Metaphor – The Pearl (2019)

Materiál albumu, o ktorom sa neformálne vravelo už na prelome rokov 2015-2016, kapela definitívne nahrala a technicky upravila bez nejakej mediálnej publicity v priebehu leta a jesene roku 2018 a na svetlo sveta sa oficiálny nosič dostal symbolicky počas prvého týždňa roku 2019. Teda práve 12 rokov po štúdiovej trojke The Sparrow a rovných 20 rokov po kultovom debute Starfooted.

The Pearl je opäť album koncepčný, tentokrát jeho libreto nie je sci-fi téma, ale skôr príbeh z kategórie fantasy a celkom v réžii speváka Johna Mabryho. Hlavnou dejovou líniou je príbeh mladého muža, ktorý sa vydáva na cestu do sveta v mene svojho ľudu, aby získal vzácnu perlu z pazúrov hrozného draka. Ale ako postupne zistí, drak je najmenší z jeho problémov…

Podotknem, že textová stránka je v celej histórii vlastnej tvorby u METAPHOR veľmi významná. John Mabry presvedčivo dokazuje skĺbiť vo svojich textoch epickosť Petera Gabriela z éry Genesis a filozofickú a intelektuálnu hĺbavosť Neila Pearta z Rush.

METAPHOR sú hudobne formálne považovaný za neo-progovú kapelu, ale tento termín je v ich prípade hodne ošemetný. Štruktúra ich kompozícií, množstvo motívov, muzikantských nápadov, zmien tempa a nosných línií bežne také bohaté a časté, že i pri viacnásobnom posluchu ich albumov si toho príliš veľa nemusíte zapamätať a stále máte možnosť niečo nové, predtým ukryté – objavovať. Oproti majorite neo-progových spolkov je toto beh na dlhú trať a ich produkciu možno skôr zaradiť medzi hudobné telesá z kategórie „Eclectic Prog“.

Inštrumentálne v skupine dominujú gitarista Malcolm Smith, v hre ktorého sa spája predovšetkým invenčnosť a nápaditosť Steve Hacketta, nervnosť a razancia riffov Roberta Frippa, ale aj nevyspytateľnosť a istá prekvapivosť, akú bolo možné počuť u Gary Greena (Gentle Giant), a nesmierne variabilný, ale aj univerzálny klávesista Marc Spooner (mimo METAPHOR pôsobí paralelne aj v ďalších rôznorodých rockových zoskupeniach v Californii). Skvelý textár John Mabry má skutočne príjemnú farbu hlasu, skvele intonuje i frázuje, v niektorých recenziách (skôr fanúšikov, ako oficiálnych profesionálnych recenzentov) som však postrehol výhrady voči akejsi jedno-rozmernosti (t.j. malej dramatičnosti) jeho vokálneho prejavu, vzhľadom na bohatstvo a popisnosť textovej zložky k hudbe METAPHOR (inak spolu s bubeníkom Gregom Millerom sú členmi aj ďalšej progrockovej skupiny z Californie – MIND FURNITURE).

Album The Pearl na ploche takmer 62 minút prináša deväť kompozícií, pričom osem z nich sa pohybuje v časovom intervale od 6 po necelých 10 minút, teda žiadny klasický progrockový opus sa tu nenachádza – koncept tematického albumu je riešený v stredne dlhých uzavretých songoch. Tentokrát nebudem popisovať jednotlivé parciálne skladby, vnímam to ako pomerne zavádzajúce pre bohatstvo motívov, melodických riffov, častých zmien tempa a aranžérskych zvratov. Tých je tu aj po mnohých počutiach skutočne viac, ako dosť.

Budem sa opakovať, ale je to principiálne stále základná filozofia hudby legendy Genesis (veď boli v ranej ére ich cover bandom) z obdobia pôsobenia Steve Hacketta v nej, s markantnými prímesami skladateľských štruktúr Gentle Giant a občasnou razanciou a zriedkavejšie i zmysluplne riadenými disharmonickými plochami King Crimson. Samozrejme, najpodstatnejšou zložkou hudby METAPHOR je ich vlastný, skutočne originálny a nenapodobiteľný špecifický prínos, čo je najvýznamnejšou pridanou hodnotou celkového výsledného efektu tak tohto albumu, ako aj ich troch predošlých.

