Boris – No (2020)

Boris je japonská experimentálna metalová kapela, ktorá je čudná asi tak, ako japonská kultúra pre bežného Európana. Má za sebou 25 albumov. 25 žánrovo veľmi rôznorodých. A tento nie je výnimkou.

Kapela vznikla v roku 1992 a prvá oficiálna nahrávka sa zrodila v roku 1996. Nesie názov Absolutego. Skupinu Boris som objavil prostredníctvom internetu. Dnes asi tradičnejší spôsob objavovania nenájdete. Mnohé fóra, ktoré sa zaoberali tvrdou a pomalou metalovou muzikou ako doom metal, stoner metal, sludge metal a drone metal, vychvaľovali túto kapelu. A to všade. Tak reku nahodím do youtube čo mi vygeneruje. A prvé čo mi vyhodilo bolo toto.

Skoro ma zo stoličky prevrátil ten hukot. Ten agresívny tón, akoby bez produkcie, mi pripadal ako reklama na gitarové zosilňovače značky Orange. Gitaristka Wata, bez emócií a unudená, drví gitaru pod takým skreslením, aký som predtým ešte nikdy v živote nepočul. Tak som hneď, celý nadšený, skočil na prvý album. A? Ani raz som ho nepočul do konca, keďže Absolutego je 65 minútová drone metalová skladba, ktorá za celú, vyše hodinu, zahrá možno tucet akordov, možno menej, a len hučí spätná väzba. Doom metal, pomalý plný okultizmu, odkazov na staré horory a čarodejníkov dymiacich marihuanu milujem, na to mám slabosť. Ale drone to je niečo, v čom si neviem nájsť nič zaujímavé. Nudí ma. Takže ak sa vám páčila ukážka, rozhodne nezačínajte od začiatku. Diskografia Boris je zradná, pokiaľ nemáte radi doom a drone v tej najesenciálnejšej podobe. Prvým trom albumom sa vyhnite, lebo by vás istotne prefackali. Hoci druhý Amplifier Worship (1998) mám celkom rád, to je poctivý doom metal, avšak aj tam si nájdem miesta, ktoré sú už cez moju pomyselnú čiaru. No o tom možno inokedy.

Boris má vo svojej zbierke rôzne “magoriny” ako ambient hlučnosti, drone metal, bláznivý japanosie, rýchly hardcore. Avšak objavil som aj zopár mne vyhovujúcich metalových hard až stoner rockových kúskov. Napríklad Pink (2005) a Heavy Rocks (2002). Tie by som mohol odporučiť poslucháčom hard rocku a stoner rocku, ale tiež netreba čakať úplne štandartný prístup k žánru, no je to akceptovateľné aj pre nie experimentátorov. Pozor, nezamieňať s Heavy Rocks (2011), ide o iný album. Nechápem, aká pohnútka ich viedla k tomu, aby rovnako pomenovali dve odlišné nahrávky a neboli schopní ich ani označiť ako 2 alebo II. Druhý Heavy Rocks som počul len tak zbežne, preto ho nemôžem odporučiť, ale pre zaujímavosť, nachádza sa tam skladba s názvom Czechoslovakia.

