj článok sa v niečom bude líšiť od toho, čo viete zistiťVy, čitatelia. Venoval som sa skupine z rôznych úhľov preto, lebo všetko so všetkým súvisí a jedna dlhotrvajúca platňa sa nedá dobre pochopiť bez obšírneho výkladu. Preto je článok dlhý a skáčem z miesta na miesto. Verím, že dá dobrý obraz o dobe, v ktorej album vznikol a čo mu predchádzalo. Rolling Stones si to zaslúžia. Začiatok skupiny v klube Ealing je doslova opradený zmesou rôznych výpovedí a faktov, ktoré svedčia o búrlivom a rýchlom vývoji. Vždy keď som objavil novú informáciu po kontrole som zistil, že to bolo asi inak, ako som napísal predtým. Stále som niečo opravoval, dopisoval, prepisoval. Nakoniec som pochopil, že to nemá význam, lebo by som napísal knihu. Takže tu je výsledok, veľmi skrátená verzia a v podstate nedokončená. Tak ako LP Black and Blue.
Prepáčte mi to.

Album: Black and Blue
Autor: Rolling Stones
Žáner: Rock
Vydavateľstvo: Rolling Stones Records
Rok: 23.4.1976
Formát: LP
Počet skladieb: 8
Zdroj: Rolling Stones Records COC 59106