SRC

Detroitská kapela známa pod skratkou SRC poletovala koncom 60. rokov po poliach psychedelického rocku.

Počiatky skupiny možno vysledovať v zoskupení Tremelos, ktoré v roku 1962 vytvorili John Boyles (spev, basa), Rett Nichols (gitara), Glenn Quackenbush (klávesy), jeho štrnásťročný brat Gary (gitara) a Elmer „E.G.“ Clawson (bicie). V roku 1963 si kapela zmenila meno na The Fugitive. V marci roku 1964 jej vyšiel dokonca singel na malej značke D-Town. Nasledovali ho ďalšie dva single a podomácky zostrojený album Live At Dave’s Hideout, ktorý v počte 500 kusov rozpredávala kapela po troch dolároch za kus. Vznikla tak dôležitá garážová značka Hideout Records.

Kapela sa rozpadla v septembri 1965, pretože starší členovia šli na vysokú. Gary Quackenbush sa pridal k Yorkshires, ale už na jeseň 1966 sa vrátila formácia Fugitives v zostave Quackenbushovci, Boyles, Clawson a gitarista Steve Lyman (Glenov spolužiak). V roku 1967 sa ich chopil Hugh „Jeep“ Holland, ktorý po odchode Boylesa odporučil kapele basáka Robina Dalea. Spevácky post vyfasoval Scott Richardson, spevák zo skupiny Chosen Few, v ktorej hrali aj budúci členovia The Stooges. Kapela opäť zmenila názov, a to na Scot Richard Case. Pod týmto názvom nahrala tri skladby, z ktorých rezultoval singel I’m So Glad/Who Is That Girl?. V septembri 1967 sa kapela zbavila Hollanda a našla si nového manažéra Pete Andrewsa, ktorý vlastnil rockový klub a maliarsku firmu. Zároveň sa definitívne ustálil názov skupiny – na skratku SRC.

V marci 1968 sa SRC vďaka miestnemu producentovi Johnovi Rhysovi dostala do pozornosti Capitol Records. Od júna do konca leta nahrala kapela materiál na debutový album, ktorý vyšiel v septembri 1968. Kým v Michigane zaznamenal úspech, dokonca sa dostal do rebríčka Billboardu (147. miesto), medzinárodná sláva sa nekonala. Podobne si viedol aj singel Black Sheep/Morning Mood. V tom čase sa kapela rozlúčila s Daleom a basákom sa stal Al Wilmot z kapely Thyme. V decembri 1968 začala nová zostava nahrávať ďalší album, tesne pred jeho dokončením opustil skupinu Lyman. Album Milestones vyšiel v marci 1969 a predalo sa ho viac ako debutu, hoci v rebríčku bol na tom podobne (134. miesto). A hoci kapela nikdy neopustila USA, album sa vďaka Johnovi Peelovi (a programu BBC Radio One) dostal do povedomia v Anglicku i v niektorých častiach Európy. Veľkým fanúšikom skupiny sa stal aj Peter Gabriel, ktorý debutový album častým počúvaním doslova zodral. EMI nelenila a vydala oba albumy v Británii, dokonca aj so singlom Black Sheep. V USA zatiaľ Capitol vypustil ďalší singel Turn Into Love/Up All Night, ktorý veľmi nebodoval.

Kapela úspešne koncertovala, predskakovala napr. Velvet Underground alebo Johnovi Winterovi a hrala kade-tade, keď tu zrazu Gary Quackenbush zahlásil, že stačilo a v septembri 1969 kapelu opustil. Nahradil ho Ray Goodman z formácie Blueberry Jam. Tejto zostave vyšiel v marci 1970 tretí album Traveler’s Tale, pričom Goodman sa porúčal a šiel hrať do skupiny Mitcha Rydera. Album ponúkol v poslednej skladbe The Offering aj symfonický orchester, party skomponoval Robert Boury z Michiganskej univerzity a nahral ich tridsaťčlenný sláčikový ansábel s piatimi dychármi. Aj toto dielo sprevádzal singel – Never Before Now/My Fortune’s Coming True, ale predajom zjavne nepomohol.

Wilmot odišiel v lete 1970, nahradil ho Richard „Shemp“ Haddad (vlastným menom Richard Michaels), s ktorým vznikol podomácky nahratý materiál na štvrtý album, Capitol však rozviazal zmluvu a kapela bola v keli. Haddada nahradil Byron Coons. Na značke Big Casino vydala singel Born To Love/Badazz Shuffle a v januári 1972 pod názvom Blue Scepter vypustila na značke Rare Earth aj posledný singel Out In The Night/Gypsy Eyes. Nič nepomohlo, kapela už iba hrala nejaké koncerty, dokonca bez manažéra. V januári 1973 sa rozpadla.

Haddad sa zabil pri autonehode v roku 1977 a medzi nami už nie sú ani Wilmot a Clawson. Gary Quackenbush sa stal štúdiovým hráčom a učiteľom, Richardson sa upísal filmovému priemyslu, spolupodieľal sa na dylanovom filme Hearts Of Fire z roku 1987 a aj na slávnej trilógii Pán prsteňov. Richardson hral s Manzarekom z Doors.

SRC sa dožila aj reunionu. V roku 2011 sa zišli Richardson, Quackenbushovci, Lyman a Goodman, aby odohrali dve vystúpenia, v Detroite a v Saginawe.

Nevydaný štvrtý album spolu s ďalšími nahrávkami vyšiel v roku 1993 pod názvom Lost Masters.

(pôvodne zverejnené na progboarde)

Diskografia:

  1. SRC (1968)
  2. Milestones (1969)
  3. Traveler’s Tale (1970)
  4. Lost Masters (1993)

5 názorov na “SRC”

  1. SRC patria k začiatkom mojej vykopavkovej mánie, ktorá začala niekedy v 90s. Na CD vlastním prvý album vydaný na labely Oné Way Records……neviem, či ten label ešte existuje….. Každopadne vďaka za pripomenutie, zajtra v robote prelustrujem.

Pridaj komentár