Album No bol nahrávaný v karanténe, v marci 2020. Rýchlosť v skladaní materiálu a vlastná produkcia je vo finálnom zvuku počuť. Je to také celé digitálne neokrôchané, v porovnaní s tými ich inými, pre mňa počúvateľnými, nahrávkami. Album vyšiel pod ich vlastným labelom Fangs Anal Satan, a má akoby dve úplne odlišné hudobné stránky. Sú tak odlišné, že vo svete majú dokonca odlišnú poslucháčsku základňu. Na jednej strane je to klasický doom, sludge metal s pomalými riffmi, buď so škrekotom alebo len inštrumentálne, a na strane druhej tu je rýchly energický hardcore až crossover trash. Ten mi svojou rýchlosťou a nasrdenou živelnosťou najviac pripomína klasikov The Exploited (crossover trash nepatrí medzi žánre ktoré počúvam, teda až na spomínanú punkovú legendu). Zjednodušene, Boris nahrali zopár pomalých a zopár rýchlych skladieb. Vo výsledku ich jednoducho pomiešali. Preto napríklad záverečná skladba je ambientná introdukcia s názvom Interlude, ktorá by na konci nahrávky nemala čo robiť. Ako prvý singel vypustili skladbu Loveless. Je to ničím nezvyčajná riffovacia hardcorovina z punkovo jednoduchými sólovými motívmi, ktorá ma svojou nepokojnou atmosférou zaujala až pri nejakom treťom-štvrtom počúvaní. Pre účely vizuálneho klipu uzrela svetlo sveta nezvyčajne tvrdá sludge metalová hora zvuku menom Zerkalo. Je inšpirovaná filmom Zrkadlo (1975) od svetoznámeho režiséra Andreja Tarkovského. Ako recenzent by som mal byť schopný nájsť a vysvetliť súvis medzi Tarkovského citlivým autobiografickým dielom a týmto zvukovým temným utrpením (myslím v prejave). Ale, bohužiaľ, nenachádzam súvislosti. Jedno jediné vysvetlenie ktoré, som objavil, bolo od samotnej kapely, že No je akoby zrkadlom, či odzrkadlením, negatívnej energie v spoločnosti.  

Z tých dvoch odlišných hudobných stránok albumu sa mi viac pozdáva práve tá rýchlejšia. Veci ako Lust či moja najobľúbenejšia Anti-Gone sú dostatočne rýchle a vhodné pre zdravý headbanging. Čo mi tu však nesedí, a to dokonca viac ako drone prvky, sú noise skladby. To sú HxCxHxC a jediný cover Fundamental Errorktoré mi aj pri nižšej hlasitosti prekážajú svojimi frekvenciami. Tie zvuky v nich sa tlačia všetky do popredia tak, až z toho môže rozbolieť hlava. Ale dá sa to prežiť. Nie som fanúšik noise rocku ani japanoisu, preto tieto radšej preskakujem, ale nebol by som to ja, keby aj tu si nenájdem výnimky. Hlučný japanoise môžem od vynikajúcej kapely Melt-Banana. Ale pozor!! Poslucháčom striktne rockovej hudby neodporúčam v žiadnom prípade. 

Ďalšia bizarnosť, nie že by ich nebolo dosť,  je samotný obal. Mnoho fanúšikov sa pýtalo, prečo sa album volá No, keď je na obale iba písmeno U. Čo to je za experimentálnu “beťárinu”. Vysvetlenie bolo  nakoniec až nečakane jednoduché. Pôvodný artwork má slovo No. N-ko je hore a Očko dole. Kapela sa rozhodla, že N-ko a kus z písmena ohnú do vnútra bookletu. Pôvodný artwork sa nachádza na Lpéčku, 

Moje hodnotenie sú slabšie 3/5*. V týchto hudobných vodách sa necítim práve doma, beriem to skôr ako dovolenku v destinácii, kde som ešte nebol. Nechodím tam často a keď už sa rozhodnem ísť, poriadne si premyslím kam pôjdem, nechcem skončiť v nejakom zavšivavenom hoteli bez penzie a s útesom miesto pláže. Odborná kritika aj fanúšikovia na čele s metalovou komunitou to hodnotia pozitívnejšie ako ja. Recenzie sú v drvivej väčšine pozitívne. Hoci sa mi No dlhšie točil v prehrávači, ak po nich najbližšie siahnem, pravdepodobne si vyberiem inakšiu nahrávku. A možno nie, to sa uvidí.

SKLADBY:
01. Genesis
02. Anti-Gone
03. Non Blood Lore
04. Temple of Hatred
05. Zerkalo
06. HxCxHxC
07. Kikinoue
08. Lust
09. Fundamental Error
10. Loveless
11. Interlude

No Book Cover No
Boris
experimental metal, hardcore
Fangs Anal Satan
2020
LP, CD, FLAC
11

8 názorov na “Boris – No (2020)”

  1. Toto nie je môj šálok nealka. Vlastne som si z toho zobral jedno podstatné poučenie. Čím viac škatuliek (sledge, drone, doom, japonoise, hardcore…), tým menej zaujímavej muziky a originality. Ale podotýkam, že to platí pre mňa, beriem, že nie som práve etalón širšieho vkusu. Dík za zoznámenie s niečím, čo sa ku mne dostáva s frekvenciou obletu Halleyovej kométy okolo Zeme.

