King Crimson

Bývali doby, kedy sa artrocková muzika takpovediac definovala a verte-neverte, bolo to koncom 60. rokov minulého storočia. Kdesi medzi prvými predstaviteľmi tohto záslužného štýlu stála britská formácia združená okolo gitaristu Roberta Frippa známa širokej verejnosti ako King Crimson. Pripomenúť si legendu nezaškodí, predávanie poznatkov pri ohníčku, na ktorom sa opeká kus diviny a rozprávajú sa príbehy, to je ľudstvu vlastné. A preto čujte, čo sa dialo na dvore karmínového kráľa:

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden gitarista, ktorý si zmyslel, že opantá svet niečím ohromujúcim. Robert Fripp, tak sa volal, sa na hudobnej scéne zjavil v 60. rokoch ako člen kapely Giles, Giles and Fripp. Album i single sa sotva dajú označiť za dobové trháky, nuž sa na konci šesťdesiateho ôsmeho roku sformovala úplne nová kapela King Crimson. Okrem Frippa v nej hral Michael Giles (bicie), Ian McDonald (dychové nástroje, klávesy), Greg Lake (basa, spev) a textár Pete Sinfield. Že sa blíži niečo do tej doby nepočuté, zaznamenali všetci, čo sa zúčastnili veľkého koncertu v londýnskom Hyde Parku v júli 1969. A keby sa niekto ulieval, dostal v októbri toho roku k dispozícii debutový album In the Court of Crimson King. Dnes už je to klasika, ale v tej dobe museli byť všetci v šoku, keď sa po chvíľke ticha vyrútila na scénu skladba 21st Century Schizoid Man. Ešte aj dnes pôsobí ako niečo z iného sveta i času. Práca s pauzami, tichom, záľuba v psychedélii, zjavná túžba tvoriť výrazne melodickú hudbu bez prvoplánovej priamočiarosti, to všetko zdobilo tento základný kameň progresívnej rockovej muziky. Na dnešné avantgardné vnímanie pôsobí ako šok, že väčšina albumu je vlastne tichá, pomalá, ľúbivá. Ale nie jednoduchá.

Takmer totožný scenár sa zopakoval aj na albume In the Wake of Poseidon (1970), kde hralo viacero nových tvárí. McDonald bol fuč, Lake už iba spieval, v zostave sa mihli obaja bratia Gilesovci, Keith Tippett dodal freedžezový klavír, Mel Collins zadul do flauty i saxofónov a jednu skladbu odspieval Gordon Haskell. Keďže Fripp prakticky nemal s kým koncertovať, zlepil úplne novú zostavu. Za bicou súpravou sa zjavil vynikajúci hráč Andy McCulloch, Haskell bol nútený zdrapiť basgitaru a aspoň tie saxofóny ostali v rukách Mela Collinsa. Album Lizard z roku 1970 je poslucháčsky náročnejší, ale inak nemá chybu. Priehrštiu hostí vrátane dychovej sekcie predsedal spevák Jon Anderson z Yes. Výsledný materiál však nebol úplne po chuti dvojici Haskell-McCulloch a Fripp musel opäť prebudovať zostavu. Ian Wallace sa chopil bubeníckych paličiek, ale problém bol s basou. Nik vhodný sa nenašiel, takže na ňu napokon musel naučiť hrať úplného nováčika Raymonda „Bozz“ Burrella (tiež spieval). Táto zostava má na konte dva menej uznávané albumy, a síce Islands (1971) a Earthbound (1972). Druhý menovaný budí vášne dodnes, pretože ide o surovú koncertnú nahrávku nevalnej zvukovej kvality. Kapela sa azda aj preto definitívne rozpadla.

Ako blesk z jasného neba sa v médiách v roku 1972 zjavila správa o novej zostave King Crimson. Fripp, sám ako prst, zozbieral okolo seba pomerne stabilnú zostavu špičkových hráčov, však posúďte sami: John Wetton (basa, spev), Bill Bruford (bicie), David Cross (husle) a Jamie Muir (perkusie). Textov sa chopil Richard Palmer-James. Uvedená zostava nahrala jeden z najlepších albumov skupiny, Larks’ Tongues in Aspic (1973). Nasledujúci album Starless and Bible Black (1974) už bez Muira, pozostával zo živých nahrávok a ďalší uznávaný počin Red (1974) vynechal zo zostavy už aj Crossa. Hoci sa všetko zdalo fajn, Fripp mal náročného hudobného života plné zuby a v októbri 1974 kapelu rozpustil. O rok neskôr ešte vyšiel koncertný album USA, ale zdalo sa, že kapela je pochovaná nadobro.

Avšak v roku 1981 si Fripp dostatočne oddýchol, takže začal dávať dokopy novú rockovú kapelu. Zlanáril aj Bruforda, Tonyho Levina (basa, spev) a tiež Adriana Belewa (gitara, spev). Nová skupina Discipline dlho nepožila, na konci roku už niesla osvedčený názov King Crimson. Stabilná zostava nahrala tri albumy, Discipline (1981), Beat (1982) a Three of a Perfect Pair (1984), pričom sa v súvislosti s nimi skloňoval módny výraz „Nová vlna“. Frippovi však zasa čosi sadlo na nos a svoju nespokojnosť s pomermi v kapele riešil jej rozpustením v roku 1984.