Aj keď album The Pearl vyšiel, ako jeden z úplne prvých v roku 2019 (čo je istým spôsobom jeho handicap), pre mňa je v jeho konečnom účtovaní celkom nepochybne v okruhu favoritov na to najlepšie, čo v tomto období do sveta progresívneho rocku pribudlo.

Resumé:
Progresívne rocková scéna v USA je v súčasnej dobe nesmierne bohatá a detailne ju mapovať je pomerne obtiažne, lebo v dobe po miléniu vznikajú nové kapely a projekty, ako huby po daždi. Tak, ako v 70. rokoch tu bol (takmer) úplný deficit art rockových skupín (v porovnaní s globálnou situáciou v celej Európe), súčasná produktívna generácia rockových muzikantov si to kompenzuje naozaj masívne.

Za posledných 20 rokov, čo túto scénu sledujem, môžem povedať, že päť skupín z tejto krajiny ma hudobne ovplyvnilo i formovalo celkom zásadne (jasné, môžete namietať, že aj Spock’s Beard, ale títo majú v krajine i vo svete tak špecifický štatút, asi ako Marillion v Euroregióne popri zvyšnej progrockovej scéne). Sú to Echolyn, Discipline, Iluvatar, Advent a METAPHOR. Všetky tieto kapely sú na scéne plus-mínus 30 rokov (METAPHOR najmenej – 26). Mimo štandardne produktívnych Echolyn všetky ostatné kapely vydali za dobu svojej existencie oficiálnych plnohodnotných štúdiových albumov, ako šafránu (Discipline, Iluvatar a METAPHOR po štyri, Advent iba tri).

…a každý z týchto albumov je v mojom ponímaní progresívnej rockovej hudby vlastne jedna… perla (The Pearl)

SKLADBY:
1. The Open Road 08:43
2. Bruises And Blisters 05:51
3. Lying Down With Dogs 06:14
4. The Mist Of Forgetting 07:03
5. The Love Letter 09:31
6. Remembering 07:20
7. Romancing The Wurm 06:34
8. The Eagle, The Voice, The Light 03:03
9. Robed In Glory 07:29

Total Time 61:48

ZOSTAVA:
John Mabry – vocals
Malcolm Smith – guitar
Marc Spooner – keyboards
Jim Anderson – bass
Greg Miller – drums

The Pearl Book Cover The Pearl
Metaphor
Prog Rock, Symphonic Rock
Trope Audio
2019
CD
9

3 názory na “Metaphor – The Pearl (2019)”

  1. Bůh ví, že jsem se do Metaphor (i desek starších) pokoušel dostat, ale jaksi bez úspěchu. Zjevně to bude i tím, že jsem jim nevěnoval tak velkou pozornost, jakou si podobně složitá muzika zasluhuje. Vždy jen pár útržků a když se nic nedělo, vzdal jsem to. Přitom si pořád říkám, že ta kapela není až tolik vzdálená mým absolutním top favoritům ze zaoceánské oblasti jako jsou IZZ, Echolyn a pomalu také Discipline. Těžká-náročná forma progresivní muziky. Ale například nedávno jsem po delší době poslouchal poslední Advent a byl jsem úplně odrovnanej z toho, jak geniální ta muzika je. Gentle Giant z toho doslova dýchali. Díky za připomenutí.

  2. Horší “votvírák” už si asi Metaphor vybrat nemohli, po naprosto nezáživné The Open Road jsem si myslel, že to zabalím. Naštěstí, už hned následující Bruises And Blisters vystrkuje růžky a tak jsem si poslechl celé album. Jsou tu působivé momenty, pěkné klávesové rejstříky a často jsem se přistihnul u toho, že se soustředím především na vytaženou a výraznou basovou linku. Na druhou stranu mi překáží ty trochu kostrbaté a disharmonické vsuvky, které se kapela snažila nacpat snad do každé skladby. Píšeš o nevýrazném zpěvu a zezačátku mi to tak opravdu připadalo, ale po nějaké době jsem si zvykl…

    Až donedávna jsem Metaphor vůbec neznal a slyšel jenom debut, ale ten na mě udělal větší dojem. Chápu, že Pearl není záležitostí na jeden poslech, ale při tom kvantu muziky, která je dnes k mání, je to docela těžké. Raději se věnuji tomu, co mám rád a současná US prog rocková scéna je mimo můj zájem.

    Mayak, díky za recku. Jsem rád, že jsi sem začal přispívat.

Pridaj komentár