„Naspäť v čiernom“

Nemal som ocka na mestskom úrade, mamku na okrese či kraji, dedka na ministerstve, ani strýka v podniku zahraničného obchodu, nikto z famílie nepôsobil na pozícii veľvyslanca, staršia sestra nereprezentovala ČSSR v žiadnom športe – skrátka žiadne papalášske výhody, takže k mnohým rockovým nahrávkam som sa dostával všelijakými inými spôsobmi. K platni Back In Black z roku 1980 som privoňal tesne po jej vydaní, kamarát zo školy mal brata v Nemecku…



„Už to nie je ono. Bon Scott, to bol spevák! Ten nový mu nesiaha ani po členky…“

Také a podobné reči sa vtedy šírili v mojom okolí. Priznávam, dovtedy som s AC/DC nemal takmer žiadne skúsenosti, preto som využil možnosť a požiadal kámoša o túto LP. Po mnohých prosbách mi Back In Black zveril do jednodňovej opatery a víkendové nahrávanie na kotúčový magnetofón mohlo začať…

Takže, asfalt už bol zabezpečený, teraz vyriešiť problém č. 2 – stereo gramofón. Nedalo to veľa námahy, pretože jedna zo spolužiačok sa nado mnou zmilovala. Nikdy predtým a ani potom sa mi to už nestalo, ale pri tomto nahrávaní som nedopatrením obrátil strany LP, takže moja verzia začínala skladbou Back In Black a končila s Let Me Put My Love Into You. Skrátka, tie pekelné zvony som si vychutnával až v polovici každého prehrávania pásky.

Po smutnej udalosti, ktorá sa odohrala v tábore skupiny po albume Highway To Hell, keď sa na cestu „do pekla“ odobral spevák Bon Scott, AC/DC zlanárili Briana Johnsona, šutera z anglického Newcastle, člena kapely Geordie. Ten vstúpil doslova do jamy pekelnej, ale zvládol to znamenite. Svojím výkonom i predloženými textami má nespochybniteľnú zásluhu na obrovskom úspechu tejto nahrávky, ktorá bola prezentovaná ako pocta zosnulému kolegovi, čomu sa podriadil obal platne i samotný názov, ktorý je prakticky utopený v čiernej farbe. Takto to kapela chcela, od tohto zámeru neustúpila ani po dohováraní manažmentu a vydavateľa.

Back In Black je skvelý hard rockový album, ktorý si vždy rád a s chuťou vypočujem. Medzi skladbami nemám žiadneho Top favorita, páčia sa mi všetky, každá má svoju silu a potenciál. Brian Johnson je Pán spevák, klobúk dole pred jeho výkonom. Hudobníci šliapu ako hodinky. Nič nové nevymyslím, všetko už bolo povedané a napísané dávno predo mnou…

Mám rád túto skupinu a Back in Black považujem za najlepší štúdiový počin s Brianom za mikrofónom. Paradoxne, k prvému albumu AC/DC s Bonom som sa dostal tesne po zoznámení s týmto dielom. Bol to Highway To Hell. Možno aj preto som nikdy neriešil večnú dilemu fanúšikov, či ten alebo onen a dodnes si užívam oboch spevákov zo svojej bohatej zbierky originálov. A tieto dva tituly sú moje najobľúbenejšie.

P. S.: Nedávno som sa zhodou náhod dostal k reakcii K. K. Downinga, dnes už bývalého gitaristu britských Judas Priest, ktorý na dánskej fanúšikovskej stránke jeho kapely pridal zopár viet do diskusie, ktorá sa tam rozbehla okolo skupín AC/DC a Status Quo. Jeho slová ma vlastne naviedli k tomu, aby som oprášil svoj starý pokus o recenziu na Back In Black. A teraz parafrázujem:
„Mohli ste hrať čokoľvek zložitejšie, siahodlhé prešpekulované kompozície, strúhať jedno sólo za druhým, nebolo to nič platné. Oni si hrali stále to svoje a fungovalo to neuveriteľne. Ak po Vás nastúpili tieto skupiny, boli ste doslova zostrelení z pódia. Môžete si myslieť, čo chcete, ale to sa jednoducho nedalo nevšimnúť a ignorovať. Mám voči týmto chalanom obrovský rešpekt!“

SKLADBY: 
01. Hells Bells (5:11)
02. Shoot To Thrill (5:17)
03. What Do You Do For Money Honey (3:34)
04. Given The Dog A Bone (3:31)
05. Let Me Put My Love Into You (4:14)
06. Back In Black (4:14)
07. You Shook Me All Night Long (3:29)
08. Have A Drink On Me (3:58)
09. Shake A Leg (4:05)
10. Rock And Roll Ain’t Noise Pollution (4:12) 

Written-By – Angus Young, Malcolm Young, Brian Johnson.