Ďalšia reinkarnácia kapely nastala v roku 1994. Zdvojené gitary, basy a bicie viedli k zostave Fripp, Belew, Bruford, Pat Mastelotto (bicie), Levin a Trey Gunn (basa). Koncom roku 1994 vyšiel minialbum Vrooom, ktorý sa stal predlohou pre triumfálny kúsok THRAK (1995). Kapela sa následne pustila do imrovizácií, ktoré zachytáva koncertný album Thrakattak (1997). Následne sa kapelníkovi zazdalo, že načo furt používať celú kapelu, stačí vždy prizvať len niektorých členov. Tieto variácie sú známe ako ProjeKcts. Z tohto obdobia existuje hneď niekoľko albumov.  Fripp sa však v medzičase pochytil s Brufordom a druhý menovaný z kapely odišiel nadobro. Zároveň sa na trhu začali zjavovať viaceré archívne koncertné nahrávky a od roku 1998 vychádza aj séria koncertov označená ako Collector’s Club, ktorých je momentálne už štyridsaťdva.

Bez Bruforda i Levina kapela nahrala album The ConstruKction of Light (2000). Mastelotto a Gunn paralelne viedli aj formáciu ProjeKct X. Posledný štúdiový album King Crimson sa volá The Power to Believe a je z roku 2003. Potom odišiel Gunn a hoci ho nahradil Levin, Fripp mal toho zasa plné zuby, nuž kapelu skraja roku 2004 rozpustil.

Od roku 2007 Fripp udržuje King Crimson ako pretrvávajúci projekt, pričom zostavy sa menili až do roku 2013, kedy sa sformovala stabilná sedemčlenná úderka v zložení Fripp, Collins, Levin, Mastelotto, Jakko Jakszyk (gitara, spev, flauta), Gavin Harrison (bicie) a Bill Rieflin (bicie, klávesy). Na konte má zatiaľ koncertný album Live at the Orpheum z roku 2015 a aj v tomto roku plánuje turné.

Tak čo? Nebol to úplne krátky a márny príbeh, však? A dobré príbehy, ako vieme, sa nikdy nekončia. Nuž, uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

DISKOGRAFIA:

  1. In the Court of the Crimson King (1969)
  2. In the Wake of Poseidon (1970)
  3. Lizard (1970)
  4. Islands (1971)
  5. Earthbound (1972)
  6. Larks’ Tongues in Aspic (1973)
  7. Starless and Bible Black (1974)
  8. Red (1974)
  9. USA (1975)
  10. Discipline (1981)
  11. Beat (1982)
  12. Three of a Perfect Pair (1984)
  13. The Great Deceiver (1993)
  14. Vrooom (1994)
  15. THRAK (1995)
  16. Thrakattak (1996)
  17. Epitaph (1997)
  18. The Night Watch (1997)
  19. Absent Lovers: Live in Montreal (1998)
  20. Live in Mexico City (1999)
  21. The ProjeKcts (1999)
  22. Heavy ConstruKction (2000)
  23. The ConstruKction of Light (2000)
  24. Vrooom Vrooom (2001)
  25. Ladies of the Road (2002)
  26. The Power to Believe (2003)
  27. EleKtrik: Live in Japan (2003)
  28. Live at the Orpheum (2015)
  29. Collector’s Club 01-42 (1998-2016)

6 názorov na “King Crimson”

  1. Se skupinou King Crimson jsem se seznámil krátce po vydání živého alba Earthbound, byl jsem tehdy úplně v šoku z toho co vycházelo z malého reproduktorku magnetofonu B400. Něco tak syrového, tvrdého a úplně mimo konvence té doby jsem nečekal. Prakticky od té doby jsem si tuhle kapelu zamiloval. V textu píšeš, že alba Islands a Earthbound jsou méně podařená, pro mě je třeba Islands nejoblíbenější deskou od King Crimson, už úvodní Formentera Lady a pokračující Sailor´s Tale patří k tomu nejlepšímu co tahle kapela udělala. Myslím, že Robert Fripp si význam téhle desky uvědomil a skladby z tohoto alba zařazuje do playlistu, na loňském koncertě zazněly hned dvě skladby z tohoto alba, deska Live In Orpheum z loňského roku obsahuje rovněž dvě skladby The Letters a Sailor´s Tale. Kdyby se jednalo o špatnou desku tak by je nezařadil. Jinak pěkný ucelený text o jedné pro mě nejvýznamnější skupině rockových dějin.

    1. Iste, každý môže vnímať konkrétne albumy po svojom, keď píšem o nejakej kapele, nikdy sa nevyhnem tomu, aby som neprepašoval do textu aj osobný postoj k tomu, či onomu. Konkrétne k Islands a Earthbound píšem – menej uznávané, nie podarené. Nie je ťažké dohľadať na internete, ako sa im darilo, komerčne i fanúšikovsky. Mne sa páčia. Oba.

Pridaj komentár