Miesto prázdnych úvodných fráz idem rovno k veci a teda k tomu, čo ma hudobne zaujalo z albumov, ktoré vyšli v minulom roku 2018. Je to teda výsostné subjektívne zhodnotenie, no možno v tom však nájdete aj niečo, čo osloví aj vaše ucho. V celku vydarené diela vydali veteráni: Uriah Heep, Magnum, Ashbury, Martin Barre, Ted Nugent alebo aj Slash. Južansky orientovaných môžu osloviť Blackberry Smoke, Magpie Salute alebo Bishop Gunn. A tu je „moja desiatka“:

John Mayall – Three For The Road (A 2017 Live Recording):
Začnem hneď zostra a síce jedným z top albumov, ktoré uzreli svetlo sveta v roku minulom. Bluesový starček John Mayall a jeho záznam z predminulého roku s názvom Three For The Road (A 2017 Live Recording). Sekundujú mu tu skúsení borci a výsledok je pochúťkový. Niežeby tu spevu nebolo, ale je to predovšetkým parádne live bluesrockové predstavenie – hotová lahôdka počúvať inštrumentálne  výkony celého tria. Najviac ma zaujali najdlhšie skladby. Jednu z nich s názvom Congo Square si môžete vypočuť:

Greta Van Fleet – Anthem Of The Peaceful Army:
Už v predminulom roku ma zaujala banda Greta Van Fleet svojimi EP. Hoci ma inak retro psych-hardrockové kapely nudia k zúfalosti, toto je pre mňa výnimka. A to bez ohľadu na mnohé priaznivé reakcie a recenzie (tie ma spočiatku skôr odrádzali a vyvolávali nedôveru) na produkciu tejto štvorice. Ponúkam azda top zárez albumu s názvom Age Of Man:

Billy F. Gibbons – Big Bad Blues:
Po sólovej prvotine z roku 2015 Perfectamundo vydal Gibbons trochu tradičnejší album plný elektrického blues (výnimku však tvorí posledná skladba :-). A dokazuje, že stále má čo povedať, jeho zvuk a feeling si môžete vychutnať v plnej kráse. Nech sa páči, pridávam „muddywatersovku“ Standing Around Cryin’:

Ian Gillan & The Javelins – Ian Gillan & The Javelins:
Áno, ide o párplovského Gillana a The Javelins je kapela jeho mladosti, v ktorej pôsobil ešte predtým, ako sa stal slávnym. Nehovorím, že z tohto albumu padám na zadok, ale starí páni si zahrali s chuťou a to je aj počuť. Plus tá pozitívna energia  – jednoducho mňamka! Ochutnajte Do You Love Me:

Dirty Deep – Tillandsia:
Títo Francúzi(!) s americkým hudobným cítením tu ponúkajú špinavý blues rock mixovaný s nefalšovaným južanským feelingom a čuduj sa svete – počúva sa to jedna radosť. Album mi tak trochu pripomína predminuloročný počin od North Mississippi Allstars. Vypočujte si živé prevedenie jednej z južanských perál albumu Tillandsia s názvom You’ve Got To Learn:

alebo aj ďalšiu južanskú parádu By The River. Kto by to na Francúzov povedal, však?

John McLaughlin And The 4th Dimension With Jimmy Herring And The Invisible Whip – Live In San Francisco:
Lákalo ma spojenie týchto dvoch osobností a živý záznam z decembra 2017 mi dal za pravdu. Skvelý živák!

Dana Fuchs – Love Lives On:
Táto speváčka nie je na hudobnej scéne žiadnym nováčikom a jej zmes soulu, rocku a blues si vďaka jej úžasne sfarbenému hlasu vychutnávam dosýta. Titulná skladba:

Keď som pri Mayallovom živáku písal, že pre mňa sa jedná o jeden z top počinov minulého roka, tak 3 úplne naj albumy som si nechal na záver.

Ben Harper And Charlie Musselwhite – No Mercy In This Land:
Ben Harper je skúsený hudobník a Charlie Musselwhite už veterán, no tento ich spoločný počin ani náhodou nesmrdí nejakou rutinnou nudou alebo chladným hudobným kalkulom. Sála z neho špecifické hudobné teplo: veľmi príjemné, svetlé, skutočné, radostné… Absolútna bomba, pri ktorej zaplesá každé bluesové srdce! Odrovnala ma už úvodná When I Go:

Album ponúka aj soulovú krásu – When Love Is Not Enough:

Buddy Guy – Blues Is Alive And Well:
Tak v prípade tohto veterána, živej hudobnej legendy to platí určite. Buddy Guy patrí k mojim najobľúbenejším hudobníkom a aj jeho posledné albumy, ktoré tvorí už v uctyhodnom veku sú plné živej hudby, plné výživného blues(rocku). Jeho zatiaľ posledný počin je toho dôkazom:

Buddy je blues!

The Marcus King Band – Carolina Confessions:
Pestrá a osviežujúca zmes blues, rocku, soulu, džezu s južanským feelingom. Túto famóznu kapelu som spoznal skrze jej druhý počin a každým rokom u mňa stúpa v popularite a obľúbenosti. Mám od nich zatiaľ všetko a po spomínanom druhom albume je toto ďalší top zárez. A takisto ako Tedeschi Trucks Band aj ich živé vystúpenia sú zážitkom. Doslovným zázrakom je neuveriteľne zrelý spevácky, ako aj gitarový a vôbec celkovo muzikantský prejav mladého frontmana.

A hudobným objavom roka 2018 je pre mňa určite Christone Kingfish Ingram. Od čias Dereka Trucksa som nikoho tak mladého nepočul s takým vyspelým gitarovým prejavom (no, dobre pridávam tu ešte Marcusa Kinga) a predovšetkým nezameniteľným bluesovým feelingom, ktorý sa nedá jednoducho naučiť. Hrá „jak god“ a mohol by som menovať celú súčasnú blues rockovú smotánku na čele trebárs s Bonamassom ako aj tú minulú, dosaďte si napríklad (snáď s výnimkou na Pagea) hocikoho(!) z britského bluesového boomu a tento (od januára) ešte len dvadsať ročný mladík ich prevýši (v mojich ušiach určite). Sóluje božsky, presvedčivo, autenticky – to je blues v celej svojej kráse! Len sa naozaj obávam, aby pri svojej hmotnosti neopustil tento svet ešte skôr nielen, ako Freddie King, ale dokonca aj skôr ako Jimi Hendrix – chcem sa však mýliť…

Vystúpenie v Kanade (Montreal Jazz Festival 2018):

Na webe možno nájsť aj videá, kde hrá ako 16 ročný a hrá tam ako starý mazák s ozajstnými veteránmi – napr. aj so samotným Tonym Colemanom – bubeníkom veľkého B. B. Kinga. Tu to je: