AC/DC – Power Up (2020)

AC/DC je hard rocková skupina z Austrálie, ktorá aktívne funguje od roku 1973. Počúvam ich od svojich trinástich rokov a je pravdou, že nebyť ich, pravdepodobne by som sa nikdy nedostal k hraniu na gitare a možno by som nemal taký vrúcny vzťah k hudbe, ktorá ma bude sprevádzať asi až do konca života. Toľko k vyznaniu. Za svoj život som zachytil tri ich nové albumy. Vždy to bolo pre mňa nečakané prekvapenie. V roku 2008 som v telke prvýkrát počul Rock ‘n’ Roll Train. Znenazdajky sa to na mňa vyvalilo a uchvátilo ma, rovnako ako v roku 2014 skladba Play Ball z reklamy. Tam som však vtedy s výsledkom albumu nebol spokojný. Tentoraz to bol facebook a v ňom zakomponovaná umelá inteligencia, ktorá si prepočítala, že som pravdepodobne užívateľ, ktorého by mohla zaujať skladba Shot in the Dark. A mala pravdu. Hoci, ako každý človek, som od svojich trinástich prešiel kus cesty, k tejto klasickej kapele sa vraciam milo rád. Z nostalgie, ale aj kvôli hudbe.

Aj po tých mnohých rokoch počúvania, hoci s prestávkami, niekedy aj s ročnou, sa k tomu vždy rád vrátim a musím uznať, že “do pekla, stále sa mi to páči”. Čo o ostatnej hudbe, ktorú som počúval v tých ranných obdobiach, povedať samozrejme nemôžem. Nehovorím, že si niečo nepustím, ale pri väčšine to je už ozaj len prvok nostalgie.

Smrť Malcolma Younga v roku 2017 ma celkom zasiahla. A bral som to ako koniec AC/DC. Život je raz taký, všetko má svoj koniec, ale nejaká iskierka nádeje tu ešte bola. No po informácií, že Brian Johnson takmer ohluchol a končí s aktívnou hudbou, zhasla aj tá posledná nádej. Pre zaujímavosť, strata sluchu nebola spôsobená hlasnými koncertmi. Sám spevák potvrdil, že si zabudol dať štuple do uší, keď šoféroval pretekársky automobil a praskol mu ľavý ušný bubienok. No a čo čert nechcel, zmluvy a lístky na turné k albumu Rock Or Bust už boli pripravené, takže sa začal hľadať nový spevák. Malcolma nahradil synovec Stevie Young a ako spevák nakoniec uspel Axl Rose zo skupiny Guns N‘ Roses. “Čo? To si robia srandu?”, boli moje prvé slová po odhalení tejto informácie. Sklamanie však opadlo po tom, ako odhalili aj ostatných adeptov na pozíciu speváka. Bieda, Axl bola jasná voľba. A keď som nakoniec videl záznam koncertu, musel som uznať, že ono to fakt funguje. Znie to dobre. Axl si robí svoju prácu, a každý si to užíva. Hlúposti, ktoré robil na koncertoch na konci 80s a začiatkom 90s už zmizli (moje hodnotenie hlúpostí spočíva iba v koncertoch Guns N‘ Roses z toho obdobia. Tie novšie som nevidel a ani ma to bez Slasha nikdy nebavilo, hoci mám rád album Chinese Democracy, kde si zahral aj bláznivý gitarista menom Buckethead, nepovažujem to za úplne čistý GNR projekt, aj keď sa tak oficiálne volá. Je to v podstate predražený experiment, ktorý ja síce zbožňujem, ale verím, že fanúšik pôvodného GNR to len zďaleka obchádza alebo si sem tam do toho kopne). Akceptoval som turné, ale štúdiovku by som s Axlom nechcel.

Ani ostatným členom sa nejak extra nedarilo. Phil Rudd, bubeník, nemal úplne zaistenú ani len budúcnosť na slobode, nie to ešte v kapele. 6 novembra 2014 bol obvinený z pokusu o vraždu vo fáze prípravy. Cliff Williams, basgitarista po turné oznámil, že končí s aktívnym hraním. Vyzeralo to, že je definitívne koniec.