    1. Takúto metodológiu by som nepoužil ani pri hudbe ktorá ma vyslovenie otravuje. Čím viac žánrov, tým menej originálnejšie. Pritom opak je pravdou. Ale to je jedno, akceptujem to.

      Určite chcem pokračovať v písaní takých interpretov, ktorý tu nemajú svojich pravidelných prispievateľov, a mohli by možno rozšíriť alebo zviditeľniť stránku. Možno trošku. Ale počítam s tým, že nie každému v tejto zabehnutej komunite sa budú páčiť. Ako aj v tomto prípade.

      1. Smelo pokračuj. Čím pestrejší obsah, tým lepšie (pravda, v rámci mantinelov).

        Moja poznámka sa vzťahuje na ukážky, ktoré sú v texte. Nič originálne som tam nepočul, všetko to tu už dávno bolo. Ale chápem, že obdobím experimentu si prejde každý a nie každý dospeje aj ďalej. 🙂

        1. Ešte k tomu mixovaniu štýlov. To je jeden z najstarších spôsobov tvorenia, nič originálne v tom nie je, to už je umenie mať identitu a nestratiť tvár.
          Poznávanie má svoje fázy. Na začiatku je všetko úžasné a nové, čím viac človek pozná, tým menej toho nachádza.
          Potom príde fáza, kedy hľadá len tú originalitu, iné ho “nebaví”. Napokon príde osvietenie, že ide o pocit spokojnosti a šťastia, a teda je jedno, či je to originálne, novátorské a pod. Pocity sa neviažu na prídavné mená. Človek si vychutná detail aj v zdanlivo neoriginálnej hudbe. Napokon príde na to, ze je väčšie umenie tvoriť v rámci svojej identity, než vrstviť nezmyselné originálne koláže.

          Napokon, väčšina hudobníkov má fázu, kedy sa hrá s efektmi, možnosťami štúdia, ale napokon zistia, že aj keď ich to v tom čase napĺňalo, podstata je inde.

          1. Neviem či to máš zo svojej skúsenosti alebo rokmi pozorovania ale tie fázy majú dačo do seba. V mojom prípade sú takmer rovnako plynúce akurát s tým rozdielom, že si s rovnakou radosťou vychutnávam zdanlivo neoriginálnu hudbu aj nové fúzie ktoré nemusia okamžite znamenať nezmyselné koláže, ale môžu toto nebudem nezmyselne obhajovať.

            Súhlasím s tým, že podstata počúvania hudby (a vlastne skoro všetkého v živote) je o vyvolaní pocitu šťastia a radosti, Mne je momentálne jedno o aký žáner sa jedná, či ide o jazz, blues, rock, metal, rap, vážna hudba alebo avantgarda. Keď sami páči, ide do uší.

            Problém nastáva pri tolerancií toho šťastia ktoré sa počúvaním toho istého interpreta alebo žánru zvyšuje, a už nedokáže spôsobiť toľko radosti aj keď si to dotyčný nechce priznať ale to si myslím musí byť počúvanie na dennodennej fáze. Funguje to ako pri duševných tak aj hmotných veciach. Ale to je na diskusiu.

            Mal som to šťastie, že som dva roky pracoval na mieste, kde som mohol počúvať hudbu celý deň, takže bežne som denne dal 7 až 8 albumov a nehralo mi to ako podmaz. Keby som počúval iba jeden žáner či jedného interpreta asi by som sa dostal na psychiatriu alebo by som znenávidel hudbu. Ale to je na debatu ktorá nepatrí pod túto recenziu.

  2. Díval jsem se na discogs a na jejich první desce hostuje Keiji Haino, kterého obdivuji. Nejsem zrovna u zařízení, abych si poslechl nějaké ukázky, ale rozhodně to v nejbližší době udělám. Díky za upozornění na zajímavou kapelu.

    1. Tak práve tú osobnosť v láske zrovna nemám ale o ich spolupráci viem. Ich spoločný album sa volá Black: Implication Flooding a je z roku 1998. Pokiaľ sa ti taký noise páči a k tomu aj metal, tak Boris asi bude pre teba

Pridaj komentár