NOTES:
Recorded at Compass Point Studios, Nassau, Bahamas, April-May 1980.

ZOSTAVA:
Brian Johnson – lead vocals
Angus Young – lead guitar
Malcolm Young – rhythm guitar, backing vocals
Cliff Williams – bass guitar, backing vocals
Phil Rudd – drums

Back In Black Book Cover Back In Black
AC/DC
Hard Rock
Atlantic/Albert
1980
LP
10
CD Sony Music ‎– 510765 2 /2009/

10 názorov na “„Naspäť v čiernom“”

  1. Keďže AC/DC ku mne prvý raz doputovalo až v polovici 90. rokov a aj to len preto, lebo som ho musel hrať po garážach, nikdy som neriešil dilemu Scott/Johnson. Back in black je môj najobľúbenejší album od kapely. Nemá slabé miesto. Nepočul som ho ako prvý (to bol útrpne nevýrazný Ballbreaker), ale nič ho neprekonalo.

  2. Toto album znám nazpaměť, je to klasika, zrovna tak jako desky s Bonem. Není co dodat. Pamatuju, když Bon zemřel, jak tehdy všichni na somračkách měli nápis Bon Scott s křížem a datumem úmrtí. Na desku Back in Black se před vydáním nahlíželo trochu s rozpaky, ale potom to každýho v dobrým rozdrtilo.

    1. Presne, tak to bolo. Ja som sa prakticky iba dostával do obrazu, ako som to naznačil v článku, ale veľmi dobre sa pamätám, že v mojom okolí boli zväčša negatívne reakcie. Ale Brian im všetkým nakopal zadky…
      Jirko, díky za reakciu!

  3. Back In Black (Spolu s Highway To Hell) Je u mňa jeden z najpočúvanejších a najobľúbenejších nahrávok vôbec. Tým, že k nim mám taký dlhý a intímny vzťah od 13 rokov, sa u mňa ich nahrávky často striedali v rebríčku obľúbenosti, (od úplne prvých až po tie neskoršie albumy) Ale keď si to sumarizujem, objektívne-subjektívne-hocijako, ide o ich najlepšie dielo (diela) ktorých som sa ich napočúval najviac (Dokonca práve Back In Black viac ako Highway To Hell).

    Pretože sa tu nenachádza ani jedna slabá skladba, moment či prvok ktorý by vložil do rúk kritikom nástroj, sú album aj skladby uznané aj v rámci širšej populárnej hudby. Nechcem tvrdiť, že to je výhra alebo, že tým pádom ide niečo viac ale stretol som sa viackrát s tým, že poslucháči nerockovej hudby alebo skôr odporcovia rockovej hudby nemajú problém s tým, keď začne hrať práve nejaká skladba z tohoto albumu. Či Back In Black , You Shook Me All Night Long či Shoot To Thrill.

  4. Back In Black je album, které mě dostalo ke tvrdé muzice. Na rozhlasové stanici Vltava existoval pořad Rytmus, a tam desku z poloviny přehráli hned po vydání. Zážitek totální, deska je pro mne jedním z 10 alb na pustý ostrov.
    Miluju Bon Scottovu éru a Back In Black.

  5. AC/DC jsem v minulosti neposlouchal, vadilo mi hodně věcí, které nebudu vypisovat. Před deseti patnácti lety mi kamarád doporučil dvě jejich desky Highway To Hell a Back In Black. CD jsem si koupil, ale neposlouchal, mimo úvodu druhé jmenované desky, v Radiu Beat je propaguje Katka (Kachna) a já mám v autě, kterým jezdím venčit psa puštěné tohle rádio a na AC/DC jsem si zvykl a nevadí mi, nakonec jsem si dokoupil i ty první desky, oblíbila si je manželka. Pěkná recenze a díky za ní, dokonce jsem si jednu jejich desku pustil v kanceláři k práci a dobrý, pohoda.

Pridaj komentár