Bulvár je sviňa. V tom sa určite všetci zhodneme. Ale paparazzi zábery jednotlivých členov skupiny spred štúdia a návrat Johnsona po rekonvalescencii ma milo prekvapili. Po internetoch kolovali rôzne konšpirácie ako napríklad, že AC/DC chystá nový album z nevydaných skladieb a majú komplet nahrávky Malcolma atď. Od roku 2018 som zachytával takéto sprostosti . Ale keď Cliff Williams, oznámil, že sa vracia späť do skupiny, keďže aj bubeník Phil Rudd aj Brian Johnson sú späť, už som vedel, že sa niečo chystá.

A je to tu! Stará zostava, bez Malcolma, je späť a naservírovali nám 12 skladieb, ktoré sú venované práve jemu. Tak ako Back In Black (1980) je venovaný zosnulému spevákovi Bonovi Scottovi. Tak aj tento bol myslený akoby epitaf akoby poďakovanie.

Prvý singel, ktorý vyhodili aj s klipom, sa volá Shot in the Dark. Ide o hitovicu s riadnym bluesovým driveom. Angusova sólová gitara je dosť v popredí ako aj na celom albume, čo je viac ako zvyčajne. Refrén, ako sme pri AC/DC zvyknutý, je tuctový, ale prekvapilo ma tu surové, až “odfláknuté”, sólo. Akoby na prvý take nahraté, bez skúšania, bez rozcvičky, len bum a je to tam.  Čo je na Power Up iné ako na predošlom Rock Or Bust (2014), je skvelý marketing a propagácia albumu. Videoklip k singlu je skutočne kvalitný (strih a produkcia). Rock Or Bust bola taká štandardná fušerina. Tie klipy na rok 2014 boli katastrofálne. Vyzeralo to tak, akoby každý rok niečo vydávali a nemali na to už ani chuť. Viem, že ide hlavne o hudbu, to ostatné je nepodstatné, ale ide o veľkú kapelu, ktorá si zaslúži veľkú pozornosť, a to aj v dnešnom informačnom svete. Toto bol môj pohľad skôr marketingovo-sociologický, než hudobný. Teraz sa ide na hudbu.

Celý album má klasický, až by som povedal, trademarkový zvuk, ktorý mi príde úplne rovnaký od albumu Stiff Upper Lip (2001). A to je už 20 rokov. Určite je medzi nimi nejaký rozdiel a keby som si to pustil teraz, určite by som ho aj našiel, ale nie je pre mňa zapamätateľný tak, aby som si to teraz vybavil. Naposledy mali AC/DC skutočne iný zvuk na albume Ballbreaker (1995). Producentom tam bol legendárny Ric Rubin. Jeden z mojich najobľúbenejších zvukových čarodejníkov. No, aby sme sa vrátili späť, tento čistý klasický zvuk sa mi v podstate páči. Sú tam odfiltrované zbytočnosti a čo Angusovi stačí, je “čisté” skreslenie bez extra efektov. Nič viac. Zapojiť do komba a ideš. Čo mi však na tomto zvuku prekáža, sú bicie. A nemyslím tým minimalistickú hru bubeníka. Ruddova otvorená hajtka mi škrípe, prekáža mi a často vyrušuje. Nerád sa na ňu sústreďujem.

Album otvára skladba Realize a za ňou pokračuje Rejection. Ani po piatom vypočutí mi nesedia. Na začiatok albumu, tam kde je poslucháč celých diel najčastejšie, by som na ich mieste dal iné skladby. Tretia Shot In The Dark je skvelá, no po nej opäť slabšia Through The Mists Of Time. Nie sú to úplne odpady, aby sme si neplietli pojmy s dojmami, ale pôsobia ako vata, ktorá na začiatku dokáže poslucháča odradiť od počúvania. Tá skutočne sekajúca riffovačka nasleduje až po tomto. Kick You When Youre Down, Witchs Spell a Demon Fire sú presne to, čo zbožňujem na AC/DC. Akoby vypadli z albumu Powerage (1978). Je to taký prefláknutý prefajčený-prepitý rýdzi blues. Ktorý síce ako blues už neznie, ale keď sa začneme špárať v gitarových partiách, nájdeme ho tam viac než dosť. Nebudem sa zaoberať všetkými skladbami, je to zbytočné, do konca sa to krásne odsýpa a nemám potrebu preskakovať jednotlivé piesne.  Za najlepšie skladby považujem Demon Fire, Kick You When Youre Down a Systems Down. To je to, čo na nich zbožňujem, šťavnaté sekané riffy v bluesovom páci.

