Deep Purple

Môžeme viesť spor, ktorá hardrocková kapela je tá naj, korunovaná kráľovná tohto štýlu. S prihliadnutím na svetovú popularitu, dopady na vývoj žánru, hry, zásadné albumy a pod. sa finálová účasť scvrkne prakticky na päticu z Britského spoločenstva národov – Led Zeppelin, Uriah Heep, Black Sabbath, RushDeep Purple. Objektivitu bokom, najlepšou hardrockovou kapelou je Deep Purple! Kto by nepoznal Ritchieho Blackmorea, gitaristu ako lusk, Iana Gillana, speváka s nezabudnuteľným „jačákom“ alebo hoci Iana Paicea, bubeníka bez konkurencie?

Pôvodná zostava sa vyskladala z rôznych kapiel niekedy na prelome rokov 1967 a 1968. Schválne, či ich viete všetkých vymenovať (členov, nie kapely)! Ritchie Blackmore (gitara), Ian Paice (bicie), Jon Lord (klávesy), to je jasné, ale čo ďalej? Ahaho, akýsi pamätník vylovil zo skrytých zákutí svojho mozgu meno Rod Evans (spev), no pekne. A tamhľa ktosi zvládol použiť Google a doplniť posledného člena, ktorým bol Nick Simper (basa). Zatlieskajme si, zvládli sme to, poďme ďalej.

Zastávam teóriu, že kapely sú zväčša najlepšie na začiatku, keď do debutového diela vložia  všetky svoje nádeje, túžby, všetku energiu, nenechajú sa obrúsiť a vyhladiť štúdiovými skúsenosťami, slovom, je to prvý album, ktorý si spravidla obľúbim najviac. Pravda, nie je to dogmatické pravidlo. Formácia Deep Purple napríklad čakala na to naj pomerne dlho. Nie, že by album Shades of Deep Purple z roku 1968 bol zlý, naopak. Dokonca mal po ruke úspešný singel Hush. Ale kapela sa evidentne iba hľadala. Náklonnosť k americkej veličine Vanilla Fudge prepočuje hádam iba hlucháň, nečudo že Briti naň vcelku kašľali a vyšiel najprv v USA na značke Tetragrammaton. Prerábanie produkcie iných interpretov formou – spomaľme to – pokračovalo aj na albume Book of Taliesyn z toho istého roku. Koketéria s vážnou hudbou sa výraznejšie prejavila na albume Deep Purple z roku 1969. To už toho mali plné zuby ako vo firme, tak v kapele a po americkom turné nastali zmeny. Evans odišiel, aby spáchal jeden z najlepších amerických hardrockových albumov všetkých čias. Šlo o eponymný debut kapely Captain Beyond. Simper zasa založil brutálne vydarenú formáciu Warhorse. Ale na nastupujúci úspech  Deep Purple sa veru nechytali.

Z akejsi šestákovej epizódnej skupiny sa zjavili Ian Gillan (spev) a Roger Glover (basa), aby zavŕšili takzvanú klasickú zostavu Deep Purple. Po singli Hallelujah/April (Part 1) z roku 1969 sa kapela predstavila v ambicióznom projekte Concerto for Group and Orchestra. Spojenie kapely s orchestrom bolo vyvrcholením Lordových túžob o veľké umenie (druhú takúto srandu, Gemini Suite, nerátam, tú sa mu podarilo realizovať až o mnoho rokov neskôr) a mohlo sa ísť na to. Na čo? No predsa zavŕšiť definíciu (hard)rockovej muziky!

Kto chce vedieť, čo je to hard rock, nech si pustí album In Rock z roku 1970. A pokojne môže prihodiť aj Fireball (1971) a Machine Head (1972). Svet s nemým úžasom pokľakol a potom sa nadšene rozvrieskal. Úspech sa dostavil! Komu bolo málo, nemal by opomenúť aj niektoré nealbumové singlovky, ako napríklad Black Night, Strange Kind of Woman, I’m Alone, Demon’s Eye alebo Never Before. A keby sa niekomu stále málilo, hajde vypočuť si najlepší rockový koncert všetkých čias – Made in Japan (1972). Uvážte, že táto nahrávka bola najskôr určená len pre japonský trh a kapela jej veľký význam neprikladala!

