Gentle Giant

Nežní obri síce pripomínajú trend metrosexuálnych mužov, ale minimálne jeden z nich, stelesňujúci hudobnú skupinu Gentle Giant, sa vymyká akýmkoľvek predsudkom a zovšeobecňovaniu. Táto britská kapela v 70. rokoch hrávala komplikovanú artrockovú muziku, z ktorej dodnes ostáva rozum stáť.

Bratovražedná nenávisť sa vyhla trojici súrodencov z rodiny Shulmanovcov, konkrétne Philovi (spev, dychové nástroje), Derekovi (spev, dychy, basa, bicie, klávesy) a Rayovi (basa, dychy, husle, klávesy, bicie, gitara). Pozornejším čitateľom určite neušlo, že to boli multiinštrumentalisti, čo neradi držali ústa zavreté. Pochádzali zo škótskeho Glasgowa, hoci Ray sa narodil už v anglickom Porsmouthe, kam sa rodina napokon presťahovala.

V 60. rokoch boli natoľko muzikálni, že sa vrhli na zakladanie skupín. Najprv The Howling Wolves, potom The Road Runners a napokon Simon Dupree and the Big Sound. V zostave boli tiež Peter O’Flaherty (basa), Eric Hine (klávesy) a Tony Ransley (bicie). Kapela nahrala v období štyroch rokov (1966-1969) deväť singlov a ešte jeden navyše pod názvom The Moles. V roku 1967 jej vyšiel aj album Without Reservations. Počas turné v Šótsku nahradil Hinea klávesák Reginald Dwight, ale trvalý post odmietol. V tom istom roku mala kapela aj rebríčkovo úspešný singel Kites/Like The Sun Like The Fire. Paradoxne, práve to jej uškodilo. Vydavateľ Parlophone tlačil skupinu do popvých vôd, čo Shulmanovcov znechutilo natoľko, že sa vzdali svojho milovaného soulu a kapelu v roku 1969 rozpustili.

Aby sa od kalných brehov populárnej muziky vzdialili čo najďalej, vrhli sa na progresívny rock najťažšieho kalibru. Na svet prišla formácia Gentle Giant.

Udialo sa to vo februári 1970, pričom zostavu doplnili hráči ako Martin Smith (bicie, hral aj na konci kariéry Simon Dupree and the Big Sound), Gary Green (gitara, basa, bicie, spev, mandolína, xylofón…) a Kerry Minnear (klávesy, spev, dychy, sláky, bicie, basa, gitara…). Je jasné, že toľko multiinštrumentalistov sa v inej kapele nevyskytovalo ani omylom. Logicky podpísali zmluvu s tým najprogresívnejším, čo vtedy v Británii existovalo, nuž sa dostali pod krídla značky Vertigo. Debutový album Gentle Giant ukázal, že je tu niečo jedinečné. Kapela hrala tvrdo, zložito, skákala v štýloch akoby ani netušila, čo je to vlastná tvár, pričom práve ňu si svojou muzikou zadefinovala. Ešte viac je to počuteľné na druhom albume Acquiring the Taste z roku 1971. Ian Anderson z Jethro Tull bol z nej paf, nuž okamžite prinútil osadenstvo Gentle Giant, aby ich sprevádzalo na európskom turné. Kapelu však opustil Smith, nuž post bubeníka prebral Malcolm Mortimore. S ním kapela nahrala svoj prvý koncepčný album Three Friends, ďalší triumf v jej diskografii. Vyšiel v roku 1972 a znamenal stopku pre Mortimera, ktorý sa „vykýblil“ na motorke a zo zranení sa liečil dosť dlho. Nahradil ho, najprv na záskok, napokon natrvalo, John  „Pugwash“ Weathers (bicie, spev, gitara…), známy z kapiel ako Eyes of Blue, Big Sleep alebo hoci Ancient Grease.  

Kapela neustále koncertovala, sprevádzala napríklad Black Sabbath, Groundhogs a aj Jethro Tull. Popri tom narýchlo spichli album Octopus, ktorý vyšiel na konci roku 1972. Žiaľ, Phil Shulman mal hrania dosť a rozhodol sa venovať rodine. Predsa len bol o desať  (a viac) rokov starší, než ostatní členovia kapely. Tí sa oklepali zo šoku a rozhodli sa pokračovať v pätici. Starí známi z Black Sabbath vtedy založili vlastné vydavateľstvo World Wide Artists (WWA) a stiahli k sebe aj Gentle Giant.

Ak si niekto myslel, že rozpad bratskej trojice ublíži samotnej muzike, album In a Glass House z roku 1973 ho rýchlo vyvedie z omylu. V USA ho však vydavatelia odmietli vydať, a tak sa stal ceneným dovozným artiklom, napokon sa ho v Spojených štátoch predalo okolo štvrť milióna kusov! Neustále koncertné turné kade-tade po svete narušilo akurát nahrávanie albumu  The Power and the Glory, ktorý vyšiel v roku 1974. Zároveň vydavateľ WWA nástojil na tom, aby nahrali komerčný singel, veď bolo treba aj z niečoho žiť. Vznikol tak singel The Power and the Glory/Playing the Game. Titulná skladba sa tak paradoxne na albume nenachádza a občas je ako bonus prilepená k jeho reedíciám.

Tento podraz však kapele nešiel popod fúzy, nuž podpísala novú zmluvu s Chrysalis. Napriek tomu sa hudba kapely začala postupne „zjednodušovať“ a album Free Hand z roku 1975 sa tak stal najúspešnejším z pohľadu predajnosti, nakoľko sa umiestnil v rebríčkoch. To sa však nasledujúceho roku nepodarilo doske Interview. Kapela nezložila zbrane a konečne pripravila koncertný album.  Šlo o dvojalbum Playing the Fool, ktorý sa zjavil na začiatku roka 1977 a ukázal, ako sa hrá takáto muzika naostro.