Moje hodnotenie je 3.5*. Nachádza sa tu pár skvelých hard rockových skladieb, ale aj pár menej chytľavých. No, v celku som spokojný a šťastný, že toto dielo uzrelo svetlo sveta. Hodnotím to o niečo lepšie ako predošlý Rock Or Bust (2014). A hoci sa mi Rock Or Bust zo začiatku nepáčil a hodnotil som ho viac menej negatívne, po nejakom čase som sa k nemu vrátil a uvedomil som si, že zase také zlé to nie je a keď si odmyslím faktory, ktoré na mňa vtedy pri počúvaní pôsobili, a pôjdem jedine po samotnej hudbe, tak sa mi aj celkom páči. No Power Up je u mňa o čosi lepší. Album vychádza 13. novembra 2020.

SKLADBY:
1. Realize
2. Rejection
3. Shot in the Dark
4. Through the Mists of Time
5. Kick You When You’re Down
6. Witch’s Spell
7. Demon Fire
8. Wild Reputation
9. No Man’s Land
10. Systems Down
11. Money Shot
12. Code Red

ZOSTAVA:
Brian Johnson – lead vocals
Angus Young – lead guitar
Stevie Young – rhythm guitar, backing vocals
Cliff Williams – bass, backing vocals
Phil Rudd – drums

Power Up Book Cover Power Up
AC/DC
Hard rock
Columbia/Sony
2020
LP, CD
12

10 názorov na “AC/DC – Power Up (2020)”

  1. Album poslechnuto jednou, víc pokusů nebude. Průměrná muzika, což se dalo čekat. Průměrná, ve smyslu – standardní. Tedy snad i poslouchatelná, kdybych od nich neměl 10 jiných a lepších desek. Naštěstí mám.
    Ale provedeno je s naprosto příšerným pumpujícím zvukem. Rozemletá placka, piliny, drť. Taky se to dalo čekat, soudobý standard každého rutinéra, nikoli však tolerovat.

    1. Ťažko súdiť. Nie som audiofil, skôr trpím istou formou melománie a na analýzu zvuku nepoužívam žiadny software ani nemám extra drahú aparatúru/slúchadlá, tak mi to nepríde až tak hnusné.

      Áno, síce zvuk bicích, hlavne hajtky, mi trhá uši, s ostatným som spokojný. Ak ma uši neklamú, tak AC/DC nie sú známy nejakou super špeciálnou produkciou a to neplatí iba pre prvé albumy. Tak by som tu asi ani nič takého nehľadal.

  2. Priznám sa, že si ma riadne zaskočil. Práve som pracoval na oprave staručkej recenzie na album Back In Black
    Singel Shot In The Dark je OK, celé dielo si vychutnám v piatok, trinásteho.
    Díky za recenziu!

    P. S.: Je pre mňa veľmi milým prekvapením, akú obrovskú zmenu k lepšiemu predstavujú Tvoje práce od prvého zoznámenia s Tvojimi recenzentskými pokusmi. Drž sa!

      1. Mám za sebou premiéru. Veľmi zmiešané pocity, skôr veľké sklamanie. Také 2 slabučké skladby na začiatku albumu som už dávno nepočul. Neviem, či ešte vôbec bude chuť si toto dielo niekedy vypočuť. Myslím, že pri tej kvalite z minulosti by to bola iba strata času.

        1. Ten úvod dokáže znechutiť počúvanie. A to môže byť aj natešený poslucháč.

          Keď nemá človek toľko času, vie si od AC/DC nájsť minimálne desať lepších… MINIMÁLNE. Ale na druhej strane, nie je to pre mňa taký kvalitatívny prepad, že by som si to nepustil znova. A prepad myslím skôr v úvodzovkách. Lebo ako som vyššie písal, nájdu sa tu aj celkom zaujímavé momenty.

          1. JohnnyTheRiffmage : zajímavé, také jsem nezávisle na tobě odhalil ten zvuk otevřené hajtky. Zvuk jinak OK, hlevně z gramodesky – jen tento detail to trochu kazí. Vcelku se vším souhlasím, jen ty skladby se mi líbí trochu jiné, ale tak to asi bude mít každý fanda, protože všechny vychází ze své starší produkce.

Pridaj komentár