Iste, za každým úspechom hľadaj tragédiu. Kým zisky utešene rástli, ponorková choroba vrcholila. Blackmore a Gillan sa k sebe chovali horšie, než Kresťania k utečencom. Album Who Do We Thik We Are z roku 1973 bol preto posledným, ktorí mali spolu vo vrcholnej ére spáchať. Ba čo viac, zabalil to aj Glover.

Falošnými sľubmi o vokálnej kariére zlákali k sebe zvyšní hráči basgitaristu Glenna Hughesa z Trapeze a zároveň vyhlásili konkurz na speváka. Voľba padla na akéhosi Davida Coverdalea, svetovú hviezdu v oblasti oblizovania mikrofónov… Teda, figu! Nik ho nepoznal. Napriek tomu sa v roku 1974 zjavil vynikajúci album Burn. Kým na koncertoch sa spočiatku David trápil, v štúdiu mu to šlo. Nová dvojica však mala trošku odlišné hudobné chúťky, do ktorých zaraďovala rôzne funky a iné prvky. Blackmore sa začal ošívať, odzíval album Stormbringer (1974) a rozhodol sa ubziknúť a znepríjemniť život členom formácie Elf, z ktorej zakrátko vyrobil Rainbow a všetkých až na speváka vyhádzal.

Bez gitarovej hviezdy to vyzeralo na uterák, našiel sa však na druhej strane Atlantiku chalan zvaný Tommy Bolin a ten vyfúkol flek viacerým záujemcom priam ukážkovo. Jeho skúsenosti boli vskutku ohromujúce. Hral s kapelami Zephyr, James Gang, dokonca jeho služby využil legendárny bubeník Billy Cobham. Venoval sa i sólovej tvorbe. Album Come Taste the Band z roku 1975 bol prijatý s rozpakmi, ale je to výborná muzička. Bolin sa však venoval drogovým pôžitkom a 4. decembra 1976 zomrel. Ešte pred ním skonala formácia Deep Purple, ktorá bola dysfunkčná až až.

Nastala éra Whitesnake, Rainbow, Gillan a falošnej kapely Deep Purple, ktorú protiprávne vzkriesil počiatkom 80. rokov Evans a šeredne na to doplatil. Kapele vyšlo niekoľko koncertných albumov, ale inak sa nedialo nič podstatné.

Ozaj, čo myslíte, čo je hybnou silou šoubiznisu? Peniaze? Správne. Stačí ponúknuť horibilnú sumu a všetko sa dá. V roku 1984 sa zaplatil reunion klasickej zostavy. Doslova. Aby to nevyznelo cynicky, album Perfest Strangers (1984) je naozaj vydarený. Nasledujúce diela The House of Blue Light (1987) a Nobody’s Perfect (1988) boli na tom o niečo horšie. Zvada Gillan-Blackmore rovnako zažila reunion a aj druhýkrát sa zbalil spevák. Blackmore dosadil na uvoľnený post Joe Lynn Turnera a výsledkom bol asi najneobľúbenejší album kapely, a síce Slaves and Masters z roku 1990. Blackmore sa ocitol pod tlakom spoluhráčov i vydavateľa, nuž musel chtiac-nechtiac ustúpiť a Gillan bol späť. Veľmi to nefungovalo, hoci vyšiel ako štúdiový album The Battle Rages On… (1993), tak „živák“ Come Hell or High Water (1994). Blackmore sabotoval, čo sa dalo a ešte v roku 1993 do tretice odišiel… on sám! Kapela využila služby Joea Satrianiho, aby dokončila turné a vydala sa hľadať nového gitaristu. Gitarový virtuóz Steve Morse (z Dixie Dregs, Kansas) dostal ponuku svojho života a chopil sa jej.

Nastala éra stability lemovaná dobrými albumami Parpendicular (1996), Abandon (1998) a Bananas (2003). Na poslednom menovanom už hral Don Airey (klávesy), nakoľko v roku 2002 opustil „Párplov“ John Lord (zomrel 16. júla 2012). Posledné štúdiové albumy sú Rapture of the Deep (2005), Now What?! (2013) a Infinite (2017).

