Wobbler – Rites At Dawn (2011)

Nórsky Wobbler som spočiatku bral ako odpoveď mladšieho a menšieho brata na starších a skúsenejších švédskych príbuzných z toho istého hudobného súdku – dramatický a trochu melancholický post crimsonovský škandinávsky sound vždy skvele reprezentovali piliere a dnes už kultové kapely Änglagård, Anekdoten, Sinkadus a Landberk.

Kapelu spoluzakladal ešte v lete 1999 Lars Fredrik Frøislie, hráč na klávesové nástroje zo známej, pôvodne prog folkovej kapely White Willow a prvé dva albumy Wobbler, tak Hinterland (2005), ako aj sotva 34 minútový Afterglow (2009), vo svete progresívneho rocku celkom nepochybne prerazili a sú pomerne hodne známe, práve vďaka prirodzenej kontinuite na spôsob skladania a hrania, ako sme boli zvyknutí u spomínaných Änglagård i Anekdoten.


V roku 2010 nahradil za mikrofónom pôvodného speváka Tony Johannessena novic s predlhým menom – Andreas Wettergreen Strømman Prestmo. Akoby sa v dvojitom mene skrývali aj dva hlasy a to nie hocijaké – súčasne Jon Anderson a Chris Squire, v oboch prípadoch vokálne poznávacie znamenie legendárnych Yes. Jonov tenor a Chrisov barytón v jednom hrdle samozrejme ovplyvňujú aj celkové vyznenie zvuku kapely a Wobbler sa prirodzene a nenútene presunuli z šírych vôd crimsonovských do nemenej výzvou pôsobiacich hudobných plôch z topografických oceánov Yes.

Prakticky vinylová minutáž albumu Rites At Dawn je navyše ohraničená inštrumentálnym prológovým intermezzom Ludic a epilógom Lucid Dreams, ktoré poslucháča vlastne najprv uvedú resp. sa s ním neskôr aj rozlúčia zasnenými klávesovými motívmi, autorom ktorých je samozrejme Lars Fredrik Frøislie.

Keď začujete prvýkrát La Bealtaine, máte pocit, že sme niekde na začiatku roku 1971 a v Yes ostal hrať na klávesy Tony Kaye (teda angažmá Ricka Wakemana sa nikdy neuskutočnilo) a kapela sa púšťa do nahrávania alternatívneho albumu Fragile. Mne sa tento pocit vlastne u danej skladby vracia notoricky, pričom v čase písania tejto recenzie mám za sebou už niekoľko desiatok posluchov celej placky. A takúto retro reminiscenciu som ešte s raným obdobím tvorby Yes dosiaľ vlastne necítil, je to skoro neskutočné!

V najdlhšej kompozícii albumu, vyše 12–minútovej In Orbit naďalej dominuje raný, archaický zvuk Yes, ale v komplikovanejšej a bohatšej štruktúre s vrstvenými vokálmi Andreasa, ale cítiť tu aj echá najlepších kúskov prog folkovej legendy Gryphon a celkom nepochybne aj ducha vrcholnej tvorby Gentle Giant. Yesovské ponímanie farebnosti hudobných plôch je mimo bohatého registru klávesových (analógových) nástrojov obohatené aj o decentné zvuky flauty a saxofónu. Aj gradácia tejto skladby je impozatná, pritom však prirodzene nenásilná a nenútená.

This Past Presence sa začína pomaly a jemne v doprovode španielky a melotronu, ale postupne sa mení v dynamickú skladbu so strednou pasážou, ktorá zase evokuje celkom intenzívne švédsky Anekdoten. Očarujúci je aj prechod spevu Andreasa z tenorovej polohy a.k.a Jon Anderson do farebného odtieňu spevu šéfa Anekdoten, Niclasa Berga.

A Faerie’s Play je skladateľsky a inštrumentálne skôr bližšia tvorbe Wobbler z obdobia albumu Hinterland, ale vokálne linky zase evokujú rané yesovské predlohy.

The River, druhý kvázi opus na albume, je opäť akousi reminiscenciou na členité, desaťminútové songy z kuchyne zlatej éry Yes, typu Heart Of The Sunrise, Siberian Khatru, či To Be Over. Samozrejme, ani nota (obrazne) z toho nie je nikde predtým použitá, ide tu jednoznačne len o celkovú filozofiu a globálnu atmosféru, ktorú z tejto skladby cítite…

Rites At Dawn je na jednej strane nepochybne čítanková ukážka termínu „retro prog“, vlastne jeho prakticky vrcholná forma v pozitívnom slovnom zmysle, ale na druhej strane a to je ešte viac podstatné, je aj výrazným posunom už aj tak veľmi zaujímavej kapely Wobbler jednoznačne vpred. Objaviť niečo celkom nové je v hudbe dnešnej doby už prakticky nemožné, no objaviť novým spôsobom už raz objavené chce tiež, nepochybne značnú dávku talentu. Muzikanti z kapely Wobbler tento talent, či dar celkom určite majú.

SKLADBY:
1. Lucid (1:40)
2. La Bealtaine (7:52)
3. In Orbit (12:30)
4. This Past Presence (6:14)
5. A Faerie’s Play (5:19)
6. The River (10:04)
7. Lucid Dreams (2:19)

NOTES:
Recorded at LFF Studios in Oslo and Hønefoss between May 17th 2009 and February 9th 2011.
Cembalo recorded at Roth Händle Studios in Stockholm.

ZOSTAVA:
Andreas Wettergreen Strømman Prestmo – vocals
Morten Andreas Eriksen – electric & acoustic guitars
Lars Fredrik Frøislie – Mellotron, Chamberlain, Hammond C3, piano, synths (Minimoog, ARP Pro Soloist & Axxe, Korg Cx3, Solina String Ensemble), Rhodes MkII, Hohner clavinet, Wurlitzer, cembalo, Marxophone, backing vocals
Kristian Karl Hultgren – bass, saxophone, glockenspiel
Martin Nordrum Kneppen – drums
+
Ketil Vestrum Einarsen – flute
Hanne Rekdal – bassoon

Rites At Dawn Book Cover Rites At Dawn
Wobbler
Prog Rock
Termo Records
2011
LP, CD
7

4 názory na “Wobbler – Rites At Dawn (2011)”

  1. Desku From Silence To Somewhere mi před časem nabízel jeden kamarád. Poslechl jsem si a odmítl, je to asi výborné, ale Yes, Genesis a podobné kapely jsem nikdy moc neposlouchal. Pěkné čtení, tehdy jsem odmítl a nyní nebude jinak.

  2. WOBBLER jsou i moje oblíbená kapela. Jedničku považuji za doslova legendární. Také další alba prokazují, jak je skandinávská progresivní scéna kvalitní.
    Někdy si říkám, jak by byla evropská hudba ochuzena, kdyby neexistovaly kapely z Norska a Nizozemí. Obzvláště po roce 2000 se tam objevují přímo klenoty v množství nesrovnatelném s okolními zeměmi.

  3. Hinterland ma uviedol do severského retro progu a je to dodnes môj najobľúbenejší kúsok z tejto oblasti. Druhý album Wobbler som si preto kúpil hneď po vydaní a ten príklon k Yes a odklon od severskej chladnej nálady ma až tak nenadchol (lebo Yes a ja, to je komplikovaný vzťah). Preto som s tretím albumom už ani nepočítal. Rád som si však tvoje slová prečítal a súhlasím s tým, že Wobbler je veľmi dobrá kapela.

Pridaj komentár