Doba pokročila, artrockoví Titani postupne dostávali na frak a v snahe prežiť zavrhovali všetko, čo ich kedysi zdobilo. Tento trend neobišiel ani Gentle Giant. Albumy The Missing Piece (1977), Giant for a Day! (1978) a Civilian (1980) sa postupne vydávali v ústrety dobovým populárnym prúdom a medzi členmi kapely to viedlo k rozkolom, až sa v roku 1980 kapela v tichosti rozpadla. Posledný koncert odohrala 16. júna  toho roku v Kalifornii.

Derek Shulman sa stal úspešným biznismenom v hudobnej brandži a Ray Shulman sa vrhol na soundtracky a hudobnú produkciu. Weathers sa prisal k skupine Man a hral aj v obnovenej kapele Wild Turkey. Green sa usadil v USA a hral tam v mnohých kapelách, napríklad v Blind DatesThe Elvis Brothers, Big Hello alebo v Mother Tongue. Hral aj s Eddiem Jobsonom. Minnear sa venoval gospelovej muzike a dodnes sa stará o právne náležitosti týkajúcich sa vydávania hudby Gentle Giant. Aj prví dvaja bubeníci sa úspešne živili hudbou, Smith však zomrel 2. marca 1997. Navyše, Ray Shulman a Green mali po rozpade Gentle Giant spoločnú kapelu Shout, ktorá vydala jeden singel v roku 1982.

Navzdory viacerým pokusom kapela nikdy neobnovila svoju činnosť. Sem-tam sa od 90. rokov zišla aspoň časť hráčov, v roku 2008 tieto snahy dostali podobu formácie Rentle Giant, za ktorou stáli Green a Mortimer. V roku 2009 sa k nej pridal aj Minnear a zmenila názov na Three Friends.

Čo sa však  v 90. rokoch naštartovalo, to bol záujem poslucháčov o hudbu zo 70. rokov. Kapela preto niekoľkokrát vydala svoju kompletnú diskografiu, ku ktorej priradila množstvo výberoviek a najmä koncertných archívnych nahrávok, ktorých je do dnešného dňa úctyhodný počet oscilujúci okolo dvadsiatky archívnych titulov. Pre fanatických vyznávačov je to priam smrteľný hriech obžerstva.

Jedna z najoriginálnejších a dodnes neprekonaných rockových kapiel niesla meno Gentle Giant a nezaslúži si upadnúť do zabudnutia.

DISKOGRAFIA:

  1. Gentle Giant (1970)
  2. Acquiring the Taste (1971)
  3. Three Friends (1972)
  4. Octopus (1972)
  5. In a Glass House (1973)
  6. The Power and the Glory (1974)
  7. Free Hand (1975)
  8. Interview (1976)
  9. Playing the Fool – The Official Live (1977)
  10. The Missing Piece (1977)
  11. Giant for a Day! (1978)
  12. Civilian (1980)
  13. In Concert (1994)
  14. Out of the Woods – The BBC Sessions (1996)
  15. The Last Steps (1996)
  16. Under Construction (1997)
  17. Out of the Fire – The BBC Concerts from 1973 & 1978 (1998)
  18. King Biscuit Flower Hour Presents (1998)
  19. Live Rome 1974 (2000)
  20. In’terview in Concert (2000)
  21. In a Palesport House (2001)
  22. Artistically Cryme (2002)
  23. Endless Life (2002)
  24. The Missing Face (2002)
  25. Prologue (2003)
  26. Scraping the Barrel (2004)
  27. Playing the Cleveland (2004)
  28. Live in New York 1975 (2005)
  29. Live in Santa Monica 1975 (2005)
  30. Live in Stockholm ’75 (2009)
  31. King Alfred’s College, Winchester 1971 (2009)
  32. Live at the Bicentennial (2014)

7 názorov na “Gentle Giant”

  1. Jsem rád za výborně provedený profil GENTLE GIANT na stránkách Rockovica. Jen malá otázka k této větě:
    “Počas turné v Šótsku nahradil Hinea klávesák Reginald Dwight, ale trvalý post odmietol.”
    Že si tento klávesák, přezdívaný Reggie, od konce roku 1967 začal říkat Elton John (k úřednímu přejmenování došlo až v lednu 1972) je celkem známé. Zamlčel to autor profilu úmyslně, nebo si tato dvě jména nespojil?

  2. Gentle Giant jsem v době jejich největší slávy neposlouchal, v okolí je moc kamarádů nemělo a objevoval jsem tehdy trochu jinou scénu. Skupina mě začala zajímat po přečtení článku v bulletinu Jazz č. 21/22. který měl podobnou kvalitu, jako tohle vyprávění. První desky téhle kapely jsem si poslechl na počátku devadesátých let, tehdy mě to docela chytilo, ale stejně jsem si nekoupil žádné, tehdy CD. V současné době je poslouchám poměrně dost, hlavně jejich desky do alba Interwiev. Nejvíce na mě působí alba Three Friend, In A Glass House, Free Hand, Power & The Glory. Z art rockových kapel mám radši King Crimson a Van der Graaf Generator, Gentle Giant jsou jiní, hlavně ta vokální stránka a instrumentální mistrovství bratří Shulmanů. Těmi středověkými tématy se blíží Jethro Tull a Gryphon, dalšími prvky zase King Crimson, nicméně zůstávají jednou z nejoriginálnějších kapel na britské scéně sedmdesátých let. Díky za hezké čtení, naposledy jsem si o téhle kapele tak dobře přečetl před více než čtyřiceti lety v bulletinu Jazz.

Pridaj komentár