Kapela neustále koncertuje. V priebehu dekád jej vyšlo kvantum koncertných albumov, z toho množstvo archívnych záznamov. Prachy nesmrdia, nuž je v tom vcelku chaos, mnohé veci vychádzajú opakovane pod rôznymi názvami a z diskografie kapely robia neprehľadnú masu diel.

Nič to nemení na tom, že je to jedna z najlepších rockových kapiel všetkých čias, hoc by aj v sieni slávy nebola!

DISKOGRAFIA:

  1. Shades of Deep Purple (1968)
  2. The Book of Taliesyn (1968)
  3. Deep Purple (1969)
  4. Concerto for Group and Orchestra (1969)
  5. In Rock (1970)
  6. Fireball (1971)
  7. Machine Head (1972)
  8. Made in Japan (1972)
  9. Who Do We Thik We Are (1973)
  10. Burn (1974)
  11. Stormbringer (1974)
  12. Come Taste the Band (1975)
  13. Made in Europe (1976)
  14. Last Concert in Japan (1977)
  15. In Concert (1980)
  16. Live in London (1982)
  17. Perfect Strangers (1984)
  18. The House of Blue Light (1987)
  19. Scandinavian Nights (1988)
  20. Nobody’s Perfect (1988)
  21. Slaves and Masters (1990)
  22. In the Absence of Pink: Knebworth 85 (1991)
  23. Single’s A’s and B’s (1993)
  24. The Battle Rages On… (1993)
  25. Gemini Suite Live (1993)
  26. Live in Japan /3CD/ (1993)
  27. Come Hell or High Water (1994)
  28. King Biscuit Flower Hour Presents: Deep Purple in Concert (1995)
  29. Parpendicular (1996)
  30. California Jamming (1996)
  31. MK III: The Final Concerts (1996)
  32. Live at the Olympia ’96 (1997)
  33. Abandon (1998)
  34. Total Abandon: Australia ’99 (1999)
  35. Days May Come and Days My Go: The 1975 California Rehearsals (2000)
  36. Days May Come and Days My Go: 1420 Beachwood Drive: The 1975 Rehearsals, Volume 2 (2000)
  37. Live at the Royal Albert Hall (2000)
  38. Space Vol 1 & 2 / Live in Aachen 1970 (2001)
  39. Live in Paris 1975 (2001)
  40. This Time Around: Live in Tokyo (2001)
  41. The Bootleg Series 1984 – 2000 (2001)
  42. Live at the Rotterdam Ahoy (2001)
  43. The Soundboard Series (2001)
  44. Inglewood – Live in California (2002)
  45. Live in Denmark (1972)
  46. Bananas (2003)
  47. Kneel & Pray (2003)
  48. Perks and Tit (2003)
  49. New Live & Rare: Live in Europe 1969-71 (2004)
  50. Live Encounters…. (2004)
  51. Rapture of the Deep (2005)
  52. Live in Europe 1993 (2006)
  53. Live at Montreux 1996 (2006)
  54. Live in Stuttgart (2007)
  55. Live at the Birmingham NEC (2007)
  56. They All Came Down to Montreux (2007)
  57. BBC Sessions 1968–1970 (2011)
  58. Phoenix Rising (2011)
  59. Live at Montreux 2011 (2011)
  60. Perfect Strangers Live (2013)
  61. Now What?! (2013)
  62. Now What?! Live Tapes (2013)
  63. Graz 1975 (2014)
  64. Live in Verona (2014)
  65. Long Beach 1971 (2015)
  66. From the Setting Sun… (In Wacken) (2015)
  67. …To the Rising Sun (In Tokyo) (2015)
  68. Infinite (2017)
  69. Whoosh! (2020) 

2 názory na “Deep Purple”

  1. “Zvada Gillan-Blackmore rovnako zažila reunion…” 🙂 veta si zaslúži smajlíka. V takom kontexte mi nenapadlo používať výraz reunion (ale prečo nie) a aj preto som sa pobavil.

    Deep Purple mám v rebríčku úplne na vrchu a môže za to nielen In rock, ale predovšetkým famózne živáky. Koncertná kapela ako vyšitá. Legenda.

Pridaj komentár